Láska a kvalita života v domovoch dôchodcov: Výskum a terapeutické techniky

Úvod

Oblasť kvality života seniorov v inštitucionálnej starostlivosti je ústrednou témou pre odborných zamestnancov sociálnych služieb. Starnutie obyvateľstva, ako všeobecný fenomén nepriaznivého demografického vývoja, vyvoláva potrebu nevyhnutnej starostlivosti o seniorov aj v inštitucionálnom prostredí. Ako dosiahnuť optimálnu udržateľnosť, prípadne aj zvyšovanie kvality života seniorov, je častá otázka, ktorú si kladú odborní zamestnanci. V sociálnej praxi sa v tejto súvislosti vytvára aj prostredníctvom štandardov kvality sociálnych služieb, najmä v oblasti procedurálnych podmienok, dostatočný priestor pre využitie vybraných terapeutických techník. V tomto zameraní odbornej činnosti ide najmä o kompetencie sociálnych pracovníkov a inštruktorov sociálnej rehabilitácie. Aká je pripravenosť týchto odborných zamestnancov, aké sú podmienky a aký efekt pre klienta je možné predpokladať pri využití terapeutických techník v praxi?

Kvalita života seniorov v inštitucionálnej starostlivosti

V súčasnosti prebieha v našom sociálnom systéme, konkrétne v zariadeniach sociálnych služieb, a teda aj v zariadeniach pre seniorov uplatňovanie štandardov kvality sociálnych služieb v zmysle platnej legislatívy. Tento posun je výnimočným podnetom pre skvalitňovanie poskytovaných sociálnych služieb, ktoré významne ovplyvňujú aj kvalitu života seniorov. Starnutie, invalidita a kvalita života sú komplexné koncepty, ktorých pochopenie si vyžaduje interdisciplinárny prístup.

Kvalita života staších ľudí je fenomén, determinovaný individuálnym subjektívnym pociťovaním ich vlastného systému hodnôt. U imobilných seniorov sa kvalita života vplyvom zdravotného postihnutia môže v niektorých aspektoch líšiť v prostredí, v ktorom existenčne žijú.

Je dôležité dbať na to, aby sa nevytratila láska k človeku, neprehlbovala sa ich osamelosť a sociálna izolácia. Ku každému klientovi je potrebné správať sa s úctou a rešpektom. Je dôležité zdôrazniť, že pri poskytovaní sociálnych služieb sa musí navzájom prepájať profesionalita s odbornosťou všetkých zamestnancov v spojení s etickým rozhodovaním.

Sociálna rehabilitácia a terapeutické techniky

V kontexte uvedeného procesu by sme chceli upozorniť na oblasť procedurálnych podmienok pri poskytovaní sociálnej služby a to najmä v súvislosti s využitím terapeutických techník v inštitucionálnej starostlivosti o seniorov. Prostredníctvom výskumnej sondy sme sa zamerali na monitorovanie niektorých aspektov, ktoré priamo ovplyvňujú a zároveň poukazujú na predpoklady využitia terapeutických techník v praxi odborných zamestnancov (myslíme tým sociálnych pracovníkov alebo inštruktorov sociálnej rehabilitácie). Pre obmedzený rozsah príspevku sa nebudeme zaoberať kvalitou života seniorov, aj keď na využitie terapeutických techník v rámci kvality života seniorov upozorňujeme v jednotlivých častiach príspevku.

