Antická filozofia a starosť o dušu: Nadčasový odkaz pre súčasnosť

Antická filozofia, so svojím dôrazom na sebareflexiu a hľadaním zmyslu života, ponúka aj v dnešnej uponáhľanej dobe cenné podnety pre osobný rozvoj a starostlivosť o dušu. Myšlienky Sókratésa, Antisthena, Diogena zo Sinópé a ďalších antických mysliteľov rezonujú aj v súčasnom myslení a môžu byť inšpiráciou pre moderného človeka.

Kríza humanitných vied a potreba sebareflexie

V súčasnosti prežívajú humanitné vedy krízu, ktorá je spôsobená prehnaným zameriavaním sa na teoretické štruktúry a nedostatočným skúmaním komplexných vzťahov človeka a jeho okolia. Univerzitné vzdelávanie upustilo od svojho pôvodného zámeru, ktorým bola konverzia individuálneho človeka, schopnosť meniť seba samého v súlade s požiadavkami okolia. Dnes, keď ľudská spoločnosť dospela k poznaniu prírody a kozmu omnoho ďalej ako kedykoľvek v minulosti, trpíme komplexom sebadeštrukcie, ktorý v minulosti vôbec neexistoval. Je preto mimoriadne dôležité, priam až existenciálne nevyhnutné, aby sa práce humanitných vedcov postavili zoči-voči výzve byť zrkadlom nielen spoločnosti, ale aj sebe samým. Aby podnecovali všetkých členov toľko proklamovanej „vedomostnej spoločnosti“ k uvedomovaniu si a neustálemu prehodnocovaniu svojich potrieb, k starosti o seba samého, aby ich menili.

Sókratés: Filozofia ako starosť o seba a umenie lásky

Sókratés, jeden z najvplyvnejších spoločenských kritikov svojej doby, bol nielen neúnavným diskutérom, ktorý vždy skončil pri starom známom „viem, že nič neviem“. Suvák pred nami plasticky stvárňuje menej známe aspekty Sókratovej koncepcie filozofie ako starosti o seba samého. Jediným umením, ktoré Sókratés ovládal, jedinou znalosťou, ku ktorej sa priznával, bolo umenie lásky ako výchovy. Nejde však o hru naivnú, detskú alebo ironickú, ale o hru povýšenú na životný princíp, na terapiu. Sókratés bol podľa Suváka terapeut, ktorý dokázal ku každému človeku pristupovať individuálne, vedel vycítiť a vypozorovať, ako k človeku prehovárať tak, aby dokázal prijať svoje nedostatky a chyby. Bol príkladom toho, že „z krásnych rečí vzniká v duši sófrosyné“ (rozumnosť a umiernenosť), inými slovami, sebareflexia. „Sókratovská therapeia vyjadruje bytostný záujem o seba samého, a tým aj o druhých ľudí, ktorí vstupujú do nášho života“.

Sókratovská terapia odkazuje na dôležitý moment - medzi žiakom a učiteľom musí byť istá „rodinná príbuznosť“. Žiak musí byť súčasťou učiteľa samotného, jeho zrkadlom, v ktorom môže učiteľ vidieť horizont svojich vlastných možností a posúvať sa v starostlivosti o seba ďalej. Starostlivý učiteľ sa nikdy nezníži k tomu, aby študentovi len formálne „odprednášal“ učivo a vôbec sa nestaral o to, či a ako sa jeho slová a poznatky uchytia v duši študenta. Babica nemôže čakať pri pôrode len na to, kedy dieťa konečne už príde na svet. Musí robiť všetko preto, aby na jednej strane prežila aj matka, na druhej strane aj dieťa. Musí si všímať, aká je rodička, čo jej prospieva, čo jej škodí. Podobne je na tom aj pedagóg - na hodinu sa pripravuje vždy nanovo, každá jedna prednáška je jedinečná, pretože vždy rodí myšlienky iný študent, resp. iná skupina študentov. Tak ako neexistuje „zlá“ rodička, neexistuje ani „zlý“ študent. Existujú len „ťažšie“ prípady.

Antisthenés: Filozofia ako osobný príklad a boj s vlastnými neresťami

Aj Antisthenés bol aktívnym filozofom, ktorý vychovával svojich spoluobčanov svojím osobným príkladom - tým je napokon Antisthenés známy aj z dejín filozofie. Svoje myšlienky vyjadroval prostredníctvom homérskych predstáv, a tak dokázal priblížiť filozofické ideály širšiemu publiku. Oproti Platónovým ideám postavil silu konkrétneho charakteru, ktorý sa nesmie spoliehať na večne pravdivé ideály vzdialené každodennému životu. Antisthenova filozofická výchova spočívala na stotožnení „námahy“ s „dobrom“. Skutočnú zmenu svojho života človek dosiahne len vtedy, ak sa ako Héraklés rozhodne bojovať s najsilnejšími netvormi sveta - so svojimi neresťami, s pohodlnosťou, so strachom a samoľúbosťou. Sókratovsko-antisthenovská terapia je tak „neustálou prácou na sebe“.

Prečítajte si tiež: Ako sa starať o svoju dušu?

Diogenés zo Sinópé: Provokatér a bojovník za slobodu

Po Sókratovej a Antisthenovej koncepcii starostlivosti o seba stavia pred nás Lívia Flachbartová príklad Diogena zo Sinópé, známeho filozofa, ktorý žil namiesto domu vo veľkom sude priamo na očiach verejnosti. Diogenés bol veľkým provokatérom. Ako sa dozvedáme z Lactantiovho citátu, Diogenés bol dobrovoľný žobrák, ktorého životný štýl spočíval v troch hlavných zásadách - všetkým pohŕdať, nič nevlastniť a pred ničím sa nehanbiť. Jedinú výnimku predstavuje skutočné dobro, za ktoré Diogenés považoval sebestačnosť ako formu tej najdokonalejšej slobody. Týmto dokonalým stavom bola preňho autarkia, nezávislosť v zmysle sebestačnosti.

