Odklon od judikatúry: Zabezpečenie právnej istoty a spravodlivosti

Civilný sporový poriadok (CSP) Slovenskej republiky kladie dôraz na význam rozhodovacej praxe súdov. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít má byť rešpektovaná všetkými všeobecnými súdmi. Prípadný odklon od nej musí byť dôkladne a presvedčivo odôvodnený. Tento článok sa zaoberá problematikou odklonu od judikatúry, jeho dôvodmi a dôsledkami na právnu istotu a spravodlivosť.

Význam rozhodovacej praxe v civilnom sporovom konaní

Civilný sporový poriadok používa slovné spojenie "rozhodovacia prax", ktorá v rôznych podobách nadobúda normatívny význam. Ide o kategórie ustálená rozhodovacia prax, rozdielna rozhodovacia prax a absentujúca rozhodovacia prax k určitej právnej otázke. Z relevantných ustanovení CSP vyplýva, že poznanie rozhodovacej (súdnej) praxe je mimoriadne dôležité pre aplikáciu jednotlivých procesných inštitútov.

Článok 2 ods. 2 CSP definuje právnu istotu ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Ak takáto ustálená rozhodovacia prax neexistuje, každý môže očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť dôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky.

Technické predpoklady pre poznanie judikatúry

Pre praktické uvedenie týchto kategórií do života je nevyhnutné vytvorenie materiálno-technických predpokladov. To, že technické možností vyhľadávania a dôsledného poznania judikatúry v podmienkach Slovenskej republiky sú nevyhovujúce (a preto účastník/strana konania nie je schopný poznať, resp. rozlišovať čo je ustálená súdna prax a čo rozdielna súdna prax), potvrdzujú aj informácie Kancelárie Najvyššieho súdu SR ako spracovateľa štúdie uskutočniteľnosti „Informačný systém Kancelárie Najvyššieho súdu“. V štúdii sa uvádza, že najvyšší súd nie je schopný plniť ani zákonné minimum povinností viažuce sa na riadne zverejňovanie všetkých rozhodnutí, t. j. doterajšej rozhodovacej praxe, a to len v dôsledku nedostatočného a nekvalitného technického riešenia.

Podľa združenia sudcov za otvorenú justíciu, nie všetky rozhodnutia sú verejne dostupné a aj tie, ktoré zverejnené sú, je problematické vyhľadať cez relevantné vyhľadávacie kritériá (kľúčové slová, právne oblasti, paragrafové znenia a pod.).

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad: dovolanie proti rozhodnutiu

V prvom rade musia byť vytvorené technické predpoklady, aby boli zverejňované najmä všetky rozhodnutia najvyššieho sudu v rámci bezplatných a verejne dostupných online platforiem (či už vyhľadávače na stránkach najvyššieho súdu alebo Ústavného súdu SR, príp. Po druhá, nestačí len existencia vyhľadávača ako komplexného zdroja judikatúry, ale tento vyhľadávač musí disponovať po technickej stránke funkcionalitami dostatočnými na efektívny rešerš judikatúry, t. j. pre vyhľadanie riešenia konkrétnej právnej otázky v judikatúre musia byť implementované účinné nástroje vyhľadávania judikátov a to na základe možnosti zadania vstupných parametrov ako napr. ustanovenie právneho predpisu, kľúčové slová a pod.

Ustálená rozhodovacia prax a jej zmena

Podľa aktuálnych trendov najvyššieho sudu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017).

V tejto súvislosti ostáva otvorená otázka, na ktorú doposiaľ judikatúra nedala odpoveď, čo v prípade, ak po rozhodnutí publikovanom v zbierke sú vydané protichodné „nepublikované“ rozhodnutia (bez postúpenia veľkému senátu). Inými slovami, kde je hranica, kedy tieto rozhodnutia založia rozdielnu rozhodovaciu prax, t. j. dokedy je možné považovať rozhodnutie publikované v zbierke za ustálenú súdnu prax. Aj ustálená súdna prax publikovaná v zbierke totiž môže zmeniť postupom času charakter ustálenosti, ak nasledovný judikatúrny vývoj je poznamenaný masívnym výskytom protichodných rozhodnutí.

Dôvody a prípustnosť odklonu od judikatúry

Odklon od záverov, prijatých v totožnej veci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (článok 2 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. v spojení s § 5 ods.

Želaným stavom je síce jednotná (konštantná) judikatúra, t. j. aby sa „v rovnakých prípadoch rozhodovalo rovnako“, avšak za splnenia určitých podmienok je odklon od ustálenej rozhodovacej praxe nielenže prípustný, ale priam žiadúci a nevyhnutný. Odklon od judikatúry sa stáva problematickým až v momente, ak k nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov, t. j. ak súd neposkytne dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore s doterajšou judikatúrou - v takom prípade (pri zmene judikatúry) môže dôjsť v zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu práva na spravodlivý proces cez prizmu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasovski c. Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko z 14. januára 2010 týkajúca sa sťažnosti č. 36815/03).