Prečítajte si tiež: Význam lásky v ľudskom živote

Predpokladom využívania terapeutických techník je podľa Zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách definovanie pojmu sociálna rehabilitácia, ktorá sa zameriava na podporu samostatnosti, nezávislosti a sebestačnosti jednotlivca prostredníctvom rozvoja zručností a aktivácie schopností v rámci sociálnej práce. Mohli by sme teda tvrdiť, že sociálna rehabilitácia je odborná činnosť, ktorej cieľom je pomáhať jednotlivcom, ktorí majú rôzne typy obmedzenia, ktoré im neumožňujú dosiahnuť alebo udržať optimálnu úroveň ich telesných, zmyslových, rozumových, duševných alebo sociálnych funkcií. Ide o multidimenzionálny proces, ktorý sa zameriava na zlepšovanie kvality života jednotlivcov v jej komplexnosti v rámci rozvoja alebo udržateľnosti bio - psycho - sociálnej ale aj spirituálnej integrity jedinca. Kuzman, Palavra (2019) uvádzajú, že sociálna rehabilitácia v sebe zahŕňa rôzne stratégie, zásahy a podporné opatrenia na dosiahnutie sociálnej inklúzie, participácie a zvýšenia kvality života. Sociálna rehabilitácia je teda proces v ktorom sa umožňuje klientovi - teda aj seniorovi udržať si dobrý zdravotný stav a sociálne fungovanie. V rámci sociálnych služieb sa sociálna rehabilitácia realizuje prostredníctvom nácviku rôznych zručností na prípadné používanie pomôcok, na sebaobslužné činnosti, priestorovú orientáciu a samostatný pohyb. Formy sociálnej rehabilitácie môžu v sebe zahŕňať socioterapiu, prípadovú sociálnu prácu a terapie ako napr. ergoterapiu, muzikoterapiu a arteterapiu. (Mátel, Schavel, 2013). Metódy sociálnej rehabilitácie sú zamerané na reedukáciu smerom k zlepšeniu jednotlivých funkcií, kompenzáciu, rozvoj nepoškodenej oblasti a schopností jednotlivca, spôsobov vyrovnávania sa so zmenami v súvislosti so starnutím. Techniky, ako je hovorené slovo, podpora a rozvoj motorických funkcií a orientácie, rehabilitácia pracovných a sebaobslužných zručností, relaxácia a povzbudzovanie súťaživosti, sú tiež súčasťou sociálnej rehabilitácie. (Štefánková, Hulínová, 2016). Sociálnu rehabilitáciu v zariadeniach sociálnych služieb spravidla poskytujú sociálni pracovníci, asistenti sociálnej práce, špeciálni pedagógovia a inštruktori sociálnej rehabilitácie. Vacková (2020) uvádza, že je dôležité, aby pracovník v oblasti sociálnej rehabilitácie bol vyškolený v konkrétnej činnosti - terapii, ako je napr. Sociálna rehabilitácia je dôležitou súčasťou sociálnej práce, ktorej cieľom je zlepšiť životy jednotlivcov, posilniť ich schopnosti a umožniť im plnohodnotnú integráciu do spoločnosti. Jej dôležitosť spočíva v tom, že ponúka klientom prostriedky a podporu na prekonanie ich obmedzení a rozvoj ich potenciálu. Sociálna rehabilitácia je súčasťou inkluzívneho a podporného prostredia, kde sa jednotlivci cítia akceptovaní, rešpektovaní a majú možnosť rozvíjať alebo udržiavať svoje schopnosti a talent. Vzhľadom na rôznorodosť a komplexnosť klientov, ktorí vyhľadávajú, alebo im je poskytovaná sociálna rehabilitácia, je dôležité, aby sa prístupy a metódy prispôsobili individuálnym potrebám a situáciám. Nástrojom pre dosiahnutie týchto cieľov sú aj samotné (v našom ponímaní z dôvodu pojmobvej nejednotnosti) terapeutické techniky.

