Ľavicoví sociálni demokrati: História a súčasnosť

Úvod

Ľavicová sociálna demokracia má bohatú a komplexnú históriu, ktorá sa prelína s vývojom robotníckeho hnutia a snahami o sociálnu spravodlivosť. Na Slovensku má táto história svoje špecifiká, ktoré súvisia s politickým a spoločenským kontextom. Od prvopočiatkov v Uhorsku, cez medzivojnové obdobie, Slovenského národného povstania, komunistický režim, až po súčasnosť, ľavicoví sociálni demokrati zohrávali významnú úlohu v slovenskej politike a spoločnosti. Tento článok sa zameriava na preskúmanie histórie a súčasnosti ľavicových sociálnych demokratov, s dôrazom na ich ideové korene, vývoj a vplyv na Slovensku.

Korene ľavicovej sociálnej demokracie na Slovensku

Sociálnodemokratické hnutie malo v Česku dlhú tradíciu ešte z čias monarchie. Na Slovensku bola situácia iná. V uhorskej časti monarchie boli sociálni demokrati historicky slabší a budapeštianskou vládou nevítaní. Slovenskí sociálni demokrati zorganizovali v Liptovskom Mikuláši oslavy 1. mája 1918 nielen proti zbedačovaniu ako dôsledku vojny, ale aj preto, aby vyjadrili právo Slovákov na sebaurčenie. Stáli pri vzniku československého štátu ako členovia Slovenskej národnej rady a jej výkonného výboru. Na začiatku 20. storočia spájal zakladateľ Slovenskej sociálnej demokracie v Uhorsku, E. Lehotský, národnoemancipačné požiadavky Slovákov so sociálnymi.

Post-uhorskí sociálni demokrati však mali na rozdiel od post-rakúskych jednu bohatú skúsenosť. Zažili na svojom území boľševickú republiku z roku 1919, ktorú podporoval priamo Lenin. Revolúcia nevyšla, trvala iba pár mesiacov, ale revolučná skúsenosť im ostala. A tú uplatňovali, ako sa len dalo.

Rozkol v ľavicovom hnutí a vznik KSČ

Na začiatku 20. rokov sa ľavicové (socialistické) hnutie rozdelilo na dva politické prúdy: radikálny (komunistický) a reformný (sociálnodemokratický), medzi ktorými prebiehal ostrý politický boj až do druhej svetovej vojny. Spočiatku deliacou čiarou nebol ani tak konečný cieľ, ako cesty k jeho dosiahnutiu. Až po sformovaní politického systému v Sovietskom zväze ich rozdeľovalo aj odlišné chápanie socializmu. Komunisti sa stotožnili so sovietskym modelom „diktatúry proletariátu“, štátostranou a kolektívnym vlastníctvom. Sociálni demokrati hovorili o demokratickom socializme s politickou a ekonomickou pluralitou.

Presne pred sto rokmi sa na zjazde zorganizovanom na hornom Považí vytvorila slovenská boľševická strana, ktorá sľúbila poslušnosť Leninovi. V januári 1921 vznikla na Slovensku komunistická strana. Stalo sa tak na zjazde v Ľubochni. Tou jednotnou stranou proletariátu sa v máji toho istého roka stala Komunistická strana Československa. Tá potom v roku 1948 naplno prevzala moc a založila totalitný štát.

Prečítajte si tiež: Terénna sociálna práca a sociálni pracovníci

Vyslancom Lenina, ktorý vyvíjal aktivity na založenie československej komunistickej strany, bol Béla Kun, teda hlavný revolučný komisár z čias boľševickej Maďarskej republiky rád. Do tejto atmosféry spadá konanie zjazdu ľavicových sociálnych demokratov na Slovensku. Hoci v tejto časti republiky od Kunovej boľševickej revolúcie stále platilo stanné právo, podmienky tu boli predsa vhodnejšie ako v západnej časti.

Druhým dôvodom bola snaha o centralizovanie boľševického hnutia a vyvolanie svetovej proletárskej revolúcie. Tí, čo sa prihlásili k Leninovej doktríne, podriadili sa autorite moskovských boľševikov. Tieto podmienky prijali v lete 1920 na druhom kongrese Komunistickej internacionály (Kominterny) v Moskve. Hlavným princípom bolo centralizovanie riadenia z Moskvy, kde sa vytvoril akýsi štáb svetovej revolúcie. Najdôležitejšou spomedzi 21 podmienok bola povinnosť rešpektovať takzvaný demokratický centralizmus. Bola to úplná poslušnosť členov strany v pyramíde odspodu až po centrálu v Moskve.

