Odhaľte Pravdu o Mládeži: Sociálna Kríza Identity, Ktorá Mení Svet - Domov dôchodcov a Domov sociálnych služieb Tornaľa

20. February 2026

Úvod

Mládež a mladosť predstavujú významné obdobia v živote človeka, ktoré sú charakteristické nielen biologickými zmenami, ale aj sociálnym vývojom a formovaním identity. V súčasnej spoločnosti sa však čoraz častejšie hovorí o kríze identity, ktorá sa prejavuje najmä u mladých ľudí. Tento článok sa zameriava na definovanie mládeže a mladosti ako sociálnych javov a na analýzu krízy identity, jej charakteristík a možných príčin.

História a úloha historického kontextu

Pre antických historikov bola história hlavne zábavou a poučením. Postupne sa presadila tendencia zachytiť „objektívnu pravdu“, teda udalosti v ich jedinečnosti, a tendencia minulosť „upraviť“ (či interpretovať) z rôznych dôvodov. Základnými funkciami histórie dodnes sú: noetická (poznávacia), delektórna (zábavná, relaxačná) a edukačná (vzdelávacia).

Pojem história (po gr. historiá, t. j. činnosť vedúca k poznaniu) ako prvý použil Eforos z Kýmy, asi 405-330 pred Kr. Existuje „história o sebe“ - vývojové procesy spoločnosti v čase a priestore, tak ako sa odohrali, a „história pre nás“ - vývojové procesy spoločnosti v čase a priestore reflektované historiografiou (ale aj umeleckou literatúrou, literárnymi podsystémami a inými vednými odbormi). Zároveň jestvuje a je vnímaná polarita, čiže dôležité a marginálne témy histórie.

Pojem dejepisectvo ako kultúrna prax a snaha vytvoriť „reálny“ obraz minulosti je oveľa starší než história ako akademický odbor (historická veda). „Moderné dejepisectvo vzniklo v 19. storočí ako nástroj európskych nacionalizmov“ (Patrick J. Geary). V čase osvietenstva vznikli kritické historické metódy, čím sa historici posunuli z úrovne kronikárov a „uchovávačov pamäti“ na vedcov, využívajúcich vedecké metódy pri posudzovaní prameňov a podobne. Zlomovým dielom pre výklad pojmu historik je práca Duch zákonov z roku 1748, ktorej autorom je barón Montesquieu. Toto dielo prakticky začalo vytváranie predstavy, kto je historik.

Počas napoleonských vojen sa vo viacerých európskych krajinách silne prebudilo národné cítenie, sprevádzané prejavmi národnej hrdosti, čo viedlo k stále narastajúcemu záujmu o národné dejiny i o dejepisnú výučbu v školách, ktorá sa v modernom zmysle slova zrodila v Nemecku. Predstava o úlohách historikov bola dotvorená v priebehu prvej polovice 20. storočia. Historik sa tak stal človekom, ktorý iba nepopisuje udalosti, ale pokúša sa v nich nájsť aj súvislosti, k čomu využíva analýzy viacerých vedných odborov, akými sú napr. sociológia, etnológia, lingvistika, psychológia, politológia, ekonómia, religionistika, sociálna a kultúrna antropológia atď., v súčasnosti výraznejšie aj v reláciách s prírodnými vedami.

Prečítajte si tiež: Pohľad na súčasnú generáciu a jej správanie

Dejepis je školský predmet, ktorého hlavným odborným fundamentom je historická veda a ktorého význam spočíva predovšetkým v socializácii žiakov v súdobej spoločnosti, rozvíja ich porozumenie svetu a umožňuje im orientáciu vo svete - v sociálnej realite vyvíjajúcej sa v čase a priestore. Dejepis by mal rozvíjať abstraktné a logické, resp. kritické myslenie žiakov, eliminovať mýty a stereotypy, a to využívaním intelektových spôsobilostí, komunikačných schopností a kultivovaním ich verbálneho prejavu. V súčasnosti oproti tzv.