Terapeutické techniky v sociálnej praxi

Pojmové vymedzenie terapeutických techník nie je ujasnené a aj v tomto príspevku priznávame určitú nejednotnosť vo vymedzení tohto pojmu na Slovensku. V praxi sa často vyskytujú aj v súvislosti s využívaním terapií v sociálnej oblasti pojmy ako expresívne terapie, projektívne techniky, činnostné terapie, podporné terapie, terapeutické metódy, terapie v pomáhajúcich profesiách, pričom ide o identický charakter, spoločný obsah a cieľ. Dovolili by sme si použiť tvrdenie, že princíp terapie nie je v sociálnej praxi vnímaný komplexte teda nie ako liečba napr. v psychoterapii a alebo v psychiatrickej praxi. Nie je teda možné hovoriť o liečbe prostredníctvom terapie ale o technikách, ktoré sa v terapeutickej praxi používajú ale bez vytvorenia terapeutického vzťahu (môže ísť skôr o dôveru) a liečebného efektu. V sociálnej praxi ide o činnosti, ktoré majú podporovať alebo udržiavať optimálnu kvalitu života seniorov vzhľadom k ich zdravotnému stavu a kvalite života, v našom prípade často podmienené vývinovým obdobím starnutia. Pojmová nejednotnosť a využívanie terapií v sociálnej praxi by si vyžadovalo precízne zadefinovanie a zjednotenie vzhľadom k teoretickému vymedzeniu, ako aj k samotnej sociálnej praxi. Aj z tohto dôvodu sa v súčasnosti prikláňame k pojmu terapeutické techniky. Mohli by sme potom poukázať na fakt, že medzi najčastejšie používané terapeutické techniky v rezidenciálnej sociálnej starostlivosti o seniorov patria tie ktoré sa využívajú napr. reminiscenčnej terapii, ergoterapii, terapii hrou, arteterapii, muzikoterapii a pohybovej terapii. V tejto súvislosti aj keď bez bližšieho komentovania upozorňujeme aj na tvrdenie Medňaskej (2014), ktorá hovorí, že v období starnutia má svoje postavenie aj umenie (v našom prípade najmä využitie prvkov arteterapie alebo napr. muzikoterapie), ktoré je jednou z ciest udržiavania sociálnych a spoločenských väzieb. Každý druh umenia má podľa nej svoje špecifiká, spôsob kontaktu s človekom a okruh svojich účastníkov. V rámci nášho pojednania o pojmovej nejednotnosti len okrajovo uvádzame aj tvrdenia niektorých autorov, ktoré podporujú aj naše dilematické úvahy. Napríklad autorky Šoltésová, Bosá, Balogová (2016) poukazujú na fakt, že oblasti terapií, ako aj koncepty sociálnej práce sú často motivované či už liečebnou pedagogikou, psychoterapiou, psychológiou ako aj medicínou. Ich zahrnutím do sociálnej práce tak získavajú novú podobu, prispôsobenú na priamy výkon, ktoré sa ukazujú, ako efektívne a inšpirujúce. Ešte konkrétnejšie je tvrdenie autorov Kuzyšin, Legdan (2014), ktorí poukazujú na fakt, že sa nejedná sa o štandardné formy psychoterapeutických intervencií, napriek tomu že sa ukazujú byť čoraz účinnejšími pri práci s klientom. Ich tvrdenie korešponduje aj s našim vyjadrením, že z vedeckého hľadiska pri ich vymedzení narážame na ich teoretickú nejednotnosť, pretože existujú viaceré rôzne definície, ktoré si vzájomne často odporujú. Z jednej strany sa to považuje za nejednoznačnosť takýchto postupov, avšak na druhej strane to umožňuje podľa ich názoru systematizovať tieto postupy alebo ich časti pre reálne využitie pri práci s klientmi. V každom zariadení sociálnych služieb podľa Hrozenskej (2011) nájdeme špecializovaných pracovníkov, respektíve ergoterapeutov, ktorých snahou je v rámci možností aktívne napĺňať voľný čas seniorov. Účasť na týchto aktivitách je dobrovoľná, čo môže u niektorých klientov vyvolať skôr opačný účinok vedúci k úpadku do nečinnosti, samoty, pocitu opustenosti až depresii. Je dobré v tejto súvislosti na tomto mieste v rámci terapeutického aspektu spomenúť, že samotná terapia je potom jedinečná v tom, že je orientovaná na proces, v ktorom jeden človek odovzdáva postoje kongruencie, empatie a kladného prijímania a druhý človek tieto postoje prijíma. (Meador, Rogers, 1991). S uvedeným tvrdením sa stotožňujú aj autorky Šoltésová, Bosá, Balogová (2016), podľa ktorých sa terapia začína dôverou medzi odborníkom a klientom. Klient, aby mohol začať dôverovať odborníkovi potrebuje cítiť záujem pracovníka o neho, a to prejavom uznania a rešpektu. V sociálnej práci tento terapeutický prvok je vyjadrený najmä tým, že sa odborný zamestnanec zameriava najmä na posilnenie individuálnych zdrojov klienta, ako aj potenciálnych zdrojov, ktorých cieľom je získavanie nových, predovšetkým pozitívnych zážitkov. Obdobie adaptácie seniora v inštitucionálnej starostlivosti má byť pre odborných zamestnancov výzvou uľahčiť mu túto cestu a pomôcť mu prispôsobiť sa novým životným podmienkam.

