Účastníci oslobodzovacieho odboja na Slovensku počas druhej svetovej vojny

Úvod

Oslobodzovací odboj na Slovensku počas druhej svetovej vojny bol komplexný a rozsiahly fenomén, ktorý zahŕňal široké spektrum jednotlivcov a skupín. Títo ľudia, motivovaní rôznymi ideológiami a cieľmi, sa spoločne postavili proti fašistickému režimu a prispeli k oslobodeniu krajiny.

Kto boli účastníci oslobodzovacieho odboja?

Medzi účastníkov oslobodzovacieho odboja patrili:

• Partizáni: Mnohí bývalí partizáni vnímali po druhej svetovej vojne Komunistickú stranu Československa ako svojho prirodzeného spojenca. Podpora partizánov poskytla komunistom vlasteneckú legitimitu aj silu v uliciach. Partizánske hnutie počas vojny zoskupovalo zástancov rôznych ideológií a názorových skupín, pričom povojnové organizácie zdôrazňovali svoju nadstraníckosť. Pocit politickej krivdy ich však prikláňal ku komunistom. Avšak v prvých rokoch po oslobodení hlasy nespokojných partizánov silneli. Ukázalo sa, že nespokojnosť partizánov mohla ohroziť prechod od revolučných bojov k občianskemu poriadku.

• Vojaci: Účastníci SNP preukázali úctu delegácie na čele s najvyššími ústavnými činiteľmi: prezidentom Slovenskej republiky Andrejom Kiskom, predsedom Národnej rady Slovenskej republiky Pavlom Paškom a predsedom vlády Robertom Ficom. Ocenenie odvahy, hrdosti a statočnosti všetkých, ktorí sa zúčastnili národno-oslobodzovacieho boja ako aj potreba pravdivého vysvetľovania histórie boja proti fašizmu boli témou slávnostných príhovorov, ktoré odzneli pred priamymi účastníkmi protifašistického odboja ako aj širokou verejnosťou na Námestí SNP v centre Bratislavy. Medzi desiatkami vojnových veteránov, bojujúcich v Povstaní a v druhej svetovej vojne, nechýbali ani najvyšší ústavní činitelia na čele s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom, predsedom vlády SR Robertom Ficom, predsedom NR SR Pavlom Paškom, ministrom obrany SR Jaroslavom Baškom a poslancami NR SR. Priemerný vek vojnových veteránov je 85 rokov a ich počet sa každoročne znižuje.

• Študenti a intelektuáli: Študenti a mládež všeobecne sú zo svojej podstaty pokrokoví a naklonení novým myšlienkám. Niekedy však potrebujú čas na zorientovanie sa v nových situáciách. Do Slovenského národného povstania sa so zbraňou v ruke zapojilo aj nemálo mladých básnikov, prozaikov a prekladateľov. Chopili sa zbrane, lebo museli. Museli aj napriek tomu, že v hĺbke duše cítili, že za svoj nezištný vklad do boja za slobodu a česť národa možno zaplatia tú najvyššiu cenu. Museli, lebo pochopili, že proti neľudskosti fašizmu málo zmôžu ich krehké slová. Účasť v povstaleckom zápase znamenala pre nich skutočný krst ohňom, ktorý z ich básnických prejavov rýchlo vytláčal abstraktne chápanú ľudskosť a nahrádzal ju pátosom kolektívneho boja za slobodu (Zdenko Kasáč, 1974). Mnohí autori z radov povstaleckých bojovníkov padli v otvorenom boji s nepriateľom alebo sa stali obeťami fašistického teroru (Viliam Kopečný, Ladislav Dzurányi-Orlov, Milan Mareček, Otto Frank, Marcel Herz, Boris Kocúr, Evžen Karvaš a i.). Iní zomreli na následky prežitých útrap či už počas Povstania (Samuel Máľach-Petrovský) alebo krátko po oslobodení (Anton Prídavok, Ján Brocko ).

  Prečítajte si tiež: Dedenie invalidného dôchodku na Slovensku

• Obyčajní ľudia: Nech už partizáni počas vojny pôsobili kdekoľvek, po oslobodení mali významné spoločenské postavenie. Verili, že odvážny boj proti fašizmu ich oprávňuje podieľať sa v oslobodenom štáte na moci. Po vojne sa hovorilo o „rabovacích gardách“, ktoré plienili pohraničné mestá, alebo o skupinách ozbrojencov brakujúcich po nociach od roľníkov jedlo či alkohol. Partizánski velitelia tvrdo odsudzovali oportunistov, ktorí sa vydávali za odbojárov v snahe obohatiť sa. Priznali však, že medzi rabovačmi boli aj skutoční účastníci odboja.