Celoživotné úsilie spočívajúce v osvojovaní si životných zásad, prostredníctvom ktorých sa stávame čoraz viac slobodnými, demonštruje autorka tiež na anekdotách o Kratétovi, Diogenovom žiakovi. Kratéta prezývali aj „otváračom dverí“ (thyrepanoiktés), pretože chodil do každého domu zvlášť, otváral dvere a napomínal ľudí. Flachbartovej úvahy nás privádzajú k predstave nového typu humanitného učenca - verejného intelektuála, ktorý nemá žiadne súkromie, pretože svoje poslanie vychovávať spoločnosť realizuje prostredníctvom svojho života.

Flachbartová vyzdvihuje aj ďalšiu typickú črtu kynickej filozofie, ktorá súvisí s programovým „falšovaním obeživa“. Je ním sloboda v zmysle vedieť povedať každému pravdu priamo do očí - parrhésia. Parrhésia má podľa Foucaulta päť charakteristických čŕt: musí byť (1) priama a úprimná, (2) pravdivá, (3) nebezpečná pre toho, kto ju praktizuje, (4) kritická voči adresátovi, ktorý ju prijíma a (5) povinná. Kynický život v pravde, keď vyjadrujeme našu náklonnosť k priateľom rovnakým spôsobom, akým vyjadrujeme nenávisť k nepriateľom, je to performatívna múdrosť, viažuca sa na konkrétny čas a miesto. Je to neprenosný poznatok, ktorý nemá univerzálnu platnosť, ale vzniká vždy idiosynkraticky.

Antropotechnika a homo artista: Starostlivosť o seba v posthumanistickej dobe

Po Sókratovom umení therapeie a po Diogenovej snahe búrať tradičné hodnoty a viesť indivíduum k parrhesii prenáša Oľga Sisáková pozornosť na ďalších súčasných autorov - najmä na Petra Sloterdijka a jeho koncepciu starosti o seba. Na úvahách tejto autorky môžeme jasne sledovať, do akej miery sa koncepcia starosti o seba dostáva do centra pozornosti autorov v 21. storočí. Dajú sa staré grécke gnómy ako gnothi sauthon či epimeleia héautou pokladať za stále živé a aktuálne? Na túto otázku by sme asi najlepšie odpovedali takto: do istej miery áno. Mohli by sme povedať, že ústredným bodom Sloterdijkovej koncepcie filozofickej antropológie sa stáva tzv. antropotechnika ako techné tú biú.

Podľa Sisákovej Sloterdijkov postoj vytvára isté paralely s Foucaultovými analýzami antickej etiky, ale aj s prácou W. Schmida Philosophie der Lebenskunst. Azda najväčšiu pozornosť vyvoláva spojenie „autoformatívna činnosť“. Práve autoformatívna činnosť zakladajúca sa na sebavýchove, teda na asketickom sebatréningu má veľmi blízko k Diogenovej a Sókratovej filozofii, ako ju rozvíjajú Suvák s Flachbartovou. Sisáková rekonštruuje a analyzuje jednotlivé Sloterdijkove argumenty, ktoré hovoria o antropotechnickom obrate v rámci filozofickej antropológie a postmetafyzického obdobia. Ide o tzv. antropológiu „cvičiaceho života“. Antropotechnický obrat sa spája predovšetkým s antropotechnikami a s novou definíciou ako homo artista a homo immunologicus.

Prečítajte si tiež: Vývoj Konceptu Spoločenskej Zmluvy

Človek definovaný ako homo artista v Sloterdijkovom chápaní nadväzuje na Nietzscheho koncepciu asketológie a požaduje vypracovanie jej univerzálneho programu, teda akéhosi univerzálne platného modelu „života v cvičeniach“. Podľa Sloterdijka je cvičenie každá operácia, „ktorou sa stabilizuje alebo stúpa kvalifikácia konajúceho na opakované vykonanie tej istej operácie, nezávisle od toho, či bude deklarované ako cvičenie, alebo nie“. Definícia človeka ako homo artista priamo súvisí s tým, že v Sloterdijkovej antropológii je človek zároveň aj homo immunologicus. To znamená, že človek ako spoločenský tvor disponuje systémom praktík, ktoré boli sformované jeho biologickým a sociálno-kultúrnym prostredím a ktoré mu pomáhajú prekonávať jednotlivé udalosti osudu alebo reagovať na nevyhnutnosť smrti.

Bratislavské filozofické dni a filozofia ako spôsob života

Filozofovanie nie je iba nadobúdaním poznatkov a je to viac ako výkon myslenia: je to modus existencie. V nadväznosti na fenomenologické myslenie - môžeme povedať, že antická predstava o filozofii ako spôsobe života, spôsobe, akým myslíme, konáme, ale aj čítame či píšeme, si stále zachováva svoj význam a hodnotu. Filozofovanie sa musí neustále vpisovať do nášho individuálneho života a nemôže ostať intelektuálnou hrou. Pri skúmaní toho, ako filozofiu premeniť na podobu života - práve to pre nás vystihuje „starostlivosť o dušu“ - sa necháme viesť dejinnými koncepciami od stoických „duchovných cvičení“ cez prelínanie filozofie a náboženského zápalu, fenomenológiu telesnosti.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

tags: #antická #filozofia #starostlivosť #o #dušu