Dôkazné bremeno pred slovenským súdom: Medzi istotou a pravdepodobnosťou

„Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, súd preto jeho žalobu zamietol.” Táto veta, ktorú právny zástupca žalobcu nerád počuje, otvára otázku, aké ťažké je dôkazné bremeno žalobcu pred slovenským súdom. Cieľom tohto článku je preskúmať túto problematiku a zistiť, aký objem a kvalitu dôkazov musí žalobca predložiť, aby súd uznal jeho tvrdenia za preukázané.

Zákonná úprava dôkazného bremena

Občiansky súdny poriadok (OSP) sa venuje dôkaznému bremenu len okrajovo. Podľa § 153 OSP súd rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné. Súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.

Z uvedeného vyplýva, že slovenský sudca v konaní nezisťuje skutočný stav veci, ale rozhoduje na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení účastníkov. Zdá sa, že unesenie či neunesenie dôkazného bremena závisí len od vnútorného presvedčenia sudcu o pravdivosti/nepravdivosti tvrdení, ku ktorému sudca dospeje na základe voľného hodnotenia dôkazov.

OSP nevymedzuje, aký objem či kvalitu dôkazov má žalobca predložiť, aby súd uznal jeho tvrdenia za preukázané a rozhodol v jeho prospech. Taktiež nevymedzuje podmienky, za ktorých by mal súd rozhodnúť, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol.

Pohľad odbornej literatúry

Český profesor Josef Macur sa podrobne venoval témam hodnotenia dôkazov a dôkazného bremena v civilnom konaní. Macur presadzoval názor, podľa ktorého súd môže svoje rozhodnutie založiť len na skutočnostiach, ktoré boli v konaní preukázané s vysokou mierou pravdepodobnosti, až na hranici istoty.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Podľa Macura na neúspech žaloby postačí, aby žalovaný spochybnil tvrdenia žalobcu tak, že nebudú z pohľadu súdu preukázané s pravdepodobnosťou na hranici istoty.

Príklad z praxe

A žaluje B o plnenie zo zmenky. B sa bráni tvrdením, že zmenku nepodpísal. Znalecké dokazovanie vyznie nejednoznačne (podpis môže aj nemusí patriť B). Dvaja dôveryhodní svedkovia navrhnutí žalobcom svedčia, že videli B ako zmenku podpisuje. Tretí, tiež dôveryhodný svedok, navrhnutý žalovaným tvrdí, že v danej chvíli B podpisoval iný dokument.

Za danej procesnej situácie by slovenský sudca pravdepodobne rozhodol o zamietnutí žaloby s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, aj napriek stavu, v ktorom si sám sudca myslí, že verzia o pravosti podpisu B na zmenke je pravdepodobnejšia ako verzia jeho nepravosti. Vnútorné presvedčenie sudcu totiž nedosahuje intenzitu hraničiacu s istotou.

Podľa Macura by takýto výsledok bol správny a bol by odôvodnený „požiadavkou súladu súdneho rozhodnutia so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi”.

Kritika Macurovho prístupu

Požiadavka preukázania tvrdenia s pravdepodobnosťou na hranici istoty a priori znevýhodňuje žalobcu v konaní tým, že neúmerne znižuje jeho šancu uspieť v spore. Macurov prístup nijakým spôsobom nezaisťuje, že rozhodnutie súdu sa bude zhodovať sa s pravdou, ale práve naopak zvyšuje pravdepodobnosť nespravodlivých rozhodnutí v prospech žalovaného.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Alternatívny prístup: Princíp prevažujúcej pravdepodobnosti

Alternatívou k Macurovmu prístupu je princíp "prevažujúcej pravdepodobnosti" (balance of probabilities), ktorý sa uplatňuje v krajinách s právnym systémom common law. V tomto systéme na preukázanie sporných skutočností spravidla postačuje pravdepodobnosť prevyšujúca 50%, t.j. skutočnosť, že pravdepodobnosť pravdivosti jedného tvrdenia je vyššia ako pravdepodobnosť pravdivosti odporujúceho tvrdenia.

Žalobca na úspech v civilnom spore pred common law sudcom teda nemusí predložiť absolútne jednoznačný a prakticky nespochybniteľný dôkaz (aký požaduje Macur) ale musí súdu preukázať, že pravdepodobnosť jeho tvrdení je vyššia ako pravdepodobnosť tvrdení žalovaného. Žalovanému na úspech v spore nestačí len popierať tvrdenia žalobcu, ale musí aj preukázať, že jeho tvrdenia sú pravdepodobnejšie ako tvrdenia žalobcu.

Tento "anglo-americký prístup" zabezpečuje základnú funkciu civilného procesu - spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov oboch účastníkov civilného procesu v oveľa vyššej miere ako prístup navrhnutý Macurom pretože dáva obom stranám rovnocennú šancu na úspech v spore a tým aj znižuje pravdepodobnosť nespravodlivého rozhodnutia.

Špecifiká dôkazného bremena v daňovom konaní

Daňové konanie predstavuje pre mnohých podnikateľov zložitú spleť predpisov a termínov, ktorú nemožno podceniť vzhľadom na jej priamy dopad na verejné financie.

Vykonávanie dôkazov predstavuje podstatné štádium daňového konania. Jednotlivé dôkazy sú taktiež podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcom dane v daňovom procese. Posúdenie dôkazov je výlučným oprávnením správcu dane, pričom priebeh dokazovania si správca dane zhodnotí vo svojom rozhodnutí. Pri výklade pojmu "dôkaz" musí správca dane použiť extenzívne výkladové hľadisko.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Rozhodnutia daňových orgánov (správcu dane - daňového úradu a odvolacieho orgánu - Finančného riaditeľstva SR) často poukazujú v odôvodnení svojich rozhodnutí na dôkazy získané v trestnom konaní. Otázkou možnosti použitia takýchto dôkazov v daňovom konaní sa zaoberal Súdny dvor EÚ vo veci C-419/14, WebMindLicenses Kft. a tiež aj Najvyšší správny súd SR vo veci sp. zn.

Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný § 29 ods. 8 ZSD, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní. Tiež skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) ZDPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.

Dôkazné bremeno v antidiskriminačných sporoch

V antidiskriminačných sporoch právna úprava v záujme ochrany slabšej strany zakotvuje tzv. obrátené dôkazné bremeno, kedy v určitej miere dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného, ktorý musí dokazovať, že sa diskriminačného konania nedopustil. Uvedené je zakotvené v ustanovení § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.

Antidiskriminačné spory je potrebné vo všeobecnosti považovať za náročné na dokazovanie, a to hlavne vo fáze hodnotenia vykonaných dôkazov. Dôvodom formulovaného záveru je práve špecifikum rozloženia dôkazného bremena zakladajúce sa na povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo.

Aj v antidiskriminačných sporoch nesie žalobca dôkazné bremeno - súdu musí oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne už na prvý pohľad usúdiť, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že (zároveň) k jej porušeniu došlo z diskriminačných (napr. rasových alebo etnických) dôvodov.

Dôkazné bremeno a povinnosť tvrdenia

V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.

Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak.

tags: #dokazne #bremeno #čo #to #je