Príklad osobnosti spätej s odbojom

Jozef Rodák: PaedDr. Jozef Rodák sa narodil 13. júna 1943 v Krajnej Poľane, okres Svidník. Bol pri budovaní Dukelského múzea od samého začiatku, od položenia základného kameňa 6. októbra 1966. Spolu s kolegom Ivanom Mindošom, dlhoročným riaditeľom múzea, sa pustili do tvorivej práce. Začali zbierať exponáty a z duklianského bojiska a od priamych účastníkov duklianskych bojov. Získavali tiež cenné zbierky od bojovníkov zo zahraničia. Osobitne dobre sa mu spolupracovalo s priamymi účastníkmi Karpatsko-duklianskej operácie - volynskými Čechmi žijúcimi v západných Čechách v okolí Žatca a Loun. Ako zostavovateľ, prispel k publikácii množstva písomných spomienok v prvom zborníku Dukla večne živá, ktorý vyšiel v roku 1969. Spolu s PhDr. Jozef Rodák tiež založil fotoarchív v múzeu, ktorý obsahuje viac ako 10 tisíc fotografií. Tieto fotografie boli získané z Vojenského historického ústavu v Prahe od Márie Pánkovej zo Žatca, ktorej manžel bol fotografom v československom armádnom zbore. Aktívne sa tiež podieľal na budovaní existujúcich fondov múzea, vrátane fondu uniforiem, zbraní, písomností a ďalších. V týchto fondoch sa nachádzajú ojedinelé originálne zbierky príslušníkov 1. československého armádneho zboru, sovietskych veteránov a mnoho ďalších veľmi cenných zbierkových materiálov. V roku 1970 bol vyslaný na zahraničnú študijnú cestu do Minska, kde sa venoval výskumu a sledovaniu stôp slovenských partizánov v Bielorusku. Od roku 1969 bol aktívnym účastníkom prehliadok duklianského bojiska na poľskej i slovenskej strane. Počas týchto prehliadok sprevádzal vojenské výpravy, kde boli prítomní významní velitelia 1. československého armádneho zboru, ktorí sa zúčastnili duklianských bojov. Počas stretnutí s týmito vojenskými veliteľmi získal ďalšie cennéh informácie, ktoré následne využil vo svojej odbornej práci. Počas svojej výskumnej činnosti v Prahe v 60. a 70. rokoch navštívil významných veliteľov československého armádneho zboru, generála K. Klapátka, veliteľa 3. československej brigády v KDO a generála L. Svobodu, veliteľa I. československého armádneho zboru. Od roku 1967 zúčastňoval výskumu hrobov padlých príslušníkov československého armádneho zboru, ktorí boli pochovaní na poľskom území. Okrem výskumných a odborných aktivít sa tiež podieľal na dokončovaní prírodného duklianského bojiska. Od roku 1969 sa pravidelne podieľal na prípravách osláv Karpatsko-duklianskej operácie a organizovaní vedeckých konferencií historikov zameraných na vojnové operácie na Dukle. Po roku 1989, keď na Dukle na istú dobu prestali byť organizované spomienkové oslavy, aktívne sa zasadzoval o obnovenie týchto slávnosti. V roku 1995 cestoval spolu s generálom Jánom Husákom, predsedom ÚV SZPB, do Nowosielec a Dukly v Poľskej republike, aby jednal s miestnymi zástupcami o možnosti usporiadania pietnych aktov na poľskej strane. Aktívne zúčastňoval na sprevádzaní významných osobností z domova i zo zahraničia po prírodnom duklianskom bojisku. V roku 2001 spolupracoval s Klubom vojenskej histórie v Bratislave pri organizovaní ukážky bojov o výšinu Obšár v Nižnom Komárniku. PaedDr. Jozef Rodák má bohatú publikačnú odbornú činnosť (Zločinné vyčíňanie fašistických okupantov na východnom Slovensku, Partizánske hnutie na východnom Slovensku, Osvetoví dôstojníci v ČSAZ, Bojová činnosť dvoch východoslovenských divízií po ich rozpade, Pozabudnutí hrdinovia - vojnové a povojnové príbehy, Vojnová munulosť zaviata časom a významnú prácu ako odborný poradca. Bol členom niekoľkých odborných komisií historikov a podieľal sa na organizovaní a príprave mnohých výstav a expozícií.

