Nárok podnikateľa na stravné lístky počas dovolenky: Komplexný prehľad

Stravovanie zamestnancov predstavuje dôležitú oblasť pracovného práva a sociálnej politiky zamestnávateľa. Slovenská legislatíva, konkrétne Zákonník práce a zákon o sociálnom fonde, upravuje podmienky, za ktorých zamestnávatelia zabezpečujú stravovanie svojim zamestnancom. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na problematiku stravovania zamestnancov, s dôrazom na nárok podnikateľa na stravné lístky počas dovolenky a súvisiace daňové aspekty.

Povinnosť zabezpečiť stravovanie

Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný zabezpečiť zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Táto povinnosť sa vzťahuje na zamestnancov v pracovnom pomere, teda pracujúcich na základe pracovnej zmluvy, a na dočasne pridelených zamestnancov. Dôležité je, že nárok na zabezpečenie stravovania vzniká zamestnancovi, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny.

Povinnosť zabezpečiť stravovanie sa dotýka každého zamestnávateľa bez ohľadu na to, či sa jedná o fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorý zamestnáva aspoň jedného zamestnanca.

Formy zabezpečenia stravovania

Zamestnávateľ má niekoľko možností, ako zabezpečiť stravovanie svojim zamestnancom:

1. Priamo na pracovisku: Vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa.

   Prečítajte si tiež: Ako funguje maródka pre podnikateľov a dôchodcov?

2. Prostredníctvom stravovacích poukážok (gastrolístkov): Zamestnávateľ nakupuje stravovacie poukážky od osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby. Od roku 2023 musia mať stravovacie poukážky elektronickú formu, teda formu stravovacej karty, ktorá sa používa podobne ako bežná platobná karta. Výnimkou je situácia, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné.

3. Finančný príspevok na stravovanie: Ak zamestnávateľ nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom alebo inom stravovacom zariadení, je povinný dať zamestnancovi možnosť vybrať si medzi stravným lístkom a finančným príspevkom na stravovanie.

Príspevky zamestnávateľa na stravovanie

Výška príspevku zamestnávateľa na stravovanie je upravená v § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný prispievať na stravovanie zamestnancov v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Od 1. apríla 2025 platia nasledovné sumy stravného pre tuzemské pracovné cesty:

• 5 - 12 hodín: 8,80 eur
• Nad 12 hodín až 18 hodín: 13,10 eur
• Nad 18 hodín: 19,50 eur

Maximálny príspevok zamestnávateľa (od 1. apríla 2025): 55 % z 8,80 eur = 4,84 eur za každé jedlo.

Prečítajte si tiež: Profi Credit pre opatrovateľky

Ak sa zamestnancom zabezpečuje stravovanie vo vlastnom alebo inom stravovacom zariadení, zamestnávateľ prispieva od 1. januára 2025 v sume najmenej 55 % ceny jedla, maximálne sumou 4,57 eura na jedno jedlo.

Stravovacie poukážky (gastrolístky)

Podľa Zákonníka práce musí hodnota stravovacej poukážky predstavovať najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. To znamená, že minimálna hodnota gastrolístka od 1. apríla 2025 je 6,60 eur (75 % zo sumy 8,80 eur).

Aj na stravný lístok je zamestnávateľ povinný zamestnancovi prispievať v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže minimálna hodnota stravného lístka je 6,23 eura, tak od 1. januára 2025 zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravný lístok sumou najmenej 3,43 eura (55 % z 6,23 eura). Maximálna suma príspevku zamestnávateľa na stravný lístok je zase ohraničená sumou 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo je od 1. apríla 2025 suma 4,84 eur.

Podľa Zákonníka práce je suma finančného príspevku na stravovanie suma, ktorou prispieva zamestnávateľ na stravovanie iným zamestnancom so stravnými lístkami. Minimálna suma finančného príspevku na stravovanie od 1. januára 2025 je 3,43 eura a maximálne 4,57 eura.

