Dodržiavanie pravidiel zmluvy: Definícia a význam v právnom kontexte

Dodržiavanie pravidiel zmluvy je základným kameňom právnych vzťahov, a to ako na vnútroštátnej, tak aj na medzinárodnej úrovni. V tomto článku sa zameriame na definíciu a význam dodržiavania pravidiel zmluvy, a to najmä v kontexte medzinárodného práva a obchodných zmlúv.

Úvod do zmluvného práva

Právne pravidlá upravujúce rokovania o medzinárodných zmluvách, ich vstup do platnosti, ich trvanie, zmenu, výklad, ukončenie platnosti alebo zánik, tvoria v súhrne samostatné odvetvie medzinárodného práva, zmluvné právo. Zmluvné právo bolo pokrokovo rozvinuté a kodifikované vo Viedenskom dohovore o zmluvnom práve z roku 1969. Tento dohovor predstavuje základný dokument pre interpretáciu a aplikáciu pravidiel týkajúcich sa medzinárodných zmlúv.

Na označenie medzinárodných zmlúv sa používajú rôzne názvy, niekedy dosť náhodné. Prax štátov preukazuje, že pre určité druhy dvojstranných a viacstranných zmlúv sa používajú určité ustálené názvy, ktoré naznačujú význam medzinárodnej dohody aj jej obsah. Sú v súčasnosti hlavným prameňom právnej úpravy vzťahov medzi štátmi, tak bilaterálnych, ako aj plurilaterálnych a multilaterálnych.

Druhy medzinárodných zmlúv

Ďalšie pravidlá zmluvného práva sa týkajú uzatvárania medzinárodných zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami. Za takéto zmluvy sa považujú predovšetkým dohody uzatvárané medzi zvrchovanými štátmi. Popritom však aj dohody, keď na jednej alebo oboch stranách vystupujú medzinárodné vládne organizácie, alebo polosuverénne jednotky, napr. povstalci. Niekedy sa dohody, v ktorých niektorá strana zmluvy nie je zvrchovaným štátom alebo medzinárodnou vládnou organizáciou, označujú ako diagonálne. Vzťahujú sa na ne vnútroštátne prepisy, spravidla občianske alebo obchodné právo. Spory vznikajúce pri realizácii takýchto kontraktov sa riešia pred vnútroštátnymi orgánmi.

Prednosť medzinárodných zmlúv pred zákonom

Posledná novela Ústavy Slovenskej republiky priniesla v úprave vzťahu medzinárodného práva a vnútroštátneho práva niekoľko významných zmien. V tejto analýze sa zaoberáme dopadom a vplyvom novej ústavnej úpravy na aplikáciu tých medzinárodných zmlúv, ktoré majú prednosť pred zákonom. Ide o otázku veľmi dôležitú, keďže problém povahy a spôsobu aplikácie „prioritných“ medzinárodných zmlúv je úzko spojený s možnosťou fyzických a právnických osôb domáhať sa práv priznaných im v týchto medzinárodných zmluvách.

Prečítajte si tiež: O vymáhaní pravidiel obchodného styku

V článku sa nezaoberáme medzinárodnými zmluvami, ktorým ústavná úprava nepriznáva prednostné postavenie pred zákonom. Nevenujeme sa ani prípadným špecifikám aplikácie medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou práva Európskej únie (resp. acquis communautaire), a ktorých zmluvnou stranou sa Slovenská republika stane nadobudnutím členstva v EÚ.

Ústavné princípy a medzinárodné záväzky

Ústava Slovenskej republiky zakotvuje princíp uznávania a dodržiavania všeobecných pravidiel medzinárodného práva, medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná, ako aj ďalších medzinárodných záväzkov. Z formulácie, ako aj z umiestnenia tohto článku v systematike Ústavy jednoznačne vyplýva, že ide o tzv. ústavný princíp. V tomto duchu je potrebné posudzovať aj dopad nového ustanovenia na aplikáciu práva - čl. 1 ods. 2 Ústavy, podľa všetkého, sám osebe nevyvoláva priame aplikačné účinky pravidiel a prameňov medzinárodného práva vo vnútroštátnom práve, no môže mať význam pre interpretáciu ostatných noriem obsiahnutých v Ústave alebo v predpisoch nižšej právnej sily. Z vnútroštátnych orgánov by mal byť tento ústavný princíp relevantný najmä pre zákonodarnú moc (NR SR).

