
Rozvod patrí medzi najzávažnejšie životné udalosti, ktoré majú hlboký dopad na psychické zdravie všetkých zúčastnených, najmä detí. Z psychologického hľadiska sa dve udalosti považujú za najkritickejšie v živote dieťaťa: smrť rodiča (prípadne oboch) a rozvod rodičov. Skutočnosť, že sa rodičia k sebe nesprávajú dobre, prestávajú sa ľúbiť a jeden z nich opúšťa spoločný domov, je pre deti v každom veku veľmi ťažké spracovať.
Rozvod má aspekty sociálne, etické, právne, emočné a psychologické. V našich podmienkach nie je rozvod ojedinelým javom, práve naopak, počet rozvádzajúcich sa rodín sa drží na vysokej úrovni. Poďme si priblížiť jednotlivé fázy rozpadu manželstva:
Je nutné pripomenúť, že popri rodinách s rozvedenými manželmi existuje značný počet takých, ktoré žijú v trvalom rodinnom rozvrate s výrazným narušením rodinných funkcií, ale o rozvod z rozličných príčin nepožiadajú.
To, ako zareagujú deti na rozvod rodičov v tom-ktorom vývinovom období nedokáže predvídať rodič, ani detský psychológ. Dospelí by si však mali všímať signály, ktoré im dieťa vysiela.
Dieťa si vytvára pocit rodinnej spolupatričnosti. Formuje sa u neho vedomie vlastného ja a k nemu potrebuje vzťah nielen s matkou, ale aj s otcom. Dieťa nechápe, čo je rozvod, ale dobre vníma, že jeden rodič je menej zapojený alebo odišiel, môže si myslieť, že to zavinilo ono, potrebuje vidieť rodiča, s ktorým nežije, častejšie. Z náhlej neprítomnosti jedného rodiča môže prežívať pocity zúfalstva. V správaní sa môžu objaviť tendencie k provokovaniu, bitkám s deťmi. Dieťa v tomto veku potrebuje tráviť čas s každým rodičom zvlášť. Tým sa uisťuje, že ho majú obaja stále radi, zároveň môže pochopiť a vyrovnať sa s faktom, že sa k sebe nevrátia. Môže sa začať pýtať, kto je zodpovedný za rozvod.
Prečítajte si tiež: Ako sa starať o zuby u detí
Deti v tomto veku už chápu rozvod, ale ho neakceptujú. Začínajú ich baviť aktivity bez rodičov, záujmy, krúžky, do popredia sa dostávajú kamaráti, trávenie voľného času s rodičmi nie je atraktívne. Deti môžu “nadŕžať” jednému z rodičov, potrebujú hľadať a označiť vinníka, čo nemusí znamenať odmietnutie jedného z rodičov, ale skôr veku primeranú reakciu. Prežívajú stratu ilúzií, hnev, cítia sa ako keď rodič neopúšťa druhého, ale ich samotných. Využívajú , že rodičia majú menej energie, snažia sa získať nad rodičmi kontrolu, manipulovať s nimi. Môžu cítiť povinnosť starať sa alebo podporovať citovo nevyrovnaného rodiča na úkor svojich vlastných zdrojov rovnováhy a energie (obrátenie rolí). V tomto veku môžu deti obviňovať jedného alebo obidvoch rodičov za rozvod. Môžu si začať presadzovať svoju vôľu, požadovať, aby zostali u jedného, alebo sa presťahovali k druhému rodičovi. Potrebujú stále podporu rodičov, ale odmietajú s nimi tráviť rovnaké množstvo času ako predtým.
V tomto veku sa dospievajúce deti obracajú k vlastnému životu, nezávislosti, záujmovým aktivitám, k problémom rodičov prejavujú malú toleranciu. Potrebujú starostlivosť a podporu, ale starosti rodičov ich znechucujú a unavujú. Potrebujú hovoriť o tom, čo cítia a prežívajú ony samy, nie ich rodičia. Vo viacerých výskumných zisteniach sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné výskumy tieto zistenia nepotvrdzujú a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto prípade nie je možné. Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných chlapcov nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou.
