Minimálne príjmy, nespravodlivosť a argumenty pre progresívne zdaňovanie

Opatrenia týkajúce sa konsolidácie vyvolali búrlivé diskusie. Tento článok sa zameriava na progresívnu daň z príjmov a argumenty, ktoré ju podporujú v kontexte spravodlivosti a minimálnych príjmov. Progresívna daň z príjmov sa často označuje ako „milionárska daň“, čo je manipulatívna technika vytvárania negatívnej konotácie.

Princíp progresívneho zdaňovania

Progresívne dane z príjmu sa uplatňujú na relatívne vysoké prímy relatívne malej časti zamestnancov a SZČO. Zásadný argument za progresívne zdaňovanie vychádza z princípu „schopnosti platiť“. Bohatší ľudia si môžu dovoliť prispieť do verejných financií vyšším dielom. Na jednej strane tak pomáhajú financovať vzdelanie, zdravotníctvo či sociálnu ochranu pre zraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Na druhej strane bohatší viac profitujú z kvalitnej infraštruktúry, stabilného právneho systému, fungujúcej justície či verejného vzdelania, ktoré im zabezpečuje kvalifikovanú pracovnú silu. Navyše, majetok a vysoké príjmy je možné nadobúdať a udržiavať iba vďaka tomu, že spoločnosť vytvára predvídateľné a bezpečné prostredie.

Rovnaké daňové sadzby pre všetkých totiž prehlbujú spoločenské nerovnosti. Ako už v 18. storočí upozornil filozof J. J. Rousseau, štát by mal zdaňovať bohatých viac, pretože tí menej pociťujú záťaž a zároveň viac profitujú z verejných služieb.

Na Slovensku dnes platí prvá sadzba dane 19 % až do približne 48 000 € ročne a druhá sadzba 25 % nad túto hranicu (okrem toho sú rôzne osobné nezdaniteľné či zvýhodnené položky). Praktickým dôvodom progresivity je prerozdeliť záťaž spravodlivejšie: bohatší tak viac prispievajú na verejné financie a uľahčujú napríklad financovanie sociálnych služieb pre chudobnejšie rodiny.

Nespravodlivosť rovnej dane

Rovnú daň z vyššie uvedených dôvodov nemôžeme považovať za „spravodlivú“. Naopak, prehlbuje sociálnu nerovnosť a nespravodlivosť, keďže rovnaké percento z príjmu má pre nízkopríjmové skupiny oveľa vyššiu relatívnu záťaž než pre vysokopríjmové domácnosti, čím zároveň oslabuje redistribučnú funkciu štátu a znižuje podporu slabších vrstiev demokracii, demokratickým procesom a demokratickým inštitúciám.

Prečítajte si tiež: Slovenský minimálny príjem: Analýza

Mnohé rozvinuté krajiny s najvyššou kvalitou života majú práve progresívne daňové systémy. Vyspelé severské štáty Škandinávie, Kanada a Holandsko dlhodobo uplatňujú niekoľko daňových pásiem s vysokými hornými sadzbami, zatiaľ čo výrazne plošnú rovná daň preferovali hlavne bývalé postsovietske krajiny. Teória tvrdí, že silný sociálny štát si vyžaduje vyššie podiely solidárne prospievajúcich. Kým diktatúry, či mladé rozvíjajúce sa ekonomiky presadzujú „rovnú daň“ ako formu nízkych daní pre všetkých, bohatšie demokratické krajiny využívajú progresivitu ako prostriedok na rovnejšie prerozdelenie. Medzinárodné inštitúcie pritom zdôrazňujú, že zvyšovanie progresivity daňového systému prispieva k znižovaniu ekonomickej nerovnosti. OECD odporúča upraviť daňové sadzby tak, aby boli viac progresívne, rozšíriť základ dane a minimalizovať možnosti daňových únikov či arbitráži. OECD upozorňuje, že doterajšie úľavy pre bohatých (napr. priaznivejšie zdanenie kapitálových výnosov oproti práci) zväčšujú priepasť nerovnosti, a odporúča posilniť progresivitu, samozrejme s ohľadom na motiváciu pracovať a investovať.

