
Bezpečnosť, či už emocionálna, fyzická alebo sociálna, nie je samozrejmosťou. Často si to uvedomíme až vtedy, keď nám niečo z toho chýba. Tento diskusný príspevok sa zameriava na niekoľko kľúčových oblastí, kde bezpečnosť zohráva zásadnú úlohu v našich životoch a životoch našich detí: rodina, zdravie a vzdelávanie.
Jednou zo základných potrieb dieťaťa pre jeho zdravý duševný vývin je rodina. Pre mnohých z nás je to úplná samozrejmosť, ale je čoraz viac takých detí, ktoré vyrastajú bez jedného zo svojich rodičov. Rodina, naozajstná rodina, poskytuje dieťaťu citovo stále prostredie, kde dieťa pociťuje istotu lásky a pravého domova. Na prvý pohľad sa to zdá byť celkom samozrejmé a ľahko dosiahnuteľné. Čo vlastne tá rodina je?
Psychológovia sa však priamym definíciám vyhýbajú a obmedzujú sa na vyjadrenia neveľmi jednoznačné. Z. Bauman definuje rodinu takto: "Je to skupina osôb spojených zväzkami manželstva, krvi alebo adopcie, ktoré obvykle bývajú spolu a vnútri skupiny postupujú podľa spoločensky určenej a uznanej deľby úloh. Je to spoločensky schválená forma stáleho spolužitia". Kramer vymedzuje rodinu širšie: "Je to skupina ľudí so spoločnou históriou, súčasnou realitou a budúcim očakávaním vzájomne prepojených transakčných vzťahov. Členovia sú často (ale nie nutne) viazaní hereditou, manželskými zväzkami, adopciou alebo spoločným usporiadaním života v určitom úseku ich životnej cesty.
Rodina plní niekoľko kľúčových funkcií, ktoré priamo ovplyvňujú pocit bezpečia a vývoj dieťaťa:
Čo je vlastne ten rozvod? Je to ukončenie alebo potlačenie niektorých funkcií rodiny. Dieťa, ktoré samo prežije rozvod rodiny, je týmto veľmi poznačené, pretože rozvod to nie je len rozvodové konanie a neprebieha vždy hladko. Pre dieťa, ktoré ešte nerozumie čo sa deje, je to hotové peklo. Navonok možno rodina vyzerá, že sa nič nedeje, ale doma sa mohlo stať všeličo.
Prečítajte si tiež: Potreba ľudí so srdcom
Väčšinou sa stáva, že na vine je muž, ale môže byť aj žena. Ak sa nestará o deti a viditeľne ich zanedbáva. Bohužiaľ stávajú sa aj takéto prípady. Otec je na nočnej, deti sú doma s matkou. Vyzerá, že je všetko v poriadku, pokiaľ sa matka po hodine nezdvihne a neodíde na celú noc preč. Čo takéto dieťa spraví, keď sa zobudí a nikto nie je doma a má ešte ďalších 2 súrodencov? Prepadne ho úzkosť a strach. Čo teraz? Dieťa si nevie dať rady ani so sebou a ani so súrodencami. Z chodby sa ozýva len plač detí. A takto sa to opakuje a keď to otec zistí, tak mamu zbije. Veľa krát sa stane, že toto násilie, ktoré sa v dome deje, nielen dieťa počuje, ale aj vidí. Po týchto útrapách nasleduje ďalšia etapa rozvodu a tou je klamanie detí. Každý s rodičov chce byť pred deťmi ten dobrý, že on za nič nemôže, to ona je taká a každý má svoju verziu toho, čo sa naozaj stalo. Dieťa je dezorientované, už ani nevie, čo je skutočnosť a čo lož a rodičia, tí, čo by ho mali milovať, ho zaťažili ako keby ďalším rozvodom. Potom príde samotný rozvod, kde malé dieťa svedčí proti jednému zo svojich rodičov. Väčšinou však dieťa dostane matka, a preto dieťa uverí jej verzii. Keď vyrastie, znenávidí otca a nebude s nim chceť vôbec byť, bude ho poznať len ako toho, čo rozbil rodinu. Možno sa raz dozvie naozajstnú pravdu, ale potom už bude neskoro.
