Čo sa môže dať do nákladov na príspevok zamestnancovi

V súčasnosti nikto nespochybňuje fakt, že dobrá atmosféra na pracovisku spojená s primeraným pracovným prostredím je základným predpokladom pre zvyšovanie efektívnosti práce zamestnanca. Zamestnávatelia si čoraz viac uvedomujú, že investícia do zamestnancov sa im vráti v podobe vyššej produktivity, lojality a spokojnosti. Jednou zo základných povinností zamestnávateľa je vytvárať vhodné pracovné podmienky pre zamestnancov. Výdavky zamestnávateľa na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie zamestnancov sú v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovo uznaným výdavkom. V článku sa pozrieme na to, čo všetko sa dá zahrnúť do nákladov na príspevok zamestnancovi.

Základné podmienky pre daňovú uznateľnosť

Základné podmienky pre daňovú uznateľnosť takéhoto výdavku sú zadefinované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia daňovým výdavkom je iba výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Benefitné systémy pre zamestnancov

Benefitné systémy sa od nástupu obľúbených cafeterií nejako výrazne nezmenili, a to ani v dobe koronavírusových opatrení. Existuje niekoľko typov benefitných systémov, ktoré zamestnávatelia môžu využívať:

• Plošné poskytovanie fixných benefitov: Zamestnávateľ vyberie benefity, ktoré plošne poskytuje všetkým svojim zamestnancom. Výhodou tohto systému je nižšia administratívna záťaž a možno väčšia prehľadnosť.
• Pozičné bloky s jadrom: Menej často užívaný benefitný systém, ktorý spája prvky fixného aj flexibilného systému. Časť benefitov je spoločná pre všetkých zamestnancov (napr. stravné lístky, penzijné pripoistenie), a pre určité pozície je stanovený určitý blok benefitov, ktoré nemôže čerpať nikto iný a z ktorých si môžu vybrať práve iba zamestnanci na danej pozícii.
• Cafeteria systém: V súčasnej dobe najrozšírenejší a najobľúbenejší. Ponúka celú škálu benefitov, z nich si zamestnanci v rámci tzv. bufetu volia benefity podľa svojich preferencií. Cafeteria predstavuje vynikajúci nástroj k samotnej stimulácii zamestnancov, pretože dochádza k premene vonkajšej motivácie na vnútornú, z čoho v praxi plynie, že zamestnanci motivujú sami seba práve svojim výberom benefitov. Pritom vďaka skutočnosti, že výška príspevku má svoj limit v podobe bodov či finančnej hodnoty, nemôžu teda čerpať všetky benefity a musí medzi nimi voliť. Toho si sú zamestnanci dobre vedomí, že benefity nie sú nárokovateľné, resp. automatické a že sú naopak nadštandardom. Hovorí sa, že vďaka tomu je systém cafeterie až 4x účinnejšia než systém fixných benefitov.

Z uvedeného vyplýva, že sa benefity posudzujú z dvoch pohľadov, t. j. z pohľadu zamestnanca a z pohľadu zamestnávateľa.

Bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci

Ochrana práce je systém opatrení vyplývajúcich z právnych predpisov, organizačných opatrení, technických opatrení, zdravotníckych opatrení a sociálnych opatrení zameraných na utváranie pracovných podmienok zaisťujúcich bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, zachovanie zdravia a pracovnej schopnosti zamestnanca. Povinnosti v tejto oblasti vyplývajú pre zamestnávateľov z § 147 Zákonníka práce. Táto všeobecná právna povinnosť zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vyplývajúca zo Zákonníka práce je osobitne upravená najmä v zákone č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov a v zákone č. 355/2007 Z. z.

Prečítajte si tiež: Koľko hodín môže dôchodca pracovať?

