Cvičenie Varšavská zmluva: História a paralely s vojnou na Ukrajine

Nadchádzajúce výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si pripomíname na pozadí vojny na Ukrajine, čo prirodzene vyvoláva historické paralely. Tak operácia Dunaj v roku 1968, ako aj "špeciálna vojenská operácia" na Ukrajine, boli naplánované stratégmi v Moskve. Tento článok sa zameriava na historické pozadie cvičenia Varšavskej zmluvy, jeho dopad na Československo a porovnáva ho so súčasnou situáciou na Ukrajine.

Prípravy na inváziu: Cvičenie ako zásterka

Podobne ako vpádu ruských vojsk na Ukrajinu predchádzali rozsiahle manévre, aj operácii Dunaj predchádzalo rozsiahle cvičenie. Od 20. júna 1968 sa konalo tzv. štábne cvičenie armád Varšavskej zmluvy v oblasti Šumavy. V skutočnosti išlo o rozsiahle cvičenie, na ktorom sa zúčastnilo 24-tisíc vojakov. Podľa pamätí Majorova, cvičiace sovietske jednotky sa po stiahnutí z územia ČSSR utáborili blízko hraníc, zväčša v lokalitách, ktoré o mesiac neskôr slúžili ako východiskové priestory pre vojenskú intervenciu.

Vpádu ruských vojsk na Ukrajinu predchádzali rozsiahle manévre pod názvom Zväzová rozhodnosť. Od 10. februára 2022 sa konali na území Ruska a Bieloruska v tesnej blízkosti hraníc s Ukrajinou. Predovšetkým okolo Donbasu, kde už osem rokov prebiehali boje proruských separatistov s regulárnou ukrajinskou armádou.

V posledných desaťročiach sa zaužívala prax oznamovať podobné veľké manévre aspoň s polročným predstihom a prihlásiť na ne zahraničných pozorovateľov. Tentoraz sa to nestalo. Reportér stanice Deutsche Welle sa preto spýtal nemeckého vojenského experta Wolfganga Richtera, či cvičenie nemôže vyústiť do vpádu ruských vojsk na Ukrajinu. Richter odpovedal, že vtrhnúť na Ukrajinu by bolo pre Moskvu kontraproduktívne v súvislosti s diplomatickým úsilím, ktoré práve vynakladá, a pre ruskú armádu aj riskantné.

Podobne upokojujúce vyjadrenia zaznievali na Západe z úst rôznych odborníkov pred 54 rokmi, počas príprav na vojenskú operáciu Dunaj. Lee dva týždne po útoku poznamenal: „Dokázali sme síce presne predpovedať rozsah vojenského vpádu a dokonca i základné smery útoku, ale už nie charakter operácie, ktorý nám pripadá mimoriadne zvláštny." Dodal, že Moskva zrejme predpokladala, že dokáže veľmi rýchlo vymeniť politické vedenie Ukrajiny a že nenarazí na zásadný odpor.

Prečítajte si tiež: Zdravie a cvičenie v starobe

Politické pozadie v Československu

Politickým vedením, centrom moci vo vtedajšom Československu, bolo Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ, nazývané aj politbyrom. Členmi politbyra boli predseda vlády Oldřich Černík, predseda parlamentu Josef Smrkovský, prvý tajomník strany na Slovensku Vasil Biľak a ďalších sedem politikov. Prezident Ludvík Svoboda v politbyre nebol a mal obmedzené právomoci. Všetci členovia politbyra boli komunisti, jedni z nich však boli za reformy, za výraznú demokratizáciu v strane i v celej spoločnosti, kým ďalší sa proti tomu otvorene alebo skryte stavali.

Šéf Kremľa Leonid Brežnev rozlišoval medzi nimi „zdravé jadro", ktoré vyzývalo Moskvu rázne zasiahnuť, a tých ostatných viac-menej nakazených vírusom „kontrarevolúcie". V prípade Dubčeka Brežnev dlho váhal, do ktorej skupiny ho zaradiť. V tom čase bol už Kremeľ rozhodnutý zasiahnuť proti „plazivej kontrarevolúcii" v Československu silou.

Príprava operácie Dunaj sa úzko koordinovala s postupom „zdravého jadra" vo vedení KSČ. Vpád vojsk malo legalizovať nové či obnovené politické vedenie po vnútrostraníckom prevrate. Podľa dochovaných svedectiev Brežnev prebdel celú noc z 20. na 21. augusta v budove generálneho štábu sovietskych ozbrojených síl v Moskve.

