Mentálne postihnutie: Príčiny, faktory a prístupy

Mentálne postihnutie je komplexná téma, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a stručne sa dotýka možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.

Definícia mentálneho postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ.

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69): Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
• Stredne ťažká mentálna retardácia: Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne.
• Ťažká mentálna retardácia: Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe.
• Hlboká mentálna retardácia: Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Ľudia s touto mentálnou retardáciou sú zvyčajne imobilní, upútaní na posteľ. Neovládajú reč, nevedia jasne prejaviť ani svoje city. Iba asi 35% z nich vie aktívne prejaviť svoje základné potreby, napr. hlad. Ich komunikácia ostáva na nižšej úrovni a zvyčajne vydávajú len akési neartikulované škreky, stereotypne sa opakujúce zvuky, ktoré modulujú podľa svojho citového rozpoloženia.

Príčiny mentálneho postihnutia

Etiológia mentálneho postihnutia je rovnako komplikovaná ako jeho symptomatológia. Je to dané celým radom faktorov, podieľajúcich sa na vzniku mentálneho postihnutia. Negatívny zásah do vývinu môže nastať v akejkoľvek jeho fáze. Vo všeobecnosti možno príčiny vzniku mentálneho postihnutia rozdeliť na endogénne a exogénne. V prvom prípade sa jedná o príčiny genetické, v druhom prípade sú to príčiny, ktoré pôsobia od momentu počatia dieťaťa počas celého tehotenstva, pôrodu, popôrodného obdobia, raného detstva, alebo sa jedná o akýkoľvek nepriaznivý zásah počas ďalších vývinových období.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Určité poruchy vývinu môžu byť spôsobené chromozómami alebo atypickými génmi. Chromozómy sú malé štruktúry hereditárneho materiálu obsahujúce tisícky génov, ktoré sú zodpovedné za jedinečnosť jedinca a determinujú jeho vlastnosti a charakteristiky. Každá bunka ľudského tela obsahuje dedičnú hmotu usporiadanú typicky do tyčinkových útvarov - chromozómov.
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Toxoplazmová infekcia počas gravidity môže spôsobiť vrodené chyby ako hydrocefalus, chorioretinitis, intrakraniálne kalcifikácie a prejaviť sa neskôr ako mentálne postihnutie. Nebezpečná je infekcia rubeoly s následnými vrodenými chybami srdca a s mentálnym postihnutím. Ak prebehne infekcia cytomegalovírusom v priebehu prvého alebo tretieho trimestra, môže mať za následok okrem vrodených chýb srdca, zažívacieho traktu, hemolytickej anémie a trombocytopenickej purpury aj poruchu sluchu s následnou mentálnou retardáciou.
• Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.

Edukácia a prístup k osobám s mentálnym postihnutím

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Nezatracuje sa ani možnosť nápravy, postihnutie sa berie ako zaostávanie duševného vývinu. Vzdelávanie prebieha v špeciálnej základnej škole a smeruje k všeobecnému vzdelaniu a príprave na život a budúcu prácu, pre postihnutých s viacerými chybami. Dôležité sú špeciálne texty a osvetlenie, ak sa šetrí a rozvíja zrak. Obsah vyučovania je špecifický, napr. myslenie dlho dominantné v obrazoch.

Je dôležité odpútať dieťa od handicapu.

Možnosti vzdelávania

• Špeciálne školy pre deti a žiakov s mentálnym postihnutím: Poskytujú špecializované vzdelávanie a terapiu, ktoré sú prispôsobené potrebám žiakov.
• Špeciálne triedy pre žiakov s mentálnym postihnutím v bežných školách: Umožňujú žiakom s mentálnym postihnutím vzdelávať sa v bežnom školskom prostredí, s podporou špeciálnych pedagógov.
• Školská integrácia v bežných školách: Žiaci s mentálnym postihnutím sa vzdelávajú v bežných triedach, s individuálnou podporou a prispôsobením vzdelávacieho programu.

Vzdelávacie programy

Vzdelávací program pre žiakov s mentálnym postihnutím sa člení na tri varianty v závislosti od stupňa mentálneho postihnutia:

• Variant A: Pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia.
• Variant B: Pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia.
• Variant C: Pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia.