Všeobecné povinnosti zamestnávateľa

Všeobecné povinnosti zamestnávateľa, ktoré musí vykonať v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, upravuje § 6 ods. 1 zákona o BOZP. Náklady spojené so zaisťovaním bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je podľa § 6 ods. 11 zákona o BOZP povinný znášať zamestnávateľ. Tieto náklady nesmie presunúť na zamestnanca. V súlade s § 19 ods. 2 písm. c) bod 1 zákona o dani z príjmov sú náklady vynaložené na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia v rozsahu povinností ustanovených pre zamestnávateľa osobitnými predpismi aj daňovo uznanými nákladmi. Zákon o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa vzťahuje (§ 2 tohto zákona) na zamestnávateľov a zamestnancov vo všetkých odvetviach výrobnej a nevýrobnej sféry.

Osobné ochranné pracovné prostriedky

Rozsah a podmienky poskytovania osobných ochranných pracovných prostriedkov ustanovuje nariadenie vlády SR č. 395/2006 Z. z. o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov. Osobným ochranným pracovným prostriedkom je každý prostriedok, ktorý zamestnanec pri práci nosí, drží alebo inak používa vrátane jeho doplnkov a príslušenstva, ak je určený na ochranu bezpečnosti a zdravia zamestnanca. Zoznam osobných ochranných pracovných prostriedkov je uvedený v prílohe č. 1 tohto nariadenia vlády a zoznam nebezpečenstiev je uvedený v prílohe č. 2.

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi osobný ochranný pracovný prostriedok na používanie, ak nebezpečenstvo nemožno vylúčiť ani obmedziť technickými prostriedkami, prostriedkami kolektívnej ochrany ani metódami a formami organizácie práce. V prílohe č. 3 nariadenia vlády je uvedený zoznam prác, pri ktorých sa poskytujú osobné ochranné pracovné prostriedky. Práca, pri ktorej sa poskytujú osobné ochranné pracovné prostriedky, môže byť za určitých podmienok aj iná práca, ako je uvedená v tejto prílohe. Ak viaceré nebezpečenstvá vyžadujú, aby zamestnanec používal súčasne viac osobných ochranných pracovných prostriedkov, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi osobné ochranné pracovné prostriedky, ktoré sa dajú navzájom skombinovať a zabezpečia účinnú ochranu pred týmito nebezpečenstvami.

Zamestnávateľ musí poskytnúť taký ochranný pracovný prostriedok, ktorý spĺňa požiadavky podľa osobitných predpisov (napr. zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody, nariadenie vlády SR č. 29/2001 Z. z., ktorým sa ustanovujú podrobnosti o technických požiadavkách a postupoch posudzovania zhody na osobné ochranné prostriedky v znení nariadenia vlády SR č. 323/2002 Z. z.). Zoznam ďalších kritérií na výber osobného ochranného prostriedku, ktoré zamestnávateľ pri výbere zohľadňuje, je uvedený v prílohe č. 4 nariadenia vlády.

Osobný ochranný prostriedok má v zásade používať jeden zamestnanec. Ak okolnosti vyžadujú, aby ten istý osobný ochranný prostriedok používalo viac zamestnancov, zamestnávateľ je povinný vykonať príslušné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť a zdravie zamestnancov a aby osobný ochranný pracovný prostriedok bol zamestnancovi prístupný vždy v prípade potreby. Z § 5 nariadenia vlády vyplýva pre zamestnávateľa povinnosť vypracovať zoznam poskytovaných osobných prostriedkov na základe posúdenia rizika a hodnotenia nebezpečenstiev.

Prečítajte si tiež: Kombinácia úrazovej renty a dôchodku

Nariadenie vlády o minimálnych požiadavkách na poskytovanie a používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov v § 1 ods. 3 vymedzuje aj prostriedky, ktoré nie sú osobným ochranným pracovným prostriedkom.