Pri využívaní terapeutických techník je nevyhnutné aby sa medzi odborným zamestnancom a seniorom pozitívny vzťah. Základom vzťahu je efektívna komunikácia verbálna, ako aj neverbálna, prezentovaná primeraným tónom hlasu, pohľadom, gestami či mimikou, ktoré vypovedajú o vzťahu často viac než slovo. Medzi základné zásady efektívnej komunikácie so seniorom môžeme zaradiť uvedomenie - prijatie, pozdrav a oslovenie, vytvorenie vzťahu láskavosti a dôvery.

Výskumná sonda: Možnosti a hodnota terapeutických techník

Terapeutické techniky si nepochybne zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť nielen z teoretického, ale aj praktického hľadiska. Dostatočný počet vyškolených odborných zamestnancov v týchto technikách, stanovené jasné štandardy vykonávania týchto terapeutických techník by umožňovalo efektívnejšie vykonávanie činnosti a dovolilo by lepšie porozumieť klientovým potrebám. Zariadenia sociálnych služieb na Slovensku ich čoraz viac implementujú do svojho procesu, avšak pri ich samotnej realizácií narážame na niekoľko problémov, medzi ktoré môžeme zaradiť nedostatočné legislatívne ukotvenie, ktoré nešpecifikuje ich presné zaradenie a ich detailný popis. Zákon o sociálnych službách ich spomína iba okrajovo a definuje ich ako doplnkové činnosti. Ďalším problémom je nedostatok odborníkov, ktorí by zabezpečovali využitie terapeutických techník v praxi a samozrejme aj financovanie na vzdelávanie týchto aktérov. Podľa Kuzyšina a Legdana (2014) vzdelávanie v podporných terapiách (z nášho pohľadu terapeutických technikách) na Slovensku nie je systémovo usporiadané ani pevne ukotvené. V oblasti ďalšieho vzdelávania je niekoľko akreditovaných subjektov, ktoré ponúkajú vzdelávanie v terapeutických technikách arteterapie, ergoterapie, psychomotorickej terapie, dramatoterapie, terapie hrou, tanečnej a pohybovej terapie ako aj ďalších, ich obsahové zameranie ale aj úroveň vzdelávania môže byť podľa nášho názoru rôzna. Aj z týchto vyššie uvedených dôvodov sme sa podujali realizovať výskumnú sondu, ako nástroj na zisťovanie niektorých aspektov súvisiacich s využívaním terapeutických techník v praxi. Našou ambíciou bolo sledovať niekoľko aspektov pri uplatnení terapeutických techník v subjektoch sociálnych služieb - konkrétne v zariadeniach pre seniorov. Základným cieľom bolo preskúmať aké sú možnosti využívania terapeutických techník sociálnymi pracovníkmi a inštruktormi sociálnej rehabilitácie v zariadeniach pre seniorov a akú hodnotu prinášajú tieto techniky klientom. Taktiež sme sa zaoberali legislatívnym ukotvením terapeutických techník v našich podmienkach.

