Starostlivosť o dušu: Filozofické prístupy

Filozofia, vnímaná ako láska k múdrosti, odpradávna plnila úlohu nielen teoretického skúmania, ale aj praktickej starostlivosti o dušu. Tento článok sa zameriava na preskúmanie dejinných aspektov filozofie ako terapeutického prostriedku, pričom poukazuje na rôzne filozofické prístupy k dosiahnutiu duševnej pohody a vyrovnanosti. Od antických ideálov až po moderné neurovedecké poznatky, filozofia ponúka bohatý zdroj inšpirácie pre pochopenie a zlepšenie kvality nášho života.

Filozofia ako terapia: Historický prehľad

Uvažovať o filozofii ako terapii nemusí byť vždy obvyklé, a to ani medzi samotnými filozofmi. Pre niektorých je filozofické skúmanie zamerané skôr na riešenie teoretických problémov, ako sú pravda, dobro a krása, alebo na večné zákonitosti univerza nezávislé od psychiky a subjektivity. Iní vidia filozofiu ako spojenú s hodnotami, etikou a mravným konaním v individuálnom a spoločenskom správaní. Terapeutické ponímanie filozofie môže evokovať dojem, že filozofia má čo do činenia s osobnými problémami filozofov, čo môže byť pre niektorých ťažko akceptovateľné.

Nedôvera k terapeutickému účinku filozofie však nepochádza len zo strany filozofov. Psychológovia, psychoterapeuti a iní liečitelia telesných, psychických a sociálnych neduhov môžu poukazovať na teoretický a metodologicky nezviazaný rámec filozofického bádania v porovnaní s ich prepracovaným a kontrolovaným úsilím. Napriek tomu, práve prebádanie terapeutických aspektov a kompetencií filozofie ako osobitého prístupu človeka k svetu i sebe samému, je mimoriadne dôležité. Každá nevyriešená otázka, najmä tá filozofická, je človekom vnímaná ako problém, ktorý si vyžaduje zodpovedanie. Absencia uspokojivej odpovede môže pôsobiť neurotizujúco, a preto hľadanie odpovedí a riešenia pálčivých existenciálnych otázok plní funkciu terapeutickej intervencie.

V tomto najširšom slova zmysle možno všetko filozofické skúmanie chápať ako antický ideál starostlivosti o dušu, hľadanie zmyslu, poznávanie seba samého a svojho miesta vo svete. Už pri zrode antického filozofovania Sokrates považoval celé filozofické úsilie za formovanie a staranie sa o seba samého - epimeleisthai sauton. Nielen Sokrates a Platón, ale aj rímski stoici vyzdvihujúci pokoj duše a vyrovnanosť, či epikurejci hľadajúci blaženosť v hedoné, apatheii a ataraxii, sú dôkazom toho, že život je plný utrpení a problémov, ktoré má filozof riešiť správnym životným postojom.

Téma zdravého a správneho životného postoja charakteristická pre antický svet prekypovala najmä v stredovekom myslení, ktoré sa zameralo na eschatologické ciele človeka a trvalé dobro. Napriek tomu sa aj v stredoveku našli filozofi, ktorí nachádzali útechu a odľahčenie života priamo vo filozofii, napríklad Boëthius a jeho Consolatio philosophiae.

Prečítajte si tiež: Nadčasový odkaz antickej filozofie pre súčasnosť

Novovek objavil ďalší rozmer liečebného aplikovania filozofie, a síce oslobodzujúcu silu poznania. Popri riešení osobných súžení a neistôt, novovekí myslitelia začali vnímať celospoločenské pôsobenie filozofie ako akéhosi všelieku na individuálne, spoločensko-politické a právne problémy spoločnosti. V osvietenstve sa filozofia stáva dominantným odvetvím ľudského bádania. Jednou z kľúčových otázok filozofie v celom jej období bolo nájsť blaženosť a spokojnosť prostredníctvom múdrosti. Tým filozofia plnila úlohu terapeutického pôsobenia, ktorú neskôr preberá psychológia či iné humanitne orientované prístupy. Ale i po profilovaní sa výsostne terapeutických vied a konceptov filozofia neopustila svoju schopnosť riešiť základné existenciálne a osobnostné problémy, čo dokumentuje tak kríza existencie v medzi- a povojnovom období, ale i neutíchajúci záujem o filozofiu v súčasnom období.