Dlhšie pripravovaný ľubochniansky zjazd v januári 1921 potvrdil prijatie 21 podmienok Kominterny. Bol to premiérový krok v Československu. Slovenskí komunisti sa neskôr chválili, že práve v Ľubochni, lepšie povedané v Ružomberku, kam sa na druhý deň, 17. januára, presunula po zásahu úradov časť jeho účastníkov, sa položili základy neskoršej Komunistickej strany Československa. Môžeme to pokladať za založenie riadnej slovenskej komunistickej strany? Z viacerých dôvodov nie, tá v skutočnosti vznikla až o 18 rokov neskôr vyčlenením z pôvodnej po vzniku prvej Slovenskej republiky.

Medzivojnové obdobie a vplyv ľavicových strán

V medzivojnovom období obidve strany svojimi aktivitami prispievali k určitému zlepšeniu sociálnych a pracovných pomerov robotníkov - sociálna demokracia ako prevažne koaličná strana presadzovaním sociálneho zákonodarstva, komunisti ako opozičná sila organizovaním štrajkov, hnutia nezamestnaných a pod. V tomto období sa realizovali aj viaceré staršie ľavicové požiadavky - všeobecné volebné právo, odstránenie stavovských privilégií, úprava pracovného času, pozemková reforma atď.

Druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie

Perzekúcie, ilegálna činnosť a protifašistický odboj v čase druhej svetovej vojny zblížili obidve strany a počas Slovenského národného povstania sa zlúčili. Vzrastajúci vplyv Sovietskeho zväzu, očakávaný príchod oslobodenia z východu a radikalizácia spoločnosti v dôsledku vojnových útrap podmienili väčší vplyv komunistov a vtlačili svoju pečať aj zjednoteniu obidvoch strán. Uskutočnilo sa na komunistickej platforme. Časť sociálnych demokratov s fúziou nesúhlasila a v roku 1946 založila Stranu práce. Jej politický vplyv bol však nepatrný. V májových parlamentných voľbách 1946 získala iba 3,1% hlasov na Slovensku.

Prečítajte si tiež: Funkcie sociálnej práce v spoločnosti

Vojnové roky patria k svetlým stránkam v dejinách slovenskej ľavice. Tisíce jej príslušníkov vzdorovali totalitnému režimu a zapojili sa do boja za vec slobody. Ľavica mala významný podiel v odboji a SNP. Kladný postoj SDĽ k povstaniu nevyplýva však iba z tejto skutočnosti. Je motivovaný širším hľadiskom - historickým významom povstania, ktoré zaradilo slovenský národ medzi demokratické a antifašistické národy. Ako napísal L. Novomeský, „povstanie dalo svetu na vedomie našu históriu. Nám zase dalo nové historické vedomie. To ozaj nie je málo.“

Povojnové obdobie a komunistický režim

Charakteristickou črtou politického systému ČSR v rokoch 1945-48 bola obmedzená či riadená demokracia a uzavretá pluralita. Jeho dlhodobú existenciu si ťažko predstaviť. Teoreticky existovali dve možnosti: postupný návrat k parlamentnej demokracii so silnými ľavicovými tendenciami, vrátane variantu „sociálneho štátu“, alebo prechod ku komunistickému režimu. V dôsledku celého radu príčin sa realizovala druhá alternatíva. Komunisti chápali „ľudovú demokraciu“ ako prechodný stupeň k nastoleniu komunistického režimu. V tom čase síce hovorili o tzv. špeciálnej československej ceste k socializmu, ale finálnu podobu socializmu spájali so sovietskou realitou. Iný model socializmu nehľadali ani neuznávali.

