História stolného tenisu telesne postihnutých v zahraničí

Stolný tenis je šport, ktorý je prístupný pre ľudí so všetkými stupňami telesného postihnutia, vrátane tých najťažších. Hrá sa v halách a dá sa trénovať takmer kdekoľvek. Napriek tomu, že stolný tenis má na Slovensku veľmi dobré zázemie a konkuruje veľmocám ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko, cesta k úspechu pre zdravotne postihnutých športovcov je náročná. Tento článok sa zameriava na históriu a vývoj stolného tenisu telesne postihnutých v zahraničí, s dôrazom na prekážky, motiváciu a podporu, ktorú títo športovci potrebujú.

Cesta Aleny Kánovej k paralympijským medailám

Príkladom úspešnej slovenskej stolnej tenistky je Alena Kánová, ktorá sa z paralympiády ešte nikdy nevrátila bez medaily. V Aténach získala bronz a v Pekingu striebro, ktoré malo pre ňu cenu zlata. Obhájiť medailu je totiž z roka na rok ťažšie, no Alena Kánová sa nikdy nevzdáva. Vyštudovaná právnička popri stolnom tenise aj lyžuje, pláva a najnovšie začala hrať curling na vozíku.

Pred úrazom hrala stolný tenis len rekreačne. Na liečení v Národnom rehabilitačnom centre jej požičali raketu a začala si stolným tenisom vypĺňať voľný čas. Išlo jej to, tak sa mu začala venovať naplno. V auguste 1994, keď mala 14 rokov, mala zdravotné komplikácie, vysoké teploty a pol roka ležala v posteli. Jej cieľom zo začiatku nebolo ani dostať sa na nohy, ale z postele na vozík. Liečila sa v Ružomberku, Kováčovej a Piešťanoch. Kým sa vrátila domov a k štúdiu, trvalo to asi rok.

Alena Kánová odporúča všetkým, ktorým sa stalo niečo podobné ako jej, aby sa, pokiaľ sa dá, vrátili tam, kde prestali - či už je to štúdium alebo práca. Chcela študovať na vysokej škole a mať dobrú prácu. Stáva sa to mnohým, ale ona mala dobré rodinné zázemie a kamarátov, ktorí jej pomohli dostať sa z toho. Vrátila sa hneď do školy a začala aktívne športovať, nemala čas na depresívne myšlienky. Stále je nádej, že sa to raz zmení a ja budem chodiť. Už vtedy vedela, že sa to nestane zo dňa na deň, možno to bude trvať roky.

Alena Kánová, rodáčka z Liptovského Mikuláša, sa stolnému tenisu začala venovať po autonehode, ktorá ju v 14 rokoch pripútala na vozík.

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Prekážky a motivácia

Alena Kánová priznáva, že cesta nebola jednoduchá a borila sa s množstvom problémov. Napríklad, keď išla študovať na vysokú školu, nemala bezbariérový internát. A dnes, keď sa jej pokazí auto, nemá sa ako dostať do práce. V škole sa museli prerobiť toalety. Museli tvrdo pracovať na tom, aby mohla študovať. Bola jednou z prvých vozičkárov, ktorí študovali na vysokej škole. Právnickú fakultu v Bratislave si vybrala nielen preto, že ju zaujímalo právo, ale aj preto, že bola ako-tak prístupná pre vozičkárov z hľadiska bariér. Mala individuálny študijný plán, aby mohla chodiť na turnaje, ale chodila do školy skoro denne. Nebolo to vždy jednoduché, preskákala si aj problémy a pocítila aj závisť. Ale medaily nedostala zadarmo. Úspechy ju stáli roky driny a dodnes nepozná voľný čas. Všetky prázdniny a dovolenky minie na stolný tenis.

