Dedenie v Českej republike: Podmienky a aspekty

Dedenie je proces prechodu majetku a dlhov zo zosnulej osoby (poručiteľa) na jej dedičov. V Slovenskej republike sa dedenie riadi Občianskym zákonníkom a Civilným mimosporovým poriadkom. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o dedení na Slovensku, podmienkach, ktoré ho upravujú, a dôležitých aspektoch, ktoré by ste mali vedieť.

Dedenie zo zákona vs. zo závetu

Podľa Občianskeho zákonníka možno dediť dvoma spôsobmi: zo zákona alebo zo závetu.

• Dedenie zo zákona: Nastáva vtedy, keď poručiteľ nezanechal závet alebo ak je závet neplatný. V tomto prípade zákon určuje, kto sú dediči a aké podiely z dedičstva im pripadajú.

• Dedenie zo závetu: Nastáva vtedy, keď poručiteľ zanechal platný závet. V závete poručiteľ určuje, kto sú dediči a aké podiely z dedičstva im pripadajú.

Hoci sa v súčasnosti nevedú žiadne oficiálne štatistiky o počte prípadov, v ktorých sa nadobúda dedičstvo zo zákona a v ktorých zo závetu, z aplikačnej praxe je známe, že prevládajú prípady, keď sa dedičstvo nadobúda zo zákona. Tento stav možno pripísať najmä tomu, že za predchádzajúceho spoločenského zriadenia bolo súkromné vlastníctvo potláčané do úzadia a tomuto zodpovedalo aj vtedajšie znenie Občianskeho zákonníka. Keďže predmetom dedenia bol len majetok v osobnom vlastníctve, samotné dedičské právo nemalo až taký význam ako je tomu dnes. Práve s narastajúcim významom (súkromného) vlastníctva po obnovení demokratického a právneho štátu súvisí aj skutočnosť, že ľudia v súčasnosti začínajú čoraz viac využívať inštitút spísania závetu, hoci ešte stále prevláda v praxi dedenie zo zákona. Táto skutočnosť je spôsobená aj tým, že väčšina poručiteľov je vo vyššom veku, keď väčšinu života prežili v iných, nedemokratických, spoločenských zriadeniach.

Prečítajte si tiež: Ako dediť výsluhový dôchodok?

Dedičské skupiny pri dedení zo zákona

Ak poručiteľ nezanechá závet, dedičstvo sa rozdeľuje podľa zákonom stanovených dedičských skupín. Existujú štyri dedičské skupiny, ktoré určujú poradie, v akom dedičia nadobúdajú dedičstvo:

1. Prvá skupina: Deti poručiteľa a manžel/ka. Dedia rovnakým dielom. Ak niektoré dieťa nededí, jeho podiel nadobúdajú jeho deti (vnuci poručiteľa).

2. Druhá skupina: Manžel/ka, rodičia poručiteľa a osoby, ktoré žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred jeho smrťou a starali sa o ňu alebo boli na neho odkázané výživou. Dedia rovnakým dielom, manžel/ka však vždy aspoň polovicu dedičstva.

3. Tretia skupina: Súrodenci poručiteľa a osoby, ktoré žili s poručiteľom v spoločnej domácnosti aspoň jeden rok pred jeho smrťou a starali sa o ňu alebo boli na neho odkázané výživou. Dedia rovnakým dielom. Ak niektorý zo súrodencov nededí, jeho podiel nadobúdajú jeho deti.

4. Štvrtá skupina: Prarodičia poručiteľa a ich deti. Dedia rovnakým dielom.

   Prečítajte si tiež: Nároky na dedičstvo po manželovi

Závet: Ako predísť dedičským sporom?

Závet je právny dokument, v ktorom poručiteľ vyjadruje svoju vôľu o tom, ako má byť naložené s jeho majetkom po jeho smrti. Spísanie závetu umožňuje poručiteľovi ovplyvniť rozdelenie majetku a zabezpečiť, aby bol jeho majetok rozdelený podľa jeho predstáv.

