Dôkazné bremeno uhradenia kúpnej ceny: Komplexný sprievodca pre slovenské právo

Úvod

V právnom svete, a obzvlášť v oblasti obchodných vzťahov, zohráva kľúčovú úlohu dôkazné bremeno. Tento článok sa zameriava na dôkazné bremeno v kontexte uhradenia kúpnej ceny, pričom analyzuje slovenské právne predpisy, judikatúru a praktické aspekty, ktoré súvisia s touto problematikou. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto tému, ktorý bude zrozumiteľný pre široké spektrum čitateľov, od študentov práva až po podnikateľov a bežných občanov.

Dôkazné bremeno v súdnom konaní

Vediete so svojím obchodným partnerom súdny spor? Často sa stretávame s názormi, že všeobecné súdy sú drahé, rozhodujú pomaly a nespravodlivo. I keď s prvými dvoma charakteristikami slovenského súdnictva nemožno v súčasnosti inak než súhlasiť, "spravodlivosť" rozhodovania do značnej miery závisí od pripravenosti samotných účastníkov konania. Zatiaľ čo v rámci súdnych konaní zahájených z moci úradnej (tzv. ex offo - napríklad konanie o prehlásení za mŕtveho) súd vyhľadáva dôkazy sám, pri konaniach zahájených na návrh jedného z účastníkov (typicky žaloba o zaplatenie neuhradenej faktúry) všeobecný alebo rozhodcovský súd pri svojom rozhodovaní vychádza z tých tvrdení a dôkazov, ktoré mu predložia účastníci. To, či súd vyhodnotí skutkový stav vo váš prospech, t.j. či tvrdenia účastníka konania uzná za preukázané, preto často závisí práve od navrhovaných a predložených dôkazných prostriedkov.

Jedným z kľúčových pojmov z hľadiska dokazovania je tzv. dôkazné bremeno. Tým sa rozumie zodpovednosť účastníka konania (či už navrhovateľa alebo odporcu) za to, že jeho tvrdenia (faktúru už som zaplatil, konaním obchodného partnera mi vznikla škoda a pod.) budú v súdnom konaní skutočne preukázané a nebude tak rozhodnuté v jeho neprospech vtedy, keď určitá skutočnosť nemôže byť bez ďalšieho preukázaná (súd tak o nej nemôže dospieť k jednoznačnému záveru). Slovami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: "Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí."

Význam vyššie uvedeného sa pokúsime demonštrovať na nasledujúcom (v praxi bohužiaľ pomerne častom) príklade: Dve osoby uzatvoria ústnu zmluvu o pôžičke - požičiam ti 2 000,- EUR v hotovosti a ty mi ich do mesiaca vrátiš. Podmienky vrátenia pôžičky však nebudú ani po opakovaných výzvach dodržané, preto sa veriteľ so svojím nárokom obráti na súd. Veriteľ vo svojej žalobe tvrdí, že dlžníkovi požičal, o tejto skutočnosti však nepredložil žiadne relevantné dôkazné prostriedky - zmluvu, výpis z účtu a pod. Je preto na ňom (nesie dôkazné bremeno), aby dokázal, že k uzatvoreniu zmluvy ako aj k jej následnému porušeniu skutočne došlo. Ak toto bez ďalšieho nedokáže, t.j. jeho žalobné tvrdenia nebudú preukázané, súd bez ďalšieho nemôže rozhodnúť v jeho prospech.