Dôležitou súčasťou vzdelávania je pracovné vyučovanie, ktoré vedie žiakov k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností.

Logopédia

Logopédia je vedný odbor v sústave špeciálnopedagogických vied, ktorého predmetom je edukácia, korekcia a rehabilitácia jednotlivcov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zaoberá sa nepostihnutými osobami s narušenou schopnosťou komunikácie, napr. dysfáziou (narušený vývin reči - neschopnosť osvojiť si hovorenú reč z rôznych etiologických príčin - forma oneskoreného, obmedzeného) alebo mutizmom (onemenie, neochota komunikovať hovorenou rečou pri interpersonálnych kontaktoch; spravidla na neurotickom). V ostatných odvetviach špeciálnej pedagogiky sa kladie dôraz na edukačnú činnosť, v pedagogike detí s narušenou komunikačnou schopnosťou sa kladie dôraz na korekciu, pretože edukácia prichádza do úvahy len v školách pre deti s narušenou komunikáciou.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Mentálna subnorma

Mentálna subnorma je prechodné pásmo medzi ľahkou mentálnou retardáciou a normou. V tomto pásme sa pohybuje až jedna šestina populácie. Dokážu absolvovať základnú školu, ale so zlým prospechom. Vedia sa vyučiť remeslu, pretože sú manuálne zruční. Pokiaľ ide o vývin reči, v začiatkoch rečového vývinu u apatikov existuje obdobie nemoty (po ktorom sa postupne objaví džavotanie) dlhšie než u eretikov.

• Eretický typ: Tieto osoby sú nepokojné, nestále a niekedy sa nedokážu ani na chvíľočku sústrediť na jednu činnosť. Sú motoricky nepokojné, niekedy veľmi impulzívne zlostné, agresívne a citovo labilné. Sú ťažko ovládateľné a sú stálym ohniskom konfliktov v okolí. Veľmi ťažko sa podriaďujú disciplíne. Charakteristická je pre tieto osoby aj citová nestálosť, slabá vôľa a neschopnosť prekonávať aj malé prekážky. Ich záujmy sú krátkodobé a povrchné.
• Apatický typ: Ide o opačný typ mentálne retardovaných. Tieto osoby sú pomalé, pasívne, ľahostajné a veľmi často málo pohyblivé. Neprejavujú záujem o komunikáciu, a ak aj hovoria, rozprávajú pomaly a s nápadnou monotónnosťou. Výkonnosť a ich aktivity je nižšia ako ich intelektové predpoklady. Bývajú zväčša pokojné, euforické a poslušné.

Život dospelých s mentálnym postihnutím

Aj dospelí ľudia s mentálnym postihnutím túžia po samostatnosti, nezávislosti, vhodnom bývaní, zmysluplnom živote a dobrej práci. Často sú však odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Miera asistencie je priamo úmerná schopnostiam jedinca a závažnosti postihnutia.

Dôležitým aspektom v živote dospelého človeka s mentálnym postihnutím je práca. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca a dáva mu pocit, že patrí do spoločnosti. Ak sa nepodarí zamestnať sa na voľnom trhu práce, možnosťou sú chránené pracovné miesta a chránené dielne.

Sociálne služby

Sociálne služby zohrávajú kľúčovú úlohu v živote ľudí s mentálnym postihnutím. Sú zamerané na prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie, zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti viesť samostatný život a na podporu začlenenia do spoločnosti.

Sociálne služby by mali byť kvalitné, dostupné a mali by rešpektovať dôstojnosť a práva prijímateľov.

Prečítajte si tiež: Definícia mentálneho a viacnásobného postihnutia

Diagnostika mentálneho postihnutia

Stanovenie diagnózy “mentálna retardácia” vychádza z psychologického vyšetrenia kognitívnych funkcií. Dieťa sa vyšetruje pomocou štandardizovaných testov. Cieľom diagnostiky je predovšetkým pomoc mentálne postihnutému jedincovi v rámci jeho výchovy a vzdelávania.

Je potrebné, aby sa k diagnostike mentálneho postihnutia pristupovalo komplexne, interdisciplinárne v úzkej spolupráci lekára, psychológa, špeciálneho pedagóga, či sociálneho pracovníka.

tags: #mentálne #postihnutie #príčiny #a #faktory