Pri otázke, či možno zanechaním závetu predísť dedičským sporom je potrebné konštatovať, že odpoveď na túto otázku nie je až taká zrejmá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Totiž tak ako vznikajú spory v konaní o dedičstve v prípade viacerých dedičov zo zákona, tak spory vznikajú aj pri dedení zo závetu. Treba si totiž predovšetkým uvedomiť, že ak sa poručiteľ rozhodne naložiť so svojím majetkom v závete, spravidla tak robí preto, že buď chce časť svojho majetku odkázať buď iným osobám, ako tie, ktoré by dedili zo zákona (napr. svojím priateľom, známym, prípadne občianskemu združeniu či nadácii) alebo preto, že chce osobám, ktoré by síce dedili aj zo zákona, určiť väčší či menší diel, ako by im pripadol pri dedení zo zákona. Teda aj keby sa na prvý pohľad mohlo zdať, že spísaním závetu je možné predísť vzniku sporov, nie je to v praxi až tak bežné. Aj pri spísaní závetu sú totiž osoby, v ktorých je závet v prospech a osoby, ktoré by nadobudli väčší podiel z majetku, prípadne aspoň nejaký podiel len pri dedení zo zákona. V aplikačnej praxi sa preto najmä takéto osoby, ktoré sa cítia ukrátené poručiteľom snažia jeho závet napadnúť. Osoby, ktoré boli v závete zahrnuté, prípadne vo väčších podieloch ako by im prislúchal zo zákona budú naopak spravidla tvrdiť, že závet je platný. Z uvedeného súčasne vyplýva, v ktorých prípadoch bude mať pre poručiteľa spísanie závetu najväčší význam - budú to prípady, keď poručiteľ chce, aby jeho majetok zdedili aj iné osoby ako tie, ktoré by dedili zo zákona (majetok môže odkázať nielen iným fyzickým, ale aj právnickým osobám - napríklad nadáciám, občianskym združeniam a pod.). Rovnako sa spísanie závetu využíva, ak chce poručiteľ dedičom, ktorý by síce dedili aj zo zákona, inak určiť veľkosť ich dedičských podielov oproti stavu, keby dedili zo zákona.

Zmena závetu a majetku počas života

Každý poručiteľ, ktorý sa rozhodne prejaviť svoju vôľu v závete, môže túto vôľu až do svojej smrti kedykoľvek a bez obmedzenia meniť. Poručiteľ môže jednak spísať nový závet a v ňom nanovo určiť dedičov ako aj dedičské podiely celého svojho majetku. Týmto úkonom priamo zo zákona zaniká skorší závet. Rovnako môže poručiteľ svoj skorší závet odvolať, pričom toto odvolanie musí byť urobené v rovnakej forme, v akej bol spísaný závet. Teda ak poručiteľ spísal závet vo forme notárskej zápisnice, aj odvolanie tohto závetu musí opäť urobiť vo forme notárskej zápisnice. Pre úplnosť možno aj uviesť, že nie je vylúčené, aby existovalo popri sebe viac platných závetov. Pokiaľ sa tieto závety navzájom nebudú vylučovať, budú považované všetky urobené závety za platné, pokiaľ jeden z týchto závetov poručiteľ nezruší vyššie uvedeným spôsobom. Ako príklad z praxe možno uviesť situáciu, keď poručiteľ zriadi závet, ktorého predmetom bude len určenie dedičov a ich podielov k rodinnému domu s pozemkom poručiteľa. Neskôr ale poručiteľ môže nadobudnúť napríklad ešte ďalšie pozemky, ktoré bude chcieť taktiež odkázať v závete. V takomto prípade by sa teda v prípade smrti poručiteľa postupovalo vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam podľa obidvoch závetov a ostatný majetok poručiteľa by sa dedil zo zákona. Občiansky zákonník totiž umožňuje aj kombinované dedenie, keď sa časť majetku dedí zo závetu a zvyšná časť majetku (nezahrnutá do závetu) sa dedí zo zákona. Nie je teda možné, aby poručiteľ v závete odkázal časť majetku (presne v závete určeného) len jednému dedičovi a aby sa na tomto základe tento dedič domáhal aj všetkého ostatného majetku poručiteľa.

