Mentálne Postihnutie: Charakteristika a Stupne

Mentálne postihnutie je komplexná téma, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Tento článok poskytuje ucelený pohľad na mentálne postihnutie, definuje ho, popisuje jeho stupne, analyzuje príčiny a stručne sa dotýka možností edukácie a prístupu k osobám s mentálnym postihnutím.

Definícia Mentálneho Postihnutia

Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatió" (zdržanie, oneskorenie). "Retardatió" vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.

Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ).

Za mentálnu retardáciu sa pokladá zastavenie alebo nedokončenie vývinu intelektu. Porucha sa prejavuje počas vývinovej periódy a charakterizuje ju najmä poškodenie schopností patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t. j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Niekedy sa dopĺňajú stupnicami hodnotiacimi sociálnu adaptáciu v danom prostredí. Hodnotenie umožňuje približné stanovenie stupňa duševnej zaostalosti.

Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Na jednej strane sa dá hovoriť o oslabenosti niektorých schopností, na druhej strane, títo ľudia môžu mať nadpriemerne vyvinuté iné kvality. Druhou hlavnou charakteristikou mentálnej retardácie je znížená schopnosť adaptability. Adaptabilitu chápeme ako schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Pri mentálnej retardácií sú narušené aj iné zručnosti - kognitívne (poznávacie), rečové, pohybové a sociálne, ktorých úroveň možno merať štandardizovanými psychometrickými testami.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Dôležité je si uvedomiť, že ľudia s mentálnym postihnutím sú výnimočné bytosti plné potenciálu, citov, emócií, sú nám priateľmi, partnermi a v našej spoločnosti plnohodnotnými členmi. Pokiaľ chceme vedieť, s akým človekom pracujeme, je nevyhnutné brať ohľad na jeho individuálne charakteristiky a prostredie, v akom sa pohybuje. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku. Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.

História Názvoslovia

Mentálne postihnutie sa v minulosti označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi. V roku 2009 bola zahájená prostredníctvom Special Olympics International a Best Buddies kampaň za "Ukončenie používania slova Retard". Ide o zvyšovanie povedomia spoločnosti o dehumanizujúcich a škodlivých účinkoch slova "retard" a na presvedčenie všetkých, aby prestali používať tzv. R-slovo.

Stupne Mentálneho Postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv.Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r.1992 10.revízia tejto klasifikácie).

Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností.

Ľahká Mentálna Retardácia (IQ 50-69)

Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Mierna duševná zaostalosť (ľahká mentálna retardácia) - IQ 50-69. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

V školskom veku je odlišnosť zreteľnejšia a dieťa nezvláda nároky, ktoré sú naň kladené. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. Väčšina zdravotných postihnutí prináša zo sebou aj určité fyzické symptómy, znaky. Nemať všetko súmerné, krásne znamená odlišovať sa. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní, byť úspešný, znamená odlišovať sa. Nedosiahneš normu, nie si normálny. Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.

Stredne Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 35-49)

Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Osoby so stredne ťažkou intelektuálnou poruchou potrebujú podporu v mnohých aspektoch svojho života, vrátane vzdelávania, zamestnania a každodenných úloh, len zriedkakedy sa im podarí žiť samostatne. Postihnutie zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Ľuďom so strednou mentálnou retardáciou sa len zriedkakedy podarí žiť samostatne.

Ťažká Mentálna Retardácia (IQ 20-34)

Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Osoby s ťažkou intelektuálnou poruchou vyžadujú výraznú podporu v každodenných aktivitách. Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti.

Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho. Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať.

Hlboká Mentálna Retardácia (IQ pod 20)

Toto najťažšie postihnutie, pri ktorom je potrebný trvalý dozor, nie je časté. Typ postihnutia, keď človek nedosiahne mentálny vek viac ako 3 roky. Dieťa je najčastejšie imobilné, nedokáže si osvojiť reč, ani jej porozumieť. Takéto dieťa vyžaduje neustálu pomoc a starostlivosť opatrovateľa. Ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2. ročné dieťa. Dohovára sa cez neverbálne znaky, posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru, dožívajú sa veku do 30 rokov.

Prečítajte si tiež: Definícia mentálneho a viacnásobného postihnutia

Príčiny Mentálneho Postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu zahŕňať genetické faktory, problémy počas tehotenstva, komplikácie počas pôrodu, počiatočné detstvo, sociálne faktory, iné neurologické a neurodegeneratívne poruchy.

• Genetické faktory: Niektoré prípady intelektuálnej poruchy môžu byť spôsobené genetickými poruchami alebo abnormálnymi genetickými podmienkami. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia.
• Problémy počas tehotenstva: Rôzne faktory vplývajú počas tehotenstva na vývoj mozgu plodu. Tieto faktory zahŕňajú infekcie (napr. toxoplazmóza alebo rubeola), nedostatok živín, expozíciu toxickým látkam alebo užívanie niektorých liekov počas tehotenstva.
• Komplikácie počas pôrodu: Problémy v čase pôrodu, ako sú nedostatočný prívod kyslíka do mozgu novorodenca alebo komplikácie spojené s pôrodným procesom, môžu ovplyvniť zdravie mozgu novorodenca a viesť k intelektuálnej poruche.
• Počiatočné detstvo: Počiatočné obdobie života novorodenca je kritické pre vývoj mozgu. Infekcie, traumatické udalosti, otravy alebo zanedbanie v ranom detstve majú negatívny vplyv na mentálny vývoj dieťaťa.
• Sociálne faktory: Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny.
• Iné neurologické a neurodegeneratívne poruchy: Niektoré neurologické a neurodegeneratívne ochorenia ovplyvňujú intelektuálny výkon. Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období.

