Hrabovka: Historický Pohľad na Notársky Úrad a Obec

Dolná Súča, malebná obec ležiaca v obklopení hôr s dominantným vápencovým vrchom Krásin, je oblasť s bohatou históriou. Jej dejiny boli ovplyvnené blízkosťou Trenčianskeho hradu, významného centra politického života Uhorska, a susedstvom s českým štátom.

Doba Bronzová a Prvá Písomná Zmienka

Na sklonku strednej a mladšej doby bronzovej (1500-700 pred Kristom) obýval túto oblasť ľud lužickej kultúry. Dôkazom sú nálezy keramiky a stopy osídlenia v podobe popolníc, kostí a úlomkov, ktoré objavil kustód múzea Joža Mádl.

Prvá písomná zmienka o Súči pochádza z listiny nitrianskeho župana Tomáša z roku 1208. V tejto listine sa nespomína hrad, ale iba pusto osídlená zem. Tomáš dal na základe sťažnosti Benedikta, jobagiona Trenčianskeho hradu, vyznačiť hranice majetkov nitrianskeho biskupa, ktorý údajne neoprávnene zaujal zeme patriace kráľovskému Trenčianskemu hradu. Išlo o osadu Skala (Scala). Práve v tomto vymedzení hraníc sa po prvýkrát spomína Súča.

Tatárske Plienenie a Výstavba Hradu Súča

Tatárske plienenie v roku 1241 poznačilo charakter krajiny v okolí Trenčína. Obce, ktoré existovali, zanikli a prežili iba tie, do ktorých sa nasťahovalo nové obyvateľstvo. Významným dejinným faktorom bolo vybudovanie hradu Súča na vrchu Krásin. Belo IV. venoval tomuto strategickému miestu pozornosť v časoch nebezpečenstva ohrozujúceho krajinu. Hrad chránil cestu a tvoril začiatok hraničného prechodu z Uhorska na Moravu. Pôvodný chotárny názov „Kamenné vráta" na hraniciach Súče s Hrabovkou a Zlatovcami je toho dôkazom.

Vybudovanie strážneho hradu na Krásine sa pripisuje trenčianskemu županovi Bogomírovi. Darovacia listina Belu IV. uvádza: „My teda za jeho vernosť a zásluhy udeľujeme mu ako odmenu z našich majetkov istú pustú zem na hranici Poľska, neobývanú, jemu a jeho potomkom do trvalého užívania a ešte druhú zem, zvanú Sudczan na hraniciach Moravy…" V listine sa spomína hrad a potok pretekajúci majetkom Bogomíra. Hrad a územie okolo neho menili svojich majiteľov.

Prečítajte si tiež: Notárske služby na Račianskom Mýte

Obdobie Zemepánov Podmanických

Osobitný úsek dejín Dolnej Súče tvorí obdobie zemepánov Podmanických. Ferdinand I., finančne vyčerpaný vojnami s Turkami, založil 13. novembra 1527 hrad Súču aj s obcami za 1600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Jeho synovci Ján a Rafael Podmanický sa stali dedičmi. Povesti o ich lúpežných chúťkach nútili Ferdinanda I., aby v roku 1534 preniesol záložné právo Súče na palatína Alexeja Thurzu. Ján Podmanický však Súču v októbri 1536 náhlym útokom dobyl a Thurzo ju nezískal späť.

Moc bratov Podmanických kulminovala okolo roku 1540. Vlastnili Bystricu, Súču, Košecu, Budatín, Lednicu, Hričov a hrad Palota. Uhorský snem v roku 1542 rozhodol, že ak nevrátia majetky pôvodným vlastníkom do dvoch mesiacov, musia odísť do vyhnanstva. Bratia sa navonok zmierili s rozsudkom a prisahali vernosť Ferdinandovi I., ale s vrátením majetku sa neponáhľali. V roku 1545 snem bratov omilostil a kráľ Ferdinand Rafaela prijal medzi svojich verných. Ján Podmanický medzitým zomrel.

Vlastníctvo hradu Súča vyvolalo spory. Hrad dostal strýko Štefan za 1600 zlatých dovtedy, kým nevráti dlžobu, čo sa nikdy nestalo. Rafael sľúbil, že hrad do 29. novembra 1549 odovzdá s výzbrojou a príslušenstvom, ak ho kráľ odškodní 2000 zlatými. Hrad prevzala 10. novembra 1549 poverená komisia. Krátko nato nariadil Mikuláš zo Salmu hrad zbúrať.