Napriek tejto skutočnosti, praktické využitie filozofie ako terapie nebolo a nie je častým predmetom filozofických skúmaní.

Neuroveda a edukácia: Nové perspektívy

V súčasnosti sa do popredia dostávajú aj neurovedy, ktoré prinášajú nové poznatky o fungovaní mozgu a ich aplikácii v oblasti edukácie. Kognitívne vedy, interdisciplinárne odvetvie zaoberajúce sa kogníciou, prepájajú filozofiu, psychológiu, výpočtovú vedu, neurovedy, lingvistiku a antropológiu. Výskumy kognitívnych procesov ukazujú, že ľudská kognícia spočíva na biologických, sociálnych a kultúrnych základoch.

Kognitívna neuroveda skúma mozgovú činnosť pri kognitívnych procesoch, ako je myslenie, učenie sa a vnímanie. Hľadá odpovede na otázky týkajúce sa úlohy jednotlivých mozgových štruktúr pri spracovaní a uchovávaní informácií. Interdisciplinárny prístup predstavuje syntézu viacerých disciplín a otvára nový vedecký diskurz a možnosti vytvorenia nových vedeckých disciplín, napr. neuropedagogiky a neurodidaktiky.

Neuropedagogika a neurodidaktika zdôrazňujú dôležitosť aktívneho využívania mozgu pri vyučovaní a učení sa, ale aj človeka vôbec v procese celoživotného vzdelávania. Neuropedagogika sa chápe ako pedagogika 21. storočia, ktorá využíva poznatky o stavbe, funkciách a integrite mozgu. Zaoberá sa vplyvom stresov na rôzne typy pamäti, na vytváraní vlastných psychoemocionálnych postojov, ktoré optimalizujú priebeh učenia sa, efektívnosťou učenia sa. OECD sa tiež zaoberá možnosťami zefektívňovania edukácie s využitím poznatkov o mozgu.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Poznatky učiteľa z oblasti neurovedy môžu významne zmeniť vyučovanie, vyučovacie stratégie učiteľov a prístup k žiakom. Neuropedagogika a neurodidaktika sa usilujú zvyšovať úroveň výchovno-vzdelávacieho procesu, v ktorom by sa využívali poznatky kognitívnych vied o stavbe a funkciách mozgu, o zmyslových preferenciách, o rozdieloch mozgových hemisfér, o štýloch učenia a na tomto základe poznávať zákonitosti, mechanizmy a možnosti ľudského rozvoja. Umožňujú poznávať skutočné možnosti ľudského mozgu a preferencií v učení sa, zvyšujú potrebu vlastného zdokonaľovania a možnosti dosiahnutia úspechu v živote, zdôrazňujú rozmanitosť inteligencie a veľké individuálne rozdiely ľudských osobností a umožňujú individuálny rozvoj človeka prostredníctvom jeho vlastného, samostatného zdokonaľovania sa.

Neurodidaktika sa zaoberá jazykovou, matematicko-logickou, priestorovou, hudobnou, prírodnou, interpersonálnou, intrapersonálnou a pohybovou inteligenciou. Zdôrazňuje všetky druhy inteligencie a ich špecifickú pozíciu v mozgu. Každý človek má odlišnú kombináciu silnejších a slabších stránok týchto typov inteligencií. Preto neurodidaktika pripisuje význam poznania mozgu, aby následne človek vedel ako ho správne využívať a zdokonaľovať, ale tiež aby aj učiteľ vedel ako posilniť silné stránky počas vyučovacej hodiny. Ide napr. o zapájanie všetkých zmyslov do procesov poznávania a učenia sa, zvyšovania záujmu na sebavzdelávaní, cvičenie mozgu napr. prácou s viacerými informáciami.