Dá sa povedať, v akom veku rozvod rodičov deti najmenej poznačí? Ťažko hovoriť o „ideálnom“ veku. Či sú deti malé alebo veľké, rozvod ich vždy nejako poznačí. Je mylné domnievať sa, že malé deti ničomu nerozumejú. Dokonca aj tí najmenší, ktorí ešte nevedia rozprávať, teda deti do jedného roka, všetko veľmi citlivo vnímajú. Deti majú do okolia nasmerované mimoriadne citlivé senzory, vďaka ktorým dokážu presne odhadnúť atmosféru v rodine už v útlom veku. Rozdiel je v tom, že u menších detí sa psychická nepohoda prejavuje inak ako povedzme u detí v puberte. Malé deti môžu na napätú situáciu v rodine reagovať napríklad tým, že sa začnú znovu pomočovať. Rozdiel je aj v prežívaní u chlapcov a u dievčat. Chlapci si vnútorné napätie ventilujú skôr navonok, môžu sa začať správať agresívne alebo majú tendenciu stať sa negatívnou vodcovskou osobnosťou v skupine rovesníkov. Dievčatá sa väčšmi stiahnu do seba, všetko intenzívne vnútorne prežívajú, čo môže vyústiť až do psychosomatických ťažkostí. Medzi časté somatické symptómy patria napríklad bolesti bruška. Napriek všetkému však tvrdím, že niekedy je rozvod to najlepšie, čo sa deťom môže stať.
Ako dokážete pomôcť deťom v rodine pred rozvodom? Štatistika rozvodovosti je v súčasnosti na Slovensku dosť hrozivá. Je dôležité nepracovať len s deťmi, ale aj, alebo najmä s dospelými. Totiž od toho, ako sa s rozvodom vyrovnajú dospelí, závisí, ako sa s ním vyrovnajú deti. Stáva sa, že jeden z rodičov sa s rozvodom nedokáže vyrovnať, seba stavia do úlohy dobrého a partnera do úlohy zlého. Na dieťa to môže mať ďalekosiahle dôsledky. Poznačí ho to do takej miery, že sa bude musieť s touto traumou vyrovnávať po celý život. Rovnako môžu rodičia urobiť dieťaťu peklo na zemi aj vtedy, keď sú na seba psychicky naviazaní, vzťah ich celých úplne pohlcuje a nedokážu riešiť nič iné, dokonca ani brať ohľad na potreby dieťaťa. Rozvod je vždy veľký stres pre všetkých zúčastnených. Preto apelujem na rodičov, ktorí sa rozvádzajú - správajte sa rozumne! Snažte sa dohodnúť a nerobte svojim deťom zo života peklo! Neváhajte vyhľadať psychológa. S jeho pomocou situáciu zvládnete lepšie vy aj vaše deti.
Prichádzajú ku mne deti, ktoré sa rozhovoria samy - ocko mamu bil, tak sme išli k babke. S takýmito deťmi sa môžem o probléme rozprávať. Potom prichádzajú deti, ktoré sa úplne stiahli do seba. Otvorene s nimi načať tému rozchodu rodičov by znamenalo iba zväčšovať ich bolesť. Napríklad kreslíme, koho má dieťa rado, s kým mu je dobre, kde je mama a kde ocko.
Kto a ako má dieťaťu oznámiť, že sa rodičia rozvádzajú? Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď. Rodičia musia postupovať citlivo, riadiť sa intuíciou, momentálnym psychickým rozpoložením dieťaťa a situáciou. Ideálna príležitosť je vtedy, ak sa dieťa samo pýta, ak kladie otázky typu - prečo dnes ocko nespí doma? Stretávam sa s postojom rodičov, ktorí tvrdia, nech o rozvode deťom povie ten, kto ho navrhol, veď on je ten zlý. Toto je nebezpečná póza. Opakujem, myslite aj v tejto situácii viac na deti ako na svoje urazené a zranené ego.
Prečítajte si tiež: Internetové nákupy: Kompletný prehľad
Po rozvode deti vo väčšine prípadov vychováva matka. Stáva sa však, že súd zverí deti otcovi. Môže to nejako poznačiť psychiku dieťaťa? Závisí od otca. Môže sa stať, že matka je napríklad alkoholička a súd ju uzná za natoľko nespoľahlivú, že deti zverí do starostlivosti otca. Ak to otec vezme za správny koniec, ak sa deťom venuje a jeho starostlivosť nespočíva len vo finančných príspevkoch, potom by to nemal byť veľký problém. Horšie je, ak otec zarobí peniaze, no deťom nevenuje svoj čas, energiu, pozornosť ani lásku. Keď dieťa nemá pocit bezpečia a istoty, keď necíti pozornosť a má pocit, že je nedôležité a nemilované, vonkajší svet sa preň stáva „nie bezpečným miestom“. Vtedy nastávajú problémy. Stáva sa, že o deti zverené otcovi sa vlastne v praxi starajú členovia jeho rodiny - matka, sestra či teta. Vďakabohu za tieto ochotné „tety“.
