Nárok na zmluvný úrok z omeškania: Rozsudok a analýza

Úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením peňažného záväzku. Omeškanie dlžníka s plnením záväzku má zo zákona za následok obsahovú zmenu práv veriteľa a povinností dlžníka, respektíve ich doplnenie novými právami a povinnosťami. Slovenská právna úprava rozlišuje medzi občianskoprávnymi a obchodnými vecami, čo má vplyv na úroky z omeškania.

Úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch

V občianskoprávnych vzťahoch sa výška sadzby úrokov z omeškania nedá zmluvne dojednať, resp. zmluvné strany sa nemôžu dohodnúť na vyššej než zákonom stanovenej výške. Občianskoprávny úrok z omeškania možno dohodnúť maximálne vo výške ustanovenej zákonom (to znamená, že úrok z omeškania možno dohodnúť aj v nižšej výške ako v ustanovenej zákonom, no nemožno dohodnúť vo vyššej výške ako ustanovuje zákon).

Ak dlžník svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak dlžník dlh nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť. Úroky z omeškania je veriteľ oprávnený žiadať jedine v prípade, ak nie je podľa Občianskeho zákonníka dlžník povinný platiť poplatok z omeškania. Povinnosť platiť namiesto úrokov z omeškania poplatok z omeškania musí byť v zákone výslovne upravená, keďže v konkrétnom prípade nemôže veriteľ žiadať namiesto poplatku z omeškania úrok z omeškania.

Zákonnú výšku úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka určuje nariadenie č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Aktuálnu sadzbu z úrokov z omeškania štandardne zverejňuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Úroky z omeškania v obchodnoprávnych vzťahoch

Obchodné záväzkové vzťahy sú špecifické tým, že výška úrokov z omeškania sa môže zmluvne modifikovať. V obchodnoprávnych vzťahoch sa možno odchýliť od zákonnej úpravy a úroky z omeškania možno dohodnúť aj vyššie, ako sú upravené zákonom. Avšak aj v prípade ak boli úroky z omeškania zmluvne dohodnuté, musí táto výška zodpovedať zásadám poctivého obchodného styku. V opačnom prípade nemožno právu z takejto dohody priznať ochranu.

Prečítajte si tiež: Príspevok pre SZČO: Podrobnosti

V obchodných záväzkových vzťahoch sa sadzba úrokov z omeškania stanovovala rôzne.

• Do 31. 01. 2004 ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka znelo tak, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1% vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obch. zákonníka, t. j. 1 % nad obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy.
• Do 31. 12. 2008 znelo ustanovenie § 369 ods. 1 tak, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska platná v prvý kalendárny deň kalendárneho polroka sa použije počas celého tohto polroka.
• Od 15. 01. 2009 do 31. 1. 2013 znelo predmetné ustanovenie tak, že ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva. (od 15. 01. 2009 teda platila aj v obchodných veciach vyššie uvedená tabuľka).
• Od 1. 2. 2013 znie ustanovenie § 369 Obch. zákonníka takto: Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Citované nariadenie vlády č. 21/2013 Z. z. uvádza, že sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania s plnením peňažného záväzku. To je tzv. fixná sadzba úrokov z omeškania.

Sadzby úrokov z omeškania v minulosti

Prehľad sadzieb úrokov z omeškania v rôznych obdobiach:

• Do 31. 1. 2004: Určené v zmluve, inak o 1% vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502 Obch. zákonníka, t. j. 1 % nad obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy.
• Do 31. 12. 2008: Určené v zmluve, inak o 10% vyššie, než je základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu.
• Od 15. 01. 2009 do 31. 1. 2013: Dohodnuté v zmluve, inak podľa predpisov občianskeho práva.
• Od 1. 2. 2013: Dohodnuté v zmluve, inak v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

Poznámka: Do 31. 12. 2008 sa zákonná výška úrokov z omeškania počítala ako dvojnásobok diskontnej sadzby NBS (neskôr základná úroková sadzba NBS) a od 1. 1. 2009 (nar. vlády 586/2008 Z. z.) sa zákonná výška úrokov z omeškania počíta tak, že k základnej úrokovej sadzbe ECB (tzv.

