Spoločenská Zmluva: Filozofická Definícia a Vývoj

Spoločenská zmluva je ústredný koncept v politickej filozofii, ktorý sa zaoberá legitimitou autority štátu nad jednotlivcom. Predstavuje teoretickú dohodu, prostredníctvom ktorej sa jednotlivci vzdávajú časti svojej slobody a podriaďujú sa štátnej moci výmenou za ochranu svojich práv a zabezpečenie spoločenského poriadku. Táto myšlienka má hlboké korene v dejinách filozofického myslenia a bola rozpracovaná mnohými významnými mysliteľmi.

Klasické Korene: Platón a Aristoteles

Klasikmi liberalizmu boli Platón a Aristoteles, ktorí už v starovekom Grécku rozoberali vzťah medzi slobodou a poriadkom. Platón vo svojich dialógoch Politea a Timaios analyzoval spravodlivosť jednotlivca a štátu. Pre Platóna spravodlivosť nebola len ľudským výtvorom, ale mala metafyzický charakter, ako súčasť svetového poriadku. Podstatou spravodlivosti je vnútorná harmónia a poriadok, podobný tomu, ktorý vládne v kozme. V dialógu Politikos dokonca tvrdí, že vláda múdreho vládcu je lepšia ako zákony.

Aristoteles, na druhej strane, hľadal zlatú strednú cestu. Spravodlivosť zaraďoval medzi etické cnosti a zároveň ju chápal ako normu a zákon. Rozlišoval medzi spravodlivosťou zákonnou (súhrn všetkých cností) a etickou (podstatou je rovnosť). Vo svojej Etike Nikomachovej hovorí o čiastočnej spravodlivosti, ktorú delí na distributívnu (rozdeľovanie pôct a majetkov) a diortotickú (opravnú, naprávajúcu nerovnosti).

Novoveké Teórie Spoločenskej Zmluvy

V novoveku sa teória spoločenskej zmluvy stala ústredným bodom politického myslenia, najmä v dielach Thomasa Hobbesa, Johna Locka a Jeana-Jacquesa Rousseaua.

Thomas Hobbes: Leviathan a Absolútna Moc

Thomas Hobbes, ovplyvnený obdobím občianskej vojny, vo svojom diele Leviathan tvrdil, že v prirodzenom stave je "človek človeku vlkom" a vládne "vojna všetkých proti všetkým". Ľudia sa vzdávajú časti svojej slobody a delegujú ju na štát, ktorý má za úlohu chrániť ich životy a majetok. Hobbesova spoločenská zmluva je výsledkom bezradnosti a bezbrannosti jednotlivca. Je to racionálne premyslený akt, ktorý je výsledkom nielen vôle ľudu, ale predovšetkým racionálneho uvažovania. Hobbes je zástancom silného štátu, ktorý má zabezpečiť poriadok a bezpečnosť.

Prečítajte si tiež: Elegancia a pohodlie pre seniorov

John Locke: Prirodzené Práva a Obmedzená Vláda

John Locke, na rozdiel od Hobbesa, zdôrazňoval prirodzené práva jednotlivca, ako je právo na život, slobodu a vlastníctvo. V Dvoch pojednaniach o vláde uvádza do súvislosti vlastníctvo s občianskou spoločnosťou a štátom. Podľa Locka, predpokladom vzniku štátu je spoločenská zmluva, ktorá je výsledkom dohody morálnych ľudí. Právo a spravodlivosť sú ohrozované tak zvnútra (ak sa jednotlivci pokúšajú prekročiť zákon), ako aj zvonku (v súvislosti s nezákonnosťou v medzinárodnom spoločenstve). Locke bol zástancom obmedzenej vlády a zdôrazňoval, že ak vláda porušuje prirodzené práva občanov, majú právo na odpor.

Jean-Jacques Rousseau: Všeobecná Vôľa a Sloboda

Jean-Jacques Rousseau riešil problém človeka a bytia. Kritizoval priemyselnú spoločnosť a pokrok vied, ktoré podľa neho vedú k degenerácii a úpadku morálky. V diele Spoločenská zmluva ponúka východisko z danej situácie: uzavretie novej spoločenskej zmluvy, ktorej výsledkom má byť zjednotenie vôlí ľudí. Rousseau tvrdil, že všetci ľudia sa rodia ako slobodní a rovnoprávni a že spravodlivý štát musí chrániť dôstojnosť všetkých svojich občanov bez ohľadu na ich rodinný pôvod a spoločenské postavenie. V Rozprave o nerovnosti tvrdí, že pôvodom nerovnosti je sústredenie na všetko zdanlivé. Nerovnosť potom vedie k strate slobody.

V prirodzenom stave sa jedinec vyznačuje zdravou sebaláskou. V spoločnosti sebaláska upadá do odplatnej pýchy, ktorá sa usiluje len o dobré mienky druhých a spôsobuje tak, že jednotlivec stráca kontakt so svojou pravou prirodzenosťou. Vzájomný styk medzi ľuďmi vyžaduje premenu prirodzenej slobody na mravnú slobodu. V spravodlivej spoločnosti je prirodzená sloboda vôle jednotlivca nahradená vôľou obecnou. Jednotlivec svoju slobodu nikdy nestráca, ale vo všeobecnej vôli ju znovu odhaľuje.