Pracovné odevy a obuv

Zamestnávateľ však poskytuje zamestnancovi ako osobný ochranný pracovný prostriedok podľa § 2 ods. 5 nariadenia vlády aj pracovný odev alebo pracovnú obuv, ak zamestnanec pracuje v prostredí, v ktorom odev alebo obuv podliehajú mimoriadnemu opotrebeniu alebo mimoriadnemu znečisteniu tak, že sa stanú nepoužiteľné za kratší čas ako šesť mesiacov. V záujme zabezpečenia jednotného postupu pri posudzovaní výdavkov (nákladov) vynaložených na pracovné ošatenie zamestnancov z hľadiska dane z príjmov vydalo Ministerstvo financií SR pokyn č. 4753/1998-62 publikovaný vo Finančnom spravodajcovi č. 4/1998.

Citovaný pokyn sa v znení oznámenia MF SR č. 22058/2000-72 publikovaného vo Finančnom spravodajcovi č. 14/2000 síce vzťahoval na už neúčinný zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov, avšak z dôvodu právnej absencie sa jeho ustanovenia primerane uplatňujú aj za účinnosti súčasného zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom pracovný odev alebo obuv ako osobný ochranný pracovný prostriedok vyplýva z už uvedeného § 6 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a nadväzne z § 2 ods. 5 nariadenia vlády č. 395/2006 Z. z., ktoré upravuje poskytovanie a používanie osobných ochranných pracovných prostriedkov. Vzťahuje sa na tých zamestnávateľov, u ktorých odev alebo obuv zamestnancov počas pracovného procesu podlieha mimoriadnemu opotrebeniu, znečisteniu alebo ak to vyžaduje ochrana života a zdravia. Preukaznosť tohto výdavku na účely vyčíslenia základu dane z príjmov je potrebné zabezpečiť dôslednou operatívnou evidenciou. Zamestnávateľ musí v súlade s § 5 citovaného nariadenia vlády na základe posúdenia rizika a hodnotenia nebezpečenstiev podľa § 4 vypracovať zoznam poskytovaného pracovného ošatenia.

Rovnošaty

Ako výdavky (náklady) vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov je možné posúdiť aj rovnošaty, ktorých povinnosť nosenia pri výkone zamestnania alebo služobného pomeru vyplýva zo všeobecne záväzného právneho predpisu. Takto je možné posudzovať i služobné rovnošaty poskytované vybranému okruhu pracovníkov z dôvodu verejného záujmu a s ohľadom na styk s verejnosťou, ktorých povinnosť nosenia vyplýva z predpisu schváleného príslušným rezortom. Podobne i v týchto prípadoch musí byť výška výdavku na účely vyčíslenia základu dane z príjmov preukázateľne zdokladovaná.

Pri posudzovaní výdavkov (nákladov) vynaložených na jednotné pracovné ošatenie zamestnancov v ostatných prípadoch, kedy takáto povinnosť nevyplýva zo všeobecne záväzného právneho predpisu, je potrebné zohľadniť prevádzkovú úlohu takéhoto ošatenia (potreba vizuálneho odlíšenia zamestnanca od zákazníka), reklamnú a propagačnú funkciu, tradíciu a podobne. Za takéto oblečenie je možné považovať napríklad jednotné oblečenie predavačiek v obchode, pracovníkov v reštauráciách, cestovných kanceláriách, bankách, poisťovniach, ktorí prichádzajú do bezprostredného pracovného kontaktu s klientom a podobne.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva a rodinná výpomoc

Zamestnávateľ vymedzí charakter a podobu jednorazového pracovného ošatenia a jeho súčasti, pričom ho trvale a viditeľne označí identifikačnými znakmi zamestnávateľa, aby sa vylúčila zameniteľnosť s bežným oblečením. V prípade dodržania vyššie ustanovených podmienok výdavky vynaložené na udržovanie jednotného pracovného ošatenia je možné považovať za výdavky (náklady) zamestnávateľa vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľného príjmu podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov.

Daňové hľadisko

Z hľadiska zamestnanca sa podľa § 5 ods. 5 písm. b) zákona o dani z príjmov za príjem zo závislej činnosti nepovažuje (nie je predmetom dane) nepeňažné plnenie vo výške hodnoty poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov podľa osobitných predpisov, osobných hygienických prostriedkov a pracovného oblečenia (napr. pracovné odevy, uniformy) vrátane ich udržiavania alebo suma, ktorou zamestnávateľ uhrádza zamestnancovi preukázané výdavky vynaložené na tieto účely, pričom podľa § 5 ods. 6 zákona o dani z príjmov predmetom dane nie sú ani plnenia, ktoré zamestnávateľ paušalizoval za tu stanovených podmienok.

Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi jednotné pracovné oblečenie, podmienky sú splnené, to znamená, že hodnota tohto oblečenia nie je predmetom dane z príjmu. Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancom oblečenie majúce charakter civilného (občianskeho, spoločenského) oblečenia, ide o príjem, ktorý je predmetom dane z príjmu.

Príklad: Firma, ktorá podniká v stavebníctve, poskytuje svojim zamestnancom na základe interného zoznamu osobných ochranných pracovných prostriedkov ochrannú prilbu, ochrannú obuv, ochranné rukavice a ochranný odev. Zamestnanci majú nárok na jedno toaletné mydlo a štvrťročne sa im vypláca peňažný paušál za pranie pracovného odevu. Spoločnosť zakúpila obleky pre zamestnancov, ktorí sa zúčastňujú na výstavách. Úlohou pracovníkov je inštalácia expozície, prezentácia výrobkov a poskytovanie informácií. V danom prípade je zrejmé, že jednotné ošatenie zamestnancov, ktorí prezentujú výrobky firmy na výstavách, má reklamnú a propagačnú funkciu.

Pitný režim

Podľa § 37 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je zamestnávateľ povinný zabezpečiť opatrenia, ktoré vylúčia alebo znížia nepriaznivé účinky faktorov tepelno-vlhkostnej mikroklímy na zdravie zamestnancov na najnižšiu možnú a dosiahnuteľnú mieru. Náklady zamestnávateľa spojené so zabezpečením pitného režimu svojich zamestnancov, ak to vyžaduje ochrana ich života alebo zdravia, sú daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 1 zákona o dani z príjmov. Nad rámec zákona môže zamestnávateľ poskytovať bezplatne nealkoholické nápoje, napr. minerálky aj všetkým zamestnancom, v tomto prípade však nejde o daňovo uznané výdavky.

Príklad: Spoločnosť poskytuje svojim zamestnancom v letných mesiacoch bezplatne minerálku. Ide o zamestnancov pracujúcich v administratívnej budove spoločnosti, kde je prístup k pitnej vode z vodovodu. Povinnosť poskytovať ochranné nápoje vyplýva pre zamestnávateľov zo zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov a zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Poskytovanie ochranných nápojov v súlade s citovaným predpismi má byť zabezpečené pracovníkom, u ktorých to vyžaduje ochrana života a zdravia. Pretože spoločnosť na danom pracovisku splnila svoju povinnosť, ktorá jej vyplýva z vyššie uvedených predpisov, už tým, že zabezpečila zamestnancom prístup k pitnej vode, poskytovanie minerálnej vody zo strany spoločnosti je jej dobrovoľné plnenie.

Rekondičné pobyty

V zmysle § 11 zákona o BZOP v znení platnom od 1. 5. 2010 (zákon č. 132/2010 Z. z.) je zamestnávateľ v záujme predchádzania vzniku chorôb z povolania povinný zabezpečovať aj rekondičné pobyty zamestnancom, ktorí vykonávajú vybrané povolania. Rekondičný pobyt je aj rehabilitácia v súvislosti s prácou, ktorú zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi priebežne počas výkonu práce. Rekondičný pobyt alebo rehabilitáciu v súvislosti s prácou navrhne zamestnávateľ v spolupráci s lekárom pracovnej zdravotnej služby a po dohode so zástupcami zamestnancov vrátane zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť. Zamestnávateľ zároveň vypracuje v spolupráci s lekárom pracovnej zdravotnej služby a po dohode so zástupcami zamestnancov vrátane zástupcov zamestnancov pre bezpečnosť zoznam zamestnancov, ktorí vykonávajú vybrané povolania.