Pre neuropedagogiku, ktorá apeluje na docenenie poznania mozgu vo vyučovaní má veľký význam motivácia. Mnohí neurovedci považujú motiváciu za dôležitú, pretože od dobrej motivácie závisia výsledky žiakov aj úspechov jedinca vôbec. Motivácia zohráva výraznú úlohu pri vytváraní sebadôvery jednotlivca. Neuroveda poukazuje na význam odmeny, pochvaly a úlohy dopamínu, pretože majú vplyv na motiváciu. Uvoľnený dopamín má vplyv na jasnosť myslenia a na aktivitu neurónov a naopak nedostatok dopamínu spôsobuje nedostatok aktivity neurónov a nízku aktivitu mozgu. Dopamínový signál pôsobí na prežívanie subjektívneho efektu, čo má veľký vplyv pre ďalšie učenie sa.

M. Spitzer hovorí, že „ľudia sú vnútorne, od prírody motivovaní, nemôže to byť inak, keď tomu slúži veľmi efektívny systém „zabudovaný“ do ich mozgov. Ak by sme ho nemali, neprežili by sme. Tento systém pracuje sústavne, nemožno ho vypnúť, azda len vtedy, keď ideme spať.“ Významným činiteľom pre motiváciu je učiteľ. Neuropedagogika vyzdvihuje pozitívne hodnotenie, pochvaly učiteľa, ktoré sú pre každého veľmi účinné lebo majú veľký motivačný účinok. Podstatnými nie sú podľa Petláka vonkajšie stránky motivácie, metódy, prízvukovanie záujmu žiaka a pod. Rozhodujúcim pre motiváciu nie je „…premietač fólií, rôzne xerokópie alebo dokonca prezentácia v Power Pointe, ale učiteľ zaujatý svojim predmetom, učiteľ u ktorého je centrom záujmu jeho predmet a nie akési „triky vštepovania“ materiálu /učiva/…“

Na jednej strane je motivačným činiteľom učiteľ a na strane druhej skutočnosť, že motivácia je aj vnútorná a je mimoriadne spätá s činnosťou mozgu. Preto sa tu poukazuje na teóriu tzv. mozgovokompatibilného vyučovania, ktoré chápe motiváciu komplexne.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Mozgovokompatibilné vyučovanie

Mozog je paralelný priestor (pracuje komplexne ako celok - myslí, prežíva emócie, predstavuje si, povzbudzuje a pod.). Mozog každého človeka je jedinečný a štruktúra mozgu sa učením mení - štruktúra mozgu sa vplyvom prostredia, učenia dedičnosti líši. Preto nie je vhodné vyučovať všetkých žiakov rovnako. Pre efektívnu prácu každého žiaka je optimálne voliť diferencované prístupy, rešpektovať štýly učenia sa žiakov a vychádzať z ich záujmov a skúseností. Mozog je aktívny orgán, je nemožné zastaviť aktivitu mozgu, môžeme ju len usmerniť. Mozog chápe a pamätá si najlepšie, ak vedomosti a zručnosti sú uložené v prirodzenej, t.j. priestorovej a nie mechanickej pamäti. Na vyučovaní treba dať prednosť prirodzeným metódam vyučovania, ktoré zapájajú do učenia čo najviac zmyslov a ktoré umožnia žiakovi využívať jeho inteligenciu a jemu vlastný štýl učenia sa.

Mozog vytvára najviac spojení medzi neurónmi vtedy, keď môže riskovať a keď má v tom podporu. Pocit strachu a ohrozenia učenie spomalí a môže ho aj zastaviť. Učenie je posilňované výzvou, príťažlivosťou a oslabované ohrozením. Učenie má robiť radosť a byť príjemným. Z hľadiska poznatkov o mozgu môžeme povedať, že úspech spôsobí zvýšenú produkciu dopamínu a ten zasa pôsobí na ďalšie učebné a pamäťové procesy. A zvyšuje záujem, ktorý motivuje. Podľa teórie mozgovokompatibilného učenia treba vzbudiť záujem prostredníctvom problémových situácií, vytvoriť priestor pre vyjadrovanie názorov a skúseností žiakov, podporovať pozitívnu komunikáciu.

