Literatúra a folklór: Príspevok k literárnemu folklorizmu a jeho definícia

Úvod

Vedecké poznanie sa neustále vyvíja a stáva sa kolektívnou činnosťou závislou od intelektuálnych a ekonomických zdrojov spoločnosti. Romantické predstavy o vede ako slobodnej tvorivosti sú nahradené chápaním vedy ako historicky konkrétnej formy organizácie duchovnej produkcie, ktorá je podriadená princípom organizácie, sociálnym normám a imperatívom. V súčasnosti dochádza k prehlbovaniu inštitucionalizácie vedy. Tento článok sa zameriava na príspevok literatúry a folklóru k literárnemu folklorizmu a jeho definícii, pričom vychádza z dostupných zdrojov a poznatkov.

Inštitucionalizácia vedy a jej sociálna podmienenosť

Český filozof J. Feber chápe termín „inštitút“, „inštitúcia“ široko: ako spôsob vedomej organizácie ľubovoľnej ľudskej činnosti.[1] G. Holton[2] rozlišuje medzi vedou „verejnou“ a „súkromnou.“ Verejná veda je v podstate inštitucionalizovanou vedou; „súkromná veda“ je poznaním v tej istej podobe, ako je to vnímané, interpretované a rozvíjané jednotlivým vedcom. Nová myšlienka, ktorá sa objavuje vo sfére súkromnej vedy, musí byť prijatá vedeckou obcou, musí byť voči nej dosiahnutý určitý konsenzus, aby bola začlenená do vedy, aby sa stala súčaťou verejnej vedy. Nové myšlienky takto prechádzajú sitom kognitívnej inštitucionalizácie, ktorá je prostriedkom legitimizácie nových poznatkov a garantom zachovania konzistentného systému verejnej vedy. To, čo Holton nazýva „verejnou“ a „súkromnou“ vedou, pomenoval J. Feber „socialitou vedy,“ a to vonkajšou a vnútornou. Domnievame sa, že v kontextovom zmysle je neodškriepiteľnou sociálna podmienenosť vedy. Rovnako inštitúcia vedy je nielen určitou formou organizácie, ktorá reguluje vedeckú činnosť a spôsob vedeckého myslenia, nie je teda iba normatívnym systémom v zmysle mravných, právnych a iných sociálne záväzných normatívov konania a interpersonálnych vzťahov.

Transformácia vedy a výskumu po roku 1989

K zásadnému politickému a aj spoločenskému zlomu došlo v bývalom Československu v novembri 1989. Nastali predovšetkým politické zmeny, ale tiež zmeny, ku ktorým došlo v inštitucionálnych, organizačných, profesionálnych a aj tematických štruktúrach výskumného systému v transformačnom procese. Tieto zmeny je potrebné skúmať predovšetkým ako odpoveď na podnety a nároky v závislosti od sociálnej dynamiky spoločnosti, rovnako vo väzbách na meniace sa postavenie a funkcie vedy a výskumu v modernej spoločnosti. Vedecká a výskumná komunita, ktorá produkuje vedomosti a poznanie v odpovediach na nové sociálne situácie a adaptuje sa na ich požiadavky, zohráva sprostredkujúcu úlohu medzi externými nárokmi širšieho sociálneho a kultúrneho kontextu a interným vedeckým a výskumným procesom. Preto porozumieť transformácii vedy a výskumu predpokladá predovšetkým porozumieť a pochopiť zmeny, ku ktorým dochádza vo vedeckej a výskumnej komunite: v hodnotových orientáciách jej členov, sociálnych a kognitívnych normách ich tvorivej činnosti, vo formách vedeckého styku, v štruktúre a dynamike celého procesu produkcie nového poznania. V transformácii výskumného systému nejde v žiadnom prípade o jeho pasívnu adaptáciu na meniace sa spoločenské podmienky, ale ide o vytváranie základov výskumného systému, ktorý by mal zodpovedať požiadavkám budúcich rokov. V tomto zmysle transformácia výskumu by nemala byť iba personálnou reštrikciou a inštitucionálnou reformou, ale mala by predstavovať všestrannú modernizáciu a reorientáciu výskumu, a mala by spočívať v raste jeho odbornej kvality a spoločenského úžitku.

Súčasná veda ako dynamický systém

Súčasná veda nepredstavuje nepohyblivý, ustrnutý stav. Je to proces, v ktorom dochádza neustále k zmenám v oblasti „ontológie,“ metodológie a k posunom v kognitívnych hodnotách. Ide o dynamicky otvorený systém, ktorého charakteristika je vždy určitým priemetom do roviny aktuálne komunikovateľného postihnutia. Pojem vedy zahrňuje tiež iné aspekty vedeckej činnosti. Od generovania hypotéz cez kritické overovanie a návrhy na praktické využitie, až k reálnej aplikácii. Vedu predstavujú rozličné vedné disciplíny, ktoré sa odlišujú v kritériách exaktnosti, overiteľnosti a reálnej využiteľnosti, napr. fyzika, sociológia, umenoveda či folkloristika.