Praktické rady a skúsenosti s dokazovaním

Mnoho podnikateľov sa mylne domnieva, že odovzdaním spornej záležitosti skúsenému právnikovi sa jej riešením nemusia ďalej zaoberať. Nie je totiž nijak ojedinelé, že podnikatelia sa na svojich právnych zástupcov obracajú so situáciami, ktoré z hľadiska dokazovania možno už vopred označiť za prehraté. Dôvod je jednoduchý - právnik vo väčšine prípadov vychádza z podkladov, ktoré (ak) mu klient predloží. Často však platí pravidlo: "čo nie je na papieri, to neexistuje." I keď podnikatelia neuzatvárajú obchody s očakávaním, že so svojím obchodným partnerom budú raz riešiť súdny spor, tak ako v iných aspektoch života je aj pri podnikaní vhodné venovať náležitú pozornosť prevencii, t.j. zaobstarať si dostatok relevantných dôkazov ešte predtým, než k nejakému sporu vôbec dôjde.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Nakoľko rôznorodosť právnych problémov a s nimi súvisiacich sporov, teda tiež rôznorodosť v dokazovaní, je mimoriadne rozsiahla, za účelom demonštrácie najčastejších chýb, postupov či príležitostí v dokazovaní sme vybrali niektoré aspekty modelového sporu o zaplatenie dlžnej faktúry - teda sporu, ktorý je podnikateľskému prostrediu najbližší. Veríme, že rozbor nižšie popisovaných aspektov môže byť prínosom pre podnikateľa v postavení navrhovateľa aj odporcu:

Existencia listín

Existencia listín, ktoré váš nárok, prípadne vaše námietky z pohľadu protistrany, osvedčujú je nesmierne dôležitá nie len pre dostatočné preukázanie tohto nároku (t.j. pre unesenie dôkazného bremena), ale aj pre rýchlosť súdu pri rozhodovaní. Pokiaľ disponujete zmluvou a faktúrou, súd môže vo váš prospech rozhodnúť už do niekoľkých týždňov formou platobného rozkazu, a to iba na základe týchto listín - skutkový stav bude totiž dostatočne preukázaný do chvíle, než (ak) protistrana podá odpor (opravný prostriedok, ktorý nemusí obsahovať žiadne odôvodnenie). Ak takéto listiny nemáte, avšak existujú svedkovia, ktorí sú ochotní svedčiť vo váš prospech, súd platobný rozkaz nevydá a vo veci nariadi klasické pojednávanie (výsluch svedkov je však nutné navrhnúť už v žalobe, inak hrozí riziko jej zamietnutia ako nedôvodnej) - namiesto niekoľkých týždňov sa tak súdny spor môže natiahnuť na mesiace až roky.

Niekedy sa môže zdať, že listiny, ktoré by preukázali váš nárok neexistujú (typicky pri ústnych dohodách). Pravosťou sa rozumie skutočnosť, že daná listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ. Správnosťou sa zas rozumie pravdivosť samotného obsahu listiny. Ak teda niekto popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadom pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky.

Príklad: Veriteľ sa u vás domáha zaplatenia čiastky, ktorú ste podľa jeho tvrdení a listinného dôkazu mali uznať v písomnom uznaní záväzku. I keď je pohľadávka veriteľa oprávnená, nebyť uznania záväzku už by mohla byť premlčaná (uznaním začína bežať nová premlčacia lehota). Nakoľko toto uznanie záväzku ste nikdy nepodpísali, môžete pred súdom napadnúť pravosť podpisu spoločne s premlčaním pohľadávky - dôkazné bremeno sa tak prenesie na navrhovateľa v postavení veriteľa. Protistrana môže v takomto prípade pravosť preukázať znaleckým posudkom. Ak ste si ako dlžník vedomý toho, že ste listinu podpísali a námietku pravosti uplatňujete ako účelovú, v prípade vykonania znaleckého posudku tak musíte počítať s nákladmi na jeho vyhotovenie, ktoré budete musieť protistrane uhradiť, ak súd rozhodne vo váš neprospech.