Vo viacerých výskumoch sa uvádza, že chlapci sa s rozvodom rodičov vyrovnávajú ťažšie ako dievčatá, ale môže sa to zmeniť v puberte, kedy práve dievčatá mávajú často citové problémy. Iné štúdie tieto zistenia nepotvrdzujú, a preto akékoľvek zovšeobecnenie v tomto smere nie je možné.
Psychologička radí: Čo robiť po rozvode?
Tento problém má aj inú rovinu. Objasňuje psychologička Smiková: „Niektorí chlapci sú veľmi citliví, problémy iných zasa nesúvisia primárne s rozchodom rodičov, ale s tým, že ostávajú žiť s matkou. Veľa otcov bezprostredne po rozvode pretrhne kontakty so synom a chlapec tak zostáva bez vzorového modelu, pokiaľ do rodiny nepríde nový partner.“
Prečítajte si tiež: Aktivity pre deti a starostlivosť o seba: Kompletný sprievodca
Prax dokazuje, že väčšina detí sa v priebehu rokov po rozvode prispôsobí.„Aj keď počas prvých mesiacov, resp. rokov, po rozvode nie sú rodičia vo svojej vrcholnej životnej forme, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu/deťom, tým lepšie. Prax ukazuje, že väčšina rozvedených sa začína stabilizovať druhý rok po rozvode a vtedy aj začínajú ustupovať rodinné ťažkosti,“ hovorí Dr.
Na správu o rozvode alebo na presťahovanie jedného z rodičov, môžu deti reagovať podobným spôsobom ako na úmrtie blízkej osoby, alebo na inú rovnako traumatizujúcu udalosť a prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:
Medzi ľuďmi koluje názor, že rodičia majú dôležitejšiu úlohu v detstve, ako v adolescencii, ale pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako, ako malé deti. Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov.
Všetky z vyššie popísaných problémov dieťaťa vychádzajú prevažne z neúnosného zaťaženia dieťaťa napätím, zmenami a neistotami v rozvodovej situácii alebo zo vtiahnutia do rodičovského konfliktu. Tieto problémy často bývajú jedným z rodičov nesprávne pripisované negatívnemu vplyvu výchovy alebo správania druhého rodiča a bývajú nesprávne interpretované ako dôkaz nevhodnosti týchto návštev. Patrí k nim pomočovanie, nočné mory alebo sťažená koncentrácia, zmeny v chovaní dieťaťa po návrate z víkendovej návštevy.
Ak neodoznejú akútne a výrazné prejavy psychických problémov do niekoľkých týždňov, je potrebné konzultovať to s detským psychológom alebo psychiatrom, poprípade absolvovať psychoterapiu. Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom napokon môžu deti pociťovať až do dospelosti.
Prečítajte si tiež: Podmienky pre holandské prídavky na deti
Dr. Smiková hovorí, že „aj keď počas prvých mesiacov, resp. rokov, po rozvode nie sú rodičia vo svojej vrcholnej životnej forme, mali by si byť vedomí toho, že čím viac citovej vyrovnanosti budú schopní preukázať svojmu dieťaťu/deťom, tým lepšie."
Rozvedení ľudia sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti. Tento postoj však postavenie človeka iba zhoršuje. Ten, kto sa takto správa, dáva vlastne za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že je to naozaj niečo, za čo sa treba hanbiť. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.
Keď si rodičia vyjasnia postoj k rozvodu, mali by poradiť deťom, aby informovali svojich kamarátov o tom, čo sa stalo. Jednou z možných reakcií vrstovníkov je zvýšený záujem a starostlivosť o dieťa rozvedených rodičov. Niekedy deti pokrikujú to, čo doma počujú od svojich rodičov. Niektorí rodičia nesúhlasia, aby sa učiteľovi povedalo o rozvode. Toto odhalenie by vraj mohlo skomplikovať situáciu.
