Denník Pestúnskej Starostlivosti: Vzor Inšpirovaný Skúsenosťami Barbary a Petra

Pestúnska starostlivosť a adopcia sú cesty, ktoré vedú k vytvoreniu rodiny s deťmi, ktoré nemôžu vyrastať vo svojej biologickej rodine. Barbara a Peter, rodičia šiestich detí, z ktorých dve sú adoptované a jedno s postihnutím, sa s nami podelili o svoje skúsenosti a postrehy z tejto cesty. Ich príbeh je plný lásky, výziev, ale aj radosti a poučenia. Ich skúsenosti môžu poslúžiť ako inšpirácia a vzor pre tých, ktorí o pestúnskej starostlivosti alebo adopcii uvažujú.

Prvá Skúsenosť s Pestúnskou Starostlivosťou: Ema

Ich prvá skúsenosť s pestúnskou starostlivosťou prišla s Emou. "Naša prvá Ema nebola adoptovaná, mali sme ju v pestúnskej starostlivosti, keďže nebola možnosť si ju adoptovať," vysvetľuje Barbara. Peter dodáva, že ich rozhodnutie bolo ovplyvnené aj tým, že sa im nedarilo mať vlastné deti. Barbara si spomína na dobrovoľnícku činnosť v krízovom centre, kde sa s Emou stretla. Ema bola sama a hrozilo jej, že skončí v detskom domove. Napriek odhováraní a varovaniam, že by mali chcieť menšie dieťa, ktoré je "akoby nepopísaným listom papiera", sa Barbara a Peter rozhodli Emmu prijať do svojej rodiny.

Ema prišla do rodiny vo veku desiatich rokov a vedela, že Barbara a Peter nie sú jej biologickí rodičia. Mala za sebou už dva neúspešné pokusy o adopciu a prechod do novej rodiny prebiehal dobre. Ema mala ťažkú traumu, nevedela sa smiať, bála sa mužov, nevedela vyjadrovať emócie, nevedela byť vďačná, nedarilo sa jej ventilovať hnev. S týmito problémami sa Barbara a Peter museli postupne vyrovnávať. Pomoc im poskytlo aj krízové centrum, kde sa Emu naučili, že nemusí robiť veci, ak nechce.

Podpora od Organizácie Návrat

Dôležitú podporu im poskytla aj organizácia Návrat. Peter, hoci ako introvert nevyhľadával zdieľanie, ocenil podporné stretnutia s rodičmi, psychológov a rýchlu odozvu. Barbara sa na stretnutiach organizovaných Návratom zúčastňovala na začiatku, no neskôr zistila, že to vyhľadáva iba ona sama.

Dnes má Ema 21 rokov, pozná svojich biologických rodičov a súrodencov. Na začiatku mali dokonca súdom stanovené stretnutia s matkou, ktoré sa však pre nezáujem druhej strany neuskutočňovali. Barbara spomína, že Ema bola týraná a mala ťažké detstvo.

Prečítajte si tiež: Pravda: Výhody pre seniorov

Druhá Adopcia: Šimonko

Po skúsenosti s Emou sa Barbara a Peter rozhodli pre ďalšiu adopciu a prijali Šimonka. Pri Šimonovi už chceli malé dieťa, o ktoré sa budú môcť starať od začiatku. Šimonko vie, že sa narodil z bruška tety, ktorá žije v Košiciach. Pomáha im, že Ema sa narodila v Nitre, Daniel v Dunajskej Strede, a tak adopcia nie je nič mimoriadne.

Príbuzní mali obavy a báli sa, že k nim budú chodiť Rómovia a vykrikovať, že im ukradli dieťa. Tieto reči sa však rýchlo rozplynuli. Šimonko sa v škole chváli tým, že je adoptovaný. Keď príde návšteva, hneď spustí: „Mami, že som ja adoptovaný?" Čo sa týka rómskeho pôvodu, Šimonko chodí do lokálnej školy, kde je viacero podobných detí, takže z tohto pohľadu neriešia nič špeciálne.