Zdravie je pre každého človeka nesmierne dôležité. Choroba učí, aké cenné je zdravie. Jean de La Bruyere. Bez zdravia nemôžeme plnohodnotne fungovať, pracovať, učiť sa, ani si užívať život s rodinou a priateľmi. V posledných rokoch sme si to uvedomili viac ako inokedy.
Koronavírus COVID-19 je pandémia, ktorá zasiahla celý svet. Už veľmi dávno u nás na Slovensku nebola taká vážna choroba. Odkedy som na svete ja, nezažila som takú vážnu situáciu. Zo začiatku som si myslela, že koronavírus ostane len v Číne a aj keď ďalej postupoval, nemyslela som si, že príde až k nám na Slovensko a bude to mať tak vážne následky. Táto choroba nás skutočne naučila chrániť a ceniť si zdravie, a to nielen naše ale aj ostatných. Hlavne tým, že nosíme rúška a nestretávame sa so širokou verejnosťou.
Chcela by som, aby sa život vrátil už do stavu, ako to bolo predtým. Vyrástla som v modernej dobe, v ktorej je bežné, že mladí ľudia chodia do kina, do reštaurácie, do baru. Je to pre mňa veľmi obmedzujúce a okrem spomínaných vecí, by som sa vrátila aj do školy. Možno by mi tak škola nechýbala, keby boli otvorené nejaké centrá, kde by som okrem učenia a varenie trávila voľný čas. Na situáciu sa pozerám z viacerých pohľadov, pre mňa je celkom jednoduché online vzdelávanie, pomôžeme si aj so spolužiakmi navzájom, ale pre mladších žiakov, napríklad na prvom stupni? Neviem si predstaviť, aké ťažké to musia mať ich rodičia. Nie každý to vie vhodne dieťaťu vysvetliť, to mu učiteľa nenahradí. Nemám toľko skúseností, aby som mohla tvrdiť, čo je pre danú situáciu správne. To znamená, že nechcem hovoriť, čo by sa malo a nemalo otvoriť. Možno to tak malo byť, aby sa ľudia zamysleli nad svojimi životmi, aby sa planéta trochu zastavila a oddýchla si. Ľudia si budú viac vážiť to najcennejšie, ich zdravie. Celý slovenský národ je veľmi zodpovedný, pretože sa mi naozaj páči, ako všetci nosia rúška a chránia sa na rozdiel od ostatných krajín. Dúfam, že sa situácia čoskoro vráti späť ako pred koronavírusom, možno sa ešte dlho budeme chrániť rúškami či rukavicami, to mi neprekáža, zdravie si chrániť treba. Hlavné je, aby sa to dodržalo a všetko bude v poriadku.
Pandémia nám ukázala, že zdravie nie je len osobná záležitosť, ale aj zodpovednosť voči ostatným. Nosenie rúšok, dodržiavanie hygieny a obmedzovanie sociálnych kontaktov sú príklady toho, ako môžeme chrániť seba aj svoje okolie.
Prečítajte si tiež: Zásady písania diskusného príspevku
Vzdelanie je kľúčové pre rozvoj schopných a informovaných občanov, ktorí sú schopní čeliť výzvam dneška a zajtrajška. Každé dieťa na svete by malo mať prístup ku kvalitnému vzdelaniu, ktoré podporuje kritické myslenie, kreativitu a osobný rozvoj. Vzdelávací systém by mal byť flexibilný a inkluzívny, prispôsobený potrebám a záujmom študentov, aby každý mohol dosiahnuť svoj plný potenciál.
Ak sa začneme rozprávať o vzdelávaní detí, naša pozornosť sa sústredí zväčša iba na školy. Rodičov z tejto debaty vynechávame akoby do nej nepatrili. Kritizujeme katastrofálnu úroveň školstva, ale vlastný podiel rodičov na tom nevidíme. Pritom sú však za celú situáciu smerovania vzdelávania detí zodpovední omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Rodičia sa zbavujú zodpovednosti a kompetencií a očakávajú od učiteľov rázne riešenia situácií. Ak im ho učiteľ neponúkne, nie je v praxi žiadnou výnimkou, že učiteľ je donútený vedením školy znížiť nároky na žiaka. V snahe vyhnúť sa možným problémom na pracovisku a s rodičmi dieťaťa, učiteľ prehodnotí daný konflikt, aby neprišiel o prácu a nátlaku podľahne.