Sociálny fond a príspevky na stravovanie

Nad rámec príspevkov zamestnávateľa podľa Zákonníka práce môže zamestnávateľ prispievať na stravu zamestnancov aj zo sociálneho fondu, ktorého použitie upravuje zákon o sociálnom fonde (zákon č. 152/1994 Z. z.). Výška príspevku zo sociálneho fondu nie je limitovaná, táto sa dohodne v kolektívnej zmluve a ak nie je uzavretá, o výške príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu rozhodne zamestnávateľ.

Prečítajte si tiež: Vyhnite sa prekvapeniam s daňami

Tvorba sociálneho fondu

Sociálny fond tvoria finančné prostriedky, ktoré sa používajú na realizáciu podnikovej sociálnej politiky v oblasti starostlivosti o zamestnancov.

• Povinný prídel: Najmenej 0,6 % zo základu (súhrnu hrubých miezd).
• Ďalší prídel: Môže byť tvorený z ďalších zdrojov, ako sú dary, dotácie a príspevky. Zamestnávateľ, ktorý vytvára zisk, môže prispievať do fondu prídelmi z použiteľného zisku.

Použitie sociálneho fondu

Prostriedky sociálneho fondu možno použiť na:

• Príspevky na stravovanie: Nad rámec povinných príspevkov podľa Zákonníka práce.
• Dopravu do zamestnania a späť: Ak zamestnanci dochádzajú do zamestnania verejnou dopravou a ich priemerný mesačný zárobok nepresahuje 50 % priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR.
• Sociálnu výpomoc a pôžičky: V prípade ťažkej životnej situácie zamestnanca.
• Kultúrne, telovýchovné a športové podujatia: Pre zamestnancov a ich rodinných príslušníkov.
• Rekreáciu: Príspevky na rekreáciu v sume prevyšujúcej 55 % oprávnených výdavkov.
• Zdravotnú starostlivosť: Príspevky na zdravotnú starostlivosť.
• Ďalšie sociálne aktivity: Podľa rozhodnutia zamestnávateľa.

Daňové aspekty sociálneho fondu

Príspevky zamestnávateľa na stravovanie zo sociálneho fondu sú daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov. Čo sa týka zdaňovania príjmov zo sociálneho fondu u zamestnanca, posudzuje sa to podľa zákona č. 595/2003 Z. z. Príjmy, ktoré sú oslobodené od dane, sú konkrétne uvedené v § 5 ods. 7 alebo v § 9. Ak sa príjmy neuvádzajú medzi oslobodením, podliehajú u zamestnanca zdaneniu.

Rozšírenie okruhu osôb

Zamestnávateľ môže v súlade s § 152 ods. 9 Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (resp. v internom predpise) rozšíriť okruh osôb, ktorým zabezpečí stravovanie alebo upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie. Ak by zamestnávateľ zabezpečoval zamestnancom stravovanie poskytovaním stravovacej poukážky, prostredníctvom ktorej si zamestnanec zabezpečí teplé hlavné jedlo a podľa § 152 ods. 9 písm. a) Zákonníka práce po prerokovaní so zástupcami zamestnancov, by upravil podmienky, za ktorých bude týmto zamestnancom poskytovať stravovanie, napr. počas dovolenky, alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti v práci (prekážka na strane zamestnávateľa), potom zamestnanci majú právo výberu podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce aj pri týchto skutočnostiach, t.j. môžu si vybrať medzi stravovacou poukážkou a finančným príspevkom na stravovanie.

Stravovanie a dovolenka

Podľa § 152 ods. 2 ZP má nárok na stravovanie zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Ak zamestnanec čerpá dovolenku, nenapĺňa podmienku výkonu práce, a teda štandardne nemá nárok na stravovanie.

Zamestnávateľ však môže využiť ustanovenia § 152 ods. 9 Zákonníka práce, ktoré mu umožňujú po prerokovaní so zástupcami zamestnancov (prípadne v kolektívnej zmluve), zabezpečiť stravovanie aj vtedy, keď zamestnanec čerpá dovolenku, keď je práceneschopný, poprípade pri iných prekážkach v práci alebo inej ospravedlnenej absencii.