Náležitosti platného závetu

Nevyhnutnou náležitosťou každého závetu (teda bez ohľadu na to, v akej forme ho poručiteľ robí) je ustanovenie dedičov. Ak by totiž písomný prejav poručiteľa nesmeroval k určeniu dediča ako svojho právneho nástupcu, nešlo by o závet. Rovnako musí byť v každom závete uvedený dátum, kedy bol podpísaný. V závete ďalej poručiteľ môže (ale na rozdiel od určenia dedičov nemusí) určiť aj ich podiely, alebo veci a práva, ktoré im majú pripadnúť. Ďalšie požiadavky pre to, aby bol závet platný vychádzajú z toho, že poručiteľ nemôže v závete určiť, aby určitá osoba patriaca do okruhu zákonných dedičov nededila (tzv. negatívny závet). Toto je totiž možné urobiť len samostatným právnym úkonom - vydedením. Rovnako je potrebné, aby poručiteľ v závete neurčoval žiadne príkazy určené dedičom. Poručiteľ nemôže v závete napríklad prikazovať dedičovi, aby použil dedičstvo alebo jeho časť určitým spôsobom, alebo aby dedič niečo vykonal (napr. príkaz o spôsobe vypravenia pohrebu, udržiavania hrobu, o spôsobe užívania dedením nadobudnutej veci, o zákaze jej predaja, zaťaženia a pod.). Ak by tak aj urobil, závet by bol síce platný, ale tieto príkazy by nemali žiadne právne následky. Rovnako poručiteľ nesmie v závete opomenúť neopomenuteľných dedičov - teda svojich potomkov, samozrejme za predpokladu, že ich samostatným právnym úkonom platne nevydedil.

Najčastejšie chyby pri dedení zo zákona či zo závetu

V prípade závetu zriadeného inak než vlastnou rukou (v praxi pôjde o prípady, keď si poručiteľ napr. spíše závet doma na počítači a potom ho vytlačí) je potrebné, aby nielen tento závet po vytlačení poručiteľ podpísal vlastnou rukou, ale súčasne Občiansky zákonník vyžaduje, aby pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejavil, že listina obsahuje poslednú vôľu poručiteľa. Na znak toho, že tak poručiteľ urobil, obaja svedkovia podpisujú spolu s poručiteľom takto zriadený závet. V týchto prípadoch je potrebné, aby svedkovia boli osoby spôsobilé na právne úkony, ktoré nie sú nevidomé, nepočujúce, poznajú jazyk, v ktorom je závet zriadený. Svedkami nemôžu byť osoby, ktoré poručiteľ v závete určil za svojich dedičov. Jednoznačne však možno odporučiť v praxi najčastejší spôsob zriadenia závetu, a to vo forme notárskej zápisnice.

Prečítajte si tiež: Podmienky dedenia DDS

Započítanie darov do dedičstva

V prípade, ak poručiteľ počas svojho života daroval svojim dedičom určitý majetok (a nešlo o bežné darovanie), tak za určitých okolností notár ako súdny komisár v konaní o dedičstve započíta tento dar do dedičského podielu príslušného dediča. Za dar v uvedenom zmysle sa pritom považuje všetko, čo dedič dostal bezodplatne od poručiteľa za jeho života. Pri dedení zo zákona notár započítava dary poručiteľa vtedy, ak sa dedičia nedohodnú na vyporiadaní dedičstva. Z uvedeného porovnania teda jednoznačne vyplýva, že k započítaniu pri dedení zo závetu dochádza len za pomerne prísne stanovených podmienok, vyplývajúcich predovšetkým z vôle poručiteľa. Naopak, pri dedení zo zákonu k započítaniu dochádza vždy, ak sa dedičia nedohodnú na vyporiadaní dedičstva. Ak teda poručiteľ spisuje závet preto, lebo chce svojmu dedičovi odkázať určitý majetok, ktorému počas života bezodplatne daroval nad rámec bežného darovania určitý majetok, možno odporučiť, aby v závete nedával príkaz na započítanie.