Dohoda o úrokoch z omeškania na faktúre

K tomu, aby došlo k uzavretiu dohody o výške úrokov z omeškania doložkou na faktúre, ktorou si dodávateľ účtuje kúpnu cenu, musí tu zároveň existovať prejav vôle odberateľa, ktorý nevzbudzuje pochybnosť o tom, že chcel takúto dohodu uzavrieť (napríklad prijatím tohto návrhu dodávateľa dopísaním textu: „Súhlasím s navrhovanou výškou úrokov z omeškania" a podpisom, prípadne dopísaním textu: „Akceptujem" k doložke o výške úrokov a podpisom a pod.). Samotný podpis faktúry, na ktorej je zo strany dodávateľa uvedená doložka o výške úrokov z omeškania pre prípad oneskorenej platby, osvedčujúci prevzatie tovaru však k tejto dohode o výške úrokov nepostačuje.

Prečítajte si tiež: Podmienky a suma príspevku pri narodení

Žaloba a nároky na úroky z omeškania

Je potrebné rozlišovať medzi úrokmi, ktoré sú odmenou resp. cenou za poskytnutý úver a úrokmi z omeškania, ktoré sú sankciou za omeškanie. Zo žaloby resp. návrhu na začatie konania v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania musí byť zrejmé, že sa:

• Navrhovateľ domáha práva na zaplatenie úrokov z omeškania.
• Za aké obdobie mu majú byť úroky z omeškania prisúdené.
• V akej výške.
• Ak je predmetom konania obchodný záväzkový vzťah, či ide o úroky dojednané medzi účastníkmi alebo zákonné úroky vo výške ustanovenej v § 369 Obch.

Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru.

Judikatúra a predčasná splatnosť spotrebiteľského úveru

Vzhľadom na aktuálnosť tejto témy si v právnej analýze uvedenej nižšie v tomto texte dovoľujeme poukázať na judikatúru súdov v tejto otázke, podrobiť ju analýze (resp. vo vzťahu k aktuálnej judikatúre Najvyššieho súdu SR skôr vážnej kritike), a vymedziť skutočné zákonné nároky veriteľa po vyhlásení predčasnej splatnosti sp. Úveru.

Najvyšší súd SR v senáte zloženom z JUDr. Rudolfa Čirča - predsedu senátu, JUDr. Daniely Švecovej a JUDr. Ivana Machyniaka vydal dňa dňa 30. júla 2019 uznesenie vo veci sp. zn. V prejednávanej veci sa Najvyšší súd SR zaoberal dovolaním Prima banky Slovensko, a.s. proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. februára 2018 sp. zn. 5Co/40/2018, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo 7. decembra 2017 sp. zn. 40C/37/2016-64, ktorý v časti úrokov zamietol žalobu uvedenej banky, nakoľko sp. úver považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie členenia splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, čo bolo podľa názoru Okresného súdu Bratislava IV, ako aj Krajského súdu v Bratislave v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmluvy o sp.

V poslednom bode (16.) svojho odôvodnenia však Najvyšší súd SR uviedol nasledovné: „Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že pokiaľ sa odvolací súd stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, neprichádzalo z povahy veci do úvahy riešenie otázok, či veriteľ má alebo nemá po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky (úroky z poskytnutého úveru) a či veriteľ nemá právo na zákonné úroky z omeškania zo zmluvných úrokov z dôvodu rozporu so zásadou anatocizmu, resp. ich riešenie bolo nadbytočné. Vzhľadom na dôvod zrušenia rozsudku odvolacieho súdu však ich posudzovanie môže byť v priebehu ďalšieho konania relevantné. Preto v súvislosti s právnou otázkou, či veriteľ má po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky, dovolací súd dáva do pozornosti odvolaciemu súdu rozsudok Súdneho dvora (piatej komory) zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-96/16 a C-94/17, v ktorom sa uvádza, že cieľom úrokov z omeškania je sankcionovať nesplnenie svojej povinnosti dlžníkom splatiť úver v lehotách stanovených v zmluve, odradiť dlžníka od omeškania pri plnení jeho povinnosti a prípadne nahradiť veriteľovi škodu, ktorá mu vznikla z dôvodu omeškania s plnením peňažného záväzku, zatiaľ čo bežné úroky (úroky z poskytnutého úveru) majú naopak funkciu odplaty za poskytnutie peňažnej sumy zo strany veriteľa až do jej zaplatenia.