Rituály a Identita

Peter spomína, že počas prípravy na pestúnstvo im bolo povedané, že dieťa sa do novej rodiny musí, aspoň nejakým rituálom, narodiť. Ema jedného dňa prišla za nimi so spacákom s tým, že sa ide narodiť. Zakryla sa, vyliezla zo spacáka a povedala: „A teraz som vaša!“ Ďalšou vecou bolo, že dieťa si musí nájsť spôsob, ako oslovovať náhradných rodičov tak, aby bolo aj navonok jasné, že to nie sú biologickí rodičia, ale zároveň, aby bolo cítiť, že sú to v podstate otec a mama. Ema si na to našla slovnú hračku, ktorá bola spojením jej rodného priezviska a pomenovania otec, resp. mama.

Rasizmus a Nepochopenie

Barbara a Peter sa stretli aj s rasistickými poznámkami. Peter spomína, že keď chodili na prechádzky so Šimonom a Danielom, ktorý je "árijský typ", zažívali otázky, prečo je jeden "bielučký" a druhý "spálený". Na hlúpu otázku reagovali hlúpou odpoveďou, že jeden chodí stále na slnko a druhý vkuse čumí na telku.

Dôležitosť Autenticity a Pripravenosti

Peter zdôrazňuje, že je dôležité byť autentickí a prijatie dieťaťa nemôže prekrývať nejaký vlastný problém. Nedá sa očakávať, že všetko bude ružové, že príde dokonalý anjelik, ktorého budú milovať a zmení im celý svet. Treba sa vopred pripraviť na možné rasistické poznámky, nepochopenie najbližších alebo rôzne iné veci. Podobná cesta nie je ľahká, ale zase môže byť veľmi zábavná.

Prečítajte si tiež: Sociálny Fond a Peňažný Denník

Problémy v Škole a Sociálna Politika

Peter sa zamýšľa nad stereotypmi okolo rómskeho pôvodu Šimona. Spomína medializované prípady rómskych detí, ktoré v zahraničí vyštudovali bežné školy, pričom u nás chodili do špeciálnej. Podľa Petra je ťažké robiť všeobecné závery na základe dvoch konkrétnych detí, ale vidieť, že deti z osád majú posunutú štartovaciu pozíciu. Ak nemajú vytvorené aspoň základné podmienky, spoločnosť ani škola im ich nedá. Peter je presvedčený, že to nie je len o škole, ale o celom nastavení sociálnej politiky štátu.

Barbara spomína na nezhody s triednou učiteľkou, kvôli ktorým Šimon nechcel chodiť do školy. Peter dodáva, že učiteľka mesiac od začiatku školského roka vyhlásila, že Šimona nechá na polroka prepadnúť.

Zvládanie Veľkej Rodiny

Barbara a Peter majú šesť detí a prácu. Barbara hovorí, že to zvládajú najmä vďaka plánovaniu. Robí veci, ktoré si zadefinuje hneď a neodkladá. Deti rastú a postupne sa osamostatňujú. Dôležité je uvedomiť si, že deťom často môžeme dať väčší priestor, ako si myslíme. Menšie hádky a nedorozumenia nechávajú na ne. Keď je to potrebné, pomáhajú im aj rodičia.

Zbierka pre Kláru

Pre jedno z detí, Kláru, vyhlásili zbierku. Klára sa narodila nedokysličená a má mozgovú obrnu. Jej diagnóza je hypoxicko-ischemická encefalopatia, má mikrocefáliu a poruchu zraku. Zbierku vyhlásili na pomoc Klárke terapiou kmeňovými bunkami. Tie sa v tele môžu premeniť na nervové bunky, ktoré by zaplnili miesto po odumretých.

Prečítajte si tiež: Realita platov

tags: #denník #pestúnskej #starostlivosti #vzor