Rodičia často robia nasledovné chyby:
Klásť nároky znamená vychovávať, nájsť si čas na priority - naše deti. Ktosi neskutočne presne vystihol problém dnešnej doby: „Výchova začína tam, kde končí zóna nášho komfortu.“ Táto veta mi neprestáva rezonovať v ušiach, odkedy som ju prvý krát počula. Pre mnohých z nás nie je pravdou, že nemáme na výchovu čas. Nechce sa nám iba vzdať nášho komfortu. Rodič, ktorý vychováva, je v konfliktných situáciách ako vysoký kamenný múr a snaží sa odolať náporu. Nedovolí, aby cezeň prenikli do dospelosti jeho dieťaťa všetky egoistické črty, s ktorými sa rodí. A aj vďaka týmto nárazom mu umožňuje, aby jeho psychika zdravo dozrievala. Aby si dieťa uvedomovalo nielen svoje práva, ale aj povinnosti. Mnohí rodičia však nie sú múrom, ale drevenou bránou, ktorá sa pri každom nápore ako na povel otvára a zlozvyky detí dostávajú zelenú. Rodičia umožnia svojim deťom vyštudovať priemerné školy, dosahovať neraz podpriemerné výsledky, no ako samozrejmosť očakávať NADPRIEMERNÉ ZAMESTNANIE A PLAT. Následne rodičia vinia zo zlyhania štát, že umožňuje produkovať školám tisícky študentov, ktorí nemajú s realitou v praxi nič spoločné.
Podľa niekoľkoročných výsledkov medzinárodných meraní vedomostí 15-ročných žiakov z 57 krajín sveta PISA, ktoré organizuje OECD, sa už stredoškoláci umiestňujú pod priemerom so svojimi vedomosťami. Nie je teda situácia alarmujúca len pri vysokých školách, ktoré nepripravujú študentov na prax. Už stredoškoláci preukázateľne nedokážu získané vedomosti používať. A takto môžeme pokračovať k základnej škole. Rodičia nevynakladajú úsilie v dôslednej kontrole detí v ich príprave na vyučovanie priveľmi skoro. Očakávajú, že deti by mali byť samostatné už v prvom ročníku na základnej škole. Avšak mnohé si nedokážu ešte vytvoriť systém v učení, určiť priority a tak získavajú doživotne zlé návyky. Neosvoja si dôležitú schopnosť "učiť sa". Umenie timemanagementu neovládajú i mnohí rodičia. Ako to majú dokázať malé deti, keď na ne pôsobí také neuveriteľné množstvo podnetov? Rodičia argumentujú, že, keď boli oni deti, rodičia sa s nimi tiež neučili od prvej triedy. Doba sa však zmenila. To neuveriteľné množstvo technológií, ktoré naplnilo náš voľný i pracovný čas absolútne zmenilo myslenie a prístup k veciam. Vetu „ dnes prokrastinujem“ počujete u študentov pomaly častejšie ako „dnes mám prednášku“. Detský psychiater Michael Winterhoff v jednom rozhovore poznamenal, že dnešné deti sú tak pretechnizované, že aj k ľuďom pristupujú akoby boli na gombík. Požadujú všetko ihneď. Akoby si neuvedomovali rozdiel medzi človekom a strojom. Nemajú žiadnu trpezlivosť. To má dopad aj na schopnosť učenia sa.
Spoločnosť vzala učiteľom rešpekt. Na vrchol pyramídy sa postavilo dieťa, ktoré prostredníctvom rodiča vzalo učiteľovi autoritu. Aj napriek tomu rodič očakáva, že vyučovací proces by mal prebiehať bez problémov. Väčšina rodičov sa nezaujíma ani o smerovanie školy, kam dieťa chodí a aké aktivity vyvíja. Napriek tomu, že by rodičia radi hodili všetky problémy vzdelanosti detí a problémov s nimi na školy, deti trávia v škole približne iba 14% zo dňa. V rodine a komunite naopak trávia približne 53% svojho času. Nie je teda pochybnosť o tom, že škola je pre nás dôležitá, ale zázemie a správne fungovanie výchovného prístupu rodičov je ešte dôležitejšie.