Vychádzajúc z cieľa nášho výskumu sme si stanovili základnú výskumnú otázku zameranú na zistenie využívania terapeutických techník v zariadeniach pre seniorov, odbornú spôsobilosť sociálnych pracovníkov a inštruktorov sociálnej rehabilitácie pri realizácii týchto techník v praxi. Z hľadiska účasti participantov sme pre užší výber použili náhodný výber v ktorom sme sa zamerali na zariadenia pre seniorov v Bratislavskom a Nitrianskom kraji, ako vzorku sme oslovili všetky typy zariadení pre seniorov, či už ide o verejných poskytovateľov, ako aj neverejných poskytovateľov sociálnych služieb. Z uvedených subjektov sa nám podarilo získať 14 participantov. Pri reinterpretácii získaných odpovedí sme v oblasti vzdelania zisťovali, aké majú naši participanti najvyššie dosiahnuté vzdelanie a ktorí z nich majú absolvovaný kurz inštruktora sociálnej rehabilitácie.

Prečítajte si tiež: Pohľady na lásku

Láska v seniorskom veku

Láska kvitne v každom veku. A platí to aj pre seniorov. Láska, nie je len slovo. Nepozná žiadne vekové hranice, dôchodkový vek, ani fyzické či duševné obmedzenia. Väčšina opýtaných seniorov sa podľa Sheridenovho centra pre výskum starších ľudí zdôveruje, že čím viac vo svojom živote niekoho milovala, tým je prežívanie tohto citu intenzívnejšie. Zatiaľ, čo súčasná mládež podľa výskumov venuje malú pozornosť láskavosti a veciam, ktoré robia radosť iným, starší človek sa zameriava práve na to, ako urobiť niekoho šťastným. Vyšší vek v partnerskom vzťahu prináša viacero výhod. Pokiaľ ste odišli do penzie, strávili ste väčšinu svojho života a času s milovanou „polovičkou“. Dôchodok je priestor, aby ste sa mohli vo dvojici venovať tomu, čo ste v mladosti kvôli práci či deťom nestihli. Ak vám to umožní finančná situácia, cestujte spolu na miesta, ktoré ste chceli navštíviť už dávno. Vedci zo spomínaného centra poukazujú na skutočnosť, že zatiaľ čo mládež sa zoznamuje na takzvaných zoznamkách, seniori takúto formu zblíženia nikdy nepoznali a nevyužívali. Mladí ľudia počas „randenia“ vo virtuálnom svete nemajú reálnu predstavu o druhom človeku a v podstate sa zamilujú do partnera, ktorého si vytvorili na základe fotografií, predstáv a esemesiek. Vzťahy v starobe sú hlbšie, plné súcitu, empatie. Zamilovaná dvojica vo vyššom veku funguje nielen na láske, ale aj na vzájomnom rešpekte a spolupatričnosti. Seniorský vek má ešte jednu drobnú výhodu. Niektorí sociológovia tvrdia, že láska sa môže počas spoločne stráveného času, napríklad, ak ste spolu päťdesiat rokov, pretransformovať do vzájomnej úcty a zvyku. Často sa stretávame aj s tým, že jeden z partnerov predčasne opustil tento svet. So smrťou blízkej osoby, s ktorou ste prežili niekoľko desaťročí, je ťažké sa vyrovnať. Odchod milovanej osoby na druhý svet však neznamená, že aj z úcty k nebohému nemáte právo na plnohodnotný a šťastný život. A láska nie je výnimkou. Preto sa netreba čudovať, že nové začiatky sú možné aj v sedemdesiatke.