Alena Kánová sa venuje kamarátom, rodine, iným športom a miluje cestovanie na vlastnú päsť s kamarátmi. Sem-tam spolupracuje s mimovládnymi organizáciami na projektoch pre telesne postihnutých. Treba odstrániť ešte veľa prekážok a sprístupniť vozičkárom verejnú dopravu. A najmä zmeniť myslenie ľudí. Dnes napríklad štát vôbec nemotivuje a nepodporuje zdravotne postihnutých zamestnať sa, pretože len čo náš príjem prekročí trojnásobok životného minima, prídeme postupne o všetky kompenzačné dávky. Sú ľudia, ktorí sú na tom oveľa horšie a v ktorých koži by som naozaj nechcela byť. Ja mám obmedzený pohyb a niekedy ma obmedzuje aj myslenie iných ľudí. Ale sú aj horšie zdravotné komplikácie, ktoré nevidno.

Šport ako súčasť života

Šport udržiava človeka v kondícii, vypĺňa mu voľný čas, dopĺňa jeho prácu a vďaka nemu sa stretáva s ľuďmi. Napríklad, trénujú aj so zdravými športovcami. Šport núti človeka ísť za svojím cieľom. Je veľa športov, ktorým sa telesne postihnutí môžu venovať. Okrem stolného tenisu aj atletike, plávaniu, bicyklovaniu, lyžovaniu, jazde na koni, lukostreľbe, streľbe, tenisu či vodnému lyžovaniu.

Alena Kánová vyrastala na Malinom Brde, kde jej rodičia sú chatári na Májekovej chate. Vždy v zime sa snaží dostať na víkend z Bratislavy domov. V stolnom tenise je síce lepšia, ale lyžovanie zbožňuje. Človek sa pri lyžovaní cíti taký voľný. Majú monoski - na jednej klasickej lyži je odpružená sedačka a v rukách stabilizátory, aby udržali rovnováhu. Bola jednou z prvých vozičkárov na Slovensku, ktorá začala lyžovať. Keď zostala na vozíčku, najviac jej prekážala predstava, že nebude môcť lyžovať. Ale keď jej profesor Myrón Malý z Kováčovej povedal, že môže lyžovať aj ako vozíčkarka, bola spokojnejšia. Najskôr si monoski požičiavala z Čiech, neskôr si ju kúpila. Všetky takéto pomôcky pre vozičkárov, aj samotný vozík, sú veľmi drahé.

Podpora a ocenenie

Získať podporu je čoraz ťažšie. Nepomáha ani vyhrať medaily, legislatíva sa medzitým zmenila. Sponzori už z podporovania športovcov nemajú také výhody ako v minulosti. Alena Kánová chcela byť najlepšia a dokázať sama sebe, že sa to dá. A tiež túžila urobiť radosť svojmu okoliu, ktoré jej pomáhalo finančne aj psychicky. Až keď vyhrá a príde jej kvantum esemesiek, uvedomí si, koľko ľudí jej držalo palce. Svoje medaily často darúva. Zlato venovala rodičom, bronz mestu Ružomberok a striebro Kováčovej. Medaily z majstrovstiev sveta a paralympiád venovala, ale medaily z majstrovstiev Európy má uložené doma. Za medailou nie je len ona, ale celý tím ľudí, ktorý ju podporuje a pomáha jej. Vždy, keď išla na vrcholové podujatie, dala si cieľ, komu by sa medailou chcela odvďačiť za jeho pomoc. Žiadne extra pocity som nemala, bola to medaila ako každá iná. Až keď sa vrátila domov na Slovensko a čakalo ju množstvo gratulantov s kyticami a transparentmi, uvedomila si: aha, asi som dosiahla niečo viac ako dovtedy.

Prečítajte si tiež: Vývoj paliatívnej starostlivosti

Medzi ľudí, ktorí ju podporujú, patria tréner, rodičia, ktorí do nej investovali čas a námahu v začiatkoch, sestra, Slovenský paralympijský výbor, Slovenský zväz telesne postihnutých športovcov, Národné rehabilitačné centrum Kováčová, mesto Ružomberok, sponzori, fanúšikovia, kamaráti, zberači loptičiek, ale aj zamestnávateľ. Nie všetci vozičkári sú takí aktívni ako ona. Aktívnych vozičkárov je málo, ale nie každý má také možnosti ako ona. Možno mu chýba rodinné zázemie alebo má problém dostať sa pre schody vôbec z domu.

