
Tento článok sa zameriava na tri rôzne témy: zdaňovanie kryptomien na Slovensku, izraelsko-palestínsky konflikt a podnikanie v Rakúsku. Hoci sa na prvý pohľad zdajú nesúvisiace, všetky tri témy sú komplexné a vyžadujú si podrobné preskúmanie.
Investovanie do kryptomien sa stáva čoraz populárnejším, no s príjmami z nich prichádza aj daňová povinnosť. Slovensko patrí medzi krajiny s potenciálne vysokým daňovým zaťažením pre príjmy z kryptomien. Pre fyzické aj právnické osoby platí, že kryptomeny podliehajú zdaňovaniu vždy pri predaji kryptomien alebo ich výmene za inú virtuálnu menu, majetok alebo služby. Toto platí aj v prípade, že ste kryptomeny vyťažili, vymenili alebo ste ich dostali ako dar.
Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sa príjmy z kryptomien zdaňujú ako ostatné príjmy podľa § 8. Odborníci na dane sa zhodujú, že jednou z možností, ako sa transakčnej dani vyhnúť, je používanie kryptomien.
Dobrou správou je, že ak ako fyzická osoba investujete do kryptomien prostredníctvom ETF fondov, po 1 roku držby nemusíte zo zisku platiť dane ani zdravotné odvody. Na porovnanie, v Portugalsku sú kryptomeny držané dlhšie ako jeden rok oslobodené od dane.
Medzi vlastníkmi kryptomien sa nájdu takí, ktorí hľadajú legálny spôsob, ako sa vysokému zdaneniu vyhnúť. Jedinou možnosťou je, ak sa z vás stane daňový rezident v inej krajine. Aby sa z vás stal rezident, musíte na danom území žiť viac ako 182 dní. V tomto prípade sa stáva vašou daňovou rezidenciou miesto, na ktorom ste strávili väčšiu časť roka.
Prečítajte si tiež: Podrobný prehľad nájomných zmlúv
Okrem vysokého zdanenia čelí Slovensko aj ďalšiemu problému - slabej ochrane investorov pred podvodmi. Podľa vyjadrenia Asociácie finančných sprostredkovateľov, na Slovensku chýbajú účinné opatrenia proti tzv. finfluencerom, ktorí propagujú rizikové investície bez právnej zodpovednosti.
Zdaňovanie kryptomien je komplexný proces, ktorý si vyžaduje podrobnú znalosť aktuálnych právnych predpisov. Ak si nie ste istí, ako správne zdaňovať príjmy z kryptomien, neváhajte sa obrátiť na advokátsku kanceláriu.
Postoj k Palestínčanom rozdeľuje izraelskú spoločnosť počas celej jej existencie. Teroristický vpád Hamasu na izraelské územie, ku ktorému došlo 7. októbra 2023, zmenil dlhodobo zlú situáciu na katastrofálnu. Prišlo v ňom o život viac Izraelčanov než počas šesťdňovej vojny, a to za jeden deň. Popri Izraelčanoch prišlo o život množstvo obyvateľov iných krajín. Potvrdených obetí je vyše 1400. Teraz sme svedkami izraelskej odozvy - bombardovania vybraných cieľov v Gaze a príprav na pozemný útok. To všetko sa v minulosti už niekoľkokrát stalo.
Benjamin Netanjahu bol z tamojších politikov prvý, kto v tom nevidel problém, ale príležitosť. Vynieslo mu to veľký úspech a šestnásť rokov na čele krajiny. Teraz je v slepej uličke. A nielen Izrael. Prvým z nich je rozsah a brutalita teroristického výpadu Hamasu - niektorí z tých, ktorí sledujú palestínsko-izraelský konflikt dlhodobo a vedia, o čom hovoria, tvrdia, že nič porovnateľné sa v ňom ešte neodohralo. To je nebezpečná zhoda okolností.