Februárový prevrat 1948 priniesol zásadnú zmenu najprv v mocenskej oblasti a potom v ostatných sférach spoločenského života. Napriek tomu, že pochoval zvyšky demokracie a nastolil diktatúru s komunistickým monopolom moci, uskutočnil sa ale bez väčšieho odporu a za podpory značnej časti obyvateľstva, ktoré si neuvedomovalo zmysel a následky tejto udalosti. Komunistický režim v ČSR počas vyše 40-ročnej existencie prešiel viacerými vývojovými fázami a krízami, ale jeho podstata sa nezmenila s výnimkou krátkeho demokratizačného procesu v roku 1968, keď získal niektoré črty demokratického socializmu, alebo aspoň k nemu smeroval. Najtvrdšia forma diktatúry, najväčšie represie a nezákonnosti boli v 50. rokoch, najmä v prvej polovici 50. rokov. Šesťdesiate roky boli poznačené vynútenou liberalizáciou, ktorá v značnej miere pripravila pôdu pre reformné procesy.

Pokus reformných komunistov v roku 1968 o demokratizáciu a spoločenské reformy, ktorého symbolom sa stal A. Dubček, umožnil obnovovať občiansku spoločnosť a vo vtedajších podmienkach sa javil ako jediná alternatíva pre otvorenie systémových zmien. Skoro sa však ukázalo, že ani táto cesta nie je možná. Vojenská intervencia piatich štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 zabránila pokračovať v reformách. Úsilie o obrodu socializmu bolo zmarené. Pokus sa už nikdy nedokončil, a preto jeho výsledky nie sú známe. Vzápätí nasledovala „normalizácia“, ktorá vrátila koleso dejín, vrhal spoločnosť najmenej o desaťročie späť. Represie a diskriminácie postihli státisíce obyvateľov, najmä reformných komunistov a ich rodinných príslušníkov. Nastalo obdobie nehybnosti a politickej pasivity väčšiny populácie.

V tejto atmosfére narastalo presvedčenie, že tzv. reálny socializmus je nereformovateľný a zrodilo sa to, čo A. Liehm pomenoval ako novú spoločenskú dohodu medzi mocenskou elitou a ovládanými. Moc sa už nemiešala brutálnym spôsobom do súkromného života občanov, nevyžadovala od nich - ako v 50. rokoch - demonštráciu súhlasu a občania sa nemiešali do zón vyhradených straníckej nomenklatúre. režim trpne akceptovali. Zamerali sa na využitie „predností a slabín“ existujúceho socializmu. Komunistická éra je už uzavretou kapitolou v dejinách Slovenska, preto existujú predpoklady pre objektívnu historickú analýzu.

Prečítajte si tiež: DSS Ružinov: Kto sa stará o klientov?

Komunistický režim v ČSR vznikol bezprostredným vplyvom ZSSR, ktorý sa súčasne stal jeho vonkajším garantom. Moskva až do „perestrojky“ nepripustila žiadne zmeny a keď komunistickej moci hrozilo nebezpečie neváhala tvrdo zasiahnuť. Udalosti v Berlíne v roku 1953, v Budapešti v roku 1956 a v Československu v roku 1968 to jasne potvrdzujú. Západ plne rešpektoval veľmocenské záujmy Sovietskeho zväzu v strednej a juhovýchodnej Európe. Súčasne treba zdôrazniť, že komunizmus v ČSR mal aj vnútorné zdroje. Etabloval sa v čase, keď idea socializmu bola ešte dosť príťažlivá pre značnú časť spoločnosti, najmä pre „ukrivdených a ponížených“ bola nádejou. Komunistický režim je buď totalitný, alebo autoritatívny, ale nedrží sa iba na diktatúre, násilí a terore. Má aj svoju ideológiu a pozitívny program. Netreba zabúdať, že Slovensko sa modernizovalo, stalo sa priemyselnou a urbanizovanou krajinou, prevažne v podmienkach štátneho socializmu. Mnohí kvitovali aj to, že sa odstránili priepastné majetkové rozdiely, ktoré v minulosti boli zdrojom sociálneho napätia. To všetko upevňovalo sociálne väzby s režimom. Nie je náhoda, že na Slovensku aj po roku 1989 si veľa ľudí zachovalo zhovievavejší postoj ku komunistickému dedičstvu ako v ostatných krajinách strednej Európy.

