Božia zmluva s Izraelom: Fakty a perspektívy

Úvod

Článok sa zaoberá zložitou problematikou Božej zmluvy s Izraelom, kresťanským sionizmom a postojom Katolíckej cirkvi k týmto otázkam. Analyzuje historický vývoj, teologické aspekty a súčasné interpretácie, pričom sa snaží o komplexný pohľad na túto citlivú tému.

Kresťanský sionizmus: Bludná predstava o náboženskej povinnosti

Kresťanský sionizmus je presvedčenie, ktoré vzniklo najmä v protestantskom prostredí 19. - 20. storočia, predovšetkým medzi evanjelikálnymi fundamentalistami v USA. Opiera sa o doslovný výklad Starého zákona, ignorujúc naplnenie Zákona a proroctiev v Kristovi, ktoré sa nesú ako leitmotív celým Novým zákonom. Kresťanský sionizmus mylne tvrdí, že moderný štát Izrael je naplnením biblických proroctiev o návrate Židov do zasľúbenej zeme a že kresťania majú náboženskú povinnosť tento štát politicky a duchovne podporovať.

Z pohľadu tradičnej katolíckej teológie je kresťanský sionizmus judaistickou herézou, ktorá spočíva v presvedčení, že Starý zákon nebol naplnený v Novom zákone a v Kristovi. To by naznačovalo, že Kristovo vykúpenie nebolo definitívne a dostatočné. Kresťanský sionizmus popiera dostatočnosť Kristovho vykúpenia a vracia dejiny spásy späť od „ducha“ k „telu“. Preto je teologicky nezlučiteľný s katolicizmom - ak by Boh naďalej konal spásne prostredníctvom politického Izraela, znamenalo by to, že kríž nebol dostatočný.

Katolícka cirkev a sionizmus: Odmietnutie k opatrnému prispôsobeniu

Katolícka cirkev až do II. vatikánskeho koncilu nikdy historicky nepodporovala sionizmus. Audiencia Theodora Herzla u pápeža Pia X. v roku 1904 túto pôvodnú opozíciu a odmietnutie ešte zdôraznila. Pius X. v rozhovore s Herzlom, duchovným otcom sionizmu uviedol, že hoci Židia môžu slobodne žiť v Jeruzaleme, Cirkev nemôže schvaľovať výlučne židovský štát. Následná vatikánska diplomacia tento postoj zachovala, najmä počas a po druhej svetovej vojne, keď plány na obnovenie židovskej vlasti získavali medzinárodnú podporu. Vatikán bol opatrný voči predstave dominancie Židov v multietnickej Palestíne, ktorá by mohla viesť aj k ohrozeniu kresťanských komunít a ich správy nad posvätnými miestami v Svätej zemi.

Po roku 1948 sa katolícka pozícia začala posúvať od priameho teologického odmietnutia k opatrnému politickému prispôsobeniu. Pápež Pius XII. ešte odolával americkým snahám, aby uznal Izrael, pretože také uznanie považoval za predčasné a nezlučiteľné s univerzálnym poslaním Cirkvi. Ale v čase pontifikátu pápeža Jána XXIII., ktorý hľadal zmierenie so židovským národom, sa objavil otvorenejší tón, a vychádzanie v ústrety Izraelu. Dohoda medzi Vatikánom a Izraelom z roku 1993 predstavovala pragmatické uznanie politickej reality, nie však teologické schválenie sionizmu, zatiaľ čo následné dohody s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny (OOP) odrážali trvalý záväzok Svätej stolice k mieru a spravodlivosti pre oba národy. V roku 2015 pápež František toto dvojité uznanie potvrdil, vyzývajúc na spolunažívanie dvoch zvrchovaných štátov, hoci niektorí proizraelskí lobisti vo Vatikáne zvažujú, či by jednoštátny model nevyjadroval lepšie kresťanské princípy rovnosti a zmierenia.