Rafael Podmanický sa oženil s dcérou Adama z Lomnice, Janou, čo spôsobilo obrat v jeho konaní. Zomrel na popolcovú stredu 23. februára 1558 vo veku 45 rokov. O mieste jeho posledného odpočinku sa viedli dohady. Podľa niektorých historikov je pochovaný v Považskej Bystrici, srdce a vnútornosti sú údajne v Dolnej Súči, kde má aj náhrobný kameň. Jozef Kamin sa opiera o svedectvo z farskej knihy z Dolnej Súče, kde sa uvádza, že v roku 1688 pri rozširovaní kostola objavili mramorový náhrobník a rakvu, z ktorej vybrali strieborný budzogáň. Išlo však o pozostatky chlapca z príbuzenstva a nie o Rafaela Podmanického. Mramorovú tabuľu previezli do kaštieľa v Dubnici a v roku 1828 ju na príkaz Štefana Ilešháziho umiestnili v kostole v Dolnej Súči. Na tabuli je latinský nápis: „Tu leží pochovaný Rafael, barón z Podmanína, hrdina, sláva a ozdoba rodu z Bystrice…“

Povesť o Hrade Súča a Zbojníckych Rytieroch

O hrade Súča, rytieroch Podmanických ako zbojníkoch, Krásnom dube a Zbojníckej ceste kolovali medzi ľuďmi povesti. Eva Oriešková v roku 1933 rozprávala o drevenom zámku na vrchu Krásin, kde býval zbojnícky rytier so svojou dcérou. Rytier okrádal kupcov, ktorí chodili po ceste na Moravu. Vrchnosť vyslala vojsko, aby ho zajalo, ale on ušiel. Keď vojsko tiahlo na zámok, rytierova dcéra naberala vodu do zlatého žbána. Keď počula výstrel, žbán jej vypadol do studne. Ušla cez Hornú Súču na Moravu a zachytila sa vlasmi o dub, ktorý nazvala „krásny, ale osunný“. Dub sa dodnes volá Krásny dub a cesta, na ktorej okrádali kupcov, sa volá Zbojnícka cesta. Zámok vojaci zapálili a zhorel.

Prečítajte si tiež: Dôležité informácie o Notárskom úrade JUDr. Tóth

Dolná Súča Súčasťou Trenčianskeho Panstva

Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1559 pripadli majetky kráľovskej komore a spravovali ich záložní páni Trenčianskeho hradu. Kráľ Ferdinand dal Trenčín znova do zálohu. V roku 1592 majetky patrili Ilešháziovcom. Štefan Ilešházi získal panstvo do trvalého vlastníctva rodu v roku 1600, keď doplatil panovníkovi 204 zlatých. Tak sa začala 241 rokov trvajúca éra vlastníctva rodu Ilešházi na Trenčianskom panstve, ku ktorému patrila aj Dolná Súča s rozsiahlym majerom.

Život Poddaného Ľudu v Dolnej Súči

O ťažkom postavení poddaných a obciach na panstve sa dozvedáme z daňových súpisov a urbárov. Urbár predstavoval súpis povinností sedliakov a želiarov voči zemepánom a súpis pozemkového majetku. Porta bola základnou daňovou jednotkou v Uhorsku. Začiatkom 17. storočia sa do jednej porty počítali štyria poddaní s dvojzáprahom, ôsmi s jednozáprahom alebo šestnásť poddaných, ktorí nevlastnili žiaden záprah. Sedliak v Súči musel pracovať pre hrad aj pre Trenčianske panstvo.

Najstarší portálny súpis, kde sa spomínajú obe Súče, je z roku 1546 - mala 3 porty, päť ich bolo opustených, richtár ešte nebol uvedený, iba päť hradných služobníkov a jeden mlyn. O dva roky neskôr súpisy evidujú 7 port, richtára, 12 želiarov a dvoch slobodníkov. V roku 1598 mala Dolná Súča 62 domov, 16 sedliakov, 46 želiarov a platila 62 zlatých, teda jeden zlatý od domu.