V nadväznosti na princíp uznávania a dodržiavania medzinárodných záväzkov stanovuje Ústava, za určitých okolností, prednosť vybraného okruhu medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pred vnútroštátnymi zákonmi. Fyzická alebo právnická osoba sa môže dovolávať svojich práv a príslušný orgán aplikácie práva (napr. súd či orgán verejnej správy) musí aplikovať prednostne medzinárodnú zmluvu v nasledovných troch prípadoch, ktoré možno odvodiť z platného znenia Ústavy:

1. Medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách bola ratifikovaná a vyhlásená pred účinnosťou novely Ústavy a zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd (medzinárodné zmluvy podľa čl. 154c ods. 2)
2. Iná zmluva bola ratifikovaná a vyhlásená pred účinnosťou novely Ústavy a na jej prednostné použitie odkazuje zákon. Takýto odkaz možno nájsť v § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov, v § 756 Obchodného zákonníka (z.č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), ako i v ďalších zákonoch. (medzinárodné zmluvy podľa čl. 154c ods. 3)
3. Medzinárodná zmluva bola/bude ratifikovaná a vyhlásená po nadobudnutí účinnosti novely Ústavy a spadá pod typy zmlúv uvedené v čl. 7 ods. 5 Ústavy.

Režim prednosti vybraného okruhu medzinárodných zmlúv pred zákonmi, ktorý je obsiahnutý v uvedených článkoch Ústavy, súvisí priamo s otázkou zodpovednosti štátu za (ne)plnenie svojich medzinárodnoprávnych záväzkov. Medzinárodnoprávna prax a náuka uznáva doktrínu, podľa ktorej sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za neplnenie medzinárodnoprávneho záväzku odvolaním sa na odlišnosti alebo nedostatky obsiahnuté vo vnútroštátnom právnom poriadku, vrátane vlastnej Ústavy. Zásada pacta sunt servanda totiž vyjadruje povinnosť plniť záväzky v dobrej viere. Štáty sa majú zdržať takej činnosti, ktorá by im v plnení medzinárodnoprávnych záväzkov bránila - vrátane prijímania noriem vnútroštátneho práva, ktoré sú nezlučiteľné so záväzkami obsiahnutými v medzinárodných zmluvách.

Kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv

Pod slovom „kríza“ je možné vo všeobecnosti rozumieť určitý nežiadúci stav v spoločnosti (v ekonomike, hospodárstve, práve, atď.) Základnou oblasťou, ktorá je obsiahnutá v tomto príspevku je kríza v dodržiavaní záväzkov z obchodných zmlúv. Vychádzajúc z aplikačnej praxe, možno konštatovať, že problémy v záväzkovom práve a tým v podnikaní ako takom, nastávajú najmä v súvislosti s otázkou disciplinovanosti zmluvných partnerov. V súvislosti s hospodárskou krízou a s pôsobením tzv. krízových javov v spoločnosti, sa podnikateľské subjekty čoraz častejšie obracajú k využívaniu tzv. zabezpečovacích inštitútov, ktoré im „ako tak“ dokážu poskytnúť garanciu splnenia záväzku, aj keď v určitých prípadoch náhradným spôsobom.