Na otázku: Kto je učiteľ dejepisu? - dáva odpoveď napr. profil absolventa študijného programu Učiteľstvo akademických predmetov - história v kombinácii, uvedený v platnom akreditačnom spise na Filozofickej fakulte UMB. Absolventi študijného programu získajú pedagogickú a odbornú spôsobilosť pre výučbu dejepisu na všetkých typoch a stupňoch základných a stredných škôl, na katedrách vysokých škôl a fakultách príslušného zamerania, ako metodici pre výučbu konkrétnych predmetov a predmetových skupín alebo špecializovaní pracovníci štátnej správy pre oblasť výchovy a vzdelávania na základných a stredných školách. Dosiahnuté vzdelanie umožňuje absolventom pokračovať v treťom stupni vysokoškolského vzdelávania (doktorandské štúdium) alebo vstúpiť do mimoškolského života.

Učiteľ dejepisu by mal ovládať základný obsah disciplín svojej špecializácie, princípy jej štruktúry, poznať metodológiu odboru a jeho širšie kultúrne a sociálne súvislosti. S týmto obsahom dokáže narábať ako s produktom ľudskej (vedeckej) činnosti a v tomto kontexte ho dokáže projektovať pre didaktické zámery a účely. Pre naplnenie stanovenej pedagogickej profilácie sú súčasťou štúdia disciplíny z oblasti didaktiky dejepisu, absolvovanie pedagogickej praxe na základných a stredných školách a odborné exkurzie. Okrem zvládnutia učiteľskej spôsobilosti (projektovania, realizácie a reflexie výučby v triede) je schopný participovať na vývoji metodických materiálov pre výučbu. Má taktiež primerané poznatky z metód výskumu a vývoja v didaktike svojich odborov.

Pod faktami minulosti rozumieme prejavy existencie a činnosti ľudí (ľudskej spoločnosti), ktoré sa odohrali v určitom čase (časovej perióde) a sú základným prejavom záujmu historiografie. Tieto fakty predstavujú alebo odrážajú historické pramene a ich štúdiom historická veda smeruje k poznatkom o minulej objektívnej realite. Historický fakt žije v 2 rovinách: (1.) ako faktický priebeh historickej udalosti alebo činu osobnosti, (2.) ako konštrukt - obraz, spracovanie tejto udalosti alebo činu osobnosti v pamäti, a to: (a) ako naratív v historiografii, (b) ako naratív v kolektívnej a individuálnej neoficiálnej historickej pamäti (napr. skutočný život M. R. Štefánika vs.

Historik vždy pracuje pod tlakom reality a otázka jeho tvorivej slobody nie je jednoduchá. Pritom do určitej miery sa aj u historika objavuje fenomén fikcie, pretože bez imaginácie je rekonštrukcia minulosti nemožná: pozostatky minulosti sú často neurčité. Medzi „skutočnom“ histórie a „neskutočnom“ fikcie však nie je neprekonateľná priepasť, navzájom si vypomáhajú. Podľa psychologických výskumov ľudia majú tendenciu nevyhľadávať informácie, ale konfirmácie - konfirmačný bias. Fakty prísne selektujú, a čo nie je v súlade s ich názormi, ignorujú, alebo tomu neprikladajú význam. Naopak - idey, ktoré vyhovujú tomu, čomu už vopred veria, alebo sú nejakým spôsobom zviazané s ich identitou či identitou skupiny, ku ktorej sa hlásia, považujú automaticky za dôveryhodnejšie a pravdivejšie.

Prečítajte si tiež: Šport a mladá generácia

Myslenie ľudí sa vyznačuje tým, že človek zvyčajne preferuje prvý dojem. Konštruuje vlastnú realitu a podvedome viac verí správam, ktoré potvrdzujú jeho videnie sveta, zatiaľ čo protikladné informácie vytesňuje, či ich berie skepticky. Mozog totiž vytvára tzv. mentálne skratky a triedi informácie, aby sa nepreťažil (takto vznikajú aj falošné spomienky na veci, ktoré sa vôbec nestali; človek zabúda, že šlo len o konštrukciu). Uvedený jav sa nazýva kognitívna disonancia (resp. predsudkový posun, t. j. najskôr sa utvorí predsudok, potom si ho jedinec potvrdzuje argumentmi či „dôkazmi“).