Prítomnosť svedkov

V prípade, že o významných skutočnostiach nevediete žiadnu dokumentáciu, t.j. nedisponujete listinami, ktoré by vaše nároky alebo námietky v dokazovaní potvrdzovali, je pri uzatváraní obchodov vhodné využiť prítomnosti ďalších osôb. Tie môžu v prípade súdneho sporu zohrať úlohu svedka, ktorý vaše tvrdenia dosvedčí. V tejto súvislosti je vhodné dbať taktiež na elimináciu rizika, že protistrana namietne zaujatosť danej osoby - jej svedectvo sa tak môže stať bezvýznamným a súd k nemu nebude prihliadať.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Príklad: Pri uzatvorení ústnej zmluvy o pôžičke a odovzdaní požičanej sumy v hotovosti je prítomná vaša manželka, ktorá pri následnom súdnom spore podá svedectvo o tom, že zmluva bola skutočne uzatvorená a peniaze odovzdané. Protistrana však účelne namietne zaujatosť svedka, čím prichádzate o jediný dôkaz, ktorý by svedčil vo váš prospech.

Pravosť podpisu, pečiatka

Jednou z najčastejších námietok dlžníkov je tvrdenie, že podpis na zmluve, faktúre, uznaní záväzku či inej listine nie je jeho, pričom nie je známe, ktorej osobe sporný podpis patrí. Pri uplatnení takejto námietky sa preto dôkazné bremeno presúva na osobu, ktorá sa pravosti podpisu dovoláva (viď vyššie). Jednou z možností, ako uniesť dôkazné bremeno, je navrhnutie vykonania dôkazu znaleckým posudkom z oboru písmoznalectva, ktorý by pravosť podpisu overil. Nakoľko však mnoho skúsených podvodníkov zámerne využíva rôzne podpisy (rôzny sklon a typ písma, čitateľnosť a pod.), znalecký posudok nemusí vždy vypovedať vo váš prospech. Druhou možnosťou je preukázanie skutočnosti, že k podpisu listiny došlo v obchodných priestoroch protistrany, o čom vypovedá použitá pečiatka. Je preto vhodné nechať si všetky typy listí jednak podpísať, jednak tiež potvrdiť pečiatkou. I keď nemusí byť jasné, kto listinu podpísal, skutočnosť, že k podpisu došlo v obchodných priestoroch, totiž zaväzuje.

V súvislosti so spomenutým znaleckým posudkom možno dodať, že tento môže byť užitočným nástrojom v dokazovaní aj v iných prípadoch, kedy neexistujú žiadne listiny ani svedkovia, ktorí by určitú skutočnosť v súdnom spore dosvedčili.

Prijatie faktúry

Pokiaľ vystavujete svojmu obchodnému partnerovi faktúru za dodaný tovar či služby, mali by ste si jej prijatie nechať vždy potvrdiť. V opačnom prípade sa vystavujete riziku, ktoré sa vám pokúsime priblížiť na nasledujúcom prípade: Obchodný partner, voči ktorému evidujete nesplatenú pohľadávku sa ocitne v konkurze. Aj keď prihlášku svojej pohľadávky do konkurzu podáte riadne a včas, správca konkurznej podstaty prihlásenú pohľadávku poprie z dôvodu, že dlžník vašu pohľadávku neeviduje vo svojom účtovníctve. Je preto na vás, aby ste uniesli dôkazné bremeno, že dlžník faktúru skutočne prijal. Situácií, kedy dokázanie prijatia faktúry zohráva významnú úlohu, je niekoľko a nemusí sa jednať iba o incidenčný spor v konkurze.

Zaplatenie faktúry

Ďalšou z možných situácií, ktoré môžu viesť k vzniku sporu a následným problémom v dokazovaní je zaplatenie ceny tovaru či služieb v hotovosti. Zatiaľ čo pri elektronických platbách možno vyhotoviť vždy hmatateľný výpis z účtu, pri platbách v hotovosti môže dôjsť (či už omylom alebo v dôsledku neopatrnosti zamestnancov) k vzniku otázky, či k zaplateniu ceny skutočne došlo.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