Kvalita života imobilných seniorov

V gerontológii odborníci diskutujú o tom, že ,,invalidný proces', vo svojej podobe zahŕňa interakcie úzko viazané na kultúrne normy a sociálno-ekonomický status jednotlivca (napr. postoje, emócie, stigma, dostupnosť alebo jeho nedostatok rôznych služieb, bezbariérovosť atď.) Okrem rozdielov medzi pohlaviami, etnického pôvodu a ekonomického statusu, patria aj sociálne ukazovatele medzi tie z významných faktorov, ktoré súvisia s mierou zdravotného postihnutia, pretože ovplyvňujú kvalitu života v starobe. Ak chceme tomuto problému porozumieť, musíme sa zamerať na skutočnosť, že zdravotné postihnutie je akýmsi prienikom medzi jednotlivcom a jeho prostredím, zároveň vnímať potenciál terapeutického prostredia na udržanie alebo zvýšenie kvality života seniorov. Úroveň kvality života môže u imobilných seniorov klesať výsledkom niekoľkých druhov sociálnych rizík (napr. samoty, izolácie), prípadne sa zvyšovať v dôsledku tých činností, ktoré podporujú ich spoločenskú integráciu. Zdravotné postihnutie môže vzniknúť kedykoľvek v dôsledku rôznych príčin a dotýka sa každého z nás v určitej fáze života. Aj u seniorov môžeme podrobnejšie skúmať kvalitu života, ktorá sa odráža v mnohých sociálnych aspektoch (ako napr. sociálna izolácia, interpersonálne vzťahy príp. Kvalita života predstavuje koncept, ktorý v súčasnosti odráža záujem odborníkov pomáhajúcich profesií o dobre prežitý život klientov v daných podmienkach v súčinnosti s ich obmedzeniami. Odhliadnúc od pomerného počtu definícií na začiatok je potrebné objasnenie pojmu ,,kvalita“. Na základe voľnej interpretácie latinského slova ,,qualis“ (aký?) je možnosť chápať kvalitu života ako to, čím sa vyznačuje život jednotlivca v porovnaní so životom iných jednotlivcov. (Kováč, 2004) V odbornej literatúre sa uvedenému pojmu pridávajú aj komplikovanejšie a komplexnejšie vymedzenia a uvažovania nad rôznymi aspektmi tohto fenoménu.

Čornaničová (2007 s. A) rozlišuje nasledujúce prístupy ku kvalite života:

• Sociologicko-ekonomické: zameriavajú sa na materiálne podmienky života spoločnosti, spoločenských skupín, regiónov, rodiny a domácnosti jednotlivca, ich základom je výpočet určitých parametrov životnej úrovne, životného štandardu a spôsobu života sledovaných subjektov.
• Psychologické: vychádzajú z teórie pociťovania kvality života ako subjektívnej individuálnej spokojnosti resp. nespokojnosti v vlastným životom a jeho jednotlivými oblasťami na základe vlastných predstáv, očakávaní a presvedčení. Subjektívna percepcia v sebe zahŕňa podmienky, okolnosti a sociálne vzťahy, v ktorých človek svoj život prežíva.
• Aplikačné s akcentom na medicínsku a sociálnu oblasť: sú primárne zamerané na manažment intervencie v konkrétnych krízových zdravotných, či sociálnych situáciách jednotlivca a rodiny a na meranie dosiahnutých výsledkov. Dôraz kladieme hlavne na praktické možnosti a oblasti podpory kvality života klienta, nachádzajúceho sa v konkrétnej životnej situácií.
• Syntetizujúce - teoretické i praktické. Určujú akýsi syntetizujúci model kvality života, ktorý vychádza z predpokladu, že na kvalite života sa podieľajú oblasti kvality života, ako aj vnútorné komponenty v každej z uvedených oblastí.