Osobou, od ktorej závisí veľmi veľa, je najmocnejší politik v Izraeli, predseda vlády Benjamin Netanjahu. Má za sebou úspechy, prehry a škandály. Bol výrazným predstaviteľom pravice, lenže politický vývoj v krajine umožnil postupne vyrásť niekoľkým silným subjektom značne napravo od jeho strany. Je najkritizovanejšou osobou svojej krajiny, ale zároveň je veľa tých, ktorí ho opakovane volia. Od populizmu, s ktorým začal a s ktorým uspel, sa postupne presúva do autoritárskej polohy. Vo vzťahu k Palestínčanom obnovil tvrdosť, ktorú sa niektorí jeho predchodcovia pokúsili zmierniť, čo nefungovalo. Netanjahuova politika na nejaký čas zvýšila vnútornú bezpečnosť Izraela. To mu vynieslo popularitu. To platilo do 7. V ten deň Netanjahuov prístup k bezpečnosti Izraela katastrofálne zlyhal, nahromadený pretlak vybuchol. Problematický premiér zatiaľ zostáva pri moci. Rovnako ako vtedy je aj dnes rozpoltená zahraničná verejná mienka a vzťah sveta k Izraelu.
Prečítajte si tiež: Vysvetlenie zmluvy o zákaze jadrových zbraní
Mier je v záujme Izraela, palestínskej samosprávy na Západnom brehu, arabských krajín aj Západu. Je v záujme veľkej väčšiny obyvateľov Izraela aj oboch palestínskych území. Nie je v záujme Hamasu, Hizballáhu, ďalších palestínskych teroristických skupín a izraelskej extrémnej pravice. Situácia v týchto dňoch balansuje v nebezpečnom bode, z ktorého sa môže vydať ktorýmkoľvek smerom.
Historický židovský štát, izraelské a judské kráľovstvo, zanikol po zhruba tisíc rokoch svojej existencie v druhom storočí nášho letopočtu. Vzbúreneckej provincii Judea dali po porážke posledných povstalcov nové meno - Syria Palaestina - aby vymazali všetky spomienky a tradície. Z pôvodných obyvateľov sa stal národ bez vlasti. Len malá menšina zostala v krajine praotcov, kde musela akceptovať útlak, snahu o vykorenenie. Väčšina odišla, kam sa dalo. Tak vznikla židovská diaspóra - rozptýlenie utečencov, ktoré pretrváva dodnes.
V Palestíne vládol kadekto: Byzancia, niekoľko arabských dynastií, Mongoli a od roku 1516 osmanskí Turci. Obrovská koncentrácia zásadných miest všetkých troch monoteistických náboženstiev na veľmi malom území spôsobuje problémy dodnes.
Moderní židovskí prisťahovalci začali do Palestíny prichádzať koncom devätnásteho storočia. Rakúsky novinár Theodor Herzl založil v roku 1896 sionistické hnutie, ktorého cieľom bolo obnoviť židovský štát. Tu treba zdôrazniť, že túžba po návrate do krajiny dávnych predkov bola súčasťou židovskej identity mnoho storočí. Ani na ten nemal žiadny monopol. Európski Židia odchádzali jednotlivo aj v skupinách do tureckej Palestíny už pred Herzlom a nezávisle od neho. Zatiaľ čo v západnej Európe bolo v 19. V rokoch 1881 a 1882 sa cez západné Rusko prehnala vlna pogromov, masového vraždenia Židov, ničenia majetku, znásilňovania žien. Druhá taká vlna sa odohrala v rokoch 1903 až 1906. Obe vyvolali židovskú emigráciu. Palestína nebola jej hlavným cieľom, tam odišla len menšina Židov opúšťajúcich Rusko.
Po rozpade osmanskej ríše, ktorá rovnako ako rakúske a ruské impérium neprežila svetovú vojnu, si Blízky východ rozdelili Francúzi a Briti. Palestína pripadla Veľkej Británii, ktorá nad ňou vykonávala takzvanú mandátnu správu - jednoducho povedané protektorát.
Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty pôžičky
Dokument, ktorý zohral úplne zásadnú úlohu v dejinách dvadsiateho storočia, nie je nič viac než stručný list, ktorý Balfour 2. Tie stoja za pozorné prečítanie. „Národná domovina“ (national home) je opatrná formulácia vyhýbajúca sa slovu „štát“. (Nevymyslel ju Balfour, ale sami sionisti, aby predišli negatívnym reakciám. Jej zriadenie „v Palestíne“ jasne naznačuje, že nemusí ísť a zjavne ani nejde o celú Palestínu, len o jej časť. Nakoniec „nežidovské spoločenstvá“, ktorých práva sa nemajú v ničom obmedziť, sú, samozrejme, palestínski Arabi - väčšinoví obyvatelia Palestíny. Weizmann nežiadal viac, pretože vedel, že viac by nedostal - aj toto bolo až príliš. Teraz bolo na sionistoch, aby si ju už nikdy nedali pribuchnúť. Každému, kto sa len trochu zamyslel, muselo byť jasné, že spolu s obrovskou príležitosťou vzniká obrovský problém. „Jeden národ sľúbil druhému územie tretieho,“ komentoval to po rokoch židovský spisovateľ Arthur Koestler. Nedali sa pred tým zavrieť oči. Sionisti ich však zavrieť museli, ak si chceli zachovať nádej na skutočný židovský štát.
K hlavným zámerom sionistického hnutia patrilo budovať poľnohospodárske osady; nie všetci prisťahovalci na to boli dobre vybavení, mnohí sa potom čoskoro stiahli do miest. Politicky to boli väčšinou socialisti. Nábožensky boli vlažní až ľahostajní. Väčšinou boli mladí. Kde brali pôdu, na ktorej sa usádzali, či už išlo o vidiecke osady, alebo mestské pozemky? Tureckí a neskôr arabskí vlastníci pôdy ju ochotne predávali. Väčšinou išlo o bohatých veľkostatkárov. Mnohí z nich nežili v Palestíne, ale skôr v Istanbule, po vojne neskôr v Bejrúte či Damasku. Na pôde, ktorú títo veľkostatkári predávali Židom, mali nájomcov - drobných arabských roľníkov -, ktorých často klamali. Napätie rástlo, najskôr však nepozorovane. Krátky čas sa mohlo zdať, že veci spejú k lepšiemu. Mladí pokrokári sa tvrdou prácou zocelia a ku knižným znalostiam pridajú praktické schopnosti. Zaostalá Palestína získa vzdelaných ľudí a pozdvihne sa v nej životná úroveň. Kočovníci a pastieri sa budú môcť nechať ošetriť židovským lekárom v modernej nemocnici.
Lenže čoskoro sa začali spory. Áno, povedala moslimská náboženská rada, spravujúca v tom čase celý Jeruzalem, ale aby bolo jasné, že Židia nechcú svoj chrám vybudovať znovu, nesmú tam nič zmeniť. Vôbec nič? Ani lavičku pre starých a chorých? Ani zástenu oddeľujúcu mužskú a ženskú časť, ako je to povinnosťou v synagógach? Nie, ani to. Nebláznite, veď to je maličkosť… a z tohto handrkovania sa o skladací paraván vzišla v roku 1929 prvá veľká vlna násilností medzi palestínskymi Arabmi a Židmi. Jedni aj druhí sa cítili v plnom práve. Arabi žili v Palestíne pod tureckou vládou stovky rokov. Vzdelaní medzi nimi, samozrejme, vedeli o židovskej histórii, ale zaujímala ich asi tak ako obyvateľov súčasného Londýna pozostatky rímskeho Londonia: staré príbehy a trochu otesaného kamenia. Teraz však so znepokojením sledovali, ako legendy ožívajú a v podobe prílivu prisťahovalcov prichádzajú do ich krajiny, o ktorej hovoria ako o svojej. Z hľadiska Židov to bolo úplne inak. Po dvoch tisícoch rokov vyhnanstva sa konečne vracajú domov. Nikto im nič nedaroval, domov v starej vlasti si musia kúpiť a vlastnými rukami postaviť. Briti sa k ich nároku stavajú vlažne. Zaostalí Arabi nechápu dobrodinstvo vyššej civilizácie, ktorú Židia z Európy prinášajú - nič to, počkáme, možno to pochopia. Ak nie, ich škoda. Mocnosti už o Palestíne predsa rozhodli, tak ako Európania rozhodovali o kolóniách vždy. Pre Židov bolo rozhodujúce, že majú dohodu s Britmi. Situáciu ďalej komplikovalo, že v krvavej vojne s Turkami, ktorá sa skončila len nedávno, boli Arabi britskými spojencami. Za svoj významný príspevok očakávali odmenu v podobe nezávislosti. Britskí vysokopostavení úradníci, vyslaní na neľahkú a neobľúbenú misiu do Jeruzalema, si väčšinou lepšie rozumeli s tamojšou arabskou elitou než so Židmi. „Arabská inteligencia má francúzsku kultúru, je zábavná, civilizovaná, tragická a veselá. Židia popri nich vyzerajú kŕčovito, meštiacky, stredoeurópsky.“ Arabská špička jednoducho patrila k rovnakej spoločenskej triede ako tamojší Briti.