Vďaka úspechu v Pekingu ju pozvali aj na recepciu britskej kráľovnej Alžbety II. Bolo pre ňu veľkou cťou stretnúť sa s kráľovnou. Na recepcii bolo asi sto ľudí, polovicu z nich privítala kráľovná Alžbeta a druhú princ Philip. Ju predstavili ako športovkyňu a právničku. Princ sa ju pýtal, či plánuje aj naďalej hrať. Teraz nie.

Porovnanie podmienok na Slovensku a v Číne

Získať paralympijskú medailu je čoraz ťažšie. Šport sa profesionalizuje a konkurencia stále narastá. Čínske stolné tenistky napríklad nemajú civilné zamestnanie, štát ich podporuje v tréningu, aby získavali medaily. Ich zamestnaním je šport. Na porovnanie: na Slovensku je jedinou profesionálnou zdravotne postihnutou športovkyňou strelkyňa Veronika Vadovičová.

Šport je pre Alenu Kánovú výborným doplnkom k práci. Má veľmi dobrého zamestnávateľa, ktorý jej umožňuje popri práci trénovať. Nemôže sa však práci venovať na plný úväzok, to by nestíhala stolný tenis. Len zo stolného tenisu by nevyžila, musí pracovať. Vyhovuje jej hrať stolný tenis popri práci.

Najväčší problém je nájsť bezbariérovú halu a kvalitných sparingpartnerov. Stolný tenis má však veľmi dobré zázemie, naša maličká krajina konkuruje veľmociam ako Čína, Kórea, Francúzsko či Nemecko. V počte medailí z majstrovstiev sveta či paralympiády Slovensko končieva na štvrtom či piatom mieste, čo je veľmi dobré. Má na tom zásluhu aj Janko Riapoš, predseda Slovenského paralympijského výboru, ktorý drží stolný tenis na vysokej úrovni. Máme vybudované vynikajúce centrá v Ružomberku, Žarnovici, Pezinku, Hlohovci a pripravuje sa aj ďalšie v Piešťanoch.

Prečítajte si tiež: Dôchodky na Slovensku: Prehľad

Úspechy slovenských paralympionikov v Pekingu 2008

Slovenskí zdravotne postihnutí športovci získali na XIII. paralympijských hrách v Pekingu 6 medailí - dve zlaté, tri strieborné a jednu bronzovú. Je to najmenej v ére štátnej samostatnosti. V Atlante 1996 to bolo 11 vzácnych kovov, o štyri roky neskôr v Sydney 13 pódiových umiestnení a na predchádzajúcej paralympiáde v Aténach 2004 rovný tucet medailí. Pred odchodom výpravy do čínskej metropoly sa hovorilo o desiatich účastiach slovenských športovcov na stupňoch víťazov, prišlo však kruté precitnutie.

Šport aj v týchto kategóriách výrazne napreduje, slovenský, zdá sa, prešľapuje na mieste. Prvý raz od roku 1996 ani raz nezaviala slovenská vlajka na atletickom štadióne a pri plaveckom bazéne. Nosné športy stretnutia zdravotne postihnutých športovcov medailovú radosť pod Tatry nepriniesli. Slovenskí atléti po štyroch rokoch od Atén svoje výkony nezlepšili, svet však na nich nečaká. Spoliehať sa na to, že sa dokážu priblížiť k výkonom, za aké brali vzácny kov na predchádzajúcej paralympiáde, je naozaj chybou. Plavkyne bojovali zo všetkých síl. Rovnako ako na augustových Hrách XXIX. olympiády však na medailu boli potrebné výkony nad hranicou svetových rekordov. Viera Mikulášiková zostala na 200 m polohové preteky 0,02 s za bronzom, čo bol vôbec najlepší výsledok slovenských farieb v nádhernej "Vodnej kocke". Spolu s Margitou Prokeinovou po svojej poslednej disciplíne oficiálne oznámili ukončenie kariéry. Natíska sa teda otázka, kto príde po nich. Z dvoch štvrtých miest musí byť smutný zrakovo postihnutý cyklista Vladislav Janovjak. V Aténach 2004 prišiel o striebro pre doping svojho vodiča, v Pekingu sa načahoval za medailou v časovke i pretekoch s hromadným štartom, ale v oboch prípadoch visela privysoko.