Tokárová (2002) vymedzuje kvalitu života ako ,,komplexnú kategóriu, ktorá v sebe obsahuje sociálne, biologické, psychologické podmienky života a jej ukazovateľmi sú: fyzická pohoda, materiálna pohoda a kvalita medziľudských vzťahov, sociálne a občianske aktivity, osobnostný rozvoj, sebarealizácia, rekreácia'. „Odrazom kvality života je celková životná spokojnosť, ktorá je výsledkom vzťahov človeka k svojmu prostrediu“ (Frk, 2002 s. 436). Definovať kvalitu života ľudí vo vyššom veku, stanoviť jej indikátory a riešiť jej teoreticko-praktické otázky je úlohou interdisciplinárnych odvetví. Riešenie tohto aspektu si preto vyžaduje syntézu viacerých hľadísk, mnohých poznatkov a vedeckých prístupov rôznych vedných disciplín. Práve na základe týchto skutočností zohráva teória sociálnej práce veľmi významnú úlohu. Výskum sociálnych indikátorov a životnej pohody predovšetkým v oblasti práce, rodinného života a voľnočasových aktivít bol podmienený vznikom sociálneho štátu. Na hodnotenie a meranie kvality života občana Džuka (2004) zostavil hlavné dimenzie a to: a) objektívne životné podmienky, b) subjektívnu prosperitu a spokojnosť, c) osobné hodnoty a ašpirácie. V uvedených dimenziách sleduje psychickú, materiálnu, sociálnu a emocionálnu stránku života, rozvoj a aktivity. Obsahová náplň ukazovateľov sa získava buď výpoveďami respondentov (subjektívne postoje, hodnotenia) alebo využitím objektívnych údajov (zozbieraných rôznymi inštitúciami). Kategórie, na základe ktorých sa sociálne indikátory združujú sa nazývajú životné domény, pričom parametre týchto domén sa určujú induktívne alebo deduktívne, sú potvrdené na základe teórie a následne testované alebo empiricky objavené a spojené s teóriou.

Zatura, Goodheart (In: Oliver et al., 1996) vyzdvihli užitočnosť merania kvality života pre oblasť spoločenského prostredia. Na základe ich názorov dobrý život určujú spoločenské normy, zákony a spôsoby ktoré pomáhajú kvalitu života dosiahnúť a udržať. Sociálne indikátory definujú ako sociálne faktory, ktoré usmerňujú správanie jednotlivca a sú aspektom na vyhodnotenie toho kde sme a kam smerujeme s ohľadom na naše hodnoty a ciele. Pri hľadaní aspektov kvality života u seniorov musíme brať do úvahy, že najdôležitejšími faktormi sú jej indikátory resp. ukazovatele. Rozumieme nimi určité kvalitatívno-kvantitatívne charakteristiky sociálnych procesov, ktoré obsahujú jednotlivé aspekty sociálneho rozvoja jednotlivcov alebo spoločenských skupín. Súhlasíme s tvrdením Hrozenskej (2008) v tom, že kvalitu života jednotlivca nemožno určovať nezávisle od neho. Objektívny opis životných podmienok, fungovanie človeka a jeho zdravotný stav sú dôležité, ale nie postačujúce. Ak chceme kvalitu života brať ako meradlo vzťahujúce sa na človeka ako indivídum, treba brať do úvahy aj subjektívny aspekt so všetkými komplikáciami, ktoré sú sociálnym zdravím človeka.

Prečítajte si tiež: Implikácie diskusie o láske a zodpovednosti

Medzi modely kvality života patria:

• Lenhartov model kvality života - pokrýva osobnú spokojnosť, funkčný stav, zdroje i možnosti, ktorými disponuje.
• Bigelow model - zdôrazňuje, že vnímanie kvality života presahuje klinický prístup, ktorý meria hladinu psychických schopností (napr. prežívanie, kognitívne procesy) tým, že zahŕňa schopnosť odpovedať na výzvy okolia.
• Dvojdimenzionálny model komfortu - tento pojem Hrozenská (2008) vysvetľuje slovami Kolcabu, ktorý zavádza pojem komfort ako pozitívne kritérium ošetrovateľskej starostlivosti. Komfort znamená pre Kolcabu uspokojovanie základných ľudských potrieb, úľavu, pohodlie a transcedencie vyplývajúce z konkrétnej zdravotnej situácie.
• Trojdimenzionálny model na meranie výsledkov v rehabilitácii - autorka odkazuje na Testu a kol., ktorí zaviedli v súvislosti s kvalitou života ako kritérium pre účely terapeutického rozhodovania a plánovania starostlivosti termín, ktorý zahŕňa rôzne oblasti spojené s fyzickým, funkčným, psychologickým a sociálnym zdravím človeka.