Vnútorná a vonkajšia história vedy

Podľa I. Lakatosa[6] poznáme „vnútornú“ históriu vedy, ktorá by mala vyhovovať „racionálnej rekonštrukcii“ a „vonkajšiu“ históriu vedy, ktorá berie do úvahy ostatné faktory reálne sa uplatňujúce v dejinách vedy, teda sociálne, psychologické, ale aj politické, ideologické, ekonomické faktory. „Vnútorná“ história vedy má charakter normatívny, pretože udáva určitý ideálny obraz o vývine vedeckého poznania. „Vonkajšia“ história vedy podáva empirický, reálny obraz vývinu vedeckého poznania. I. Lakatos konštatoval, že história vedy je vždy bohatšia, ako sú jej racionálne rekonštrukcie. Veľmi dôležité je akceptovať a brať do úvahy väzby vedy ako systému, napr. Otázkou je, či je vôbec možná realistická rekonštrukcia, ktorá by verne reprodukovala priebeh minulých udalostí z pohľadu vývinu vedeckého poznania a bola by zároveň teoreticky podnetná pre systematickú výstavbu daného vedného odboru.

Prečítajte si tiež: Štruktúra diskusného príspevku

Disciplinarita a zmeny v disciplinárnom vzorci vedy

Historik vedy dnes už nemôže konštatovať existenciu disciplín ako niečo určené, stabilné a bezproblémové. Disciplinarita prináleží k tým javom, ktoré sú síce všeobecne známe a akceptované, avšak je to jav otvorený, dynamický. Väčšie časové úseky zahŕňajú podstatné zmeny disciplinárneho vzorca vedy. Historik vedy by mal časové prierezy disciplín pokladať za isté formy vývinové procesu poznania. Dnes sa disciplíny javia inak, ako ich poznáme v 19. alebo aj v 20. storočí. Disciplínu možno určiť iba v jednote kognitívnych a sociologických znakov. Stabilná kognitívna orientácia na poznanie určitého predmetu sa zachováva vnútornými sociálnymi vzťahmi vedeckého spoločenstva, pričom tieto vzťahy sú viac alebo menej zakotvené inštitucionálne. Disciplíny sú samoreprodukujúce sa systémy, v ktorých sa obnovuje možnosť poznania určitého predmetu reprodukciou kolektívneho poznávacieho subjektu vo výmene generácie vedcov.

Vedecká zmena a zmena paradigmy

Predpokladalo sa, že aj vývin vedeckých, predovšetkým poznávacích činností je kumulatívny proces, ktorým sa postupne rozširuje a obohacuje fond poznania. T. Kuhn (1962 )[7] ukázal, že tomu tak nie je. „Vedeckou zmenou“ sa môže rozšíriť fond znalostí, ale tiež sa môže tento fond vážne narušiť, či dokonca úplne rozrušiť. Dochádza k zmene paradigmy! Takýto proces sa deje aj vo folkloristike ako vednej disciplíne. Dochádza k zmene predmetu bádania, k zmene vedeckých poznatkov, dochádza k zmenám v typových štruktúrach a k ich tematickej rozmanitosti. Všetko sa uskutočňuje „pod diktátom“ ekonomických, politicko-ideologických, technologických a iných spoločenských zmien, ktoré zvyčajne prinesú iba málo kreatívnych, spravidla mnoho deštruktívnych dôsledkov. Zhubný vplyv na rozvoj disciplíny a vedy vo všeobecnosti mal najmä monopol určitých ideológií. Problematika vedeckých zmien môže byť študovaná aj tak, že zistíme hlavné zdroje týchto zmien. Okrem iného ide o dva odlišné súbory možných zdrojov: 1. intelektuálne zdroje, ktoré sú podmienené stavom a vnútornými problémami doteraz známeho a dostupného fondu znalostí (folkloristika) a 2.