Každý človek má pocit, že si viac-menej spoľahlivo pamätá, čo sa odohralo počas jeho života. Veľkú dôležitosť výberu a s ním spojené kondenzácie pamäte v jednotlivom obrázku alebo predmete pocítime pri pokuse reflektovať, prečo na nás zábery amatérskeho videa rodinných stretnutí či stužkovej slávnosti namiesto očakávaného zdokonalenia procesu zapamätania pôsobí nepríjemne a nudne: pamäť nepotrebuje úplný záznam všetkého, čo sa stalo v reálnom čase. Pamäť potrebuje štruktúrovaný výber, ktorý je sám už istou interpretáciou. Tzv. klam pamäti môže vzniknúť, keď človek na niečo zabudol a pre potrebu rekonštrukcie (príp. pre potrebu rozprávania, svedectva) si domyslel (aj podvedome), ako „to“ bolo. Klam pamäti môže mať emočné pozadie a emocionálne zdôvodnenie.

Komunikatívna pamäť podľa nemeckého egyptológa a religionistu Jana Assmana zahŕňa spomienky na nedávnu minulosť, ktorú človek aktívne zdieľa so svojimi súčasníkmi. Je viazaná na existenciu živých nositeľov spoločnej skúsenosti a ich smrťou zaniká. Spoločenská pamäť sa vo svojej selektívnosti podobá pamäti jednotlivca. Je dokázané, že po 7 rokoch zabúdame väčšinu svojich zážitkov - a prednostne tie negatívne. Navyše „spoločenská pamäť“ podlieha cielenej manipulácii zo strany inštitúcií. Je reflektovaná makrotradíciou (prostredníctvom archívov, pamätníkov, múzeí, slávností) a mikrotradíciou (memoráty). Reinterpretácia spočíva v manipulovaní: s výberom tém, s akcentáciou určitých historických tradícií, so zoficiálnením „vyhovujúcej“ verzie tradície (pri viacerých ľudových významových verziách). Medzi pamiatky sa ťažko dostávajú doklady tých období minulosti, na ktoré by spoločnosť, resp. tzv. politická elita radšej zabudla. Také vytesnenie z kolektívnej pamäte môže nadobudnúť veľmi radikálne podoby (napr. ničenie starých kresťanských pamiatok v súčasnom Turecku a Azerbajdžane, minimum tureckých pamiatok v Bulharskej národnej galérii, absencia slovanských pamiatok pred a z čias príchodu starých Maďarov do Karpatskej kotliny v maďarských múzeách alebo v Putinovom Rusku zánik múzeí GULAGu či iba marginálna zmienka o násilí v 30.

Maurice Halbwachs rozdelil kolektívnu pamäť na historickú a autobiografickú. Historická pamäť reflektuje minulosť účelovo interpretovanú rôznymi spôsobmi - napr. ústnou tradíciou, písanými textami, obrazmi, sochami, pomníkmi, pamätnými tabuľami, suvenírmi, oslavami, sviatkami, divadlom, filmom atď. Historická pamäť je v sociálnych vedách zaužívaný pojem, ktorým sa pamäť jedinca definuje ako fenomén, pre ktorý je podstatné sociálne prostredie (napr. rodina, náboženská či politická skupina, národ). Oficiálnou zložkou historickej pamäti je (a) historiografická, politická a ideologická manipulácia s historickými faktami - napr. Dôležitou súčasťou tejto zložky sú pomníky. Pomník má zafixovať konkrétnu podobu minulosti v danom priestore a čase, v ňom „spredmetnená“ minulosť je potom aktualizovaná v periodicky sa opakujúcich spomienkových rituáloch, viazaných na dané miesto, pri ktorých účastníci potvrdzujú svojím zhodným konaním a prežívaním svoju kolektívnu identitu.

Neoficiálnou zložkou historickej pamäti je historické povedomie bežných členov spoločenstva, ktoré má nezriedka podobu ústnych naratívov (povesť, fáma, memorát, konšpirácia). Oficiálna a neoficiálna zložka historickej pamäti sa vzájomne ovplyvňujú. Medzi kategórie historickej pamäti patria naratívnosť, minulosť a neoficiálnosť. Žánrové podoby kombinácií týchto kategórií sú: memoáre (pamäti), autobiografie, fámy, povesti (vrátane tzv.