Prečítajte si tiež: Zmeny v obchodných vzťahoch

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v súčasnom období sa čoraz častejšie stretávame s porušovaním záväzkových (zmluvných) vzťahov. Nedisciplinovanosť zmluvných strán, ktorá tu vzniká, z praktického pohľadu znamená vznik nežiaducich javov v podnikaní, ako sú nedodržiavanie zmluvných povinností, zaužívaných i obchodnými partnermi a v neposlednom rade platobná neschopnosť, ktorá sa však často javí ako platobná nedisciplinovanosť. Je možné sa stretnúť so situáciami, kedy aj v prípade tzv. platobnej schopnosti nastáva platobná nedisciplinovanosť, kedy sa neuhrádzajú splatné záväzky. Mnohé podnikateľské subjekty súčasnú krízovú situáciu v ekonomike (hospodárstve) zneužívajú za účelom, aby sa vyhli svojim platobným povinnostiam vyplývajúcim im zo zmluvy.

Zabezpečovacie inštitúty a ich historický kontext

V súvislosti so vznikajúcou ekonomickou situáciou, ktorá nie je vo všeobecnosti žiaduca, prichádzajú na rad záruky, ktoré zákonodarca „ponúka“. Realizácia subjektívnych práv a povinností je v súkromnoprávnych záväzkových vzťahoch zabezpečovaná celým systémom súkromnoprávnych záruk. Predovšetkým sa jedná o zabezpečovacie inštitúty. Samotným významom zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú osobitými právnymi inštitútmi, je to, že slúžia na zabezpečenie záväzkov, na to, aby sa tieto plnili. Tieto právne inštitúty sa využívajú vtedy, keď dlžník nesplní svoj záväzok.

Už aj v rímskom práve je možné nájsť prvopočiatky záväzkového práva, v rámci ktorého sa rímski právnici venovali aj pojmom súvisiacim s omeškaním dlžníka a veriteľa a z toho vyplývajúcej zodpovednosti. Práve Rimanom vďačíme za vytvorenie pojmu záväzok (obligatio). Rímske právo dalo obsah záväzkovo-právnemu vzťahu, keď vymedzili, že ide o vzťah medzi dlžníkom a veriteľom, v ktorom dlžník je povinný veriteľovi niečo plniť pod sankciou žaloby a exekúcie a veriteľ je oprávnený toto plnenie žiadať a aj ho vynucovať. V zmysle rímskeho práva, záložné právo bolo právom vecným, ktoré patrilo veriteľovi pohľadávky a umožňovalo zaistenie tejto pohľadávky trvalým vyčlenením určitej veci z majetku dlžníka pre prípad jeho budúcej insolventnosti. Záložné právo v zmysle rímsko-právnej úpravy posilňovalo osobnú pohľadávku veriteľa proti dlžníkovi poskytnutím reálnej istoty pôsobiacej voči každému. Bolo právom akcesorickým, lebo slúžilo zaisteniu žalobou zabezpečenej pohľadávky. Mohlo vzniknúť a trvať dovtedy, kým existovala a trvala pohľadávka, pričom prevod pohľadávky mal za následok prevod záložného práva.

Záložné právo vo vtedajšom ponímaní sa v mnohom nelíši od súčasnej právnej úpravy. Rímske právo poznalo aj inštitút ručenia, pričom tento inštitút bol zaradený do kategórie tzv. vedľajších záväzkov. V zmysle rímskeho práva, ručenie bola dohoda medzi veriteľom a treťou osobou, t.j. ručiteľom (adpromissor), na základe ktorej sa ručiteľ popri dlžníkovi zaväzoval splniť záväzok. Rímske právo upravovalo aj inštitút zmluvnej pokuty, ako zabezpečovacieho inštitútu. Zaraďovalo do kategórie tzv. vedľajších plnení. V rímskom práve bola zakotvená pod názvom „poena conventionalis“. Išlo o prísľub jednej zo zmluvných strán, resp. neformálnu dohodu zmluvných strán o zaplatení určitej peňažnej sumy pre prípad, že by si jedna strana vôbec alebo riadne nesplnila svoju povinnosť, vyplývajúcu jej zo záväzkového vzťahu. Zmluvnú pokutu bolo možné pripojiť nielen k civilnej žalovateľnej obligácii, ale aj k takým dohovorom strán, ktoré nezakladali civilný záväzok alebo z ktorých nemohol vzniknúť záväzok. Účelom „poena conventionalis“ okrem represívnej funkcie je aj funkcia reparačná, pričom veriteľ nemusel preukazovať či a akú škodu utrpel. Stačil mu dôkaz, že dlžník neplnil.