Prečítajte si tiež: Božia starostlivosť v praxi

Od Sionu k Eucharistii: Prečo Katolícka cirkev nemôže byť sionistická

Od vystúpenia Krista a zničenia Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. sa cesty katolíckeho kresťanstva a židovstva rozišli. Židovstvo hľadalo Boha v slove a pamäti Tóry, kresťanstvo našlo Boha v prítomnosti vteleného Slova - Krista. Moderný sionizmus, zrodený v 19. stor., sa snaží hľadanie Boha v slove a pamäti Tóry presadiť ako politickú realitu, no kresťanstvo, ktoré by sionizmus prijalo ako duchovný program, by poprelo Eucharistiu.

Kresťanský sionizmus tvrdí, že vznik moderného Izraela je naplnením Božích prisľúbení Abrahámovi. Zabúda však, že Božie prisľúbenia Abrahámovi nikdy neboli len čisto geografické, ale boli mesiášske, smerovali k príchodu Krista, nie k obnoveniu hraníc. Preto sv. Pavol píše: „Nie telesné deti sú deťmi Božími, ale deti prisľúbenia“ (Rim 9,8). Politický Izrael sa môže stať útočiskom pre Židov, no nemôže byť znakom spásy, lebo spása už prišla - na Golgote.

Keď v roku 1904 prijal pápež sv. Pius X. zakladateľa sionizmu Theodora Herzla a ten žiadal podporu pre židovský štát v Palestíne, pápež odpovedal: „Nemôžeme schvaľovať žiadne úsilie o návrat Židov do Palestíny, pretože oni neuznali Nášho Pána Ježiša Krista. A preto nemôžeme uznať ich národ.“ Tieto slová neboli prejavom nepriateľstva, ale konzekventnej teológie: Cirkev uznáva duchovné povolanie Izraela, ale nie mimo Krista.

Medzi politikou a prorockou opatrnosťou: Vývoj postoja Cirkvi

Pápež Jan XXIII. a jeho pontifikát znamenajú začiatok dialógu so sionistami a Izraelom. Tento pápež „otvorených dverí“ zmenil tón, nie však dogmu. Odstránil z veľkonočnej liturgie výraz „perfídni Židia“ a začal kontroverzný proces prispôsobovania sa svetu, ktorý vyvrcholil koncilovým dokumentom Nostra aetate (1965). Tento dokument však nemá podporovať sionizmus, aj keď ho tak kresťanskí sionisti interpretujú, ale uznáva, že Židia zostávajú „drahí Bohu pre otcov“ (Rim 11,28). Jeho posolstvo podľa niektorých jeho interpretov znie: „Cirkev odmieta antisemitizmus, ale nepopiera evanjelium.“

Pápež Ján Pavol II. v roku 2000 zašiel ešte ďalej a navštívil Izrael. Modlil sa pri Múre nárekov a nazval Židov „staršími bratmi“. No zároveň v Betleheme a Nazarete pripomenul, že Kristus je mier, nie hranica. Jeho gesto malo podľa oficiálnych interpretácií pastoračný, nie teologický charakter. Uznanie Izraela Vatikánom v roku 1993 bolo politickým faktom, nie dogmatickým súhlasom.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Pápež František pokračoval v dlhodobej vatikánskej línii presadzovania existencie dvoch štátov - Izrael a Palestína. Hovoril o „dvoch bratoch, ktorí sa musia zmieriť“. Vo vnútri Vatikánu však rastie skupina teológov, ktorí tvrdia, že jednotný štát založený na rovnosti všetkých občanov by viac zodpovedal evanjeliu než etnická exkluzivita.

Teológia náhrady a jej vplyv

Teológia náhrady (TN) je učenie, ktoré v zásade tvrdí, že cirkev nahradila Izrael alebo je jeho pokračovaním. Táto myšlienka je vrcholom všetkých protiizraelských filozofií. Podľa tejto teórie sa Boh nahneval na Izrael a potrestal ho, pretože židia (všetci zástupne) neposlúchli Boha a odmietli Krista a evanjelium. Podľa tejto neskoršej a menej agresívnej teórie Boh zamýšľal ukončiť etnickú skupinu (Izrael) a vytvoriť univerzálnu skupinu, ktorá nie je postavená na etniku (t. j. cirkev). Izrael tu teda nie je nahradený kvôli neposlušnosti, ale kvôli tomu, že už nie je potrebný. Táto forma sa týka skôr výkladu Starej zmluvy a toho, ako sa kresťania pozerajú na židovský Starý kánon.