Prečítajte si tiež: Príspevky pre mladých športovcov

Pozitíva zaradenia spomienok pamätníkov do výučby:

Žiaci sa učia vžívať do aktérov historického diania, vnímať minulosť z každodennej perspektívy iného človeka a porozumieť intencionalite ľudského konania v dejinách.
Žiaci sa učia vžívať do rôznych členov svojej rodiny a reflektovať historické udalosti a skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na utváranie súčasných hodnôt a postojov ich rodičov, prarodičov a príbuzných.
(podľa Roberta Stradlinga) v prípade, že sa ukáže napr.
kontroverzný charakter situácie možno znížiť napr.
je možné využiť napr.
keď ale žiaci svojhlavo presadzujú postoj založený na neznalosti kontextu alebo slepo podporujú iba jednu interpretáciu udalostí, je vhodné uplatniť tzv. kompenzačnú stratégiu: napr. učiteľ vezme na seba rolu „diablovho advokáta“, alebo je možné žiakom ponúknuť také aktivity, ktoré zviditeľnia rozpory v zastávaných tvrdeniach a prirodzených ľudských reakciách, príp. patria k nim: obdobia (Veľká Morava, národné hnutie 19. storočia, 1. ČSR, 1.

Historický dokument je akýkoľvek písomný pozostatok minulosti, ktorý je možné uplatniť v historickej vede ako historický prameň. Analýza historického dokumentu predstavuje štyri základné kroky:

krok: zistenie jeho vierohodnosti,
krok: dešifrácia a identifikácia,
krok: interpretácia (ktorej dôležitou súčasťou je komparácia s inými prameňmi - overuje správnosť výpovede daného prameňa na základe iných prameňov, dopĺňa obmedzenú výpoveď o nové skutočnosti a aspekty),
krok: syntéza.

Jacob Burckhardt, predstaviteľ historizmu v 19. storočí, tvrdil, že pramene sú „nevyčerpateľné“ a práve preto sa musia znovu a znovu čítať tie knihy, ktoré sa už predtým raz „vyčerpali“, resp. prečítali. Prvým zdrojom historikovej práce aj práce učiteľa dejepisu je knižnica!

Historické postavy s výnimočnými osudmi sú oddávna nevyhnutnou súčasťou výučby dejepisu. Pritom život a dielo historickej osobnosti je spravidla vecno-didakticky viacrozmerné, čo zakladá a ponúka rôzne možnosti jeho didaktického využitia v kontexte so súčasným stavom dejepisného vyučovania. Historické postavy zohrali rôzne roly v dejinách, ich viacrozmernosť možno uplatniť v nasledujúcom členení. Dosah na život v spoločnosti v minulosti mali aj fiktívne postavy, v ktorých jestvovanie ľudia uverili. Môžeme ich rozdeliť na mýtické, polomýtické a literárne. Napr. pre starovekých Grékov boli postavy z ich mýtografie reálnymi vzormi, archetypmi správania. Alexander Macedónsky obdivoval hrdinov z eposov Ílias a Odysea, čo ho zreteľne ovplyvnilo pri jeho uvažovaní a plánoch. Príkladom polomýtickej postavy je Gilgameš, ktorého meno sa zachovalo v zoznamoch kráľov, ale vytvorenie eposu túto postavu úplne zahalilo mýtom. Mýtické a polomýtické sú aj viaceré postavy Biblie. Niektoré pôvodne literárne postavy bývajú časťou verejnosti považované za reálne - napr.

Reálne postavy možno deliť jednak na významné a marginálne v zmysle rozsahu a obsahu dejepisnej látky, jednak hodnotovo na národných hrdinov (pozitívne vzory), kontroverzné postavy, ktorých je väčšina a ktorých činy mali tak pozitívne, ako aj negatívne dôsledky a napokon vyslovene negatívne: démonické postavy, ktorých činy história jednoznačne odsúdila - ako (masoví vrahovia) Lenin, Stalin, Hitler, Mao, Pol Pot, Dzeržinskij, Himmler. Napriek tomu určitú časť populácie fascinujú a tá ich kruté činy obdivuje, ospravedlňuje alebo odmieta ich reálnosť (napr. tzv. osvienčimská lož zo strany neonacistických hnutí, tvrdenie v knihách Davida Irvinga, že Hitler nevedel o holokauste atď.). Napr. podľa výskumu verejnej mienky z februára 2006 47 % obyvateľov Ruska pokladalo rolu Stalina v histórii za pozitívnu (29 % za negatívnu) a v roku 2014 už 52 % ruských občanov hodnotilo Stalina pozitívne.