Rímske právo tvorí nielen základ zabezpečenia záväzkov a zabezpečovacích inštitútov, ale tvorí základ celého záväzkového práva ako takého. Zabezpečovacie inštitúty sa objavovali aj v kódexových úpravách platných na našom území. Ako príklad je treba uviesť zmluvnú pokutu, ktorá bola zakomponovaná aj vo Všeobecnom občianskom zákonníku z roku 1811, v ustanovení § 1336 a nasl. Pre uhorskú časť Rakúsko-Uhorskej monarchie platil Obchodný zákon (zákonník) z roku 1875. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zabezpečovacie inštitúty mali svoje opodstatnenie už aj v starovekom Ríme, kedy si veritelia zabezpečovali svoje pohľadávky.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Súčasná právna úprava zabezpečovacích inštitútov

Vychádzajúc zo súčasnej koncepcie úpravy záväzkových vzťahov, ich právna úprava je rozptýlená do viacerých právnych predpisov. Ťažiskové úpravy predstavujú v súčasnosti nosné kódexy súkromnoprávnej oblasti, Občiansky zákonník a Obchodný zákonník. Záložné právo ako zabezpečovací inštitút je upravený už len v Občianskom zákonníku. Ustanovenia § 297 až 298 Obchodného zákonníka, upravujúce záložné právo, boli zrušené predpisom č. 58/1996 Z. z. s účinnosťou od 01.03.1996 a ustanovenie § 299 Obchodného zákonníka bolo zrušené predpisom 526/2002 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2003. Záložné právo je z tohto dôvodu upravené výlučne v Občianskom zákonníku.

V obchodno-právnych vzťahoch je treba v prvom rade vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré ako to koniec-koncov vyplýva aj z marginálneho názvu príslušnej časti Obchodného zákonníka, len dopĺňajú úpravu Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti, ustanovenia Občianskeho zákonníka, týkajúce sa záväzkového práva vo vzťahu k Obchodnému zákonníku ako zákonu špeciálnemu, možno aplikovať aj na obchodno-právne vzťahy len za predpokladu, že Obchodný zákonník neobsahuje v tejto oblasti vlastnú právnu úpravu. Tu sa teda dostávame k zjavnej vzájomnej kooperácii medzi týmito dvoma civilnými kódexmi a najmä k vzájomnému vzťahu medzi nimi. Občiansky zákonník sa na vzťahy, ktoré upravuje Obchodný zákonník použije subsidiárne. To znamená, že ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka, použije sa Občiansky zákonník alebo iné predpisy občianskeho práva. Pri kolízii resp. strete týchto dvoch právnych predpisov sa použije staré legislatívne pravidlo, a to : „ lex specialis derogat legi generali“. Občiansky zákonník sa môže použiť na úpravu majetkových vzťahov tak medzi fyzickými, ako aj právnickými osobami.

Záväzkové vzťahy a v rámci nich zabezpečovacie inštitúty, sú predmetom širokých úvah de lege ferenda, čo do vzťahu a existencie dvoch súkromnoprávnych kódexov. V zmysle legislatívneho zámeru sa zamýšľa unifikovať obidve právne úpravy v otázke (nielen) záväzkových vzťahov. Okrem zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú upravené v Obchodnom zákonníku len niektorými ustanoveniami, obsahuje tento kódex aj právnu úpravu ručenia, ako ďalšieho typu zabezpečovacieho inštitútu, a to v pozícii komplexnej právnej úpravy. Tiež banková záruka ako zabezpečovací inštitút priam typický pre podnikateľské prostredie je obsiahnutá v Obchodnom zákonníku vo svojej úplnej podobe. Občiansko-právna úprava takýto druh zabezpečenia záväzku nepozná.