Problémy štátu a investičný dlh

V slovenskej verejnej debate často zaznieva, že štát je neefektívny a že si nezaslúži viac peňazí. V porovnaní s Rakúskom či Škandináviou však vidíme, že práve tam, kde je štát silnejší a aktívnejší, sa darí zabezpečiť vyššiu kvalitu verejných služieb aj vyššiu životnú úroveň obyvateľov. Heslá o „štíhlom štáte“ sa u nás využívajú ako zámienka na presadzovanie rovnej dane a neustáleho znižovania daní, čo je však cesta do slepej uličky. Dôsledky sú viditeľné na každom kroku.

Podľa oficiálnych údajov Inštitútu pre stratégie a analýzy a Útvaru hodnoty za peniaze dosahuje investičný dlh verejného sektora na Slovensku minimálne 40 miliárd eur, čo predstavuje približne 37 % HDP z roku 2022. Najväčší deficit je v doprave (15 miliárd eur), vo vodárenskej a kanalizačnej infraštruktúre (viac než 5 miliárd eur), v zdravotníctve (takmer 5 miliárd eur) a podľa NKÚ až 10 miliárd eur v modernizácii vodárenských sietí. Tieto čísla nie sú abstraktné - premietajú sa do života ľudí: 10 % obyvateľov nie je napojených na vodovod, 29 % na kanalizáciu a 12 % stále žije v domácnostiach bez splachovacieho záchoda.

Nie je preto udržateľné tvrdiť, že stačí „zefektívniť štát“. Efektivita je dôležitá, no ani najvyššia efektivita nedokáže nahradiť chýbajúce zdroje. Skúsenosť tzv. „štíhleho štátu“ v slovenskom kontexte ukazuje, že znižovanie daní a verejných výdavkov vedie k podfinancovaniu kľúčových oblastí a zhoršovaniu verejných služieb. Tento stav nie je výsledkom jedinej vlády, ale troch dekád politík trhového fundamentalizmu. Politík postavených na washingtonskom konsenze: deregulácia, privatizácia, škrty vo verejných výdavkoch a znižovanie daní. Namiesto efektívneho štátu sme dostali štát podfinancovaný a neschopný plniť svoje základné funkcie. Médiá a verejný diskurz tento trend často podporovali reprodukovaním protrhových naratívov o „škodlivosti“ verejných výdavkov a „nevyhnutnosti“ nízkych daní, čím legitimizovali tzv. „začarovaný kruh“ nízkych daní a nedostatočných verejných služieb. Slovensko sa tak ocitlo v pasci. Deficity a rastúci dlh sú prezentované ako dôsledok plytvania, no v skutočnosti sú primárne výsledkom zlého daňového mixu, nedostatočne progresívneho zdaňovania a politickej paralýzy, ktorá odmieta hovoriť o vyšších verejných investíciách.

Daňová emigrácia - mýtus alebo realita?

Častou kritikou progresivity je, že bohatí podnikatelia, špecialisti, manažéri, atď. údajne „utečú do zahraničia“, čo by odčerpalo daňové príjmy. Tento argument sa v diskusiách objavuje opakovane, no reálne dôkazy ho príliš nepodporujú. Štúdia prestížneho amerického sociologického ústavu analyzovala pohyb miliónových zárobkov a zdanenie elít v Spojených štátoch. Výskum dospel k záveru, že kým určitý daňový „odliv miliónárov“ nastáva, je štatisticky marginálny - ide o veľmi malý efekt na celú ekonomiku. K podobným záverom došli aj britský výskumníci, ktorí sa zamerali na dopady zvýšenia daní pre bohatých (študia 1, študia 2, štúdia 3). Tento naratív rozporujú aj slovenskí ekonómovia.

Prečítajte si tiež: Dopady zvýšenia minimálneho dôchodku

Inými slovami, väčšina úspešných profesionálov a podnikateľov „novodobých milionárov“ nie je ochotná jednoducho zmeniť rezidenciu kvôli zvýšeniu dane. Navyše, hospodárska spolupráca a európske dohody ďaleko komplikujú okamžitý útek kapitálu či ľudí. Ako upozorňuje ekonóm Gabriel Zucman (zakladateľ európskeho Daňového observatória), svet sa v posledných rokoch snaží zabrániť „pretekom k dnu“. Na summite G20 vlády zdôraznili, že všetci daňovníci, vrátane ultra-bohatých, musia prispievať svojím spravodlivým podielom - bez dostatočných daní štát nedokáže financovať vzdelanie, zdravotníctvo a sociálnu ochranu.