Zmluvy v teológii

Pre pochopenie teológie náhrady sa potrebujeme pozrieť na zmluvy. Existuje osem dôležitých zmlúv, ktoré Boh dal človeku (Edenská zmluva, zmluva s Adamom, Noachom, Abrahámom, Mojžišom, Dávidom, Kristova zmluva a večná zmluva).

• Zmluva o zemi (Gn 15 a 17; Dt 28-30): Boh dáva krajinu Kanánu od Nílu až po Eufrat Abrahámovi a jeho potomkom.
• Zmluva s Dávidom: Boh hovoril Dávidovi o ďalekej budúcnosti, že Dávid bude predchodcom kráľa, ktorý bude vládnuť z jeho trónu a Jeho kráľovstvu nebude konca.
• Nová zmluva: Predpovedaná v Jeremiášovi 31,31-34 a prehlásená za platnú Ježišom Kristom počas Pánovej večere.

Interpretácie biblických proroctiev: Rôzne teologické prístupy

Existujú rôzne teologické prístupy k výkladu biblických proroctiev.

• Préteristi vykladajú Daniela či Zjavenie Jána ako minulosť. Daniel podľa tohto učenia hovorí o udalostiach, ktoré boli výlučne v 2. storočí pred Kristom. Zjavenie sa zasa naplnilo v 1. storočí po Kristovi. Izrael podľa nich pokračuje a je naplnený v cirkvi.
• Amilénisti priniesli doktrínu, že Zjavenie je jednoducho opis udalostí, ktoré sa dejú postupne v období správy cirkvi, čiže od jej vzniku dodnes. Mnohé sa už udiali, no niekoľko sa ich ešte musí udiať. Amilénizmus vymyslel Augustín začiatkom 5. storočia.
• Premilénisti vykladajú biblické udalosti doslovne. Podľa nich bude druhý príchod Krista fyzický a nastolí tisícročné kráľovstvo, posledné obdobie správy (dispenzáciu), t. j. Ježiš sa vráti pred miléniom.

Izrael a cirkev: Dve odlišné entity

Prvú vec, ktorú si treba uvedomiť, je to, že Izrael nie je cirkev a cirkev nie je Izrael. Cirkev aj Izrael sú odlišné a nesmieme si ich pliesť. Každá skupina má iné zasľúbenia a iné osudy. Každý božský cieľ, každá zmluva, každé zasľúbenie či provízia Izraela je zemská. Každé zasľúbenie pre cirkev je nebeskou realitou. Existuje pätoro zmlúv s Izraelom, ktoré sú stále platné v každom ohľade. Zdá sa, že Boh koná s Izraelom a cirkvou jednotlivo a výlučne osobitne.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Nostra aetate: Úcta k inovercom a zrnká pravdy

Podľa učenia Cirkvi môže byť zachránený pre večný život aj nekresťan, ak túži nájsť pravdu a je pripravený vzdať sa čohokoľvek, len aby túto Pravdu mohol prijať do svojho praktického života. Aj keď túto pravú vieru nespoznal počas celého pozemského života, predsa nebude môcť byť spasený bez Krista a bez Cirkvi. No hoci je to tak, neznamená to, že je správne ponechať každého človeka žiť si vo svojom náboženstve bez toho, aby mu bol ohlasovaný Kristus v domnení, že aj tak sa s ním v okamihu smrti stretne. Ak je kresťan, ktorý ešte nespoznal katolícku vieru, hoci ju úprimne hľadá, vo veľkom nebezpečenstve poblúdenia, priam neporovnateľne viac to platí pre človeka, ktorý kresťanstvo zatiaľ nespoznal vôbec.

tags: #bozia #zmluva #s #izraelom #fakty