Bremeno tvrdenia žalovaného v civilnom sporovom konaní

Civilné sporové konanie sa riadi zásadami, ktoré určujú povinnosti a práva strán sporu. Medzi tieto povinnosti patrí aj bremeno tvrdenia, ktoré ukladá stranám povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Tento článok sa zameriava na bremeno tvrdenia žalovaného v civilnom sporovom konaní, pričom analyzuje jeho význam, rozsah a dôsledky.

Povinnosť tvrdenia a jej význam

V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje prejednávacia zásada, čo znamená, že súd vychádza len z tých skutočností, ktoré strany sporu v konaní tvrdili. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Prídavok „skutkové“ zvýrazňuje, že sa nejedná o tvrdenia právne. Strany sporu totiž nie sú v súlade s princípom „súd pozná právo“ povinné uvádzať právne posúdenie veci.

Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na základe ktorého si v spore uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu. Inými slovami, žalobca je povinný vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré je strana povinná v spore tvrdiť, zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej normy). Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. Tieto tvrdenia strany sporu možno považovať za podstatné a rozhodujúce. Právna teória pre ne používa aj pojem substancované tvrdenia.

Bremeno tvrdenia žalovaného

Žalovaný má v civilnom sporovom konaní svoje vlastné bremeno tvrdenia. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.

Napríklad, ak žalobca tvrdí, že mu žalovaný dlhuje určitú sumu peňazí na základe zmluvy, žalovaný sa môže brániť tým, že tvrdí a preukazuje, že dlh už zaplatil, zmluva je neplatná alebo že pohľadávka je premlčaná. V takom prípade je na žalovanom, aby uniesol bremeno tvrdenia a preukázal tieto skutočnosti.

Prečítajte si tiež: Vecné bremeno: Sprievodca

Popretie skutkových tvrdení

Popretie skutkových tvrdení možno vnímať ako protipól uvádzania skutkových tvrdení. V civilnom procese má popretie skutkových tvrdení mimoriadny význam. CSP aj na popretie skutkových tvrdení totiž kladie určité kvalitatívne nároky. Podľa § 151 ods. Podmienky podľa odsekov (i) a (ii) vyššie musia byť splnené kumulatívne. Popierajúca strana sporu musí uviesť aj vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach.

Pre procesný postup súdu a sporových strán je mimoriadne dôležité určiť, ktoré skutkové tvrdenia možno považovať za sporné (teda tie, ktoré boli účinne popreté) a, naopak, ktoré sú nesporné skutkové tvrdenia. Podľa právnej teórie možno skutkové tvrdenia rozdeliť na nesporné buď (i) de facto alebo (ii) de iure. Skutkové tvrdenia sa považujú za nesporné de facto v prípade, ak protistrana uvedie rovnaké skutkové tvrdenia, ako druhá strana. Nesporné skutkové tvrdenia de iure nie sú nespornými preto, lebo ich protistrana potvrdila. Pri nespornosti skutkových tvrdení de iure sa aplikuje zákonná domnienka o nespornosti skutkových tvrdení ustanovená v § 151 ods.

Ak sú totiž skutkové tvrdenia strán nesporné, súd o nich ďalej nevykonáva dokazovanie - nesporné skutočnosti sa v procese, v ktorom sa uplatňuje princíp formálnej pravdy, nedokazujú. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojuje ako zistený skutkový stav a ďalej z nich pri svojom rozhodnutí vychádza. Aj z tohto dôvodu by mala strana sporu venovať veľkú pozornosť skutkovým tvrdeniam protistrany.

Dôsledky nesplnenia bremena tvrdenia

Ak niektorá zo strán sporu neunesie bremeno tvrdenia (povinnosť tvrdiť rozhodujúce a podstatné skutočnosti), procesným následkom bude neúspech v spore. Teda, ak niektorá zo strán sporu neunesie bremeno tvrdenia (povinnosť tvrdiť rozhodujúce a podstatné skutočnosti), procesným následkom bude neúspech v spore.

Negatívna dôkazná teória

Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória.

Prečítajte si tiež: Postup pri zápise vecného bremena

Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Sudcovská koncentrácia konania

Strany sporu sú limitované, dokedy môžu skutkové tvrdenia uvádzať, resp. ich popierať. Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania je v právomoci súdu. Po vyhlásení tohto uznesenia už nemožno prostriedky procesného útoku a procesnej obrany účinne uplatniť. Pokiaľ teda strana sporu uplatní prostriedok procesného útoku, resp. Sudcovská koncentrácia konania je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou novým právnym inštitútom.

Podľa § 153 ods. 1 CSP sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. V zásade teda platí, že skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení strán (ktoré sú prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany) musia byť uplatnené včas. Vzhľadom na jednotlivé ustanovenia CSP platí, že skutkové tvrdenia a popretie skutkových tvrdení strán by mali byť uvedené v žalobe a procesných podaniach podľa § 167 ods. Strana preto nemôže „vyčkávať“ s predložením skutkových tvrdení, resp. s popretím skutkových tvrdení, lebo sa vystavuje riziku sankcie. Sankcia spočíva v tom, že predloženie skutkových tvrdení, resp.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

tags: #bremeno #tvrdenia #žalovaného