Sedliaci boli povinní platiť na Narodenie Pána každý rok po 30 denárov, na Juraja a Michala po 35 denárov. Richtár musel spoločne so sedliakmi dodať plný voz chmeľu na varenie piva. Poddaní museli prispievať na udržovanie hradnej posádky v Trenčíne a odvádzať desiatky z oviec, kôz a medu. V roku 1648 sa znova menia vlastníci Trenčianskeho panstva. Vtedy zomrel Gašpar Ilešházi. Majetky si podelili jeho synovia Gabriel a Juraj.

Majer v Dolnej Súči

Trenčianske panstvo malo majere, lúky a polia v jedenástich obciach. Po Trenčianskej Turnej bol dolnosúčanský majer, s rozlohou okolo 165 ha, druhý najväčší. Okrem obilnej produkcie bol dôležitý chov domácich zvierat. V roku 1595 stúpol počet rožného dobytka na 150 kusov. Od polovice 18. storočia sa zavádza chov španielskych oviec (merinos). Ovce prinášali zisk z mäsa, koží, syra a vlny. Vlna sa spracúvala v panských valchách na súkno pre potreby panstva alebo sa predávala. Zemepánovi prinášalo najväčšie zisky pivovarníctvo. Pálenice, v ktorých pálili raž na lieh, boli ďalším ziskovým podnikom.

Prečítajte si tiež: Informácie o notárskych službách v Dúbravke

Panstvo prestáva na majeri hospodáriť vo vlastnej réžii od polovice 19. storočia a dáva ho do prenájmu, okrem lesov, ktoré si ponechalo.

Mlyny a Mlynári

Spracovaním obilia sa okrem pivovarov a páleníc zaoberali aj mlyny. Mlynári boli spočiatku zjednávaní za 1/3 výmelného a dostávali kus poľa. Neskôr platili fixný peňažný poplatok, odovzdávali obilie a krmivo a pre panstvo predpísaný počet bravov. Museli zadarmo mlieť zbožie pre potrebu panstva a jeho úradníctva. V roku 1600 bolo na trenčianskom panstve 7 mlynov, z toho dva panské v Dolnej Súči.

Mlyn sa spomína už v urbári z roku 1549. V roku 1651 je uvedený mlyn i valcha na Novej dedine. V roku 1766 bolo v Dolnej Súči 5 mlynov. Dva mlyny boli pod jednou strechou, v jednom bol mlynár Holba, v druhom Ondrej Hamaj. Tradícia mlynárskej rodiny pretrvala až do roku 1891. Po roku 1925 prevzal mlyn Ján Blažej, ktorý prerobil mlyn na valcový a pracoval nepretržite až do roku 1955. V roku 1666 postavil na panskom grunte (Záriečie) ďalší mlyn Juraj Jurikovič. Grófka Mária Forgáčová ho odpredala Andrejovi Fassovi a v roku 1703 ho dali Ilešháziovci do užívania Ondrejovi Kučerovi. Tento panský mlyn sa spomína ešte v urbári z roku 1856 s majiteľom Antonom Králikom. Ďalšími mlynármi boli v roku 1766 Ján Drbálka a v roku 1856 Ján Mikeska. Pri tomto mlyne bola i píla, ktorá zhorela okolo roku 1878. V roku 1906 mlyn kúpil Ján Pavlín z Moravy. Najpozoruhodnejší bol mlyn u Hamajov, ktorý po zavedení elektrifikácie poháňal elektrický motor. Tu pracovala i valcha, ktorú Ján Hamaj renovoval v roku 1803 a zriadil i kašník.

Súčanskí mlynári boli zruční remeselníci, ktorí pracovali pre panstvo ako debnári, tesári a kolári a opravovali mosty po povodniach na Váhu i na blízkych potokoch.