Mladí a progresívni budovatelia kibucov boli a do určitej miery stále sú hlavnou zložkou zakladateľského mýtu štátu Izrael. V skutočnosti však bolo sionistické hnutie od začiatku rozdelené na ľavicu a pravicu. Pred druhou svetovou vojnou to neplatilo, vtedy pre ľavicu boli určujúce vízie o spoločnom hospodárení, o svojbytnej podobe socializmu. Jeho hlavným protihráčom bol Vladimir Ze’ev Žabotinskij, ktorý v roku 1923 založil Alianciu revizionistických sionistov, čím vznikla politická línia, na ktorú neskôr nadviazali Menachem Begin, Jicchak Šamir - a Benjamin Netanjahu, ktorého otec Bencijon patril k blízkym spolupracovníkom Žabotinského. Medzi ľavicou a pravicou, teda Benom Gurionom a Žabotinským, bolo menej rozdielov, než sa zdalo na prvý pohľad. Žabotinskij zastával tvrdú líniu, aktívny silový postoj, budovanie ozbrojených síl zameraných predovšetkým proti Arabom, ale v prípade potreby aj proti Britom, ktorých politiku vnímal ako obmedzujúcu. Hlásal militantné heslá: „Židia, učte sa strieľať!“ Neváhal siahať po inšpirácii aj do fašistického Talianska, jeho hlavnými vzormi však boli taliansky revolucionár Garibaldi a zakladateľ moderného Poľska Józef Piłsudski. Ten nemal k Palestínčanom o nič lepší vzťah než Žabotinskij a v zásade súhlasil, že riešenie bude musieť byť silové, pretože dohoda o spolužití oboch národov nie je možná. Líšil sa však od Žabotinského tým, že bol politicky prezieravejší. Násilnosti v roku 1929, ktoré sa začali umiestnením paravánu pri Múre nárekov, oboch súperov rozdelili definitívne.
Na obranné účely si prisťahovalci v roku 1920 zriadili polovojenskú organizáciu Hagana. Tá podliehala Židovskej agentúre - neoficiálnej vláde neexistujúceho štátu - a Briti jej existenciu mlčky tolerovali. Revizionisti z Hagany v roku 1931 odštiepili vlastnú organizáciu, ktorú nazývali Ecel, mimo Izraela je však známa hlavne pod názvom Irgun. Tú Briti okamžite vyhlásili za teroristickú, a to právom. Irgun odpovedal na násilie násilím. Niektorí z dolapených členov Irgunu boli Britmi odsúdení na trest smrti za terorizmus. Popularita Irgunu a jeho akcií vzrástla do takej miery, že Ben Gurion - aby sa neocitol na vedľajšej koľaji - dal nakoniec v rámci Hagany zriadiť jednotky špeciálnych operácií, ktoré podnikali v podstate to isté čo Irgun, len menej otvorene. Pre britskú správu bolo čoraz ťažšie udržať v krajine elementárny poriadok - a robila to so stále väčšou nechuťou. V roku 1936 vypuklo veľké arabské povstanie namierené proti Britom a židovskému prisťahovalectvu. Slúžili v nej budúci významní predstavitelia izraelských ozbrojených síl - Moše Dajan a Jigal Alon. Význam jednotky sa často preceňuje. Rozhodne nie je dôkazom rozsiahleho spoločného postupu Židov a Britov.