Prečítajte si tiež: Podmienky a sumy rodičovského príspevku

Sám Najvyšší súd SR na jednej strane uvádza, že „neprichádzalo z povahy veci do úvahy riešenie otázok, či veriteľ má alebo nemá po zosplatnení dlhu nárok na zmluvné úroky (úroky z poskytnutého úveru) a či veriteľ nemá právo na zákonné úroky z omeškania zo zmluvných úrokov z dôvodu rozporu so zásadou anatocizmu, resp. ich riešenie bolo nadbytočné“. Na druhej strane sa však bez žiadnej právnej analýzy, bez žiadneho odôvodnenia, ktoré právne normy použil a ako ich vyložil (právo na spravodlivý proces?) a v rozpore s ust. § 48 ods.

V prvom rade, ako uvedieme nižšie, Súdny dvor EÚ v spojených veciach C-96/16 a C-94/17 vykladal Smernicu 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica 93/13“). Nielenže sa jedná o smernicu, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemá priamy účinok a teda vnútroštátne súdy sú povinné vykladať v jej svetle vnútroštátne právne normy, ale jedná sa dokonca o smernicu, ktorá nepredstavuje tzv. maximálnu harmonizáciu ako napríklad smernica 2008/48/ES o zmluvách o sp. úvere (čl. 22 ods. 1 smernice 2008/48), ale naopak, predstavuje tzv. minimálnu harmonizáciu (čl. 8 Smernice 93/13), čo znamená, že členské štáty môžu ponechať v platnosti alebo prijať prísnejšie právne predpisy v porovnaní so znením Smernice 93/13 s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Odkazovať teda len na Rozsudok SD EÚ v tejto veci, bez konkretizácie použitia vnútroštátnych právnych noriem, je zásadne nesprávne a je podstatným porušením práva na spravodlivý proces. Navyše, ako poukážeme v časti venujúcej sa judikatúre inštančne nižších súdov, súdna prax nie je v tejto otázke jednotná. Preto vysloviť tak závažný právny názor v tak závažnej téme v neprospech spotrebiteľa bez žiadneho právneho odôvodnenia orgánom, ktorý by mal ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvných podmienok, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom (Rozsudok SD EÚ vo veci C-147/16 Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW), a ktorý je najvyššou inštanciou v sústave všeobecných súdov a teda by mal plniť funkciu aj akéhosi dohľadu nad aplikáciou tejto ochrany, predstavuje nelichotivú správu o stave aplikácie práva EÚ na úseku ochrany spotrebiteľa, kde táto má v zmysle judikatúry SD EÚ „povahu a význam všeobecného záujmu (uznesenie SD EÚ C 76/10, Asturcom Telecomunicaciones, bod 52).

Uvedené umocňuje skutočnosť, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sa odkláňa od rozhodnutia iného senátu Najvyššieho súdu SR a tomuto odklonu nielenže chýba akékoľvek, nie to ešte dôkladné a presvedčivé odôvodnenie, ale navyše nebol dodržaný postup podľa ust. Najvyšší súd SR totiž už skôr uznesením zo dňa 01.07.2000 sp. zn. 4 Obo 143/98 (R 59/1998), v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 OSP) uviedol, že „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ).“. (Je zrejmé, že Najvyšší súd SR sa v tejto veci vyjadroval k zmluve o úvere podľa ust. § 497 ObZ v spore obchodnoprávnom, pričom vo veci 6Cdo/113/2018 sa vyjadroval k zmluve o spotrebiteľskom úvere vo forme rovnakej zmluvy o úvere podľa ust. § 497 ObZ, a nakoľko je otázka splatnosti úrokov vyjadrená v ust. § 503 ods. V tomto kontexte je potrebné poukázať na ust. § 48 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého „Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Ust. § 48 ods. 1 CSP nezakladá právo senátu rozhodnúť sa, či v prípade, ak dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Uvedené ustanovenie CSP ukladá povinnosť túto vec veľkému senátu predložiť. Je pritom dôležité si uvedomiť, že „ustanovenie § 48 ods. Veľký senát bol zásadnou novotou prijatou v rámci CSP a tento inštitút má (mal?) prispieť k stabilite právneho poriadku a k právnej istote, ktorá je jedným zo základných princípov právneho štátu vyjadreného aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR sa k princípu právnej istoty vyjadril aj vo svojom náleze IV. Navyše, uvedenú otázku riešil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18. septembra 2012, keď sa zaoberal sťažnosťou sťažovateľky vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.