Zucman ďalej tvrdí, že pomôcť môže medzinárodná koordinácia - napr. odhadnutú globálnu minimálny daňovú sadzbu pre miliardárov, ktorý by eliminoval motiváciu uchýliť sa do daňových rajov. Nepochybne treba sledovať dopad každej reformy, ale obavy o hromadné opúšťanie krajiny „kvôli daniam“ zväčša prehliadajú motivácie pracovať, zaopatriť rodinu, starať sa o nehnuteľné majetky, ale aj životný štýl ľudí. Mnohí bohatí majú rodiny, prevádzky či majetky viazané na konkrétnom mieste, prípadne môžu diverzifikovať kapitál, no nemenia takto zjednodušene štátnu príslušnosť, ani daňový domicil jednoduchým presunom.

Slovensko vs. Česko - porovnanie daňových systémov

Ďalším často opakovaným mýtom je porovnávanie Slovenska s Českom a ďalšími okolitými štátmi. Oponenti tvrdia, že pri rovnakom hrubom plate by mal Slovák v Česku výrazne vyššiu čistú mzdu, pretože u nás údaje vychádzajú nevýhodnejšie. Je pravda, že v ČR majú základnú daňovú sadzbu 15 % (oproti slovenským 19 %) a aj druhú sadzbu len 23 % (oproti 25 % u nás), a pritom druhé pásmo sa v ČR aplikuje až pri vyšších mzdách. V praxi tak český zamestnanec dostane mierne vyššiu čistú mzdu z identického hrubého platu ako slovenský. Napríklad pri bežnej mzde - zhruba 1 800 € v ČR a 1 520 € na Slovensku - vychádza česká čistá mzda o viac než 300 € vyššia.

Avšak takéto porovnania zvyčajne vychádzajú z ideálneho modelu jednotlivca bez detí, bez ďalších daňových úľav. Ak vezmeme do úvahy rodinu s deťmi alebo manželku bez vlastného príjmu, obraz sa výrazne mení. Slovenský daňový systém totiž poskytuje relatívne vysokú daňovú podporu pre rodiny (naše tzv. daňové bonusy na deti sú napríklad podstatne vyššie ako v ČR) a nezdaniteľné časti (na manželku, študentov a pod.). Tieto výhody v čistom príjme často vykompenzujú nižšiu základnú sadzbu dane. Okrem toho treba zohľadniť aj rozdielnu výšku priemerných miezd (český priemer je vyšší) a sociálnych odvodov. Z toho vyplýva, že jednostranné porovnanie čistých miezd ignoruje množstvo detailov (rodinnú štruktúru, výdavkové paušály, motivačné príspevky a pod.). Skutočná konkurencia medzi krajinami v daňových podmienkach je komplexnejšia: záleží aj na službách a kvalite života, ktoré krajina bohatým ponúka. Ak by Slovensko pre výraznú progresiu skutočne vyvážalo talenty, bratislavské kaviarne by už boli prázdne a priemerná mzda by strmo klesala.

Jednoduchosť vs. rovnosť

Niektorí odporcovia progresivity zdôrazňujú jednoduchosť rovnej dane: ona naozaj znižuje administratívnu náročnosť a uľahčuje daňový compliance. Protiargument však znie, že nižšia byrokracia stojí na úkor rovnosti - výsledkom je regresia, keď chudobní v percentuálnej daňovej miere platia vlastne viac. Okrem toho treba zohľadniť, aké peniaze štát vďaka progresii dokáže vybrať a na čo ich použije.

Prečítajte si tiež: Nárok na odstupné pri dôchodku

Niektorí ekonómovia taktiež navrhujú presun daňovej záťaže z práce na spotrebu, alebo majetok - čiže zvýšenie DPH na luxusný tovar, alebo vyššie progresívne zdanenie finančných aj nehnuteľných majetkov, vysoko progresívne dane z dedičstva, alebo z prevodov majetku a darovania.

tags: #minimálne #príjmy #nespravodlivosť #argumenty