Počas arabského povstania prevládal medzi britskými politikmi názor, že Palestínu ju nutné rozdeliť na dva národné štáty - židovský a arabský. Vyžadovalo by si to nútený presun časti arabského obyvateľstva (židovského nie, toho bolo oveľa menej). Ben Gurion a Weizmann viac-menej súhlasili. Páčilo sa im hlavne to, že by odsun zaistili samotní Briti, proti však boli židovskí revizionisti aj predstavitelia Arabov. Ani v samotnej Británii nemalo rozdelenie Palestíny jednoznačnú podporu, pretože by znamenalo obrovské náklady a riziko zatiahnutia do ozbrojeného konfliktu. Napriek tomu ho vláda v roku 1939 schválila a potom predložila Židom a Arabom ako hotovú vec, hoci trochu neurčitú. K rozdeleniu malo dôjsť do desiatich rokov. To bolo regulované takmer počas celého obdobia britskej správy s výnimkou niekoľkých prvých rokov, počty prijatých však vždy viac-menej zodpovedali počtu záujemcov. Veľa prichádzajúcich sa zároveň pomerne skoro otočilo na päte a vrátilo sa do Európy či Ameriky. Reakcia palestínskych Židov bola prekvapujúco mierna. Jednak im zrejme bolo jasné, že aj tak nič nezmôžu, a zároveň nastala chvíľa, keď bolo v ich záujme byť lojálni. Od roku 1940 sa bojovalo aj v severnej Afrike. Ak by tam Briti nedokázali Rommelov Afrikakorps zastaviť, Nemci by sa veľmi pravdepodobne dostali aj do Palestíny.
Rakúsko je vďaka svojej polohe veľmi obľúbenou krajinou, kde sa darí mnohým Slovákom získať prácu, prípadne si u našich susedov zakladajú podnikatelia živnosť či firmu. Treba však mať na pamäti, že Rakúsko prijalo čo sa týka trhu práce tvrdé reštrikcie a pre nových členov EÚ zaviedlo tzv. prechodné obdobie. V rámci tohto prechodného obdobia obmedzilo Rakúsko výkon niektorých služieb. Pre SZČO (čiže pre živnosť a podnikanie, nie bežná práca) sa tieto obmedzenia vo všeobecnosti nevzťahujú, avšak podľa Rakúskeho práva ak prevažuje charakter ekonomickej alebo osobnej závislosti slovenského podnikateľa od objednávateľa, predpokladá sa, že ide o pracovnoprávny vzťah, ktorý podlieha aj obmedzeniam.
K získaniu rakúskeho živnostenského listu je potrebné predložiť: rodný list, doklad o štátnom občianstve, potvrdenie o prihlásení k trvalému pobytu, doklad o spôsobilosti podnikateľa (napr. vysvedčenie). V momente získania rakúskeho živnostenského listu sa podnikateľ stáva členom Hospodárskej komory. Vybavenie, pozastavenie ale aj zrušenie treba v každom prípade vykonať priamo na danom úrade cez príslušný formulár. Každá práca na živnosť (aj pre opatrovateľky) musí byť oficiálne podložená. V prípade Rakúska je možné dokonca aj rodinné podnikanie.
Pri viazanej živnosti je potrebné predložiť: písomnú žiadosť a vyplnený formulár - predkladá sa na Ministerste hospodárstva a práce, potvrdenie o vykonávaní činnosti v danom odvetví a dĺžke praxe (vydá krajský úrad v SR - žiadateľ musí preukázať odbornú spôsobilosť), výpis z registra trestov v SR, osvedčenie o štátnom občianstve (overená kópia OP), kópia dokladu o nadobudnutí vzdelania. Doklady sa musia predložiť spolu s úradne overeným prekladom do nemeckého jazyka.
Podnikateľ môže na základe slovenského živnostenského listu podnikať v Rakúsku len v prípade, ak ide o dočasnú činnosť. V takomto prípade neplatí v Rakúsku dane a podáva daňové priznanie na Slovensku - tu platí aj odvody. Kritériá potrebné k podnikaniu pri dočasnej činnosti:
V prípade, ak podnikateľ nespĺňa kritériá dočasnosti, môže v Rakúsku podnikať len na základe rakúskeho živnostenského listu.
