Fázy prijatia postihnutia dieťaťa: Psychologický pohľad

Úvod

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím predstavuje pre rodinu náročnú životnú situáciu, ktorá ovplyvňuje jej fungovanie a emocionálne prežívanie. Starostlivosť o takéto dieťa je spojená so stresom a vyžaduje si adaptáciu na nové podmienky. Rodina prechádza rôznymi fázami, od prvotného šoku až po akceptáciu a prispôsobenie sa realite. Tento článok sa zameriava na psychologické aspekty prijatia postihnutia dieťaťa a na jednotlivé fázy, ktorými rodina prechádza.

Vplyv narodenia postihnutého dieťaťa na rodinu

Narodenie postihnutého dieťaťa je spojené s psychickým vypätím a fyzickou záťažou pre rodičov a blízkych rodinných príslušníkov. Táto stresová situácia je nemenným faktom bez ohľadu na to, či ide o mentálne, fyzické, sluchové alebo zrakové postihnutie. Pre pozitívnu akceptáciu postihnutia je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky a mať dostatočnú opornú sieť, ktorá pozostáva z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií.

Pre mnohých rodičov predstavuje narodenie postihnutého dieťaťa zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa. Pocity šťastia sú často vystriedané strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť je často utvrdzovaná zdravotným personálom, ktorý je opatrný pri prognózovaní vývoja postihnutia a jeho dopadov na rôzne funkcie dieťaťa.

Rodina je vystavovaná vysokej záťaži, stresovým situáciám a konfrontačným pocitom, ktoré nedokáže spracovať bez pomoci. Vývin rodiny s postihnutým dieťaťom je dlhodobý proces, ktorý prebieha v určitých fázach od šoku až po zmierenie a akceptáciu. Po prijatí skutočnosti prichádza obdobie adaptácie, vzájomného spoznávania a prispôsobovania podmienok potrebám dieťaťa.

S realitou narodenia dieťaťa s postihnutím sa rodina vyrovnáva individuálne na základe dostupných zdrojov pomoci, podpornej siete a súdržnosti členov rodiny. Úspešnosť pri akceptácii postihnutia je determinovaná viacerými faktormi, ktoré majú v jednotlivých fázach odlišný vplyv na rodinné fungovanie.

Prečítajte si tiež: Úspešná záhrada s lunárnym kalendárom

Fázy prijatia postihnutia dieťaťa

Na základe skúseností a poznatkov je možné identifikovať niekoľko základných fáz, ktorými rodina prechádza pri zmierení sa a akceptácii novej životnej situácie:

1. Fáza oznámenia spojená s počiatočným šokom

Táto fáza je silno emocionálna a zahŕňa reakciu rodičov na oznámenie, že ich dieťa sa nenarodilo zdravé. Počiatočný šok je o to silnejší, pokiaľ prenatálne lekárske výsledky nevykazovali žiadne zdravotné vady. Spôsob oznámenia diagnózy má značný dopad na to, ako rodič prijme túto správu. V tejto fáze sa stretávame s dvoma typmi rodičov: tými, ktorí sú pripravení na možnosť komplikácií a tými, pre ktorých je diagnóza šokom.

2. Fáza popretia reality

Rodičia odmietajú skutočnosť, že ich dieťa má postihnutie a zdravotnú diagnózu berú ako omyl. Hľadajú odborníkov, ktorí by túto správu zvrátili. V tejto fáze nemajú rodičia záujem hľadať riešenia, popierajú skutočnosť a cítia sa bezmocní. Chýbajú im základné informácie o postihnutí a jeho dôsledkoch.

3. Fáza viny a hnevu

Po zlyhaní pokusov o zvrátenie diagnózy nastupuje proces hľadania vinníkov a pocity viny. Rodičia obviňujú samých seba alebo sa snažia vinu presunúť na druhých, najčastejšie na lekárov. Pocity viny môžu vyústiť do psychických problémov, ako sú úzkosti, popôrodné depresie alebo odpor voči dieťaťu.

4. Fáza sebaľútosti a ľútosti smerom k dieťaťu

Rodičia si kladú otázku, prečo práve im sa narodilo postihnuté dieťa. Utápajú sa v sebaľútosti a zabúdajú na to, že dieťa ich potrebuje. Vhodným pomocníkom sú podporné skupiny, ktoré stimulujú rodičov a ich snahy pri zvládaní tejto náročnej úlohy. Poradenstvo, informácie a kompenzácie môžu vniesť optimizmus do života rodičov. Prejavovanie neúmernej ľútosti voči dieťaťu mu ubližuje, pretože ho vnímajú len ako objekt ľútosti.

Prečítajte si tiež: Definícia a fázy II. piliera

5. Fáza akceptácie a vyrovnania sa s realitou

Dochádza k ústupu negatívnych emócií a znižovaniu napätia a stresu. Rodičia sa snažia o racionálny postoj k riešeniu novej životnej situácie. Zväčša zastávajú postoj: „Nič sa nedá robiť, je to naše dieťa a musíme sa s tým zmieriť“. Objektívne prijímajú fakt, že ich dieťa je postihnuté a vyžaduje si individuálnu starostlivosť a zmeny vo fungovaní rodiny.