Ak u zamestnávateľa nepôsobí odborová organizácia ani zamestnanecká rada (zástupcovia zamestnancov), čiže zamestnávateľ nemá s kým upraviť podmienky, za ktorých bude poskytovať stravovanie počas prekážok v práci na strane zamestnanca, zamestnanci nemajú nárok na stravné lístky počas čerpania riadnej dovolenky.

Ak zamestnávateľ poskytne stravovanie všetkým zamestnancom, t. j. tým, ktorí odpracujú zmenu, ale aj tým, ktorí čerpajú riadnu dovolenku, pôjde o daňovo uznateľné výdavky len za zamestnancov, ktorých výkon práce za zmenu bol viac ako štyri hodiny, čiže za zamestnancov, ktorí odpracovali potrebný počet hodín za zmenu pre nárok na stravovanie.

Príklady z praxe

Príklad 1: Podnikateľ účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva nakupuje stravné lístky pre svojich zamestnancov v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa. Hodnota stravy je 5,90 eura. Daňovým výdavkom pre zamestnávateľa je suma maximálne 4,29 eura (do 31.8.2024) alebo 4,57 eura (od 1.9.2024).

Príklad 2: Spoločnosť zamestnáva 8 zamestnancov. Zamestnávateľ v súlade so Zákonníkom práce poskytuje zamestnancom stravné lístky aj počas čerpania riadnej dovolenky. Toto je možné, ak to bolo prerokované so zamestnancami a upravené v internom predpise.

Príklad 3: Majiteľ jednoosobovej eseročky je v spoločnosti aj konateľ. V spoločnosti má uzatvorenú zmluvu o výkone funkcie konateľa. Vzhľadom na to, že spoločnosť nezamestnáva žiadnu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, nepovažuje sa na účely Zákonníka práce za zamestnávateľa, a preto nemá možnosť postupovať podľa § 152 ods. Ak by aj napriek uvedenému takáto spoločnosť prispievala na stravu konateľovi, napr. v sume 4,84 €, potom hodnota stravy (nepeňažná forma) je pre konateľa v súlade s § 5 ods. 7 písm. b) ZDP v nadväznosti na § 2 písm. aa) ZDP oslobodená od dane z príjmov.

Stravné SZČO a daňové výdavky

Fyzické osoby, ktoré dosahujú príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZDP“), t. j. príjmy z podnikania a príjmy z inej samostatnej zárobkovej činnosti (označujme ich pre potreby tohto článku skratkou „SZČO“) si môžu uplatniť do daňových výdavkov o. i. aj stravné.

Stravné ako daňový výdavok u SZČO upravuje ZDP dvoma rozdielnymi ustanoveniami v závislosti od skutočnosti, či ide o stravné, na ktoré majú SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný na tzv. pracovnej ceste, alebo za stravné, na ktoré vzniká SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný v mieste pravidelného výkonu činnosti.

• V zmysle § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je stravné (okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti) za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, najviac v rozsahu a vo výške ustanovených na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoCN“), ak SZČO súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi u zamestnávateľa), alebo daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.
• V zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP sú výdavky vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva (napr. stravné).

Zároveň upozorňujeme na skutočnosť, že ak daňovníkovi nevzniká počas čerpania dovolenky nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi, ak je SZČO zároveň zamestnancom), potom mu vzniká nárok na stravovanie za každý odpracovaný deň v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti.

Ide o maximálnu sumu daňovo uznaného výdavku na stravné SZČO za každý odpracovaný deň. Táto suma môže byť nižšia v prípade, ak si SZČO kúpi stravné lístky v nižšej menovitej hodnote (pre rok 2021 minimálne 3,83 €) alebo predloží doklad o nákupe najmä teplého hlavného jedla v nižšej sume (napr. obedové menu v reštaurácii).