Podľa Petra Macha fenomén národného hrdinu, príp. národného mučeníka ako súčasť národnej symboliky „zohráva významnú úlohu spolu s takými kategóriami ako sú národná minulosť, národný jazyk, národné územie: pomáha jedincovi orientovať sa v priestore a čase, spoluvytvára ilúziu priamej kontinuity medzi predkami, súčasníkmi a potomkami, tvorí dôležitý prvok predstavovaného príbehu národných dejín a kolektívnej historickej pamäti národného spoločenstva.“ Sociológia definuje národných hrdinov ako jedincov, ktorí vykonali významné odvážne činy, väčšinou s nasadením vlastného života, a preto sú prezentovaní ako vzory konania a správania sa. Každá spoločnosť i každá ideológia ašpirujúca na hromadnú akceptáciu a najmä tá, ktorá má štátotvorné ambície, potrebuje svojich hrdinov ako vzory správania sa. Ideálne typy hrdinov sa opierajú o reálnych ľudí, ich skutky sú však často dotvárané v mýtotvornom procese.

Španielsky filozof José Ortega y Gasset konštatoval, že hrdinom je vynikajúci človek, ktorý „utvára vznešený život vykonávaním svojej vôle k prekonávaniu sféry všedného a daného,“ a za jeho opak označil človeka davov, ktorý je „spokojný s vlastnou priemernosťou a namiesto rozumu spolieha sa na mienku“. Kolískou väčšiny historických mýtov (hoci čerpajú zo starších predlôh) je predovšetkým moderný nacionalizmus formovaný v 19. storočí. Samuel Bredetzky, rodák zo Spiša (1772-1812), konštatoval: „Prekliaty nac…

Definícia mládeže a mladosti

Mládež a mladosť sú sociálne konštrukty, ktoré sa líšia v závislosti od kultúrneho a historického kontextu. Všeobecne sa mládež definuje ako obdobie medzi detstvom a dospelosťou, zvyčajne od 15 do 24 rokov. Mladost' je širší pojem, ktorý zahŕňa obdobie od puberty do približne 30 rokov. Tieto obdobia sú charakteristické prechodom od závislosti na rodičoch k samostatnosti a zodpovednosti.

Charakteristiky mládeže a mladosti ako sociálneho javu

Mládež a mladosť sú obdobia intenzívneho sociálneho učenia, experimentovania a hľadania vlastnej identity. Medzi hlavné charakteristiky týchto období patria:

Socializácia: Mládež sa aktívne zapája do sociálnych interakcií, vytvára si priateľstvá a vzťahy, ktoré ovplyvňujú jej hodnoty, postoje a správanie.
Formovanie identity: Mládež hľadá odpovede na otázky "Kto som?" a "Kam patrím?". Experimentuje s rôznymi rolami, hodnotami a presvedčeniami, aby si vytvorila vlastnú identitu.
Vzdelávanie a príprava na povolanie: Mládež sa pripravuje na budúce povolanie prostredníctvom vzdelávania a získavania praktických skúseností.
Hľadanie autonómie: Mládež sa snaží o nezávislosť od rodičov a o preberanie zodpovednosti za vlastné rozhodnutia a činy.
Kritické myslenie: Mládež si formuje vlastný názor na svet a kriticky hodnotí spoločenské normy a hodnoty.

Kríza identity: Definícia a charakteristiky

Kríza identity je stav neistoty a zmätku ohľadom vlastnej identity, hodnôt, cieľov a miesta v spoločnosti. Táto kríza sa často prejavuje v období mládeže a mladosti, keď jedinec prechádza významnými zmenami a čelí novým výzvam. Medzi hlavné charakteristiky krízy identity patria:

Neistota: Mládež má pocit neistoty ohľadom svojej budúcnosti, svojich schopností a svojho miesta v spoločnosti.
Zmätok: Mládež sa cíti zmätená ohľadom svojich hodnôt, cieľov a presvedčení. Má problém rozhodnúť sa, čo je pre ňu dôležité a čomu chce venovať svoj život.
Experimentovanie: Mládež experimentuje s rôznymi rolami, hodnotami a presvedčeniami, aby si našla vlastnú identitu. Toto experimentovanie môže viesť k nestabilite a konfliktom.
Izolácia: Mládež sa môže cítiť izolovaná od ostatných, pretože má pocit, že jej nikto nerozumie a že nikam nepatrí.
Depresia a úzkosť: Kríza identity môže viesť k pocitom depresie, úzkosti a beznádeje.