Folkloristika ako vedná disciplína

Folkloristiku ako jednu z vedných disciplín o človeku, dejinách, spoločnosti a jej kultúre treba vnímať ako súbor špecifických, cieľavedome orientovaných a organizovaných poznávacích činností zameraných na riešenie zložitých a náročných úloh so svojimi čiastkovými súbormi a podsúbormi problémov. Takto vnímaný rozsah vednej disciplíny vyžaduje integráciu rôznorodých poznatkov, ide teda o interdisciplinaritu, transdisciplinaritu. K trom hlavným momentom, ktoré najviac ovplyvnili podstatu toho, čo dnes stále nazývame folklórom, postfolklórom, fakeloróm, a teda aj vývin samotnej disciplíny od deväťdesiatych rokov 20. storočia, patria: 1. globalizácia, globálne procesy, ktoré vytvárajú krízu celej ľudskej civilizácie, sem možno priradiť aj multikulturalizmus a kultúrny imperializmus, 2. postmoderna, ktorá už dávno prestala byť úzko intelektuálnou módou a vystupuje ako základná forma živelného svetonázoru veľkej časti vzdelanej populácie a 3.

Výskumný program folkloristiky na Slovensku po roku 1989

Folkloristika na Slovensku od roku 1989 svoj výskumný program realizovala vo viacerých líniách paralelne: 1. v oblasti dejín folkloristiky; 2. vo výskume a teórii žánrov (tradičných a nových sa uskutočnil výskum pramenných a archívnych materiálov, pripravili sa katalógy, monografie pod.); 3. boli riešené teoretické a metodologické problémy a vybrané aktuálne otázky súčasnosti (napr. folklorizmus, etnoidentifikácia, stereotypy, kolektívna pamäť, komunikácia, orálna história a ď.) a 4. Skôr ako sa začneme podrobnejšie venovať jednotlivým líniám folkloristického výskumu na Slovensku (so ohľadom najmä na slovesnú folkloristiku), pristavíme sa pri inštitucionálnom zabezpečení folkloristiky na Slovensku spolu s jej publikačnými orgánmi.

Inštitucionálne zabezpečenie folkloristiky na Slovensku

Hlavným centrom folkloristického výskumu na Slovensku bol a podnes je Ústav etnológie SAV v Bratislave, ďalej je to Katedra etnológie a kultúrnej antropológie Univerzity Komenského v Bratislave, Katedra etnológie a mimoeurópskych štúdií Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Katedra etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Folkloristike a etnológii sa pozornosť venuje aj na Prešovskej univerzite, v Ústave hudobnej vedy SAV, tiež na Katedre hudobnej vedy Univerzity Komenského v Bratislave, V Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV i v Matici slovenskej.

Prečítajte si tiež: Literárne pojmy a ich význam

Publikačné orgány slovenských folkloristov

Publikačnými orgánmi slovenských folkloristov je časopis Slovenský národopis, medzinárodný informačný bulletin Slavistická folkloristika a Etnologické rozpravy (pôvodne vychádzali v Ústave etnológie, dnes vychádzajú v Nitre na Katedre etnológie a etnomuzikológie). Možno sem zaradiť aj trnavské periodikum Ethnologia Actualis Slovaca, ktoré vychádza na Katedre etnológie a mimoeurópskych štúdií UCM v Trnave a tiež Etnologia Slovaca et Slavica, bratislavské periodikum Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FF UK. Slavistický časopis Slavica Slovaca, ktorý vychádza v Slavistickom ústave Jána Stanislava SAV, rovnako poskytuje priestor na publikovanie výsledkov folkloristických výskumov.