V Prahe rokovalo v ten deň od popoludnia predsedníctvo ÚV KSČ pod vedením Dubčeka. Plán spočíval v tom, že promoskovská skupina vyvolá na zasadnutí rozkol v politbyre, vysloví Dubčekovi a jeho prívržencom nedôveru a fakticky prevezme moc v krajine ustanovením takzvanej revolučnej vlády. Ale Dubček akoby niečo tušil a začal naťahovať čas. Odkladal hlasovanie o správe predloženej predsedníctvu zástupcami „zdravého jadra" Drahomírom Kolderom a Aloisom Indrom na poslednú chvíľu.

Priebeh invázie

Polhodinu pred polnocou prvé jednotky intervenčných síl prekročili na viacerých miestach československé hranice. Medzitým na pražskom letisku už hodinu pristávali sovietske vojenské lietadla s výsadkármi. Tri hodiny pred vpádom vojsk zaistila skupina agentov ŠtB spolu s agentmi KGB ministra obrany Martina Dzúra, ktorý spočiatku nebol zasvätený do tohto sprisahania. V prvom prikázal všetkým jednotkám armády zostať v kasárňach, v žiadnom prípade nepoužiť zbrane proti interventom a, naopak, poskytnúť im „maximálnu všestrannú pomoc".

Prečítajte si tiež: Ponuka cvičení pre seniorov

O hodinu neskôr hlasovalo predsedníctvo ÚV KSČ o záverečnom dokumente svojho nočného zasadnutia. Nie však o Kolderovej a Indrovej správe, ale o návrhu vyhlásenia odsudzujúceho vojenskú intervenciu. Nasledoval únos Dubčeka a jeho najbližších spolupracovníkov na Zakarpatskú Ukrajinu, nevydarený pokus vytvoriť tzv. revolučnú vládu s premiérom Indrom, ktorý z toho až ochorel, pasívny odpor československej verejnosti a ilegálne vysielanie rozhlasu, s ktorým si okupanti nevedeli dlho poradiť.

Operácia Dunaj prebehla síce po vojenskej stránke bleskovo a hladko, ale politické ciele Moskva touto cestou nedosiahla. Vtedajšiemu sovietskemu lídrovi Nikitovi Chruščovovi sa podarilo pomerne rýchlo odstrániť z vedenia maďarskej vládnucej strany odbojného Imreho Nagya a pozliepať bábkovú vládu. Našiel totiž pre svoje zámery povoľnejšieho a zároveň vynachádzavého Jánosa Kádára.

Paralely s vojnou na Ukrajine

Ráno 24. februára na Ukrajinu vtrhli ruské jednotky v počte okolo 190-tisíc mužov. Sú to odhady západných rozviedok a ukrajinského generálneho štábu, ruské oficiálne zdroje zatiaľ údaje tohto druhu nezverejnili. Vojenských expertov na Západe najviac prekvapilo, že Rusi sa vo svojom ťažení neobmedzili na Donbas, ale útočili na Kyjev a ďalšie mestá centrálnej Ukrajiny, akoby ju chceli obsadiť celú.

Ruský prezident Vladimír Putin označil za hlavné ciele operácie „denacifikáciu a demilitarizáciu" Ukrajiny a jej „oslobodenie" od kyjevského režimu. Ako to chcel dosiahnuť? Ako pravdepodobných iniciátorov puču uvádzala ukrajinská strana v prvých mesiacoch vojny predstaviteľov „piatej kolóny". Tamojšie médiá začali hneď špekulovať, koho asi mal Danylov na mysli. Či už tak, alebo onak, puč sa v Kyjeve podobne ako v Prahe pred 54 rokmi nakoniec nekonal.

Na druhý deň prebiehali boje na predmestiach Kyjeva. Posádka takmer trojmiliónového mesta však kládla zúrivý odpor a spoľahlivo fungovala protivzdušná obrana. Okrem toho sa začali organizovať oddiely domobrany, armáda rozdala 18-tisíc samopalov dobrovoľníkom a mesto sa pripravilo na pouličné boje. Ukrajinci interventov nielenže nevítali s kvetmi (toho sa nedočkali ani v Československu), ale kládli im ozbrojený odpor.