Príklad: Obchodník dodá svojmu odberateľovi tovar, odberateľ tovar prevezme, podpíše faktúru (nie však dodací list), šoférovi dodávky vyplatí hotovosť a záležitosť sa považuje za uzatvorenú. Vodič dodávky však peniaze spreneverí a dodávateľ na svojho odberateľa podá žalobu o zaplatenie kúpnej ceny v domnienke, že táto nebola uhradená. Je preto na odberateľovi, aby potvrdil, že cena bola už uhradená. Pokiaľ však v záujme preukázania svojho tvrdenia nepredloží na súde žiaden listinný dôkaz ani o vyplatení peňazí nikto nepodá svedectvo, ostáva takéto tvrdenie nepodloženým a dôkazné bremeno neunesené - súd preto rozhodne v neprospech odberateľa (ani poznámka na faktúre "hradené v hotovosti", nezohráva pri dokazovaní úlohu). Pri obchodnom styku a platbách v hotovosti preto nezabúdajte na používanie príjmových a výdajových dokladov alebo vždy vyžadujte písomné potvrdenie o prijatia platby.

Výhrada vlastníckeho práva

V rámci predchádzania vzniku nevymožiteľných pohľadávok či predchádzania nedobrovoľného úverovania svojich odberateľov sa čoraz viac v obchodnej praxi využíva inštitút výhrady vlastníckeho práva, ktorý si podnikatelia zahŕňajú do svojich zmlúv resp. obchodných podmienok. Robia to však správne? Nakoľko je efektívny tento inštitút v intenciách jeho primárnej, t. j. zabezpečovacej funkcie? Ako sa stavia k „prisvojeniu si cudzej veci" odberateľom v rozpore s dojednanou výhradou vlastníckeho práva judikatúra? Čo by si mali podnikatelia v rámci tejto výhrady ešte dojednať, aby predmetné dojednanie nebolo niektorým odberateľom len na smiech? Odpovede na tieto otázky, a teda výklad relevantných zákonných ustanovení sa budeme snažiť nájsť vo vyjadrených názoroch tých najpovolanejších, t. j.

Podľa § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon [t. j. zákon č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon)] neustanovuje inak. Podľa § 601 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak sa predá hnuteľná vec, vlastníctvo prechádza na kupujúceho prevzatím veci, ak nie je dohodnuté inak. Podľa § 443 ods. 1 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo k tovaru, len čo je mu tovar odovzdaný. Ak však kupujúci získal oprávnenie nakladať so zásielkou tovaru (pri tovare, ktorý sa prepravuje) ešte pred jeho odovzdaním, je práve získanie oprávnenia nakladať so zásielkou okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva k tovaru. Strany si môžu dohodnúť neskorší okamih prechodu vlastníckeho práva k tovaru, než určuje § 443, teda až po odovzdaní tovaru kupujúcemu. Takáto dohoda vyžaduje písomnú formu a nazýva sa výhrada vlastníckeho práva. Vo výhrade sa spravidla uvádza presný okamih nadobudnutia vlastníckeho práva, ktorý je neskorší ako okamih odovzdania tovaru (napríklad splatenie kúpnej ceny v určitej, spravidla v plnej, výške).