Vývoj po roku 1989 a Strana demokratickej ľavice

SDĽ sformulovala svoj postoj k „reálnemu socializmu“ už pri jeho vzniku. Dištancovala sa od politiky a ideológie bývalej KSS a od komunistického systému vôbec a vydala sa na cestu transformácie na stranu sociálnodemokratického typu. Pritom samotnú myšlienku socializmu nezavrhla. Hlási sa k demokratickému socializmu ako úsiliu o sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Zároveň odmietla hodnotenia komunistického obdobia dejín Slovenska ako temnej noci a totálneho úpadku Slovenska, lebo takýto obraz nezodpovedá skutočnosti, je poplatný čierno-bielemu videniu a konfrontačnej posadnutosti. Z historického hľadiska bol štátny socializmus slepou uličkou, preto určitý návrat bol nevyhnutný, návrat na hlavnú magistrálu vývoja modernej spoločnosti a nie k ranému kapitalizmu. Budúcnosť sa nedá riešiť návratmi do minulosti, dopredu sa spiatočkou ísť nedá.

Strana demokratickej ľavice (SDĽ) je pomerne mladým politickým subjektom, ale opiera sa o ideové hodnoty a zdroje, ktoré majú hlboké korene v slovenských dejinách, siahajú k zrodu robotníckeho hnutia. Ich poznanie by malo byť súčasťou ľavicového politika a intelektuála. Nie preto, aby sa utvrdzoval v správnosti svojich názorov odkazmi na minulosť a používal históriu ako politický nástroj, ale v záujme vlastného duchovného obohacovania sa, lepšej orientácie v čase a priestore a v neposlednom rade aj preto, že toto poznávanie môže motivovať a inšpirovať pri hľadaní odpovede na aktuálne otázky. Návrat „divokého“ kapitalizmu zvýraznil túto potrebu. Mnohé otázky, ktoré ľavica nastolila na sklonku minulého storočia, ako napríklad zbavenie sa sociálneho útlaku, požiadavka sociálnej spravodlivosti, rovnoprávnosti, uplatnenia solidarity a pod., sú opäť aktuálne. Je len prirodzené, že dejiny neposkytujú hotové recepty na riešenie súčasných problémov, nútia však k rozmýšľaniu, dávajú podnety i varujú. To však neznamená, že by sa ľavicová strana mala uzavrieť do ulity vládnych tradícií. Naopak, poznanie aspoň novodobých dejín vlastného národa, štátu a národnosti v ňom žijúcich je nemenej dôležité. Veď v minulosti ľavicoví demokrati boli organickou súčasťou politických prúdov, ktoré sa zasadzovali za národnú identitu, právo na sebaurčenie a štátnosť. Zakladateľ Slovenskej sociálnej demokracie v Uhorsku, E. Lehotský, už na začiatku 20. storočia spájal národnoemancipačne požiadavky Slovákov so sociálnymi.

História ukazuje, že ľavicové strany dosahovali najväčšie úspechy vtedy, keď dokázali skĺbiť sociálne a národné požiadavky, keď sa opierali o obidva piliere.

Ľavicová sociálna demokracia v súčasnosti

Ľavicoví sociálni demokrati sa aj v súčasnosti snažia presadzovať sociálne spravodlivú spoločnosť, založenú na demokratických princípoch, solidarite, právnom štáte a sociálne trhovom hospodárstve. Ich programy sa zameriavajú na zlepšenie životných podmienok občanov, podporu zamestnanosti, kvalitné vzdelávanie a zdravotnú starostlivosť, ochranu životného prostredia a boj proti sociálnemu vylúčeniu.

Súčasný antikomunizmus ako performatívny nepriateľ

Antikomunizmus dnes vystupuje ako performatívny nepriateľ. Na rozdiel od minulosti už neexistuje žiadne relevantné komunistické hnutie a aj tradičné sociálnodemokratické strany prežívajú krízy. Ľavica tak, ako taká, nie je v kondícii a historicky zažila výrazne silnejšie obdobia. Obsesívne narábanie s pojmom komunizmus a jeho rôznymi variantmi tak dnes slúži predovšetkým na naplnenie potreby konštruovania nepriateľa pre účely politicko-ideového boja. Takáto rétorika je v skutočnosti pokračovaním historických fašistických naratívov v zmysle odmietania osvietenskej tradície univerzálneho občianstva. Inklúziu nahrádza exkluzivita, ktorej prirodzeným dôsledkom je pohŕdanie marginalizovanými. Ako uvádza Tamás, častokrát už nedochádza k prenasledovaniu menšín zo strachu, ale z opovrhovania nimi. Ľudia sú znechutení z chudobných, migrantov, Rómov, queer ľudí a ďalších.

tags: #ľavicoví #sociálni #demokrati #história #a #súčasnosť