Napadnutie závetu

V aplikačnej praxi sa v konaniach o dedičstve, v ktorých sa dedí buď výlučne alebo čiastočne zo závetu sa vyskytujú prípady, keď sa najmä zákonní dediči snažia napadnúť závet zriadený poručiteľom (o ktorom mnohokrát ani nemajú počas života poručiteľa vedomosť, ale jeho existenciu zistia napr. až od notára po vykonanom šetrení v notárskej centrálnej evidencii závetov). Najčastejšie dôvody, z ktorých najmä zákonní dediči napádajú platnosť závetu sa týkajú už vyššie uvedených základných náležitostí, ktoré sa pre platnosť toho-ktorého druhu závetu vyžadujú. Známe sú napr. prípady, keď bola napádaná neplatnosť závetu zriadeného v písomnej forme inak než vlastnou rukou z dôvodu, že svedkovia nemali Občianskym zákonníkom ustanovenú spôsobilosť na to, aby svedkami mohli byť. Rovnako bývajú napádané vlastnoručné závety napríklad z dôvodu, že dedičia či iné osoby s právnym záujmom na veci tvrdia, že závet nebol spísaný vlastnou rukou poručiteľa, prípadne jeho časť nebola spísaná poručiteľom. V týchto prípadoch dochádza k pomerne zdĺhavým súdnym konaniam, v ktorých je potrebné vykonať pomerne náročné znalecké dokazovanie. Najmenej napádané sú závety spísané vo forme notárskej zápisnice. V týchto prípadoch je totiž z dôvodu, že závet spisuje kvalifikovaná osoba - notár vysoko pravdepodobné, že bude spĺňať všetky predpísané náležitosti. Notár súčasne predstavuje pri zriadení závetu určitý verejný prvok, charakteristický svojou nezávislosťou a odborným výkonom funkcie. To, že notár nemá žiadny záujem na určitom rozdelení majetku poručiteľa vyvracia možné pochybnosti existujúce pri zriaďovaní iných typov závetov.

Civilný mimosporový poriadok a dedičské konanie

Civilný mimosporový poriadok mení len dedičské právo procesné - teda mení sa len samotný priebeh konania o dedičstve. Drobnou zmenou, ktorú priniesol Civilný sporový poriadok vo vzťahu k závetom je to, že uvedený zákon výslovne upravuje, na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy to, že notár je povinný umožniť v konaní o dedičstve nahliadnuť do závetu tým, ktorý osvedčia, že majú na tom právny záujem.

Dedenie majetku nezvyčajným spôsobom

Prípady, v ktorých prenechávajú poručitelia svoj majetok iným subjektom, ako svojím príbuzným, či iným blízkym osobám (napr. Na druhej strane je potrebné uviesť, že v tomto smere je naša právna úprava dedičského práva pripravená aj na takéto situácie a umožňuje poručiteľovi, aby v závete určil za dediča svojho majetku, prípadne jeho časti aj právnickú osobu. Jedinou podmienkou v týchto prípadoch je, aby v závete poručiteľ dediča dostatočne určito identifikoval. Súčasne dedič - iný ako fyzická osoba musí mať právnu subjektivitu. Tou disponuje pomerne široký okruh subjektov, ktorým ju priznáva právny poriadok. Súčasne je potrebné uviesť, že na rozdiel od fyzickej osoby, ktorá môže dediť tak zo zákona ako aj zo závetu, ak poručiteľ chce, aby jeho majetok (resp. jeho časť) dedila právnická osoba, toto je možné výlučne tak, že ju za dediča určí v závete.

Platnosť závetu a neznámi obdarovaní

Ako už bolo uvedené vyššie, podmienky platnosti každého z troch typov závetu sú presne stanovené Občianskym zákonníkom. Rovnako je potrebné uviesť, že slovenský právny poriadok nevyžaduje, aby poručiteľ poznal tých, ktorých určuje za dedičov. Ak poručiteľ dostatočne určite identifikuje svojich dedičov, závet je v tomto smere platný. To platí tak o fyzických osobách ako aj o právnických osobách. Rovnako z aplikačnej praxe sú známe v drvivej väčšine prípady, keď poručitelia odkazujú majetok svojim blízkym a príbuzným.