Prečítajte si tiež: Zákon o striedavej starostlivosti

Súd sa teda môže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že jeho rozhodnutie bude obsahovať dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu (pozri napr. čl. 2 ods. 2 a 3 CSP, § 220 ods. 3 CSP, § 393 ods. 3 CSP). Rovnaký záver vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR (napr. nález ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 192/06 zo dňa 3. novembra 2006) pred účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorý uviedol, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Po kvalitatívnej stránke však bude musieť jeho argumentácia spĺňať určité parametre, pretože Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 159/07 zo dňa 11. decembra 2007; uznesenie Ústavného súdu SR z 22. 11. 2011, č. k. IV. ÚS 499/2011-25) kladie dôraz na to, aby bol odklon objektívne a rozumne odôvodnený. Odôvodnenie odklonu od skôr judikovaného rozhodnutia by malo byť dostatočne precizované a racionálne odôvodnené. Prípadné odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci (nález Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. III.

Záväznosť rozhodnutí a právny dialóg

Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za porušenie princípu právnej istoty (uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 14. mája 2014, sp. zn.

Napokon, povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že kto sa chce odchýliť od súdneho precedensu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie) je považované za jedno zo základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (ALEXY, R.: A Theory of Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification. Oxford: Clarendon Press, 1989, s.

Kolízia rozhodovacej praxe a dovolanie

Vysporiadanie sa so vzájomnou kolíziou rozhodovacej praxe na úrovni rozpornej judikatúry všeobecného súdnictva je z pohľadu strany sporu čiastočne riešené možnosťou podať dovolanie v zmysle § 421 ods. 1 písm. c) CSP, podľa ktorého dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Prečítajte si tiež: Dôvody dovolania

Vzťah Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že Najvyšší súd SR stojí na vrchole sústavy všeobecných súdov, pričom Ústavný súd SR nie je súčasťou tejto sústavy, ale stojí mimo nej. Podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. Ústavný súd SR totiž v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb posudzuje iba ústavnú udržateľnosť napadnutých rozhodnutí, t. j. Ústavný súd SR skúmal v rozhodnutí (I. ÚS 426/2014) iba to, či bolo rozhodnutie krajského súdu napadnuté ústavnou sťažnosťou dostatočne odôvodnené a teda či je v tomto smere ústavne udržateľné. Z toho však nemožno vyvodiť, že opačný výklad pripúšťajúci súbeh nárokov nie je prípustný, pretože úlohou Ústavného súdu SR nie je posudzovať, ktorý z viacerých výkladov zákona je správny, ale iba to, že či je ústavne udržateľný, t. j. Inak povedané, Ústavný súd SR nevylúčil, resp.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).

V súvislosti s tým ústavný súd opakovane judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, II. ÚS 231/04, III.

Analogicky možno poukázať na otázku, či obchodný podiel patrí alebo nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na ktorú v rozhodovacej praxi nie sú jednotné názory (bližšie pozri TU). Ústavný súd (III. ÚS 399/2015) v tejto súvislosti poukázal na primárnu úlohu všeobecných súdov vykladať a aplikovať právne predpisy vrátane predpisov Občianskeho zákonníka týkajúcich sa bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na úlohu najvyššieho súdu zabezpečovať v rámci procesne prípustných možností jednotnosť rozhodovacej činnosti. Ústavný súd nemá právomoc nahradzovať činnosť všeobecných súdov pri výklade a aplikácii inštitútov súkromného práva, ak tieto nemajú ústavnoprávne dôsledky.

Ústavný súd SR konštatuje, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená najvyššiemu súdu, ktorý už napr. v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 185/2006 z 1. októbra 2013 vyslovil, že je tým orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku najvyššieho súdu, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného najvyššieho súdu, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné“ (uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 610/2017-11 z 10. októbra 2017, nález Ústavného súdu SR zo dňa 30. januára 2013, sp. zn. III.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že vyššie uvedené závery sa budú vzťahovať na prípady, ak ÚS SR v rámci individuálnej kontroly ústavnosti odmieta ústavnú sťažnosť. V prípade vyhovenia ústavnej sťažnosti je situácia iná, pretože ak ÚS SR vyhovie sťažnosti a zruší napadnuté rozhodnutie, tak jeho rozhodnutie bude mat nielen kasačnú záväznosť, ale aj precedenčnú záväznosť (k precedentnému pôsobeniu rozhodnutí ÚS SR vo sfére individuálnej kontroly ústavnosti bližšie pozri OROSZ, L.: Záväznosť rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (náčrt teoretických a praktických problémov). In.: Ústava Slovenskej republiky a jej uplatňovanie a legislatívnej a právno-aplikačnej praxi. Zborník príspevkov z vedeckého seminára v Košiciach 28. novembra 2008. Košice, UPJŠ, 2009, s. V takom prípade bude rozhodnutie ÚS SR smerodajné (bude mať interpretačno-aplikačnú prednosť) aj pre formovanie jednotnej judikatúry inak tvorenej v réžii NS SR.

Ako príklad takejto ingerencie ÚS SR do rozhodovacej činnosti NS SR možno uviesť pôvodnú judikatúru, kde NS SR dospel k záveru o zákaze kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania (uznesenie z 19. apríla 2017 sp. zn. 1 VCdo 2/2017). Na to reagoval ÚS SR, ktorý takýto výklad považoval za ústavne neakceptovateľný a porušujúci právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (uznesenie ÚS SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/2018-22 z 25. 4. 2018; nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 643/2017 z 16. 5. 2018. V dôsledku tejto korekcie vydal veľký senát NS SR nové zjednocujúce rozhodnutie (uznesenie z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018), kde už vyslovil, že kumulácia dovolacích dôvodov podľa § 420 C. s. p. a § 421 C. s. p.

tags: #dovolanie #odklon #od #judikatury #vzor