Podľa Lečbycha sa spolu s vytvorením prvých inteligenčných testov otvorila otázka vplyvu dedičnosti a prostredia a začalo sa predpokladať, že nameraný inteligenčný koeficient zostáva od detstva až do dospelosti stabilný, čo bolo zdrojom terapeutickej a rehabilitačnej skepsy. Neskôr sa názory sa obohatili o hľadisko psychologické a pedagogické. Začína sa pomalé odstraňovanie pesimizmu v terapii, rehabilitácii a vzdelávaní.

Výchova a Vzdelávanie Detí s Mentálnym Postihnutím

Výchova detí s mentálnym postihnutím si vyžaduje individuálny prístup a zohľadnenie ich špecifických potrieb. Dôležitá je láska, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine.

Edukácia závisí od druhu a stupňa postihnutia. Každé edukačné úsilie, ktoré aspoň čiastočne pozitívne ovplyvní jedinca, je opodstatnené a dôležité pre jeho rozvoj alebo udržanie stavu. Vyučovací predmet pracovné vyučovanie u žiakov s mentálnym postihnutím patrí medzi hlavné vyučovacie predmety. Vo vzdelávaní žiakov s mentálnym postihnutím má takú váhu, ako napríklad matematika a slovenský jazyk v bežnej základnej škole. Pracovné vyučovane plní aj dôležitú rehabilitačnú funkciu a najmä vedie žiaka k nadobúdaniu pracovných návykov a motorických zručností, ktoré majú pre jeho ďalší život rozhodujúcu úlohu. Má tri základné zložky: práce v dielni, pestovateľské práce a práce v domácnosti. Vo vyšších ročníkoch je tento predmet predprofesionálnou prípravou na budúce povolanie. Dieťa s mentálnym postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím (tu má dieťa do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety podľa stupňa mentálneho postihnutia)
• v špeciálnej triede pre žiakov s mentálnym postihnutím, zriadenej v bežnej škole (ak škola má takúto triedu zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané, jemu potrebné podmienky (podmienkou je, že škola musí mať školského špeciálneho pedagóga)

Pri vzdelávaní dieťaťa s mentálnym postihnutím je vždy dôležitá a rozhodujúca najmä aktuálna úroveň jeho intelektu - teda či sa jedná o ľahký, stredný, ťažký alebo hlboký stupeň mentálneho postihnutia. Z toho potom vychádza nastavenie vzdelávacieho programu, podľa ktorého sa bude dieťa vzdelávať. vzdelávanie podľa Variant A - vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie vzdelávanie podľa Variant B - vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie vzdelávanie podľa Variant C - vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie

Ukončením posledného ročníka ZŠ žiaci s MP nadobúdajú primárne vzdelanie - nie nižšie sekundárne, ako ostatní bežní žiaci základnej školy. Preto v ďalšom vzdelávaní nemôžu pokračovať - a to ani formou integrácie - v bežných stredných školách, pretože v týchto je predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie stredné vzdelanie. Žiaci s mentálnym postihnutím môžu však pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilište - poskytuje odbornú prípravu na výkon nenáročných pracovných činností a žiaci sa uplatnia v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovných síl. Môže mať aj prípravný ročník, v ktorom sa žiak vyprofiluje na určitý učebný odbor. Praktická škola - poskytuje prípravu na jednoduché pracovné činnosti, pripravuje na život v rodine, učí práce v domácnosti, učí sebaobsluhe, zaučí žiakov tak, aby mohli vykonávať jednoduché pracovné činnosti zväčša pod dohľadom inej osoby.

Dospelosť s Mentálnym Postihnutím

Dospelosť je obdobie vrcholu zrenia určitých funkcií. Aj človek s postihnutím túži po samostatnosti, nezávislosti, vhodnom bývaní, zmysluplnom živote a dobrej práci. Jedinci s postihnutím sú často aj v dospelosti odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Vo väčšine prípadoch si vyžadujú aspoň čiastočnú asistenciu.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím potrebuje asistenciu najmä v oblasti sebaobsluhy, rozvoji schopností, činností a návykov a sociálnej interakcie a integrácie. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou. Ak sa nepodarí človeku s postihnutím zamestnať sa na voľnom trhu práce, jeho ďalšími možnosťami sú chránené pracovné miesta a chránené dielne.

Sociálne Služby

Sociálne služby sú nástrojom sociálnej politiky a praktického presadzovania záujmov spoločnosti vo vzťahu k ľuďom odkázaným na pomoc. Ľudí s mentálnym postihnutím zvyknú v spoločnosti nazývať, že sú „iní“. V čom spočíva táto inakosť? Každá spoločenská doba má svoje ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti, aj v dnešnej dobe sú nastavené určité normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Byť mladý, krásny, bohatý, zdravý… byť vzdelaný, úspešný, mocný. Mohli by sme vymenúvať veľa rôznych prívlastkov. Koľko obmedzení majú týmito tzv. normami postavených ľudia s mentálnym postihnutím, ak ich začneme porovnávať s ideálmi krásy a úspešnosti.

Prístup k Ľuďom s Mentálnym Postihnutím

Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam. Študujúc definície mentálneho postihnutia, ktoré hovoria o znížení inteligencie rozličného stupňa v dôsledku organického poškodenia mozgu, prídeme na to, že beztak stále nevieme povedať, akí vlastne ľudia s mentálnym postihnutím sú. Podľa Mišovej pojmy ako „zníženie inteligencie“ či „poškodenie“ vo väčšine prípadov evokujú práve negatívne asociácie. Pritom hodnota IQ, ktorú stanoví inteligenčný test, nám nikdy nepovie, aký človek skutočne je.

V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb. Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu (napr. Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory (napr. Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory. Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami.

tags: #mentalne #postihnutie #charakteristika #a #stupne