Podmienky pre uplatnenie stravného SZČO

Kým zamestnancovi vzniká právo na zabezpečenie stravovania (či už vo vlastnom / zmluvnom stravovacom zariadení alebo formou stravovacích poukážok, ďalej aj „stravných lístkov“) alebo po novele Zákonníka práce účinnej od 01.03.2021 ako alternatívna možnosť právo na poskytnutie účelovo viazaného finančného príspevku na stravovanie (ak si zamestnanec nezvolí pri výbere zabezpečenie stravovania vo forme stravného lístka) až v prípade, ak zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny, SZČO vzniká právo na uplatnenie stravného do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku.

Za odpracované dni sa môžu považovať aj dni pracovného voľna a pracovného pokoja, ako aj štátne sviatky, ak SZČO v týchto dňoch pracovala. Žiadna právna úprava bližšie nešpecifikuje, či za odpracovaný deň“ SZČO sa má považovať deň, v ktorom odpracoval určitý počet hodín alebo je to „akýkoľvek“ odpracovaný deň (hoci aj v rozsahu jednej hodiny).

Na druhej strane vzhľadom na skutočnosť, že ZDP podmieňuje daňovú uznateľnosť stravného u SZČO odpracovaním dňa v kalendárnom roku, je potrebné túto skutočnosť vedieť „preukázať“, avšak ZDP nešpecifikuje spôsob, akým sa má preukázať skutočnosť, že SZČO daný kalendárny deň naozaj odpracovala. Nárok na uplatnenie stravného za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku musí SZČO preukázať dokladom (napr. o nákupe stravných lístkov alebo dokladom o nákupe najmä teplého hlavného jedla z reštaurácie, bufetu a pod.), a teda nemôže ísť o paušálne uplatnenie týchto výdavkov [§ 2 písm. i) ZDP].

Spätný nákup stravovacích poukážok nespĺňa podmienku preukaznosti vynaloženia výdavkov na stravovanie za odpracovaný deň vzhľadom na to, že dodatočným spôsobom nemôže byť preukázané stravovanie podnikateľa za obdobie, ktoré už ubehlo. Zakúpené stravovacie poukážky sa v momente úhrady nepovažujú za výdavok ovplyvňujúci základ dane.

Príklad: SZČO odpracovala v roku 2021 celkom 330 dní (vrátane nejakých tých sobôt, nedieľ, sviatkov…). SZČO nebola počas roku 2021 zároveň zamestnaná v pracovnoprávnom vzťahu a nevznikol jej nárok na príspevok na stravné v súvislosti s výkonom závislej činnosti; takisto si neuplatňovala do daňových výdavkov stravné v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, tzn. stravné v súvislosti s výkonom práce v inom ako pravidelnom mieste výkonu jej činnosti.

Stravné lístky vs. doklad o kúpe jedla

SZČO si môže uplatňovať výdavky na stravné aj formou dokladu o kúpe najmä teplého hlavného jedla za každý odpracovaný deň. Ak by ale viedol jednoduché účtovníctvo, zaúčtovanie dokladu o nákupe jedla za každý jeden odpracovaný deň by sa (v porovnaní s jednou faktúrou za kúpu stravných lístkov) zvýšili jeho výdavky na spracovanie účtovníctva. Ak by za zaúčtovanie jednej položky (pre ľahší výpočet) SZČO zaplatila účtovníčke 1 €, pri 300 odpracovaných dňoch (a teda 300 dokladoch o nákupe hlavného jedla napr. z reštaurácie) by to znamenalo 300 €.

Z uvedeného dôvodu (aj keď zohľadníme dodatočné výdavky na obstaranie stravných lístkov v podobe provízie za ich kúpu a prípadného poštovného a balného) vychádzajú aj naďalej stravné lístky (či už v papierovej alebo elektronickej podobe) za finančne výhodnejšiu alternatívu, ktorou je možné (za predpokladu splnenia vyššie uvedených podmienok) znížiť základ dane SZČO. Ďalším silným argumentom pre stravný lístok je, že kým pri doklade z reštaurácie by si SZČO musela niekedy aj priplatiť (nie vždy vie využiť napr. obedové menu), pri stravnom lístku zaň reštaurácia dostane preplatenú jeho nominálnu hodnotu a SZČO nevzniká nárok na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. 7 písm.