Rousseauova kritika existujúcich vlád sa koncentruje na stratu slobody. Zásadným pre jeho pohľad na politiku je dôraz na skutočnosť, že ľudí nejde prinútiť k tomu, aby sa vzdali svojej slobody, ako to navrhoval napríklad Hobbes. Na druhú stranu bolo Rousseauovi jasné, že už obyčajný počet príslušníkov novodobej spoločnosti vylučuje možnosť pravej demokracie. Odpoveďou na tento stred záujmov je obecná vôľa. Kolektívna osoba vznikla odložením individuálnej, prirodzenej slobody sa stáva suverénom, zvrchovaným vládcom nového štátu. Pre Rousseaua je dôležité, aby všetci ľudia odložili svoje práva v rovnakej miere (čím odpadajú nerovnosti vedúce k strate slobody) a potom znovu objavili individuálnu autonómiu vo zdieľanej vrcholnej obecnej vôle.

Kritika a Alternatívy

Teória spoločenskej zmluvy nebola nikdy bez kritikov. Niektorí poukazujú na to, že predstava dobrovoľného súhlasu so štátnou mocou je fiktívna, pretože väčšina ľudí sa narodí do existujúceho politického systému a nikdy nemá možnosť vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas. Iní kritizujú, že spoločenská zmluva môže viesť k útlaku menšín, ak väčšina presadzuje svoje záujmy na úkor menšiny.

Prečítajte si tiež: Etiketa v obchodnom prostredí

Alternatívne teórie, ako napríklad utilitarizmus alebo komunitarizmus, ponúkajú iné pohľady na legitímnosť štátnej moci. Utilitarizmus, reprezentovaný napríklad Johnom Stuartom Millom, zdôrazňuje, že cieľom štátu by malo byť maximalizovanie šťastia pre čo najväčší počet ľudí. Komunitarizmus, naopak, zdôrazňuje dôležitosť spoločných hodnôt a sociálnej solidarity. Predstavitelia komunitarizmu, ako Alasdair MacIntyre, Charles Taylor, Michael Sandel a Michael Walzer, obviňujú liberálnu teóriu a prax, že obetuje zmysel pre pospolitosť, sociálnu solidaritu, občianske cnosti v prospech individuálnych práv. Poukazujú na to, že rovnosť začala v americkej politickej praxi znamenať obhajobu práv jednotlivcov a znevýhodnenie skupín.

Spravodlivosť ako Súčasť Spoločenskej Zmluvy

Spravodlivosť je neoddeliteľnou súčasťou teórie spoločenskej zmluvy. John Rawls vo svojej teórii spravodlivosti ako slušnosti vychádza z predpokladu prirodzeného práva všetkých ľudí na rovnakú pozornosť a úctu, rovnaké práva, ktoré majú ako ľudské bytosti, schopné plánovať svoj život a realizovať spravodlivosť. Zdôrazňoval najmä právo na rovnosť pri vytváraní politických inštitúcií. Rawls vyšiel z teórie zmluvy a dospel k 3 metateoretickým tvrdeniam: proti skepticizmu zastáva názor, že etické princípy môžu byť predmetom poznania a môžu byť racionálne zdôvodnené, proti relativizmu zastáva univerzalistické tvrdenie, že jestvujú normy, ktoré sú schopné dosiahnuť všeobecný súhlas, proti koncepcii substanciálnej etiky zastáva formalistické alebo deontologické tvrdenie, že koncepcia spravodlivosti nemusí predpokladať nikajú zvláštnu koncepciu dobra.

Rawls vo svojej teórii spravodlivosti poukazuje na limitujúci rozmer aplikovateľnosti teórie spravodlivosti, a to pokiaľ ide o moderné konštitučné demokracie. Zároveň obmedzuje i svoju teóriu občianskej neposlušnosti tiež iba na spravodlivé spoločnosti. Teóriu občianskej neposlušnosti vypracoval pre osobitnú situáciu alebo pre prípad, ktorý môže nastať v demokratickej spoločnosti.

Súčasné Reflexie

V súčasnosti sa teória spoločenskej zmluvy využíva na riešenie mnohých politických a sociálnych problémov, ako sú napríklad:

• Legitimita štátnej moci: Ako môže štát legitímne uplatňovať moc nad svojimi občanmi?
• Práva a povinnosti občanov: Aké práva a povinnosti majú občania voči štátu a voči sebe navzájom?
• Sociálna spravodlivosť: Ako by sa mali rozdeľovať spoločenské zdroje a príležitosti, aby sa zabezpečila spravodlivosť pre všetkých?
• Globálna spravodlivosť: Ako by sa mali riešiť problémy spravodlivosti v medzinárodnom meradle, ako je napríklad chudoba, klimatická zmena a migrácia?

Prečítajte si tiež: Príklady CSR aktivít

tags: #spoločenská #zmluva #filozofia #definícia