Dedenie medzi partnermi žijúcimi v jednej domácnosti

Ak ľudia žijúci spolu v partnerskom zväzku v spoločnej domácnosti (teda mimo manželstva) nespíšu závet, je nutné uviesť, že v prípade smrti jedného z partnerov dedí druhý partner len v prípade, ak poručiteľ nemá žiadne deti. V prípade dedenia zo zákona totiž platí určitá postupnosť - najskôr sa dedí v jednej dedičskej skupine a až v prípade, ak nie sú splnené podmienky na dedenie v danej skupine (napr. neexistuje žiadny dedič, alebo je dedičom len manželka pričom v 1. skupine manželka sama dediť nemôže), dedí sa podľa nasledovnej skupiny. V 1. Preto ak má poručiteľ deti, zo zákona zdedia celý majetok jeho deti a partner/ka nededí nič, hoci by s ním žila po určenú dobu v spoločnej domácnosti. V praxi ide o jednu z najčastejších situácií, v ktorých možno jednoznačne odporučiť partnerom spísať závet v prípade, ak chcú zabezpečiť v prípade svojej smrti aj druhého partnera. Bez spísania závetu, v ktorom by poručiteľ zahrnul aj partnera alebo partnerku by totiž zo zákona partner zdedil majetok iba v prípade, že poručiteľ nemá žiadne deti (za deti sa považujú pritom nielen deti z partnerského, manželského zväzku, ale všetky detí, ktorých je poručiteľ rodičom). Ak ale poručiteľ aj nemá deti, a preto by sa dedilo podľa druhej dedičskej skupiny, podľa ktorej sú dedičmi aj osoby, ktoré s poručiteľom pred smrťou žili najmenej rok v spoločnej domácnosti, v druhej dedičskej skupine sú okrem týchto osôb dedičmi aj rodičia poručiteľa a manžel poručiteľa. Každý pritom dedí rovnakým dielom, manžel však vždy najmenej polovicu dedičstva. Preto ak napríklad žijú obidvaja rodičia poručiteľa a poručiteľ je ženatý (hoci by aj bol fakticky v dlhoročnom stabilnom partnerskom zväzku so svojou partnerkou) manželka by zdedila polovicu majetku a potom po 1/3 by zdedil otec poručiteľa, matka poručiteľa a partnerka. Jednoznačne preto možno odporučiť aj v týchto prípadoch (najmä ak je poručiteľ ženatý) spísanie závetu, najvhodnejšie vo forme notárskej zápisnice u notára.

Kedy majetok prepadne štátu (odúmrť)

V európskom kontinentálnom právnom systéme sa uvedené situácie riešia prostredníctvom inštitútu odúmrte, ktorú nadobúda štát. Dedičstvo sa stáva odúmrťou, ktorú nadobúda do svojho vlastníctva štát v týchto prípadoch:

a) ak poručiteľ nezanechal ani závetných ani zákonných dedičov,

b) ak poručiteľ síce závet zanechal, ale závet je neplatný a dedičia zo zákona nie sú,

c) ak poručiteľ nezanechal zákonných dedičov a jediný dedič zo závetu dedičstvo nenadobudne (napr. Rovnako teória dedičského práva pozná aj tzv. čiastočnú odúmrť

Cezhraničné dedičstvo v EÚ

Nariadenie o cezhraničných dedičstvách si dalo za cieľ zjednodušiť proces dedenia v rámci Európskej únie. Nariadenie o cezhraničných dedičstvách zabezpečuje, aby sa celé dedičstvo, teda hnuteľný a aj nehnuteľný majetok poručiteľa prejednalo jednotne, podľa jedného práva a orgánom jedného štátu.