Pracovná cesta a stravovanie

Pri prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikateľ a jeho zamestnanci vykonávajú prácu alebo inú činnosť aj na iných miestach, ako je sídlo alebo prevádzka podnikateľa, resp. zamestnávateľa. Zúčastňujú sa tuzemských i zahraničných pracovných ciest, na ktorých im vznikajú rôzne výdavky. Základnou právnou normou, ktorá ustanovuje možnosť uplatnenia výdavkov súvisiacich s pracovnou cestou podnikateľov do daňových výdavkov, je zákon o dani z príjmov, podľa ktorého v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP daňovými výdavkami sú výdavky na cestovné náhrady, ktoré vznikli v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom daňovník činnosť pravidelne vykonáva.

Pracovnou cestou podnikateľa po vecnej stránke rozumieme skutočnosť, že podnikateľ uskutoční cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho miesto pravidelného vykonávania činnosti. Miestom pravidelného vykonávania činnosti môže byť miesto podnikania uvedené v živnostenskom liste, koncesnej listine alebo inom oprávnení na výkon činnosti, miesto, v ktorom je zriadená prevádzkareň, kancelária, predajňa a pod. V prípadoch, keď vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti nie je možné vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti, za miesto pravidelného vykonávania činnosti možno považovať miesto podnikania stanovené miestom trvalého pobytu.

Z časového hľadiska sa pracovná cesta začína nástupom fyzickej osoby v mieste pravidelného vykonávania činnosti na cestu do iného miesta, pokračuje výkonom činnosti v tomto mieste a končí návratom do miesta pravidelného vykonávania činnosti. Podnikateľ sám rozhoduje o svojej pracovnej ceste a sám znáša dôkazné bremeno, že ide o pracovnú cestu, ktorá priamo súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou.

Zákon o dani z príjmov uznáva ako daňový výdavok výdavky na cestovné náhrady pri pracovných cestách, na ktoré vznikol nárok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách. Výdavky zamestnávateľa na pracovné cesty, ktoré vznikli osobám špecifikovaným v zákone o cestovných náhradách a boli poskytnuté v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o cestovných náhradách, sú v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) ZDP daňovými výdavkami.

Pracovná cesta zamestnanca je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pravidelným pracoviskom je miesto písomne dohodnuté so zamestnávateľom alebo miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

Zamestnanec môže vykonať pracovnú cestu len vtedy, ak ho zamestnávateľ vyšle. Obvykle sa to robí vystavením cestovného príkazu pred nástupom na pracovnú cestu. Cestovný príkaz by mal obsahovať všetky náležitosti účtovného dokladu a údaje vyplývajúce zo zákona o cestovných náhradách. Záväzný formulár cestovného príkazu právnym predpisom stanovený nie je. Ak zamestnávateľ preukázateľne vynaloží tieto výdavky v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou vykonávanou prostredníctvom svojich zamestnancov a poskytovanie týchto náhrad je dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo vo vnútornom predpise, možno tieto výdavky považovať za daňové výdavky.

Výšku stravného, resp. výdavkov na stravovanie, ustanovuje opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré sa vyhlasuje uverejnením v Zbierke zákonov.

Pri zahraničných pracovných cestách si podnikatelia aj zamestnanci môžu uplatniť výdavky na stravovanie za každý kalendárny deň pracovnej cesty. Výška stravného v eurách alebo v cudzej mene je stanovená v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky.

Ak má fyzická osoba na tuzemskej alebo zahraničnej pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie v plnom rozsahu, nárok na uplatnenie výdavkov na stravovanie nemá.

Ak má fyzická osoba na pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, výdavky na stravovanie sa krátia. Za bezplatne zabezpečené jedlo považujeme hlavné jedlo, na ktoré fyzická osoba nemusí doplácať.

tags: #podnikatel #narok #na #stravny #listok #pocas