Ak u dieťaťa pretrvávajú ťažkosti a varovné signály, je dôležité vyhľadať odbornú pomoc. Ako deti vnímajú rozchod rodičov? Rozhovor s odborníčkou. V úmernosti s rastom rozvodovosti na Slovensku či vo svete stúpa aj počet detí, ktoré sa dostávajú medzi dva mlynské kamene. Často bývajú zbraňou v rukách jedného rodiča, ktorý sa snaží ublížiť tomu druhému nemysliac na pocity svojho vlastného dieťaťa. Cíti sa vinné, nepotrebné, nerozhodné, neľúbené, nepochopené, nešťastné. Žilo v harmonickej rodine a zrazu otec chce, aby úmyselne ublížilo mame či opačne? Mama ho vezme do inej krajiny, pretože si nepraje styk dieťaťa s otcom, aj keď dieťa po druhom rodičovi túži a vo svojom živote ho potrebuje?
Milión otázok a odpovedí, ktoré si kladú a myslia deti sa vám budeme snažiť priblížiť prostredníctvom rozhovoru s detskou psychologičkou Mgr. Romanou Mrázovou. U nás je momentálne asi najviac známy prípad dievčatka , ktorý prerástol až do politického sporu medzi poslankyňou a detskou ombudsmankou. Do školy si ho mala prísť vziať mama, no otec dieťaťa to nedovolil. Žiaľ, nie je vôbec jediný, rozvodosť dnes narastá a z kedysi zaľúbených párov sa stávajú nepriatelia, z rodiny hotové bojisko…
Myslí však vtedy niekto cez všetok ten ‘cirkus‘ okolo aj na dieťa? Jeho vnútro, prežívanie, bolesť v srdci? Myslite na jednu veľkú pravdu: „Aj keď sa rozídeme, RODIČMI zostávame NAVŽDY.“
Ak teda ide o rozpad dovtedy fungujúceho vzťahu? Iné je, ak bolo v rodine týranie alebo ďalšie problémy… Rozchod rodičov je pre dieťa veľmi stresujúcim a ťažkým obdobím. Rodina, v ktorej dovtedy žilo, pre neho predstavovala stabilitu a útočisko. Je to základný priestor poskytujúci bezpečie, a keď sa táto základná istota rozpadne, pre dieťa je to veľmi náročné.
Prináša mu to do života veľa strachu a neistoty. V hlave mu víria otázky o tom, čo bude ďalej, ako bude žiť. Má strach, že stratí oboch rodičov. Každá strata so sebou prináša stres. A rozpad rodiny je veľká strata.
Ako reaguje v takýchto situáciách dieťa v predškolskom veku a už väčšie dieťa? Áno, je to možné. Treba sa s dieťaťom o tom rozprávať pravdivo, ale samozrejme primerane jeho veku. Potrebuje tiež neustále ubezpečovanie o tom, že v kontakte ostanú aj po tom, čo sa jeden z rodičov odsťahuje. Je dôležité vedieť sa s dieťaťom rozprávať správne.
Cielene sa zameriavať na jeho prežívanie a pomôcť mu spracovať negatívne pocity . Každé dieťa reaguje na takúto situáciu inak, nedá sa to štandardizovať. Deti v školskom veku však vedia situáciu uchopiť viac racionálne. Vedia pochopiť dôvody a vyhodnotiť situáciu medzi rodičmi. Deti v predškolskom veku reagujú viac emočne, často situácii nerozumejú a strach ich tlačí k najväčšiemu útočisku bezpečia, ktorým je mama.