Právny stav pred prijatím Nariadenia

Slovenská právna úprava sa nachádza v platnom a účinnom zákone č. 97/19636 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Podľa tejto právnej úpravy sa dedičstvo v zásade bude prejednávať podľa právneho poriadku štátu, ktorého bol zosnulý občanom v čase svojej smrti. Znamená to, že slovenský súd / notár prejedná dedičstvo po občanovi Slovenskej republiky. vždy, ak ide o nehnuteľnosti ležiace na území Slovenskej republiky. Aplikuje sa teda jeden právny poriadok a nevzniká žiadna komplikovaná situácia pre pozostalých, ale ani pre orgány prejednávajúce dedičstvo. Vyššie uvedená právna úprava je stále platná a účinná a bude sa aplikovať v prípadoch kedy občan Slovenskej republiky mal majetok v zahraničí mimo krajín EÚ alebo ak cudzinec, ktorý nie je občanom členského štátu EÚ vlastnil nehnuteľnosť na území SR. Môže teda nastať situácia, že pozostalí budú musieť absolvovať dve alebo tri dedičské konania v rôznych štátoch, za použitia rôznych právnych poriadkov a pravidiel.

Právny stav po nariadení

Po prijatí a nadobudnutí účinnosti nariadenia o cezhraničných dedičstvách by sa situácia pre dedičov mala zjednodušiť. Nariadenie sa vzťahuje na dedenie po osobách ktoré zomreli po 16.8.2015. Podľa článku 4 nariadenia, právomoc konať vo veci celého dedičstva majú súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. Znamená to, že jeden notár (alebo iný poverený štátny orgán) prejedná kompletne všetok majetok poručiteľa, podľa práva štátu pod ktorý daný orgán spadá. Uvedené platí za predpokladu, že nedošlo k platnej voľbe práva, to znamená, žer poručiteľ si pred smrťou nezvolil iné rozhodné právo, podľa ktorého sa má dedičstvo prejednať.

Určenie obvyklého pobytu

Rozhodujúce teda bude určiť obvyklý pobyt v čase smrti. Z recitálu nariadenia: Orgán konajúci v dedičskej veci by mal na účely určenia obvyklého pobytu celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Takto určený obvyklý pobyt by mal preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom. Ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu, stále by sa za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života. Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností. Napriek vyššie uvedenému sa v praxi vyskytujú prípady, kedy je veľmi ťažké určiť obvyklý pobyt. Určenie obvyklého pobytu prináleží notárovi. V prípade úmrtia osoby súd poverí notára prejednaním dedičstva. V praxi dochádza k prípadom, že prejednanie dedičstva je pridelené dvom rôznym notárom v rôznych štátoch. V takomto prípade je rozhodujúci dátum začatia konania. Orgán, ktorý začal konať ako prvý je povinný rozhodnúť o tom, či sa cíti alebo necíti byť príslušným na rozhodovanie v danej veci. Len v prípade, že sa cíti byť nepríslušným (článok 10 nariadenia) odovzdá vec na konanie orgánu, ktorý začal konať ako druhý.

Príklad z praxe

Ako príklad možno uviesť úmrtie rakúskeho štátneho občana, ktorý zomrel na území SR. V tomto prípade začal konať slovenský súd a slovenský notár prijal vec na prejednanie a cítil sa byť príslušným v danej veci rozhodnúť. Rakúsky štátny občan žil približne dva roky pred smrťou na Slovensku, mal tu príbuzných, ktorý sa o neho starali. Zároveň sa však všetok majetok, okrem jedného bankového účtu, nachádzal v Rakúsku, a to vrátane viacerých nehnuteľností. Okrem toho bol poručiteľom aj poberateľom dôchodku z Rakúska. Okrem príbuzných na Slovensku, v Rakúsku žila jeho dcéra. Časť života poručiteľ prežil v Bulharsku, veľkú časť v Rakúsku a časť na Slovensku. V posledných rokoch bolo skutočne centrum záujmu poručiteľa na Slovensku. Ak ale bolo účelom nariadenia zjednodušiť situáciu pre dedičov, je otázne či sa tak stalo v danom prípade.