Od Zrušenia Poddanstva do Roku 1918

Druhá polovica 19. storočia znamenala pre Dolnú Súču prevratné zmeny. Uhorský snem v roku 1848 zrušil poddanstvo a tým sa skončilo stáročia trvajúce obdobie závislosti obyvateľstva od zemepánov. Zánik feudálneho zriadenia sprevádzali kroky, ktoré viedli k zmenám vo vlastníckych vzťahoch k pôde. Cisársky dvor sa snažil zaevidovať všetky nehnuteľnosti do pozemkového katastra. V roku 1850 sa v Dolnej Súči robili katastrálne vymeriavania. Vytýčili sa chotárne hranice a uskutočnila sa obhliadka za účasti richtára a prísažných Dolnej Súče a zástupcov susedných obcí. Účastníci obhliadky prešli okolo chotára Dolno-Súčanského 45 375 krokov. Najväčšia hranica bola s Hornou Súčou (16 991 krokov) a Hrabovkou (8379 krokov). Za obec sa podpísali Ondrej Šedivý, Ján Hamaj, Juro Sedláček, Juro Waszko, Ondrej Hanzel, Juro Takacs a notár Jozef Filo.

Notársky Úrad v Dolnej Súči

Od roku 1861, keď prešla kompetencia riešenia vlastníckych vzťahov na stoličné súdy, sa pozemkové práva zapisovali v pozemkovej knihe. Zároveň sa v Dolnej Súči robila aj klasifikácia pozemkov. Zmeny súvisiace so zrušením poddanstva sa dotýkali aj verejnej správy. Dolná Súča mala už pred rokom 1848 svojich richtárov, ale ich výber určovalo panstvo. Skutočná samospráva v obciach nastala až po vydaní zákona č. 22/1886, ktorý upravoval právne postavenie obcí. Dolná Súča sa stala sídlom obvodného notariátu.

V roku 1869 bolo v Dolnej Súči 228 domov, z nich 22 neobývaných. Počet obyvateľov bol 1337, z nich 1300 katolíckeho vierovyznania, 5 evanjelického a 32 židovského. Obyvateľstvo sa zaoberalo prevažne roľníctvom, časť nádenníčila. Peši chodievali do Trenčína za zárobkom. Prvá kamením vysypaná cesta sa začala budovať až v roku 1890 zo Skalskej Novej Vsi cez Kamienku do Hornej Súče.

Povodne a Požiare

Veľké povodne postihli obec v rokoch 1813, 1854 a 1858. V roku 1858 bola v Hornej Súči prietrž mračien. Veľká voda dorazila do Dolnej Súče popoludní okolo 16. hodiny, vzala tri nové mosty, poškodila domy pri rieke a siahala do výšky okien. Ničivý požiar zachvátil obec 3. septembra 1887 a 19. augusta 1909. Po požiari začali domy pokrývať škridlou.

Prvá Svetová Vojna a Povojnové Obdobie

Vypuknutie vojny znamenalo pre Dolnú Súču zhoršenie podmienok života. Bojaschopní muži museli narukovať. Súčania bojovali na frontoch v Taliansku, Haliči a na Balkáne. V roku 1918 sa v dôsledku porážok na bojiskách a zhoršujúcej sa sociálnej situácie rozpadlo Rakúsko-Uhorsko.

Dolná Súča po Roku 1918

Život za I. republiky nebol ľahký. Ľud sa venoval poľnohospodárstvu a snažil sa dorobiť základné potravinové produkty. Dolná Súča bola naďalej sídlom notariátu. Roľníci mali starosti s neúrodou, rokmi sucha, jarnými mrazmi a potopami. V roku 1928 padla na súčansko-moravské vrchy smršť, ktorá spôsobila záplavy a škody. V tridsiatych rokoch sa začína hýbať život v obci. Odborné práce pre obyvateľov zabezpečovali remeselníci: kováči, zámočníci, stolári, kolári, debnári, obuvníci, sklári i starí snovači-tkadleci.

Voľby v Roku 1935 a Návšteva Andreja Hlinku

V máji 1935 boli voľby do národného zhromaždenia. Aj v Dolnej Súči im predchádzala predvolebná kampaň. Voľby v obci vyhrala Hlinková ľudová strana (663). V júni 1935 prišiel na posviacku kríža na hrobe Michala Rešetku v Hornej Súči Andrej Hlinka. Z Trenčína až do Súče ho vítali tisícky ľudí, v Dolnej Súči mu postavili veľkú slavobránu. O rok neskôr zavítal do farnosti biskup Dr. Karol Kmeťko. V roku 1937 bola do obce zavedená elektrina, schválili telefonizáciu Súčanskej doliny a reguláciu potoka Súčanky.

tags: #hrabovka #notársky #úrad #história