Smernica 93/13/EHS a judikatúra Súdneho dvora EÚ

Súdny dvor EÚ v rozsudku zo dňa 07.08.2018 v spojených veciach C 96/16 a C 94/17 riešil prejudiciálnu otázku položenú Juzgado de primera Instancia n. 38 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. Ako sme už spomínali vyššie, je potrebné zdôrazniť mimoriadne dôležitú skutočnosť, že obe otázky sa týkali výkladu Smernice 93/13, ktorá predstavuje tzv. minimálnu harmonizáciu (čl. Prejudiciálne otázky sa v zásade týkali judikatúry Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko)4, podľa ktorej Najvyšší súd Španielska „dospel k záveru, že jednostranne stanovené podmienky zmlúv o osobnom úvere uzavretých so spotrebiteľmi týkajúce sa úrokov z omeškania zodpovedajúce kritériu, podľa ktorého sadzba týchto úrokov prevyšuje o viac ako dva percentuálne body sadzbu bežných úrokov dohodnutú medzi zmluvnými stranami, musia byť vyhlásené za nekalé.“5 (body 17. a 18. K uvedenému záveru prišiel Najvyšší súd Španielska vzhľadom na skutočnosť, že podľa čl. 85 ods. 6 španielskeho všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších doplňujúcich zákonov6 nekalé sú „podmienky, ktoré požadujú od spotrebiteľa a užívateľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu“. (Totožné ustanovenie je zakotvené aj v našom právnom poriadku, a to v ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ ide o dôsledky nekalej povahy predmetných podmienok, Najvyšší súd Španielska konštatoval, že vo veciach, o ktorých rozhodoval, spočívala sadzba úrokov z omeškania stanovená týmito podmienkami vo zvýšení sadzby bežných úrokov o určitý počet percentuálnych bodov. Z toho vyplýva, že v prípade, ak by boli uvedené podmienky vyhlásené za nekalé, treba odstrániť v celom rozsahu navýšenie, ktoré úroky z omeškania predstavujú v porovnaní s riadnymi úrokmi tak, že naďalej budú plynúť len tieto riadne úroky (bod 20. V zásade, nižší španielsky Súd prvého stupňa č. „2. a) V kontexte požiadavky zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov a dodržiavanie judikatúry, ktorou sa táto zásada vykonáva, je v súlade s právom Únie, so smernicou 93/13 a konkrétne s jej článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods. 2. b) V kontexte požiadavky zaručiť ochranu spotrebiteľov a užívateľov a dodržiavanie judikatúry, ktorou sa táto zásada vykonáva, je v súlade s právom Únie, so smernicou 93/13 a konkrétne s jej článkom 6 ods. 1 a článkom 7 ods.

Uvedená vec C-96/16 vychádzala na vnútroštátnej úrovni z toho skutkového stavu, že banka vyhlásila predčasnú splatnosť sp. úveru vzhľadom na skutočnosť, že spotrebitelia prestali splácať mesačné splátky v uvedených zmluvách a banka sa preto obrátila so svojou pohľadávkou na vnútroštátny súd (bod 23. Naopak, vo veci C-94/17 bol skutkový stav taký, že spotrebiteľ uzatvoril s bankou zmluvu o hypotekárnom úvere, ktorý sa splácal v mesačných splátkach. Zmluvné podmienky tejto zmluvy stanovovali sadzbu bežných úrokov vo výške 5,5 % ročne s výhradou zmeny po prvom roku. V čase skutkových okolností vo veci samej bola táto sadzba 4,75 % ročne. Zmluvná podmienka stanovovala sadzbu úrokov z omeškania vo výške 25 % ročne. Spotrebiteľ sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku a podal proti banke žalobu o zrušenie najmä tejto poslednej uvádzanej podmienky z dôvodu jej nekalej povahy na španielsky súd prvého stupňa. Tento súd vyhlásil uvedenú podmienku za nekalú a v dôsledku toho usúdil, že uplatniteľná sadzba úrokov z omeškania by sa mala znížiť na limit stanovený v článku 114 ods. 3 Ley Hipotecaria (zákon o hypotékach).