Európske osvedčenie o dedičstve

Výsledkom dedičského konania je v prípade konania podľa slovenských právnych predpisov osvedčenie o dedičstve, pričom dedič môže požiadať aj o vydanie európskeho osvedčenia o dedičstve (článok 62 a nasledujúce nariadenia). Na Slovensku vydáva európske osvedčenie o dedičstve notár, ktorý dedičstvo prejednal. Na základe tohto dokumentu môžu dedičia uplatňovať a vykonávať svoje práva v ňom uvedené aj v iných členských štátoch. Európske osvedčenie o dedičstve má účinky vo všetkých členských štátoch bez potreby osobitného konania a je platnou písomnosťou na zapísanie majetku v registri členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza. Znamená to, že na základe európskeho osvedčenia o dedičstve vydanom slovenským notárom, rakúsky kataster nehnuteľností zapíše dedičov ako vlastníkov majetku a rakúska banka vydá prostriedky v nej vedené na meno poručiteľa. Nie je potrebné žiadne ďalšie uznanie európskeho osvedčenia o dedičstve zo strany rakúskych subjektov.

Odmietnutie dedičstva

Z dôvodu dlhov poručiteľa dedičia často uvažujú o možnosti odmietnuť dedičstvo. Vychádzajúc z citovanej normy možno skonštatovať, že v prípade dedenia, by nemala nastať situácia, že dedič sa po dedení ocitne v horšom právnom postavení, než predtým, pretože zodpovednosť za poručiteľove dlhy je limitovaná cenou nadobudnutého dedičstva, resp. Rovnako je potrebné počítať s tým, že dedičstvo nemôže odmietnuť taký dedič, ktorý svojím počínaním dal najavo, že dedičstvo odmietnuť nechce (napr. Zákon nepripúšťa možnosť pripojiť k odmietnutiu dedičstva výhrady alebo podmienky. Inak povedané, dedičstvo je potrebné odmietnuť bezvýhradne a bezpodmienečne. Rovnako nie je prípustné, aby sa dedičstvo odmietlo iba sčasti (napr. Prípadné odmietnutie dedičstva je potrebné starostlivo zvážiť, pretože v zmysle zákona nemožno vyhlásenie o odmietnutí dedičstva odvolať (vziať späť). Vzhľadom na Vašu obavu ohľadom toho, že ak dedičstvo odmietnete, nastúpia na Vaše „dedičské“ miesto Vaše deti (vnuci a vnučky poručiteľa) je potrebné ozrejmiť právnu úpravu reprezentácie v tzv. Zákonná dikcia druhého odseku citovaného ustanovenia hovorí o „dieťati, ktoré nededí“. Pod túto zákonnú formuláciu možno zahrnúť potomkov detí poručiteľa, ktoré zomreli skôr ako poručiteľ, ale aj potomkov detí, ktoré síce poručiteľa prežili, avšak odmietli dedičstvo, sú nespôsobilé dediť, boli vydedené alebo sa na ne v zmysle zákona neprihliada. Pokiaľ uvažujeme o dedení poručiteľových vnukov a vnučiek, pre úplnosť je potrebné ozrejmiť aj dedičskú spôsobilosť tzv. nascitura (počatého, ale zatiaľ nenarodeného dieťaťa).

Dedičská spôsobilosť nascitura

Právna subjektivita nascitura, a tým aj spôsobilosť byť dedičom, je podmienená tým, že sa dieťa narodí živé (k tomu pozri ustanovenie § 7 ods. Predpokladom dedenia nascitura je, že k jeho počatiu došlo ešte pred poručiteľovou smrťou, že sa počaté dieťa aj skutočne narodí živé a že pochádza od zomretého poručiteľa, resp. od jeho potomka (ak ide o prípad dedenia vnuka, resp. V dedičskom konaní nie je možné pokračovať, kým sa dieťa, t.j. predpokladaný dedič, nenarodí. Dedičstvo sa nadobúda momentom smrti poručiteľa. Pri fyzickej osobe preto postačuje, aby aspoň na krátky čas prežila poručiteľa. Vo vzťahu k Vašej otázke si dovoľujem skonštatovať, že ak uvažujete o odmietnutí dedičstva, je potrebné počítať s tým, že dedičstvo by mali odmietnuť nielen poručiteľove deti, ale aj jeho vnuci a vnučky. Z praktického hľadiska odmietnutím dedičstva nevyriešite komplexne situáciu ohľadom exekučne zaťaženého podielu na nehnuteľnosti, ktorý patril poručiteľovi.

tags: #dedenie #v #Českej #republike #podmienky