Prečítajte si tiež: Pohybové aktivity pre seniorov v Košiciach

Druhým zásadným a nie menej dôležitým rozdielom bol a je postoj Západu. Svet bol bipolárny a rešpektoval rozdelenie na sféry vplyvu dohodnuté na sklonku druhej svetovej vojny na Jalte. Už po mesiaci bolo jasné, že pokusy obliehať Kyjev nemajú nádej na úspech. Velenie ruských ozbrojených síl sa rozhodlo od Kyjeva a ďalších miest v centrálnej Ukrajine ustúpiť a sústrediť sa na Donbas. Neskôr sa celá operácia zmenila na pozičnú, zdĺhavú vojnu. Veľmi pripomína tú, ktorú viedli Sovieti od konca roku 1979 v Afganistane. Darmo tam organizovali palácový prevrat a na tankoch doviezli nového lídra (Babraka Karmala), s odporom talibancov podporovaných zvonku si neporadili. Uviazli v afganskej vojne na dlhých desať rokov a napokon odchádzali z krajiny s dlhým nosom.

Dôsledky okupácie Československa

V Československu narazili okupanti iba na pasívnu rezistenciu, ale aj tak im trvalo takmer rok, kým mohli hovoriť o začiatku „normalizácie" situácie. Pred štyrmi rokmi zomrel sovietsky generál Lev Gorelov, rodák z Odesy. V auguste 1968 velil 7. výsadkovej divízii, ktorá ako prvá obsadzovala strategické objekty v Prahe. Preto ho odtiaľ odvolali. Kým ešte žil, povedal pre denník Pravda otvorene, čo si myslí o operácii Dunaj a aj o vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu: „Všetko chcú riešiť silou. Nebolo tam treba posielať vojská, ani do Prahy, ani do Kábulu."

Invázia vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy na územie vtedajšieho Československa bola tragickým okamihom pre slovenský i český národ. Nemalo by sa zabúdať na to, kto v auguste 1968 spôsobil jednu z najväčších tráum novodobej histórie. Počas vojenskej intervencie vedenej Sovietskym zväzom zomrelo najmenej 108 občanov, stovky ľudí utrpeli zranenia. Následná vyše dvadsaťročná okupácia a normalizácia priniesli do života spoločnosti prenasledovanie a pre mnohých ľudí, ktorí sa s tzv. bratskou pomocou otvorene nestotožňovali, aj stratu zamestnania či sociálneho postavenia.

Normalizácia a jej dopady

Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie.

Početné zastúpenie viac ako 73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine zostalo. Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu.

Súčasné vnímanie udalostí

Dnes sa nám rozmohol taký nešvár - hovoriť o invázii 21. augusta 1968 ako o vpáde vojsk Varšavskej zmluvy. Na druhej strane toto názvoslovie navodzuje dojem, že vlastne Rusi s celou akciou nemali nič spoločné. Keď v svetlejších chvíľkach vzájomných vzťahov ruskí prezidenti - Jeľcin a po ňom Putin - vyjadrili nad intervenciou v roku 1968 ľútosť, nezabudli zdôrazniť, že súčasné Rusko s ňou z právneho hľadiska nemá nič spoločné. Isteže je Rusko iný štát, než bol Sovietsky zväz. Isteže v noci z 20. na 21. augusta nevpochodovali cez hranice do Československa len Rusi. Ale snaha nespájať Rusko s negatívne vnímaným rokom 1968 je evidentnou agendou dnešnej ruskej propagandy. A skrývanie sa za Varšavu, teda Varšavskú zmluvu je nefér. Príslušník mladej generácie, ktorý nepobral veľa historického rozhľadu - a že je dnes takých prípadov fúra - by si pokojne mohol myslieť, že išlo o dajakú poľskú akciu.

Nezabúdajme teda, že to bol komunistický Sovietsky zväz, ktorý v duchu tzv. obmedzenej suverenity vojensky napadol bezbranný štát a že Dubčeka, Černíka či Kriegela držali násilím nie vo Varšave ale v Moskve. A pokyny vydával Kremeľ.

Poučenie z histórie

Udalosti z roku 1968 a ich paralely so súčasnou situáciou na Ukrajine nám pripomínajú, že história sa môže opakovať a že je dôležité učiť sa z minulosti. Je nevyhnutné pamätať na obete okupácie a nedopustiť, aby sa takéto udalosti zopakovali. Sloboda a suverenita sú hodnoty, ktoré si musíme neustále chrániť.

tags: #cvičenie #Varšavská #zmluva #história