Prípad spominanej malej Izabely otriasol Slovenskom. Dievčatku bol styk s mamou dlhšiu dobu odopieraný. Nechcem riešiť pozadie, skôr vplyv celej situácie na dieťa, kedy si preň prišla do školy matka, otec ho však nechcel vydať. Dieťa medzi mlynskými kameňmi - čo to robí s jeho psychikou? Určite nič dobré. Stáva sa dôvodom hádok medzi rodičmi - vinníkom, a to veľmi útočí na jeho sebahodnotenie. Dieťa sa stáva nástrojom. Nie je dôležité, čo prežíva, ale jeho prežívanie rodičia často používajú ako manipuláciu jedného druhým a opačne.
Dieťa sa preto často cíti nedôležité. To je jedna strana mince a druhá strana je to, že pre dieťa je ťažké prikloniť sa na stranu LEN MAMY alebo LEN OTCA. Keď sa ľudia rozchádzajú, prestávajú byť partnermi, ale rodičmi sú naďalej. A to, že niekto nie je dobrým partnerom pre toho druhého, neznamená, že automaticky nefunguje ani v roli rodiča.
Ide práve o možnosť stretávania sa s ním? Jednoznačne tým, že toho druhého rodiča nebudeme v očiach dieťaťa diskreditovať. Uľahčíme mu tak kontakt s ním a tiež to, že sa ich vzťah nenaruší. S tým súvisí veľa vecí, v ktorých to môže dieťa ovplyvniť do života. Tiež mu to môžeme uľahčiť tým, že sa s ním budeme o rozchode rozprávať narovinu a primerane veku, ako som už spomínala.
Deti majú otázky a potrebujú na ne odpovede, inak sa necítia bezpečne.
Mnohí rodičia sa po rozvode alebo rozchode dohodnú na striedavej starostlivosti. Je podľa vás výhodnejšia pre dieťa a jeho psychické zdravie alebo nie? Ja osobne nemám striedavú starostlivosť v obľube. Je výhodná pre rodičov, nie pre dieťa. Dieťaťu to prináša len ďalšie problémy, okrem tých, ktoré má v spojitosti s rozpradom rodiny.
Predstavuje to preň neustále sťahovanie a ‘chodenie s kufríkom‘ raz k jednému, raz k druhému rodičovi. Potrebujeme sa niekde cítiť DOMA, mať svoje útočisko a túto väzbu je ťažké urobiť na dve miesta.
Pre dieťa je to zrazu akoby nikam nepatrilo, lebo u každého je len na chvíľku. Oveľa viac sa mi páči, keď je dieťa u jedného z rodičov, ale medzi rodičmi funguje dohoda, kde sviatky a prázdniny dieťa trávi na striedačku raz u jedného, raz u druhého, prípadne operatívne podľa dohody.
Ak by sa všetci rodičia vedeli dohodnúť, bol by to ideálny stav a najmä najlepší spôsob, ako dieťaťu pomôcť prekonať ich odlúčenie. Niekedy sa však situácia medzi rodičmi vyhrotí do takých extrémov, že jeden zakáže tomu druhému styk s ním. Do akej miery môže toto rozhodnutie ublížiť dieťaťu? Do veľkej miery. Rodičia sú primárnym vzorom pre dieťa. Učí sa od nich, preberá ich zvyky, názory a postoje. Aj samotný vzťah medzi nimi vytvára u dieťaťa predstavu toho, ako to v partnerskom vzťahu funguje.
A nielen to. Dostáva sa zrazu do situácie, kedy je atakované hnevom a pocitmi krivdy jedného z rodičov. Podľa toho ako veľmi je stotožnený s postojom tohto rodiča, mu to môže vytvárať rôzne prežívanie od strachu až po hnev a odpor.
Stáva sa však, že sa jeden rodič po rozvode prestane o dieťa úplne zaujímať (niektorí aj platiť). Dieťa sa určite bude na neho pýtať, domáhať sa jeho záujmu, no ako mu pomôcť vysporiadať sa s tým, keď neprichádza? Povedať mu pravdu? Určite mu nedávať falošné nádeje alebo ho nasilu tlačiť tomu druhému rodičovi. Už vôbec nie na neho nadávať. Najjednoduchšie je úplne sa vyhnúť hodnoteniu toho druhého rodiča.