Zoznam odvetví a služieb, na ktoré sa vzťahujú obmedzenia voči SR v rámci prechodného obdobia:
Pojem „obmedzenie“ znamená, že v dotknutých odvetviach je možné zamestnávať výhradne zamestnancov z tých členských krajín EÚ, na ktoré sa obmedzenia nevzťahujú, čiže SR má obmedzenú možnosť vysielania vlastných zamestnancov - príslušníkov SR.
Voľný pohyb tovaru je jedným zo základných kameňov jednotného európskeho trhu. Odstránenie národných prekážok voľného pohybu tovaru v rámci EÚ je jednou zo zásad zakotvených v zmluvách EÚ. Z tradične protekcionistického východiska krajiny EÚ neustále rušia obmedzenia, aby vytvorili „spoločný“ alebo jednotný trh. Tento záväzok vytvoriť európsku obchodnú oblasť bez hraníc viedol k vytvoreniu väčšieho bohatstva a nových pracovných miest a celosvetovo vytvoril EÚ ako svetového obchodného hráča popri Spojených štátoch a Japonsku.
Zmluva o EÚ dáva členským štátom právo stanoviť limity pre voľný pohyb tovaru, ak existuje špecifický spoločný záujem, ako je ochrana životného prostredia, zdravia občanov alebo verejného poriadku. To napríklad znamená, že ak vnútroštátne orgány členského štátu považujú dovoz výrobku za potenciálnu hrozbu pre verejné zdravie, verejnú morálku alebo verejný poriadok, môžu mu odoprieť alebo obmedziť prístup na svoj trh. Príkladmi takýchto produktov sú geneticky modifikované potraviny alebo určité energetické nápoje.
Aj keď vo všeobecnosti neexistujú žiadne obmedzenia na nákup tovaru v inom členskom štáte, pokiaľ ide o tovar na osobnú spotrebu, existuje séria európskych obmedzení pre špecifické kategórie výrobkov, ako je alkohol a tabak.
Ďalšou nevyhnutnou podmienkou fungovania vnútorného trhu je voľný pohyb kapitálu. Je jednou zo štyroch základných slobôd garantovaných legislatívou EÚ a predstavuje základ integrácie európskych finančných trhov. Európania teraz môžu spravovať a investovať svoje peniaze v ktoromkoľvek členskom štáte EÚ.
Liberalizácia kapitálových trhov znamenala kľúčový bod v procese hospodárskej a menovej integrácie v EÚ. Bol to prvý krok k vytvoreniu našej Európskej hospodárskej a menovej únie (HMÚ) a spoločnej meny euro.
Princíp voľného pohybu kapitálu nielenže zvyšuje efektivitu finančných trhov v rámci Únie, ale prináša aj rad výhod pre občanov EÚ. Jednotlivci môžu vykonávať veľké množstvo finančných operácií v rámci EÚ bez väčších obmedzení. Môžu napríklad jednotlivci s niekoľkými obmedzeniami ľahko otvoriť bankový účet, kúpiť akcie, investovať, prípadne kúpa nehnuteľnosti v inom členskom štáte. Spoločnosti z EÚ môžu investovať, vlastniť a riadiť iné európske podniky.
Určité výnimky z tejto zásady platia tak v rámci členských štátov, ako aj v tretích krajinách. Týkajú sa najmä zdaňovania, prudenciálneho dohľadu, úvahy o verejnej politike, prania špinavých peňazí a finančných sankcií dohodnutých v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ.
Občania členských štátov EÚ alebo EZVO si môžu byty prenajať alebo nadobudnúť vlastnícke právo na základe zásad, ktoré platia pre poľských občanov - poľské ustanovenia nediskriminujú týchto občanov, pokiaľ ide o ich prístup k bývaniu alebo nástrojom, ktoré podporujú prenájom alebo kúpu.
V Poľsku by mala byť kúpa akejkoľvek nehnuteľnosti potvrdená dohodou uzavretou pred notárom vo forme notárskej zápisnice. Nájomnú zmluvu možno uzavrieť na dobu určitú alebo neurčitú.
#