Dejiny folkloristiky na Slovensku

Na Slovensku sa venuje dejinám folkloristiky pozornosť priebežne. Doteraz boli publikované početné čiastkové štúdie, zborníky, no monografia o dejinách folkloristiky ešte nevznikla. Prvé kolektívne dielo, ktoré vznikalo niekoľko rokov, a ktoré okrem iného obsahuje prierez dejinami, inštitúciami, publikačnými orgánmi, osobnosťami aj teoretickým myslením vo folkloristike a charakterizuje aj jednotlivé žánre slovenského folklóru, predstavuje Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I., II. (Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1995). V súvislosti s prezentáciou folkloristiky treba uviesť folkloristické hesláv Encyklopeadii Beliane (Slovenská všeobecná encyklopédia. 4. zväzok Ch-Gala. Bratislava: Encyklopedický ústav SAV, 2005), ktoré novým spôsobom spracovala Zuzana Profantová. K problematike dejín folkloristiky patrí aj monografická práca Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry (Rastislava Stoličná, ed. Bratislava: 2000). V období, ktorému sa venujeme, pracovníci Ústavu etnológie SAV (ďalej ÚEt SAV) pod vedením Milana Leščáka a Zuzany Profantovej riešili projekty venované dejinám folkloristiky. V rámci riešenia projektov vznikli viaceré knižné publikácie. Jedným z výstupov projektu s názvom Miesto folklórnych tradícií vo vývine slovenskej kultúry (1994-1996; zodp. riešiteľ. M. Leščák) je medzinárodný česko-slovenský zborník K dejinám slovesnej folkloristiky. (Milan Leščák, ed. Bratislava 1996), v ktorom sa autori vyslovili nielen k čiastkovým, doposiaľ nespracovaným vývinovým úsekom folkloristiky, osobnostiam i k systematickému rozpracovaniu koncepcie dejín slovesnej folkloristiky ako celku. V rámci publikácie sa osvetľuje vedecké myslenie disciplíny ako aj snaha postihnúť dynamiku vývinu folklóru ako sociálno-umeleckého javu i z hľadiska potrieb spoločnosti. Projekt pokračoval v grantovej úlohe Pramene k ústnej slovesnosti Slovákov (1997-1999; zodp. riešiteľka Z. Profantová) a okrem iného bol zameraný aj na analýzu folklórnych žánrov. K výsledkom patrí niekoľko monografických publikácií o žánroch, o ktorých sa zmienime nižšie. Pokračovaním bol ďalší projekt s názvom Pramene a dejiny vývinu ústnej slovesnosti na Slovensku (2000-2002; zodp. riešiteľka Z. Profantová); okrem početných štúdií k dejinám folklóru za najvýznamnejšiu publikáciu je považovaný monotematický súbor štúdií Na prahu milénia. Folklór a folkloristika na Slovensku (Z. Profantová, ed. Bratislava 2000) venovaný 60. narodeninám profesora M. Leščáka. Zborník vo svojom hlbokom spektre topikov predstavuje prierez dobovou folkloristikou. Zuzane Profantovej sa v tejto knižnej publikácii podarilo na jednom mieste spojiť vzácny autorský kolektív, ktorý reprezentuje slovenskú folkloristiku. Všetky príspevky metodologicky a teoreticky konotujú smerovania, ktorými sa uberajú jednotliví autori i slovenská folkloristika ako celok. Tento monotematický folkloristický súbor štúdií, ktorý vznikol na prelome tisícročí, je podnes označovaný za najvýznamnejší. Ďalším významným jubilejným zborníkom je publikácia Kapitoly z dejín slovenskej folkloristiky. Je venovaná 70. narodeninám profesora J. Michálka; vyšla v rámci Ethnologia Slovaca et Slavica 30-31 (Z. Profantová, zost. Bratislava: 2003). Témou publikácie sú dejiny folkloristiky, historické žánre folklóru, humoristické žánre, osobnosti. J. Michálek vydal v tomto období aj niekoľko vlastných publikácií, ktoré sú v podstate súbormi jeho štúdií k aktuálnym problémom folkloristiky. Ide predovšetkým o staršie práce, ktoré vyšli pod názvom O ľudovej slovesnosti (Bratislava: 1996), v ktorých sa autor venuje osobnostiam folkloristiky, analýze a histórii jednotlivých folkloristických žánrov. Podobne koncipovaný je aj súbor štúdií Tradícia a inováci…

Literárny folklorizmus: Definícia a príspevok literatúry a folklóru

Literárny folklorizmus je literárny smer alebo postup, ktorý sa inšpiruje folklórom, preberá z neho motívy, témy, postavy, jazyk, štýl a formy a transformuje ich do literárneho diela. Literárny folklorizmus môže mať rôzne podoby a funkcie:

• Estetická funkcia: Obohatenie literárneho diela o prvky ľudovej kultúry, ktoré mu dodávajú originalitu, autenticitu, poetickosť a lokálny kolorit.
• Ideologická funkcia: Vyjadrenie národnej identity, tradície, solidarity s ľudom, kritika spoločenských pomerov, propagácia určitých hodnôt a ideálov.
• Kognitívna funkcia: Spoznávanie a interpretácia folklórnych javov, ich významu a funkcie v kultúre a spoločnosti.

Príspevok literatúry a folklóru k literárnemu folklorizmu je vzájomný a obojstranný:

• Literatúra poskytuje folklóru priestor na prežitie a rozvoj v nových kontextoch a formách, popularizuje ho a sprístupňuje širšiemu publiku, interpretuje ho a hodnotí z rôznych hľadísk.
• Folklór obohacuje literatúru o nové inšpirácie, námety, postavy, jazyk, štýl a formy, dodáva jej autenticitu, originalitu, poetickosť a lokálny kolorit, vyjadruje národnú identitu a tradíciu.

Záver

Literárny folklorizmus je dôležitý fenomén v dejinách slovenskej literatúry, ktorý svedčí o úzkom vzťahu medzi literatúrou a folklórom, o ich vzájomnom ovplyvňovaní a obohacovaní. Literárny folklorizmus prispieva k rozvoju slovenskej kultúry a národnej identity.

Prečítajte si tiež: Praktické tipy pre ovocné stromy

tags: #literatura #a #folklor #prispevok #k #literarnemu