Kováč dodáva, že „pojem kvalita života je multi-úrovňový a multi-dimenzionálny fenomén, v ktorom prevláda viac-menej integratívny prístup.“ (Kováč, 2003 s. Avšak model kvality života nemožno objasniť iba so sociálneho hľadiska, pretože kvalita života závisí od najrozličnejších faktorov a hľadania individuálnych hodnôt v živote človeka. Svetová zdravotnícka organizácia (World Health Organization) definovala kvalitu života tým ako človek vníma svoje postavenie v živote v kontexte kultúry, v ktorej žije vo vzťahu ku svojim cieľom, očakávaniam, životnému štýlu a záujmom.“ (WHO, 1996) vytvorila na začiatku deväťdesiatych rokov skupinu WHOQOL (World Health Organization Duality of Life Group) a vytvorila štandardizované dotazníky pre meranie kvality života. WHO teda nielenže definovala kvalitu života, ale vyvinula dotazníky v základnej i modifikovanej podobe na meranie kvality života seniorov.

Meranie kvality života: Dotazníky WHOQOL

WHOQOL-OLD - špeciálny modul pre starší vek. Dotazník WHOQOL-OLD je štandardizovaným dotazníkom, ktorý vznikol v rámci projektu Svetovej zdravotníckej organizácie: ,,Meranie kvality života seniorov a jej vzťah k zdravému starnutiu: WHOQOL-OLD'. Projekt prebiehal v rokoch 2001 až 2004 a zúčastnilo sa ho 23 výskumných centier zo 4 kontinentov. Za Slovenskú republiku sa uvedeného výskumného projektu zúčastnilo Psychiatrické centrum Praha, ktoré vykonalo výskum kvality života z výberového súboru staršej pražskej populácie.

Cieľom projektu bolo vytvorenie inštrumentu na meranie kvality života v starobe pre zdravú aj chorú staršiu populáciu. Základom boli už existujúce dotazníky kvality života Svetovej zdravotníckej organizácie. ,,Inštrument WHOQOL-OLD nie je určený pre samostatné použitie, ale iba ako dodatkový modul k dotazníkom kvality života WHOQOL-100 alebo WHOQOL-BREF, čo je skrátená verzia WHOQOL-100 ' (Dragomerická, Prajsová, 2009 s. V súvislosti so starobou sa pojem kvality života objavuje pomerne často, avšak predmetom výskumu býva skôr životná spokojnosť, dôkazom toho je, že neexistuje mnoho realizovaných výskumov na tému kvalita života v starobe. Aj z týchto dôvodov vyvinul medzinárodný výskumný tím WHOQOL-OLD inštrument pre meranie kvality života u osôb vyššieho veku. Inštrument sa skladá zo šiestich domén: fungovanie zmyslov, nezávislosť, naplnenie, sociálne zapojenie, postoj k smrti a umieranie, blízke vzťahy. Každá uvedená oblasť (doména) obsahuje 4 položky, dotazník má teda 24 položiek, ktoré sú hodnotené na päť bodových Likertových škálach. Dotazník obsahuje celkom 100 položiek a označuje sa skratkou WHOQOL-100. Dotazník WHOQOL-BREF je skrátenou verziou tohto dotazníka, pričom prihliada s ohľadom na skúmané osoby (dlhodobo chorí, seniori, osoby so zdravotným znevyhodnením a pod.). Pozostáva zo štyroch domén (obsahujúcich 24 otázok) a z dvoch otázok zameraných na hodnotenie kvality života a spokojnosti so zdravím: fyzický stav (do domény sú zahrnuté aj 4 otázky súvisiace s nezávislosťou), prežívanie (doména obsahuje aj otázku zameranú na spiritualitu), sociálne vzťahy a prostredie. Všetky aspekty sú následne operacionalizované do jednotlivých položiek.

tags: #láska #v #domove #dôchodcov #výskum