Podľa § 445 Obchodného zákonníka strany si môžu písomne dohodnúť, že kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru neskôr, než je ustanovené v § 443. Podľa občianskoprávnej úpravy sa pri predaji hnuteľnej veci viaže okamih nadobudnutia vlastníctva zásadne na prevzatie veci kupujúcim. Zákon však umožňuje účastníkom kúpnej zmluvy, aby si túto otázku upravili vzájomnou dohodou odchylne, teda tak, že si dojednajú nadobudnutie vlastníckeho práva k inému okamihu. Tzv. výhrada vlastníctva predstavuje jednu z možností odchylného dojednania o okamihu nadobudnutia vlastníckeho práva, a to v závislosti na zaplatení kúpnej ceny (Pozri odôvodnenie rozsudku NS ČR zo dňa 12. marca 2003, sp. zn. 29 Odo 708/2001). V rámci obchodnoprávnej úpravy sú relevantnými okrem uvádzaných ustanovení aj § 483 ods. 3 (Zmluva o predaji podniku) a § 554 ods. 5 Obch. zák. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách v článku 4 uvádza, že členské štáty sú povinné zabezpečiť v súlade s ustanoveniami rozhodného práva určeného medzinárodným právom súkromným, aby predávajúcemu zostalo zachované vlastnícke právo k tovaru až do úplného zaplatenia jeho ceny, ak doložka o výhrade vlastníctva bola výslovne dohodnutá medzi kupujúcim a predávajúcim pred odovzdaním tovaru. V článku 2 smernica definuje výhradu vlastníckeho práva ako zmluvnú dohodu, podľa ktorej predávajúcemu zostáva zachované vlastnícke právo k dotknutému tovaru až do úplného zaplatenia ceny. Členské štáty boli povinné túto smernicu transponovať do 8. 8. 2002, avšak Ministerstvo spravodlivosti SR zastávalo názor, že ustanovenia upravené v smernici týkajúce sa o. i. výhrady vlastníctva sú už upravené v Obchodnom zákonníku, a teda nie je nutné ich transponovať. Na tomto mieste sa žiada poukázať na Legislatívny zámer kodifikácie súkromného práva, v rámci ktorého sa jeho autori prikláňajú ku koncepcii jednotného, či integrovaného Občianskeho zákonníka, ktorého úprava by integrovala v sebe všetky základné súkromno-právne vzťahy, vrátane obchodných záväzkových právnych vzťahov a vzťahov vznikajúcich medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi.

Ak by odberateľ napriek nezaplateniu kúpnej ceny za dodávku tovaru tento ďalej predal svojim odberateľom, aj keď nie je jeho vlastníkom, a to napriek zrejmému nesúhlasu dodávateľa - predávajúceho, vystavuje sa riziku trestného stíhania za trestný čin sprenevery podľa § 213 Trestného zákona. Hrozba trestného stíhania by mohla byť v takomto prípade pomerne silným motivujúcim prvkom k úhrade kúpnej ceny. Pozrime sa, ešte pred samotnou analýzou relevantnej judikatúry, aj na ustanovenie § 446 Obch. zák. Podľa § 446 Obch. zák. ak kupujúci nadobudne vlastnícke právo k tovaru pred splatením kúpnej ceny, je predávajúci povinný zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo ohroziť alebo sťažiť právo kupujúceho tovar predať alebo s ním inak nakladať.

Napríklad by mohlo ísť o situáciu, kedy predávajúci mal uzavretú kúpnu zmluvu s vlastníkom tovaru, v rámci ktorej vystupoval ako kupujúci, avšak v tejto mali dojednanú výhradu vlastníckeho práva až do úplného zaplatenia kúpnej ceny, k úplnému zaplateniu kúpnej ceny však nedošlo, a teda predávajúci (v predchádzajúcom právnom vzťahu kupujúci) nenadobudol vlastnícke právo k odovzdanému tovaru, ktorý ďalej predáva. Aj v takomto prípade, čo sa týka nadobudnutia vlastníckeho práva (úmyselne nepoužívame pojem „prechod", nakoľko k prechodu vlastníckeho práva môže dôjsť len ak predávajúci je vlastníkom), platia ustanovenia § 443 až § 445 (Pozri aj Andrášiová, A. - Csank, P. - Horváth, E.: Obchodný zákonník s komentárom, Poradca, 2007, č. 11-12, s. 90). Podľa ustanovenia § 213 ods. 1 Trestného zákona kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie nepatrnú, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky. Ako konštatujú vo svojom diele Trestný zákon - stručný komentár vydanom vydavateľstvom IURA EDITION v roku 2006 na strane 453 jeho autori Samaš, O., Stiffel, H. a Toman, P., objektom trestného činu sprenevery je vlastníctvo veci, pričom predmetom útoku je cudzia vec, ktorá bola páchateľovi zverená. Zverenou vecou je aj vec predaná s výhradou vlastníctva.

#

tags: #dokazne #bremeno #uhradenia #kupnej #ceny