Jediné, čo je pre dieťa podstatné, je rozprávať sa s ním o tom. O jeho pocitoch, ktoré prežíva a čo to pre neho znamená. Aj deti majú pocity a prežívajú ich oveľa intenzívnejšie ako my dospelí.
Práve pre citlivosť detskej duše a kvôli láske k deťom by sme ich mali chrániť od tráum a situácií, kedy sa stávajú ‘zbraňou‘ v rukách rodiča, ktorú namierime proti tomu druhému. Jasne ste povedali - aj keď sa rozídeme, rodičmi zostávame navždy! A dieťa predsa vzniklo z dvoch ľudí, nie z jedného, preto ich aj pre svoj zdravý vývoj a život vôbec oboch nesmierne potrebuje…
S týmto názorom sa plne stotožňujem. Dieťa určite potrebuje mať kontakt s oboma rodičmi a v úplne ideálnom prípade je úspechom vidieť, ak sa vedia dohodnúť, aj keď už nie sú partnermi.
Najlepšie, čo môžu rodičia dieťaťu do života dať, je naučiť ho ako sa správať jeden k druhému, a že aj keď nie sú partneri, stále sú ľudia, a preto si obaja zaslúžia úctu.
Keď to nedokážu rodičia medzi sebou, ťažko to naučia do života svoje deti. Rozvod môže byť traumatizujúcou udalosťou. Najčastejšie je spojený s odchodom partnera, teda rozpadom rodiny. Deti prežívajú neuveriteľný tlak. Ten sa môže stupňovať, pokiaľ rodičia kladú nevhodné otázky typu: „…s kým by si chce/a bývať?“. Dieťa nemôže robiť takúto voľbu, pretože vždy cíti, že sklamalo tú druhú stranu. Nedokáže pravdivo hovoriť o tom, ako by to ono chcelo, ale prispôsobuje sa okoliu, napr.
Odchod partnera z domácnosti deti môžu pociťovať ako opustenie: „…opúšťa mamu, opúšťa mňa…“. S odchodom partnera sa môžu u dieťaťa objaviť aj pocity sklamania, hnevu, až zúrivosti, nenávisti, smútku. Deti pociťujú neistotu. Často v súvislosti s okolím deti cítia pocity hanby. S tým býva spojený aj tlak, ako to povedať kamarátom, v škole, ako vôbec o tom hovoriť. Deti prežívajú nádej: „…to sa ešte dá dokopy…“ , „keby chceli, išlo by to…“, „..ja by som ich vedela dať dokopy…“. Deti - väčšinou dospievajúci - akoby neprežívali nič, tvária sa, že sa ich to netýka, že sa nič nedeje. Vnútorne však môžu prežívať napätie, nervozitu, hnev, no ich obranné mechanizmy reagujú takto. Rodiča potom mrzia otázky typu: „…budeš mať peniaze, aby si mi kúpil nový telefón?“, „…to znamená, že už nebudeme chodiť na dovolenku?…“ a pod. Objavujú sa aj otázky: „…to budeme mať akože nového tatka?“, či vyjadrenia: „…už sa teším na macochu…“. Samozrejme, že reakcie detí na rozvod závisia od viacerých okolností (vek dieťaťa, povahy dieťaťa), ako aj od situácie v rodine pred rozvodom. Rozvod môže byť aj pre deti úľavou, pokiaľ bol vyústením dlhodobej nepriaznivej situácii v domácnosti. Rozvod, deľba majetku aj detí bezpochyby patria medzi najtraumatizujúcejšie zážitky. Každý sa s nimi vyrovnáva po svojom. Vrátane tých najmenších. Psychika dieťaťa je veľmi citlivá na všetky podnety, o to viac, ak nerozumie zmenám, ktoré sa okolo neho dejú. Dieťa nemá dostatočne vyvinuté kritické myslenie, preto prijíma to, čo vidí, počuje a cíti bež uvažovania.
#