Uznanie záväzku ako zabezpečovací inštitút

Uznanie záväzku je upravené v ustanovení § 323 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že aj Občiansky zákonník upravuje obdobný inštitút - uznanie dlhu (ustanovenie § 558), dochádza v praxi k častému zamieňaniu týchto dvoch zabezpečovacích inštitútov (vzhľadom na ich takmer rovnaké pomenovanie). Uznanie záväzku je inštitút podobný uznaniu dlhu, ktoré je upravené a použiteľné pre občianskoprávnu úpravu. Právna úprava v Obchodnom zákonníku je komplexná a teda občianskoprávnu úpravu nemožno na obchodno-právne vzťahy aplikovať.

Možno uviesť, že uznanie dlhu je v Občianskom zákonníku vymedzené podrobnejšie ako je tomu v prípade vymedzenia uznania záväzku v prípade obchodno-právnej úpravy. Predmet uznaného záväzku sa v obchodno-právnej úprave vymedzuje všeobecnejšie a toto konštatovanie vychádza z toho, že v občianskoprávnej úprave predmet uznania t.j. dlh je určený pokiaľ ide o dôvod a výšku. Obchodný zákonník teda požaduje, aby záväzok bol určený jednoznačne, avšak bez špeciálnych požiadaviek na jeho určitosť. Ďalším rozdielom medzi obchodno-právnou a občianskoprávnou úpravou je to, že Občiansky zákonník požaduje v prípade, ak sa uznáva dlh, ktorý je už premlčaný, aby ten kto ho uznáva o tejto skutočnosti vedel.

Samotný význam uznania záväzku spočíva v tom, že uznávacím aktom sa potvrdzuje fakticita uznaného záväzku a jeho právna odôvodnenosť v čase uznania. Okrem uvedeného možno povedať, že významom tohto zabezpečovacieho inštitútu je to, že zlepšuje procesné postavenie veriteľa tým, že mu uľahčuje vymáhanie splnenia svojej pohľadávky. Zlepšenie procesného postavenia veriteľa nevidíme len v tom, že sa predpokladá, že v čase uznania záväzok trval, ale výhodou tohto je najmä, že tieto účinky nastávajú aj v prípade, ak pohľadávka veriteľa, ktorú dlžník uznáva je už v čase uznávania premlčaná. Inštitút uznania záväzku je úzko prepojený s právnym inštitútom premlčania. Niektoré právne úpravy v zahraničí inštitút uznania systémovo nezaradzujú medzi zabezpečovacie inštitúty, ale zaradzujú ho do právnej úpravy premlčania. Inštitút uznania záväzku je čo do zabezpečenia, inštitút nižšej intenzity, v porovnaní so zmluvnou pokutou, ktorá plní aj uhradzovaciu funkciu. Inštitút uznania záväzku túto funkciu neplní, avšak prispieva ku garanciám veriteľa. Preto možno uviesť, že inštitút uznania záväzku plní funkciu preventívnu, t.j. odkladá hrozbu straty nároku premlčaním a zabezpečovaciu.

Treba podotknúť, že uznaním sa zavádza vyvrátiteľná domnienka, že záväzok v čase uznania trval. Vzhľadom ku skutočnosti, že sa jedná o vyvrátiteľnú domnienku, má dlžník stále možnosť túto skutočnosť vyvrátiť a preukázať, že v čase uznania záväzku, tento už netrval. Významným hľadiskom pre veriteľa v tejto súvislosti sa stáva to, že dôkazné bremeno o preukazovaní existencie záväzku viazne na dlžníkovi. V prípade súdneho sporu, kde veriteľ nedisponuje písomným vyhlásením dlžníka o uznaní záväzku, je dôkazné bremeno na veriteľovi, ktorý musí preukázať, že záväzok trvá, resp.