Zamestnanci, ktorí nepretržite vykonávajú prácu zaradenú do tretej kategórie počas najmenej piatich rokov a zamestnanci, ktorí nepretržite vykonávajú prácu zaradenú do štvrtej kategórie počas najmenej štyroch rokov, sú povinní zúčastniť sa na rekondičnom pobyte. Na ďalšom rekondičnom pobyte sú povinní zúčastniť sa zamestnanci raz za tri roky, ak odpracovali v tomto období vo vybraných povolaniach 600 pracovných zmien a zamestnanci, ktorí pracujú s dokázanými chemickými karcinogénmi, ak odpracovali najmenej 400 pracovných zmien. Náklady na rekondičné pobyty je podľa § 11 ods. 17 zákona o BOZP povinný uhrádzať zamestnávateľ.

Starostlivosť o zdravie zamestnancov

Výdavky (náklady) na starostlivosť o zdravie zamestnancov sú daňovými výdavkami podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 2 zákona o dani z príjmov len v tom prípade, ak sú hradené v rozsahu povinnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Osobitnými predpismi sú napr. zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon o BOZP, prípadne ďalšie predpisy MZ SR. Podľa tohto ustanovenia zákona o dani z príjmov sú daňovo uznané aj náklady na vlastné zdravotnícke zariadenia.

V záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je zamestnávateľ v zmysle § 6 ods. 1 zákona o BOZP povinný okrem iného zabezpečiť vykonávanie zdravotného dohľadu vrátane preventívnych prehliadok vo vzťahu k práci, a to v pravidelných intervaloch s ohľadom na charakter práce a pracovné podmienky na pracovisku, ako aj vtedy, ak o to zamestnanec požiada. Zamestnávateľ je povinný zabezpečiť pre svojich zamestnancov posudzovanie zdravotnej spôsobilosti na prácu v rozsahu ustanovenom v § 30 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Typické benefity a ich daňové hľadisko

Pozrime sa na typické benefity, ktoré obvykle zamestnávatelia poskytujú zamestnancom z daňového hľadiska (zákon č. 595/2003 Z. z.):

• Nepeňažné plnenie vo výške hodnoty poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov podľa osobitných predpisov, osobných hygienických prostriedkov a pracovného oblečenia (napr. pracovné odevy, uniformy) vrátane ich udržiavania alebo suma, ktorou zamestnávateľ uhrádza zamestnancovi preukázané výdavky vynaložené na tieto účely.
• Hodnota poskytovaných rekondičných pobytov, rehabilitačných pobytov, kondičných rehabilitácií a preventívnej zdravotnej starostlivosti v prípadoch a za podmienok ustanovených napríklad zákonom č. 330/1996 Z. z.
• Náhrada za používanie vlastného náradia, zariadenia a predmetov potrebných na výkon práce podľa § 145 Zákonníka práce, ak výška náhrady je určená na základe kalkulácie skutočných výdavkov. Pri výpočte paušálnej sumy musí zamestnávateľ vychádzať z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie týchto plnení, pričom ich výška musí byť určená na základe preukázanej kalkulácie skutočných výdavkov.
• Použitie … zariadenia je oslobodené v prípade, ak ide o zariadenie ktoré zamestnávateľ vlastní alebo si ho „kupuje“ resp. prenajíma od skutočného majiteľa.
• Nepeňažné plnenie formou produktov vlastnej výroby poskytnuté od zamestnávateľa, ktorého predmetom činnosti je poľnohospodárska výroba, najviac v úhrnnej výške 200 eur ročne od všetkých zamestnávateľov, pričom ak takto vymedzené nepeňažné plnenie presiahne 200 eur ročne, do základu dane sa zahrnie len plnenie nad takto ustanovenú sumu.
• Sociálna výpomoc z dôvodu mimoriadnych udalostí (živelná pohroma, havária, katastrofa, teroristický útok) a hmotnej núdze (zákon o hmotnej núdzi) zamestnanca z prostriedkov sociálneho fondu do výšky 2 000 eur za zdaňovacie obdobie.