Mozgovokompatibilné učenie využíva výsledky neurovedy, ktoré dokazujú, že učenie mení fyzikálnu štruktúru mozgu, že štrukturálne zmeny vyvolávajú aj zmenu funkčnej organizácie mozgu, t.j. učenie organizuje a reorganizuje mozog, a že rôzne oblasti mozgu sú pripravené na učenie v rôznom čase. Učitelia by mali pomáhať vytvárať v mozgoch žiakov čo najviac neurálnych sietí a posilňovať existujúce neurálne siete a mali by čo najviac spojiť výučbu s reálnym životom. R. Cloniger poukazuje na 3 vášne mozgu: vyhľadávanie nového, vyhľadávanie uspokojenia a vyhýbanie sa nebezpečenstvu. Preto by sa učitelia vo vyučovacom procese mali usilovať o uspokojenie týchto vášní mozgu hľadaním nových metód, ktoré podporujú aktivitu a kreativitu žiakov. Aktivity majú žiakov uspokojovať a tešiť.

Filozofia pre deti

Koncom 60. rokov 20. storočia profesor filozofie a logiky Mathew Lipman vytvoril program Filozofia pre deti, ktorého cieľom bol rozvoj myslenia ale aj rozvoj a kultivácia osobnosti v celku. Filozofia pre deti zasahuje v edukácii nielen oblasť rozvoja kognície, kreativity, angažovaného myslenia ale aj sociálnu a etickú oblasť, najmä rozvoj komunikačných schopností. Lipman teoreticky nadviazal na psychológiu J. Piageta a L. S. Vygotského, pragmatizmus J. Deweyho, analytickú filozofiu G. Ryleho a filozofiu jazyka L. Lipman artikuloval filozofickú edukáciu v kontexte rozvoja multidimenzionálneho myslenia, ktoré vytvára rovnováhu medzi kritickým, tvorivým a angažovaným myslením, rovnováhu medzi rozumom a afektivitou, medzi vnímaním a tvorením pojmov, medzi telesnosťou a psychikou. Filozofiu pre deti chápal ako nástroj rozvoja kritického myslenia pri spoločnom riešení problémov každodenného života ľudí. Dôraz kládol na praktické používanie schopnosti úsudku v každodennom živote, v čom videl nástroj posilňovania schopnosti žiakov analyzovať rôzne životné situácie. Pre predstaviteľa a zakladateľa programu Filozofia pre deti tak znamenala na jednej strane rozvíjanie kritického myslenia, ktoré vedie k správnemu zdôvodňovaniu výpovede, k stanovovaniu logických kritérií, správnej argumentácii a konaniu, na strane druhej zdôrazňovala tvorivé a angažované myslenie, ktoré kladie dôraz aj na emocionálny rozmer edukácie.

Filozofia ako spôsob života

Samotná otázka výchovy a vzdelania, toho čo sú a aký je ich význam, je otázka filozofická. Slovo filozofia pochádza z gréčtiny a bežne sa prekladá ako láska k múdrosti. Múdrosť pre starých Grékov nepredstavovala súhrn vedomostí, zručností, resp. informácií o určitom pozorovanom objekte. Bola najvyššou formou vedenia, porozumenia svetu a ľudského miesta v ňom. Filozofia predstavovala teoretický spôsob života, ako nazerania, vhľadu na to ako veci skutočne sú (nie ako si ich človek predstavuje alebo chce aby boli), bola sústredením sa na skúsenosť pravdy, smerovaním k Dobru, uskutočňovala v človeku areté - cnosť. Bola túžbou logu, myslenia po pravde, ktorú človek vyjadroval v reči a dialógu. Ten, kto je múdry, múdrc, ho sofos, bol tiež nazývaný pojmom sofistes, učiteľ, ktorý vedie filozofický spôsob života, filozofickú výchovu duše, vedie dialóg ako stretnutie pri tom, čo je skutočné, ako stretnutie v reči. Filozofia sa totiž deje v otázkach, je umením myslenia položiť správnu otázku a robiť lepším, je pohybom mysle k zmyslu.

tags: #starostlivosť #o #dušu #filozofické #prístupy