V praxi sa inštitút uznania záväzku často stáva dôvodom pre spísanie tzv. notárskej zápisnice. Ak existuje pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi, je možné, v prípade, ak sa dohodnú, aby dlžník v písomnej forme uznal svoj záväzok voči veriteľovi a zároveň pokiaľ sa strany dohodnú, že o tomto ich právnom úkone bude spísaná notárska zápisnica, písomné uznanie záväzku tak slúži ako podklad pre spísanie notárskej zápisnice. V súčasnosti nie je mnoho dlžníkov, ktorí sú ochotní zaviazať sa na plnenie formou notárskej zápisnice. Je tomu tak z dôvodu, že notárska zápisnica je už priamo exekučným titulom, to znamená, že nie je potrebné disponovať tzv. judikovanou pohľadávkou, na to, aby si veriteľ mohol svoj nárok vymáhať prostredníctvom exekútora. Notárska zápisnica sa tak dostáva na roveň právoplatných rozsudkov súdov.

Jednou z hlavných dôvodov a výhod aplikácie inštitútu uznania záväzku je skutočnosť, že dochádza k „predĺženiu“ premlčacej doby. Lepšie povedané, dochádza k plynutiu novej štvorročnej premlčacej doby. Táto nanovo začína plynúť dňom, kedy dlžník urobil voči veriteľovi takýto uznávací prejav. Dôležitým je preto dátum na písomnom vyhotovení uznania záväzku. Bez ohľadu na dĺžku plynutia predchádzajúcej premlčacej doby, zákon stanovuje pravidlo, v zmysle ktorého celková premlčacia doba v dôsledku jej predĺženia písomným vyhlásením dlžníka, nesmie byť dlhšia ako desať rokov od času, keď začala plynúť po prvý raz.

Spornou sa stáva situácia, ak napríklad dlžník písomné uzná svoj záväzok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci zo vzťahu, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Spornou sa stáva práve z dôvodu plynutia premlčacej doby. Právna úprava premlčania je v Obchodnom zákonníku upravená komplexne v ustanoveniach § 387- 408. Právnu úpravu Občianskeho zákonníka teda nie je možné použiť, až na všeobecné ustanovenia týkajúce sa napríklad počítania času. Vzhľadom ku skutočnosti, že právna úprava bezdôvodného obohatenia sa nachádza výlučne v Občianskom zákonníku, je ju preto potrebné aplikovať aj na obchodno-právne vzťahy. V súvislosti s tým vzniká sporná otázka, či je možné aplikovať na obchodno-právne vzťahy aj občianskoprávnu úpravu plynutia premlčacej lehoty v súvislosti s vydaním bezdôvodného obohatenia a s ňou súvisiaca otázka účinkov uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia (v rámci podnikateľských vzťahov a v rámci podnikateľskej činnosti).

Ako konštatuje aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, právna teória a ani súdna prax zatiaľ nedáva jednoznačnú odpoveď, akú premlčaciu dobu je potrebné na tieto vzťahy aplikovať. Tento „judikát“ podáva však zaujímavý názor týkajúci sa danej problematiky, a to že „na účinky uznania záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý vznikol v režime Obchodného zákonníka treba v každom prípade aplikovať ustanovenie § 407 ods. 1 Obchodného zákonníka (teda plynutie novej štvorročnej premlčacej doby od tohto uznania), a nie ustanovenie § 110 ods. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva tradične uplatňovaná zásada, že na právnu úpravu obchodno-právnych vzťahov možno použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka len v prípade, ak v Obchodnom zákonníku právna úprava na riešenie danej problematiky absentuje.

Zákon o registri partnerov verejného sektora

Vláda Slovenskej republiky predkladá na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 38/2017 Z. z. Cieľom predkladaného návrhu zákona je v reakcii na vyhodnotenie právnej úpravy registra partnerov verejného sektora vykonať korekcie právnej úpravy tak, aby bol zachovaný jej účel vymedzený Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky a zároveň, aby došlo k vyváženiu právnej úpravy tak, aby sa odbúrala zbytočná administratívna záťaž tam, kde je to účelné.