6. Zmeny fungovania rodiny

Rodičia organizujú zmeny vo fungovaní rodiny, prispôsobujú rodinný život potrebám dieťaťa, upravujú rodinné podmienky na jeho výchovu a vynakladajú úsilie na zlepšenie jeho zdravotného stavu. Menia sa vzťahy v rodine, dochádza k úprave zvyklostí. Hľadajú pomoc u príbuzných, využívajú sociálny systém a vyhľadávajú inštitucionálne zariadenia. Iní autori hovoria o fáze reintegrácie, ktorá je charakteristická prispôsobovaním sa stresovej situácii. Často prichádza k rozvodom alebo odmietnutiu dieťaťa.

7. Fáza dozretia

Rodina dokázala v maximálnej možnej miere akceptovať dieťa s jeho postihnutím a adaptovať rodinné fungovanie na novú životnú situáciu tak, aby potreby rodiny a starostlivosť o dieťa boli v rovnováhe. Dôraz kladú na harmonické a podporujúce vzťahy medzi členmi rodiny. Dochádza k zmene hodnôt, rodičia si uvedomujú, čo má v živote najväčší význam a racionálne uvažujú o možnostiach rehabilitácie. Na prvých miestach sa ocitnú hodnoty ako láska, súdržnosť a vzájomná akceptácia.

8. Fáza rozvratu

Rodičia akceptovali postihnutie dieťaťa, ale nedokázali sa prispôsobiť novej životnej zmene. Dochádza k rozvratu v rodinnom fungovaní, vo vzťahových väzbách, k narušeniu komunikácie a môže vyústiť až do rozvratu manželstva. Rodičia sa nedokážu vyrovnať so záťažou a riešiť psychické vypätie.

9. Fáza slobody a samostatnosti

Rodičia sa oslobodia mentálne od dieťaťa. Vykladajú maximálnu snahu o zlepšenie stavu dieťaťa a podporu jeho nezávislosti. Pokiaľ dôjde k stabilizácii zdravotného stavu dieťaťa, rodičia nadobudnú pocit slobody a hľadajú možnosti sebarealizácie. Začnú bojovať nielen za práva svojho dieťaťa, ale uvedomujú si nutnosť bojovať aj za seba. Je nutné, aby rodičia hľadali hnací motor, ktorý im dodá energiu zvládať náročnú starostlivosť. V tejto fáze je nesmierne dôležité, aby si rodičia uvedomili fakt, že sa nemôžu nechať vydierať, využívať alebo ponižovať vlastným dieťaťom. Aj rodič je človek s vlastnými potrebami a túžbami. Je dôležité dať dieťaťu najavo, že ho rodič miluje, ale v záujme jeho rozvoja nesmie robiť za neho veci, ktoré dokáže vykonať aj sám.

Prečítajte si tiež: Fázy profesijnej prípravy

Podpora a pomoc rodinám s postihnutým dieťaťom

Rodičia majú o svojom dieťati vedieť čo najviac. Poznanie podstaty postihnutia pomôže rodičom lepšie porozumieť a pochopiť ho. Informácie je lepšie hľadať u špecialistov alebo u ľudí, ktorí majú dlhšie skúsenosti so starostlivosťou o postihnuté dieťa. Hodnotenie kvality života rodiny a dieťaťa s postihnutím je náročné a vyžaduje si nazeranie na ľudské fungovanie v širšom kontexte. Komplexné prístupy pri práci s postihnutým členom zamerané na zvyšovanie kvality života musia vychádzať nielen z medicínskeho modelu a rehabilitačných terapií, ale aj zo sociálneho modelu, ktorý kladie dôraz na rozvoj potenciálu jedinca a jeho úspešnú socializáciu a integráciu do spoločnosti.

Ďalším aspektom, ktorý ovplyvňuje kvalitu života dieťaťa je podpora zo strany rodičov, uspokojovanie jeho potrieb a vytváranie prirodzeného prostredia. Najväčší vplyv na ďalší osobnostný vývoj dieťaťa má jeho vlastná rodina a rodinní príbuzní. Príliš ochranný prístup vo výchove má negatívny dopad na osobnosť dieťaťa, pretože nerozvíja jeho individualitu. Začlenením dieťaťa do rodinného fungovania mu umožňujeme spoznať seba i svet okolo, posilňujeme v ňom pozitívne pocity rešpektu, akceptácie a motivujeme k vlastnej aktivite.

Napredovanie rozvoja dieťaťa je závislé nielen od pomoci odborníkov, ale najmä od výchovy rodičov, ktorá by mala byť zameraná na posilňovanie emocionálnej inteligencie, kognitívnych funkcií a schopností smerujúcich k sebestačnosti. ,,Najvhodnejšie pristupujú k výchove postihnutého dieťaťa tí rodičia, ktorí dokážu akceptovať jeho postihnutie, majú k nemu láskyplný a požadujúci prístup. Akceptovanie dieťaťa a snahu zrealizovať výchovný program pri náležitom uspokojovaní jeho emocionálnych potrieb. Voľba metód a postupov pri práci s rodinou so zdravotne postihnutím dieťaťom závisí od druhu postihnutia, rozsahu poškodenia funkcií organizmu a vývinového obdobia samotného dieťaťa. Zdravotne postihnutí vytvárajú v podstate dva typy súrodeneckých vzťahov v rodine. V prípade, že jedno z detí je zdravé, musí sa naučiť rešpektovať obmedzenia svojho súrodenca a prispôsobiť sa situácii. Na druhej strane, postihnuté dieťa môže prežívať pocity menejcennosti a frustrácie. Je dôležité, aby rodičia venovali pozornosť obom deťom a podporovali ich vzájomný vzťah.

tags: #fázy #prijatia #postihnutia #dieťaťa #psychológia