Rovnako ako pred štyrmi rokmi sa najúspešnejšou skupinou slovenskej výpravy stali stolní tenisti. Zlato zásluhou Jána Riapoša s Rastislavom Revúckym v súťaži družstiev vozičkárov, dve striebra - pre Alenu Kánovú v dvojhre vozičkárok a Miroslava Jambora s Richardom Csejteyom v súťaži družstiev stojacich mužov a bronz Jambora v dvojhre sú dôkazom, že tomuto športu sa na Slovensku stále darí držať krok aj s progresívnou svetovou elitou. Ani tu však nemožno nevidieť, že niektorí reprezentanti už majú svoj zenit za sebou, iní na úspechy zrejme ešte výkonovo nedorástli. K absolútnym pekinským sklamaniam patria vystúpenia slovenskej dvojice v tlaku na lavičke. Mária Bartošová i Ľuboš Janček svoju súťaž končili už v momentoch, keď sa ich súperi ešte len chystali na svoje prvé pokusy. Prehru Jančeka s víťazom jeho kategórie o 100 kg i Bartošovej o 65 kg nemožno nazvať inak ako debaklami. Na opačnom póle v hodnotení sú stolný tenista Miroslav Jambor a strelkyňa Veronika Vadovičová. Pri svojej paralympijskej premiére získali azda viac, ako si sami predstavovali vo svojich najoptimistickejších snoch. Vadovičová sa stala vôbec prvou víťazkou v čínskej metropole, Jambor sa vracia domov do Tatranskej Štrby so striebrom v súťaži družstiev a bronzom z dvojhry. Veronika Vadovičová si naplánovala štyri disciplíny, vo všetkých sa dostala do finále. Okrem zlata vo vzduchovej puške 40 skončila štvrtá v športovej puške 3x20, keď za stupňom víťazov zaostala o 0,8 b, a šiesta vo vzduchovej puške 60 spolu s mužmi, keď ju od bronzu delila jediná desatina. Ak ju tesne pred paralympiádou zobralo Stredisko štátnej športovej reprezentácie Ministerstva vnútra SR pod svoje ochranné krídla, urobilo dobre. Dvadsaťpäťročná strelkyňa sa stala prvou slovenskou profesionálnou športovkyňou z radov zdravotne postihnutých. Azda práve toto je cesta späť na pozície, na ktorých slovenskí paralympionici od začiatku svojej samostatnej existencie boli. Peking totiž ukázal, že už aj na paralympiáde môžu na úspech pomýšľať iba profesionáli. Na medaily si nemôžu robiť ambície tí, ktorí športujú "popri zamestnaní", či sa mu venujú len ako koníčku.

Pohľad do histórie stolného tenisu v Ružomberku

História stolného tenisu v Ružomberku je úzko spojená s menom Vladimíra Mildeho, majstra slovenského dorastu v roku 1941, ktorý padol v bojoch SNP. Na jeho pamiatku sa každoročne v Ružomberku organizuje Mildeho memoriál, jeden z najstarších turnajov na Slovensku.

V roku 1987 bola v Ružomberku daná do užívania stolnotenisová hala, čo malo byť impulzom k nadviazaniu na úspešnú minulosť tohto športu v meste. V roku 1994 sa stolnotenisový oddiel osamostatnil a fungoval pod názvom ŠKST ART Modul VTJ Ružomberok. V roku 1996 sa v Ružomberku uskutočnil šampionát Slovenskej republiky v stolnom tenise.

Klub tiež prichýlil telesne postihnutých športovcov, vrátane majstra sveta z roku 1996 Ladislava Gašpara a dvoch Ružomberčanov - Jána Čabáka a Alenu Kánovú. Gašpar a Emil Dovalovský boli nominovaní na paraolympiádu v Atlante.

ŠKST ART Modul VTJ Ružomberok postúpil do prvej ligy a v Ružomberku začala fungovať dorastenecká liga. V roku 2000 sa v ružomberskej Koniarni konali majstrovstvá Slovenska v stolnom tenise mužov a žien.

tags: #história #stolného #tenisu #telesne #postihnutých #zahraničie