Už pri schvaľovaní pôvodnej právnej úpravy sa predkladateľ v doložke vybraných vplyvov zaviazal k vyhodnoteniu účinnosti právnej úpravy po schválení zákona. Reálne dopady pôvodne schváleného zákona začali byť pre aplikačnú prax zrejmé až momentom účinnosti výslednej podoby zákona schválenej parlamentom. V tejto súvislosti možno konštatovať, že v rámci legislatívneho procesu pôvodného zákona neboli na strane adresátov vždy dostatočným spôsobom zohľadnené a vyhodnotené jeho možné dopady, čo v praxi viedlo k tomu, že zákon dopadá aj na transakcie, pri ktorých to nie je účelné alebo legitímne.

Už od prvých dní účinnosti zákona bol predkladateľ konfrontovaný s otázkami subjektov aplikačnej praxe (partneri verejného sektora, verejný sektor, oprávnené osoby) týkajúcimi sa výkladu právnej úpravy tam, kde sa táto nejavila jednoznačnou, ako aj otázkami technického charakteru súvisiacimi s elektronickými službami registra partnerov verejného sektora. Všetky tieto otázky, resp. nezrovnalosti predkladateľ priebežne rieši metodickým usmerňovaním, čo viedlo k ustáleniu niektorých otázok a postupov v praxi.

Zmeny v zákone o registri partnerov verejného sektora

Z hľadiska obsahu zmien návrhu zákona tieto možno rozdeliť do troch skupín. V prvom rade ide o zmeny, ktoré sa týkajú pôsobnosti zákona, pričom sa na tento účel prehodnocuje vymedzenie partnera verejného sektora a rozsah transakcií, ktoré sú podriadené režimu zákona. V tomto prípade sa zohľadňujú najmä praktické skúsenosti a z toho prameniace požiadavky na zmenu právnej úpravy zo strany verejného sektora a súkromného sektora, pričom vo výsledku dochádza k faktickému zúženiu sledovaných transakcií a tým aj zaťaženia partnerov verejného sektora na zmysluplný a spravodlivý rozsah.

Druhú skupinu zmien predstavujú zmeny týkajúce sa procesných ustanovení zákona, ktoré reflektujú najmä skúsenosti oprávnených osôb a registrujúceho orgánu, ktoré sa prejavujú v zmenách registračného konania a súvisiacich konaní. Ako už vyplýva z predchádzajúceho textu, snahou predkladateľa je vhodné vyváženie právnej úpravy z pohľadu verejného záujmu a záujmov partnerov verejného sektora. Na základe pripomienkového konania predkladateľ čiastočne zredukoval objem možných administratívnych záťaží (napríklad rozšírenie okruhu zapisovaných údajov do registra, povinná registrácia zmien vo vlastníckej alebo riadiacej štruktúre partnera verejného sektora), precizoval vymedzenie verejného sektora, čím nepriamo dochádza k zúženiu sledovaných transakcií (napríklad vymedzenie verejného podniku), zjednodušil procedúru verifikácie konečných užívateľov výhod (emitenti cenných papierov, dobrovoľná verifikácia, dôsledné uplatňovanie výnimky podľa § 11 ods. 3 zákona), zaviedol materiálny korektív do konania o kvalifikovanom podnete, prehodnotil diskvalifikáciu zo zápisu do registra (skrátenie obdobia diskvalifikácie na dva roky).

Účinnosť sa navrhuje od 1. júla 2019, s výnimkou bodov, ktoré sa týkajú informačných systémov, kde je účinnosť navrhovaná od 1. Návrh zákona zakladá vplyvy na verejné financie, informatizáciu spoločnosti a podnikateľské prostredie; tieto vplyvy sú detailne popísané v doložke vybraných vplyvov. Návrh zákona bol predmetom riadneho pripomienkového konania. Legislatívna rada vlády Slovenskej republiky návrh zákona prerokovala dňa 2. 4. 2019, pričom po prerokovaní odporučila návrh upraviť podľa jej pripomienok a na rokovanie vlády predložiť jeho nové, upravené znenie. Návrh zákona bol dňa 15. 4. 2019 predmetom rokovania Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky.

#

tags: #dodržiavanie #pravidiel #zmluvy #definícia