Dôkazné bremeno v trestnom konaní: Definícia, princípy a aplikačná prax

Úvod

Dôkazné bremeno je kľúčový pojem v trestnom konaní, ktorý určuje procesnú zodpovednosť strán za preukázanie ich tvrdení. Tento článok sa zameriava na definíciu dôkazného bremena, jeho princípy a aplikačnú prax v slovenskom trestnom konaní, s dôrazom na úlohu prokurátora a súdu.

Definícia dôkazného bremena

Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda žalovaný tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti. Ak tu existovali dôkazy na podporu tvrdenia žalobcu, že žalovaný doposiaľ kúpnu cenu v požadovanom rozsahu, v žalovanom rozsahu, nezaplatil, bolo úlohou súdu označené a navrhnuté dôkazy účastníkmi konania zákonným spôsobom vykonať, dôkazy vyhodnotiť podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 132 O. s. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn.

Základné princípy dôkazného bremena v trestnom konaní

Prezumcia neviny

Základným princípom trestného konania je prezumpcia neviny, ktorá je vyjadrená v § 2 ods. 4 Trestného poriadku, v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, v čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a v mnohých ďalších medzinárodných úpravách. Táto zásada zabezpečuje, že obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu a nesmie byť donucovaný k výpovedi alebo priznaniu.

Dôkazné bremeno prokurátora

Trestný poriadok o dôkaznom bremene nehovorí nič. Dokonca vyslovene nestanovuje ani to, či vôbec dôkazné bremeno v trestnom konaní súdnom existuje a ak áno, tak koho dôkazné bremeno ťaží a ktorých otázok sa týka, t. Napriek uvedenému, možno zo základných zásad trestného konania ako aj z iných ustanovení Trestného poriadku a napokon aj z rozhodovacej činnosti súdov nepochybne vyvodiť, že dôkazné bremeno v konaní pred súdom má zásadne len prokurátor. Tento záver je síce nepochybný, avšak do určitej miery je sporným to, čoho konkrétne sa toto dôkazné bremeno týka a hlavne aká je úloha súdu v dokazovaní, t. j. Dôkazným bremenom v konaní pred súdom, v rámci trestného konania, sa rozumie procesná zodpovednosť prokurátora za to, že počas hlavného pojednávania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v prospech obžalovaného, t. j. v neprospech verejnej žaloby. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku taktiež vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora. Zároveň je vyjadrením toho, že obžalovaný žiadne dôkazné bremeno ohľadne otázky viny nemá, t. j.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. majú orgány činné v trestnom konaní povinnosť zisťovať skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. To znamená, že len policajt a prokurátor musia obstarávať dôkazy, ktoré sa týkajú skutkového stavu veci z úradnej povinnosti. Prokurátor musí objasňovať všetky znaky konkrétnej skutkovej podstaty žalovaného trestného činu.

Prečítajte si tiež: Dôsledky obráteného dôkazného bremena

Úloha súdu v dokazovaní

V prvom rade je nevyhnutné uviesť, že podľa § 10 ods. 1 Tr. por. sa za orgán činný v trestnom konaní považuje len policajt a prokurátor. Súd už teda nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní, ale jeho úloha vyplýva z nestrannosti a nezávislosti súdov (§ 10 ods. 2 Tr. Vzhľadom k tomu, že súd už nie je zaradený medzi orgány činné v trestnom konaní je zrejmé, že ho nemožno považovať za pokračovanie polície a prokurátora. Nezaradením medzi orgány činných v trestnom konaní dal zákonodarca jednoznačne najavo, že konanie pred súdom bude prebiehať pred nezávislým súdom, ktorého úlohou nie je boj s kriminalitou (ako sa často nesprávne uvádza v mediálnom priestore), ale jeho úlohou je posudzovanie toho, či prokurátor uniesol alebo neuniesol dôkazné bremeno (otázka viny) a ak uniesol, tak je úlohou súdu uloženie trestu, prípadne riešenie otázky uloženia ochranného opatrenia, či rozhodovania o nároku na náhradu škody. Súd je teda nezávislým arbitrom, ktorý poskytuje stranám priestor na vykonávanie dokazovania, ktoré potom hodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov. Samozrejme sú tu určité výnimky, keď súd pri rozhodovaní nehodnotí dôkazy v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, ale postupuje podľa iných ustanovení Trestného poriadku. Ide napríklad o prípady uznania viny v zmysle § 257 Tr. Vyčlenenie súdu z orgánov činných v trestnom konaní a zmena náhľadu na funkciu a úlohu súdu v trestnom procese je viditeľná aj zo základných zásad trestného konania, v zmysle ktorých je zvýraznené, že trestná vec sa prejednáva pred nezávislým a nestranným súdom (§ 2 ods. 7 Tr.

Súd nie je orgán činný v trestnom konaní, ale nezávislý arbiter. Jeho úlohou je posudzovať, či prokurátor uniesol dôkazné bremeno, a ak áno, uložiť trest. Súd poskytuje stranám priestor na vykonávanie dokazovania, ktoré potom hodnotí podľa zásad voľného hodnotenia dôkazov.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov

Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom (§ 2 ods. 12 TP). Táto zásada sa uplatňuje vo všetkých štádiách trestného konania a vzťahuje sa nielen na súd, ale aj na orgány činné v trestnom konaní.

Dôsledky neunesenia dôkazného bremena

Ak prokurátor neunesie dôkazné bremeno, súd rozhodne v prospech obžalovaného. Zásada in dubio pro reo, teda v pochybnostiach v prospech obžalovaného, je v konečnom dôsledku vyjadrením neunesenia dôkazného bremena v konaní pred súdom zo strany prokurátora.

Osobitosti dokazovania v niektorých prípadoch

Extrémistické materiály

Novelizácia Trestného zákona v roku 2017 zaviedla problematický prvok v súvislosti s extrémistickými materiálmi. Podľa § 130 ods. 8 Trestného zákona sa za extrémistický materiál nepovažuje materiál podľa odseku 7, ak sa preukázateľne vyrába, rozširuje, uvádza do obehu, robí verejne prístupným alebo prechováva za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít.

Prečítajte si tiež: Viac o povinnosti tvrdenia a dôkaznom bremene

Táto zmena prenáša dôkazné bremeno na obžalovaného, ktorý musí preukázať, že s materiálom manipuloval za účelom realizácie vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. To je v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

Zodpovednosť verejných funkcionárov

V Slovenskej republike sa vyvodzuje osobitná ústavnoprávna zodpovednosť voči verejným funkcionárom, ktorí porušili ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov. Rozhodovacia prax orgánov vykonávajúcich dohľad nad dodržiavaním ústavnej úpravy postupne priniesla otázku, či sú verejní funkcionári pri jej vyvodzovaní povinní preukazovať alebo vyvracať určité právne významné skutočnosti alebo či musí dokazovanie vykonať z úradnej povinnosti dohliadajúci orgán.

Prečítajte si tiež: Judikatúra k dôkaznému bremenu pri náhrade škody

tags: #dokazne #bremeno #v #trestnom #konani #definícia