Toto rozhodnutie bolo potvrdené v odvolacom konaní rozsudkom Provinčného súdu v Alicante, Španielsko) z 18. septembra 2014. Spotrebiteľ podal proti tomuto rozsudku na Najvyšší súd Španielska kasačný opravný prostriedok z dôvodu porušenia článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13. Zastával totiž názor, že vzhľadom na to, že podmienka zmluvy o úvere vo veci samej stanovujúca sadzbu z úrokov z omeškania bola vyhlásená za nekalú, z tejto zmluvy nemôžu vyplývať ani úroky z omeškania ani bežné úroky. Podľa Najvyššieho súdu Španielska toto odvolanie vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o výklad viacerých ustanovení Smernice 93/13. „1. 2. 3. Svojou druhou otázkou písm. a) vo veci C 96/16 a prvou otázkou vo veci C 94/17 sa vnútroštátne súdy v podstate pýtajú, či sa má smernica 93/13 vykladať v tom zmysle, že jej odporuje vnútroštátna judikatúra, ako je judikatúra Najvyššieho súdu Španielska, o ktorú ide o vo veci samej, podľa ktorej je jednostranne stanovená podmienka zmluvy o úvere uzavretej so spotrebiteľom, ktorá stanovuje uplatniteľnú sadzbu úrokov z omeškania, nekalá z dôvodu, že ukladá spotrebiteľovi, ktorý sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu, pokiaľ táto sadzba prevyšuje o viac ako dva percentuálne body sadzbu bežných úrokov stanovených v tejto zmluve (bod. Súdny dvor EÚ na túto otázku celkom jednoznačne odpovedal, že takáto judikatúra neodporuje Smernici 93/13 (bod 2.

Vracajúc sa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo/113/2018, je otázne, ako náš Najvyšší súd SR dospel bez ďalšieho k záveru o možnosti kumulácie riadnych úrokov a úrokov z omeškania a ako sa vysporiadal so skutočnosťou, že Súdny dvor EÚ potvrdil, že úroky z omeškania vyššie o 2 percentuálne body oproti dojednaným úrokom je možné považovať za nekalé, ale podľa nášho vnútroštátneho ust. § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z. z.

Opätovne sa vracajúc k uzneseniu Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Cdo/113/2018, je potrebné poukázať na skutočnosť, že na vec bolo v prvom rade potrebné uplatniť vnútroštátne právne normy (čo Najvyšší súd SR úplne opomenul), čo pripomína Súdny dvor EÚ dokonca priamo v Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17, ktorý sám Najvyšší súd SR „citoval“ (resp., ako sme uviedli vyššie, vytrhol z kontextu dve vety odôvodnenia). Súdny dvor EÚ totiž v bode 57. odôvodnenia Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17 uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o výklad ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku, Súdny dvor sa v zásade musí oprieť o posúdenie vnútroštátneho súdu. Podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nemá totiž právomoc vykladať vnútroštátne právo členského štátu (rozsudok zo 16. februára 2017, Agro Foreign Trade & Agency, C 507/15, EU:C:2017:129, bod 23, ako aj citovaná judikatúra).“ a následne aj v bode 63. odôvodnenia Rozsudku SD EÚ v spojených veciach C 96/16 a C 94/17: „Z úvah uvedených v bodoch 17 až 19 tohto rozsudku, ako aj zo spisu, ktorým disponuje Súdny dvor, totiž vyplýva, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) na tento účel skúmal uplatniteľné vnútroštátne pravidlá v rôznych oblastiach práva…“. V tomto kontexte Súdny dvor EÚ konštatoval, že „Zdá sa teda, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) konal v súlade s požiadavkami pripomenutými najmä v rozsudku zo 14. marca 2013, Aziz (C 415/11, EU:C:2013:164, body 68, 69, 71 a 74).“, kde je v bode 74. uvedené, že „V druhom rade, pokiaľ ide o stanovenie úrokov z omeškania, treba uviesť, že z hľadiska bodu 1 písm. e) prílohy smernice7[pozn. autora:93/13] v spojení s ustanoveniami článku 3 ods.

tags: #nárok #na #zmluvný #úrok #z #omeškania