Ďalšia štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že úsilie rodičov ( ako čítanie kníh nahlas, stretnutia a komunikácia s učiteľmi ) má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či študentom samotným. Viacero výskumov tiež ukázalo, že väčšia časť akademických výhod patrí deťom z majetných rodín, ktorým záležalo na rozvoji svojich detí v porovnaní z menej majetnou vrstvou, ktorá mala uvoľnenejší a lenivejší prístup k výchove. Ale tento výskum tiež odhalil, že bez ohľadu na zázemie, aké deti majú, nepotrebujú žiadne drahé super vzdelávacie pomôcky, digitálne technológie, aby získali výhodu oproti ostatným. Nepotrebujú žiadne úžasné extra kurzy. No nielen hocijako. Na obsahu konverzácie s deťmi taktiež záleží. Dokázalo sa, že deti, ktoré hovorili s rodičmi o počítaní a číslach doma, začínali školu s ďaleko väčšími matematickými schopnosťami ako ich spolužiaci. Vedci z UCLA School of Public Health prišli na to, že obojsmerná komunikácia dieťa - rodič bola 6x účinnejšia v podporovaní rozvoja jazyka ako medziobdobie, kedy hovoril iba rodič. Tento pútavý spôsob konverzácie dáva deťom šancu vyskúšaťsi jazyk pre seba. A tiež im dáva pocítiť, že ich myšlienky a názory sa realizujú a sú skutočné.
Na rodičoch naozaj záleží. A nielen ak sa pozeráme egoisticky na vlastnú rodinu, vlastné dieťa a jeho budúci úspech, ale aj na vývoj tejto spoločnosti. Stav krajiny, v ktorej žijeme a budú žiť tieto deti so všetkým, čo sme im do "batôžka" vložili. Zamyslite sa nad tým, ako to u vás doma vyzerá. Bude im to stačiť? Väčšia kooperácia rodičov a škôl sa javí tiež ako nevyhnutná. Nie obviňovanie, vydieranie, ale skutočná harmonická spolupráca môže napomôcť deťom dosahovať lepšie výsledky. Sme však na to reálne pripravení? Vieme ako fungujú podporné výchovné semináre organizované školami pre rodičov? Aj uznávaný detský psychiater Michael Winterhoff pripúšťa, že akokoľvek sa nám dnes zdajú "návody na výchovu" absurdné, vzhľadom na stále pribúdajúce množstvo vývojových psychických deficitov detí, budú takéto "návody" pre rodičov nevyhnutnosťou.
V utorok (15.3.2016) začali písomné maturity na 726 stredných školách na Slovensku. Na Gymnáziu A. Sládkoviča sa s písomnými maturitami potrápilo 19 študentov z triedy 4.A a 22 študentov z triedy 4.B. Študentov čakali tri náročné dni, ktoré ich preverili zo štvorročných vedomostí, ktoré na strednej škole nadobudli. V utorok boli vedomosti maturantov preverené zo slovenského jazyka a literatúry. Najskôr napísali test, ktorý pozostával z literárnych ukážok. Výhodou oproti minulému roku bol predĺžený čas na testovú časť z 90 na 100 minút. O 13. hod. začali študenti písať slohovú prácu na jednu zo štyroch tém, kde si mali možnosť vybrať rozprávanie, úvahu, diskusný príspevok alebo charakteristiku osoby. Študenti si mali možnosť vybrať formu písania maturity. Len 5 študentov si vybralo možnosť maturovať zo slovenského jazyka elektronicky v informatickej učebni. V stredu (16.3.) sa uskutočnili písomné maturity z cudzích jazykov. Na našej škole maturovalo 39 študentov z anglického jazyka a 2 študenti z ruského jazyka. Na obidvoch cudzích jazykoch sa študenti popasovali s esejou na tému: Sviatky, zvyky a tradície v našej krajine (angl. Holidays, Customs and Traditions in our Country, rusky: Праздники, обычаи и традиции в нашей стране), kde ich práca musela obsahovať od 200 - 220 slov. Časovú dotáciu mali 60 minút. Vo štvrtok (17.3.) študenti ako posledný predmet absolvovali matematiku. Z matematiky maturovalo 14 študentov, z toho 5 elektronickou formou. Opäť výhodou oproti minulému roku bolo navýšenie časovej dotácie na test z matematiky zo 120 na 150 minút. O výsledkoch písomnej časti sa dozvieme 4. mája, kedy Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania (NÚCEM) školám sprístupní oficiálne výsledky v elektronickej forme. Mgr.
Skúsenosti maturantov:
Prečo si študenti vyberajú elektronickú formu maturity?
Maturita je dôležitý krok k ďalšiemu vzdelávaniu a úspešnému uplatneniu sa na trhu práce. Je preto dôležité, aby sa študenti na ňu zodpovedne pripravili a využili všetky dostupné možnosti, ako napríklad elektronickú formu maturity.
tags: #diskusny #prispevok #bezpečnosť #nie #je #samozrejmosť