Príčiny krízy identity

Kríza identity môže mať rôzne príčiny, ktoré súvisia s individuálnymi, sociálnymi a kultúrnymi faktormi. Medzi najčastejšie príčiny patria:

Rýchle spoločenské zmeny: Súčasná spoločnosť sa neustále mení, čo vedie k neistote a zmätku ohľadom budúcich možností a výziev.
Strata tradičných hodnôt: Tradičné hodnoty a normy sa v súčasnej spoločnosti oslabujú, čo vedie k strate istoty a orientácie.
Tlak na výkon: Mládež je vystavená silnému tlaku na výkon v škole, v práci a v spoločnosti. Tento tlak môže viesť k stresu, úzkosti a pocitu nedostatočnosti.
Nedostatok podpory: Mládež často nemá dostatočnú podporu od rodičov, učiteľov a spoločnosti pri hľadaní vlastnej identity.
Vplyv médií: Médiá prezentujú idealizované obrazy života a identity, ktoré môžu viesť k nespokojnosti a pocitu menejcennosti.

Dôsledky krízy identity

Kríza identity môže mať negatívne dôsledky na psychické zdravie, sociálne fungovanie a budúci život mládeže. Medzi najčastejšie dôsledky patria:

Problémy v škole a v práci: Kríza identity môže viesť k zníženiu motivácie, problémom so sústredením a zhoršeniu výkonu v škole a v práci.
Problémy vo vzťahoch: Kríza identity môže viesť k problémom vo vzťahoch s rodinou, priateľmi a partnermi.
Rizikové správanie: Mládež v kríze identity môže mať sklony k rizikovému správaniu, ako je užívanie drog, alkohol, promiskuita a kriminálne aktivity.
Psychické problémy: Kríza identity môže viesť k rozvoju psychických problémov, ako sú depresie, úzkostné poruchy, poruchy príjmu potravy a samovražedné myšlienky.
Problémy s adaptáciou: Kríza identity môže sťažiť adaptáciu na nové situácie a výzvy v dospelosti.

Možnosti riešenia krízy identity

Kríza identity je prechodný stav, ktorý sa dá prekonať s pomocou podpory, sebapoznania a aktívneho hľadania vlastnej identity. Medzi najúčinnejšie stratégie riešenia krízy identity patria:

Sebapoznávanie: Mládež by sa mala snažiť o sebapoznávanie, t. j. o spoznávanie svojich silných a slabých stránok, svojich hodnôt, záujmov a cieľov.
Experimentovanie: Mládež by mala experimentovať s rôznymi rolami, hodnotami a presvedčeniami, aby si našla vlastnú identitu.
Hľadanie vzorov: Mládež by mala hľadať vzory v ľuďoch, ktorí ju inšpirujú a motivujú.
Podpora od blízkych: Mládež by mala hľadať podporu od rodiny, priateľov a partnerov.
Odborná pomoc: V prípade vážnej krízy identity je vhodné vyhľadať odbornú pomoc psychológa alebo psychoterapeuta.
Rozvoj kritického myslenia: Mládež by mala rozvíjať kritické myslenie, aby dokázala analyzovať informácie a formovať si vlastný názor na svet.
Aktívne zapájanie sa do spoločnosti: Mládež by sa mala aktívne zapájať do spoločenského života, aby si našla svoje miesto v spoločnosti a cítila sa užitočná.
Stanovenie si realistických cieľov: Mládež by si mala stanoviť realistické ciele a snažiť sa ich dosiahnuť. Úspech v dosahovaní cieľov posilňuje sebavedomie a pocit identity.
Starostlivosť o psychické a fyzické zdravie: Mládež by sa mala starať o svoje psychické a fyzické zdravie, pretože zdravý životný štýl prispieva k pocitu pohody a stability.

Vzdelávanie a historické povedomie

Dejepis je školský predmet, ktorého význam spočíva predovšetkým v socializácii žiakov v súdobej spoločnosti, rozvíja ich porozumenie svetu a umožňuje im orientáciu vo svete - v sociálnej realite vyvíjajúcej sa v čase a priestore. Dejepis by mal rozvíjať abstraktné a logické, resp. kritické myslenie žiakov, eliminovať mýty a stereotypy, a to využívaním intelektových spôsobilostí, komunikačných schopností a kultivovaním ich verbálneho prejavu.