Výstavy venované odboju

Výstava „70.výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Trenčíne“ je výsledkom spolupráce pamäťových inštitúcií a klubov zberateľov mesta Trenčín. Patrí medzi ojedinelé výstavy venované k tomuto jubileu na území Slovenska. Vo výstavnom dizajne všetky použité doplnkové prostriedky majú dôležitú úlohu. Patria k ním substitúty, audiovizuálne médiá a texty, ale aj pietny akt, ktorý bol realizovaný pred otvorením výstavy. Jej využitie v rámci výchovno - vzdelávacích akcií zameraných najmä na mládež rozšíri ich vedomosti, ktoré sa stanú nenahraditeľné. V nadväznosti na výstavu venovanú 100. výročiu 1. svetovej vojny realizovanej Klubom filatelistov 52-19 pri Posádkovom klube Trenčín, možno konštatovať, že okrem zaužívaných filatelistických výstav, sa snažia o integráciu zberateľských odborov, ktoré pôsobili samostatne a oddelene. Týmto nie len že výstavy nadobúdajú vyššiu výpovednú hodnotu, ale tvoria i novoutvorenú formu marketingovej komunikácie, ktorá rešpektuje túto pridanú hodnotu založenú na poznaní strategických úloh rôznych disciplín. V tejto činnosti vidíme užšie prepojenie myšlienky zbierania poštových známok a filatelie v rámci mladej generácie. Je to jedna z možných ciest, ktorú Klub filatelistov v Trenčíne svojou činnosťou otvoril.

Múzeum SNP v Banskej Bystrici

Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici je celonárodná múzejná inštitúcia. Toto múzeum síce tak ako to býva zvykom vzniklo na základe nejakého formálneho rozhodnutia, ale jeho prvopočiatky siahajú do dôb tesne po 2. svetovej vojne, keď ľudia spontánne začali zhromažďovať dokumenty, fotografie a zbierkové predmety, aby vytvorili základ pre zbierky, ktorými dnes Múzeum SNP disponuje. Druhá svetová vojna v Európe skončila 8. mája 1945 a nadšenie z mieru, slobody a demokracie bolo priam euforické. O tri a pol mesiaca si na centrálnom námestí v Banskej Bystrici pripomenuli prvé výročie Slovenského národného povstania. Spontánne sa ho zúčastnili tisícky ľudí, najvyšší predstavitelia Československa, ako aj domáci a zahraniční účastníci tejto prelomovej historickej udalosti. Z pocitu dôležitosti historickej udalosti, ktorá zaradila Slovákov medzi národy, ktoré sa nezmierili s nacizmom, vyvrela myšlienka na vybudovanie Pamätníka Slovenského národného povstania. Bol položený jeho základný kameň a bolo rozhodnuté, že sídlom bude Banská Bystrica.

Povstalecká lyrika

Vznik povstaleckej lyriky podnecoval vo svojom zásadnom článku Mal by sa ozvať básnik, anonymne uverejnenom v Národných novinách 24. septembra 1944, spisovateľ a dramatik Július Barč-Ivan: Históriu našich dní píšu politici a vojaci. Sú to však dni, ktorých veľkosť nemožno zachytiť len rečami, článkami a krvou. Mal by sa ozvať aj básnik. Nielen chladný rozum, nielen oduševnenie a víťazná sila. Mala by vstúpiť do našich dní aj poézia. Ozvať by sa mali slovenskí básnici, lebo nikdy nebolo chvíle, v ktorej by bol národ zápasil s takou brutálnou mocou otročiteľov a vrahov, nikdy nebol v takom nebezpečenstve, že vyzúri sa na ňom beštialita tyranov, ako dnes… Básnik by sa mal ozvať, básnik. Nie postava salónov, kaviarenská figúrka, blazeovaný podliak alebo zastrašený chudáčik, ktorý na prasknutie biča vypotí otrockú klapanciu, ale básnik, ktorého hlas je vznešený a čistý, hrdinský a unášajúci, ako sú naše dni a boj celého národa… Možno sa už aj ozval, ak je náš, musel sa ozvať. Musel sa ozvať, ak je básnik, nech je kdekoľvek na Slovensku a ak je Slovák. Musel vytrysknúť z jeho srdca spev, musel spievať. Ak veríme v slovenského básnika, musíme veriť, že zrodila sa pieseň o našom boji, o boji nášho vojska, o hrdinstve ruských, francúzskych a slovenských partizánov. Nie, nenapísal ju básnik v bratislavskej kaviarni. Niekde skrytý, so slzou v očiach ju písal, srdcom ju písal a je v nej všetko, o čom dnes treba spievať. Možno papier spáliť, ale pieseň svieti a hreje v srdci, žije a raz sa dozvieme, že v dňoch, v ktorých sme hľadali básnika a túžili po jeho speve, básnik bol s nami, s nami spieval a s nami veril, že zvíťazíme. Barčove-Ivanove vizionárske slová sa bezo zvyšku naplnili. V revolučnej atmosfére Povstania prehovorili predovšetkým mladí básnici - aktívni účastníci odboja.

Prečítajte si tiež: Dedenie Nehnuteľnosti na Jedného Dediča

Prečítajte si tiež: Práva pri dedení

tags: #kto #boli #účastníci #oslobodzovacieho #odboja