Z pohľadu zamestnávateľa ide o daňové výdavky (§ 19 zákona o dani z príjmov) vtedy, ak ide na strane zamestnanca o zdaniteľný príjem.

Príspevok na rekreáciu

Od 1.1.2019 sú daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods.2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov aj príspevky na rekreáciu zamestnancov poskytnuté podľa §152a Zákonníka práce (ďalej len "§152a ZP"). Podľa §152a ZP zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 49 zamestnancov má povinnosť poskytnúť zamestnancovi, ktorého pracovný pomer trvá nepretržite najmenej 24 mesiacov, na jeho žiadosť príspevok na rekreáciu v sume 55 % oprávnených výdavkov, najviac však v sume 275 eur za kalendárny rok. Príspevok na rekreáciu môže za rovnakých podmienok a v rovnakom rozsahu poskytnúť zamestnancovi aj zamestnávateľ, ktorý zamestnáva menej ako 50 zamestnancov.

U zamestnanca, ktorý má dohodnutý pracovný pomer na kratší pracovný čas, sa najvyššia suma príspevku na rekreáciu za kalendárny rok zníži v pomere zodpovedajúcom kratšiemu pracovnému času. Podľa §52zt zákona o dani z príjmov sa všetky ustanovenia týkajúce sa príspevkov na rekreáciu v znení účinnom od 1.1.2019 použijú na rekreácie, ktoré začínajú po 31.12.2018. Splnenie podmienok na poskytnutie príspevku na rekreáciu sa posudzuje ku dňu začatia rekreácie. Počet zamestnávaných zamestnancov je priemerný evidenčný počet zamestnancov za predchádzajúci kalendárny rok.

Za oprávnené výdavky sa považujú napríklad služby cestovného ruchu spojené s ubytovaním najmenej na dve prenocovania na území SR, stravovacie (pohostinské služby), služby cestovných kancelárií a cestovných agentúr, sprievodcovské služby, prepravné služby (cestná, železničná, lodná, letecká doprava, lanovky a vleky), informačné služby, športovo-rekreačné služby, kúpeľné a zdravotné služby, wellness služby, služby cestovného poistenia.

Podľa §152a ods.6 ZP zamestnanec preukáže zamestnávateľovi oprávnené výdavky na rekreáciu najneskôr do 30 dní odo dňa skončenia rekreácie predložením účtovných dokladov, ktorých súčasťou musí byť označenie zamestnanca. Pre daňové účely zmeškanie tejto lehoty nemožno považovať za porušenie podmienok a zamestnávateľ zahrnie oneskorene predložený doklad zamestnancom (po splnení ostatných podmienok ustanovených v §152a ZP) do daňových výdavkov v nadväznosti na §19 ods.2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov.

Všeobecné náležitosti účtovného dokladu sú definované v §10 zákona o účtovníctve. Ak príjmový pokladničný doklad spĺňa všetky náležitosti účtovného dokladu podľa §10 zákona o účtovníctve, je účtovným dokladom akceptovateľným aj pre účely poskytnutia príspevku podľa §152a ZP. Je možné považovať za účtovný doklad od zamestnanca aj Zmluvu o ubytovaní uzatvorenú v zmysle §754 a nasl. z. č. 40/1964 Zb. Na účely §152a ZP možno aj takúto zmluvu považovať za relevantný doklad ak obsahuje všetky náležitosti účtovného dokladu podľa §10 zákona o účtovníctve. Súčasťou zmluvy však musí byť označenie zamestnanca a iných oprávnených osôb, na ktoré je uplatnený príspevok na rekreáciu a súčasne zo zmluvy musí byť jasné, že došlo k naplneniu zmluvy. Ak zo zmluvy alebo dokladu o zaplatení nevyplýva, že ubytovanie bolo poskytnuté, je potrebné doložiť túto zmluvu aj potvrdením ubytovacieho zariadenia, že ubytovanie bolo poskytnuté.

#

tags: #čo #sa #môže #dať #do #nákladov