
Slovo hriech dnes znie veľmi archaicky, no napriek tomu ide o závažný pojem, ktorý opisuje príčinu každého ľudského trápenia a všetkých problémov nášho sveta. Problémy, proti ktorým sa ľudstvo snaží bojovať od samého počiatku svojej existencie. V celých dejinách ľudstva vidíme biedu utláčaných a množstvo nespravodlivosti zo strany mocných. Ľudia si ubližovali, ubližujú a budú ubližovať v každej dobe. Ľudia neboli spokojní v žiadnom období svojich dejín. Sila hriechu naozaj pustoší svet.
Náš svet nebola prvá vec, ktorú Boh na počiatku stvoril. Najskôr stvoril nebo a zástupy anjelov, slobodných duchovných bytostí, ktorým zveril rôzne úlohy pri správe univerza. Jednou z najvyšších bytostí bol anjel menom Žiariaci, Syn rannej zory (heb. helel ben šachar), ktorého latinská Vulgáta nazvala Luciferom, „nositeľom svetla“. Biblia o Luciferovi hovorí, že bol žiarivou bytosťou, „pečaťou dokonalosti, plný múdrosti a dokonalý v kráse“ (Ez 28,12). Jeho úlohou bolo viesť nebeské uctievanie Boha (Ez 28,13), byť cherubom zastierajúcim, ktorý mal chrániť Božiu osobu (v. 14). Všetko, čo robil, bolo dokonalé, až kým sa v ňom nenašla „neprávosť“ (v 15). Pôvod zla je teda v Luciferovom srdci. Biblia tiež hovorí o tom, ako sa to prejavilo: „Pri mnohorakom obchodovaní naplnil si svoje vnútro násilím a zhrešil si… Tvoje srdce spyšnelo pre tvoju krásu, skazil si svoju múdrosť kvôli lesku.“ (v. 16 a 17) Luciferova pýcha ho viedla až k tomu, že sa postavil proti samému Hospodinovi: „Povedal si si v srdci: Vystúpim do nebies, hore nad Božie hviezdy vyvýšim svoj trón a posadím sa na vrchu zhromaždenia, na najkrajnejšom severe. Vystúpim na výšiny oblakov, podobný budem Najvyššiemu.“ (Iz 14,13-14) Na túto vzburu reagoval Boh tak, že zvrhol Lucifera z tretieho neba do nižších ponebeských oblastí, obklopujúcich Zem.
Podstata Luciferovej vzbury nám hovorí o podstate hriechu ako takého. Je ňou pocit nezávislosti od Boha, ktorý vedie k pýche a prejavuje sa vzburou. Všetky bytosti, anjeli aj ľudia, boli stvorené ako slobodné, ale nie nezávislé, ich existencia je plne závislá od Toho, kto dáva povstať všetkým veciam.
Stvorenie človeka v záhrade Eden, bolo prejavom Božej lásky a múdrosti. Stvorený materiálny svet mal byť spravovaný bytosťami, ktoré vznikli z prachu zeme zmiešaného s dychom Stvoriteľa. (Gn 2,7) Spôsob, akým bol stvorený, umožňoval človeku starať sa o svet a zároveň mať spoločenstvo s Bohom. Adam spolu s Evou mali založiť ľudstvo a osídliť planétu. Boh sa postaral o naplnenie všetkých ich potrieb, skrze ovocie zo stromu života mali dokonca prístup k samotnej podstate Božieho života a večnosti. Existoval iba jeden jediný zákaz - nesmeli jesť ovocie zo „stromu poznania dobra a zla“. (Gn 2,17) Boh ich varoval, že porušenie tohto zákazu im prinesie smrť.
Pokušiteľ sa v podobe hada prihovoril Eve. O identite tohto hada nám jasne svedčí posledná kniha Biblie, Zjavenie Jána: „Uchopil draka, toho starého hada, ktorý je diabol, satan, sputnal ho na tisíc rokov.“ (Zj 20,2) Na jeho rozhovore s Evou vidíme taktiku jeho pokúšania, ktorá sa počas 6000 rokov nijak nezmenila: „Had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré Hospodin Boh učinil. Ten povedal žene: Či naozaj riekol Boh: Nesmiete jesť zo žiadneho rajského stromu? Žena odpovedala hadovi: Z ovocia rajských stromov smieme jesť, ale o ovocí stromu, ktorý je v strede raja, riekol Boh: Nejedzte z neho, ani sa ho nedotknite, aby ste nezomreli! Had však povedal žene: Vôbec nezomriete; ale Boh vie, že v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo. Keď žena videla, že by bolo dobre jesť zo stromu, že je pre oči zvodný a lákavý na zmúdrenie, vzala z jeho ovocia a jedla; potom dala aj svojmu mužovi, ktorý bol s ňou; aj on jedol.
Prečítajte si tiež: Vyživovacia povinnosť a invalidita
Prvou vecou, ktorú satan urobil, bolo, že prekrútil Božie Slovo: „Naozaj vám Boh zakázal jesť zo všetkých stromov. Úbohí ľudia, veď vy vlastne nič nesmiete!“ Snažil sa tak spochybniť Božiu dobrotu a jeho motívy. Evina reakcia tiež stojí za povšimnutie. Pravdivo odpovedala satanovi, že ľudia majú dovolené jesť zo všetkých stromov Hospodinovej záhrady okrem jediného, stromu poznania dobra a zla. Snáď preto, aby ukázala svoju horlivosť a lojalitu voči Bohu, toto prikázanie svojvoľne sprísnila slovami „…ani sa ho nedotknite“. Jej odhodlanie však netrvalo dlho. Diabol pokračoval vo svojej stratégii spochybňovania Boha. Tvrdil, že Boh ľudí oklamal, keď ich varoval, že po zjedení ovocia zo stromu poznania dobra a zla zomrú. Boh chcel vraj ľuďom zabrániť v tom, aby sa stali bytosťami, ktoré sa mu vyrovnajú. Snažil sa v človeku zničiť dôveru voči Bohu a zasiať doň semeno pýchy a túžby po bohorovnosti. Práve pýcha a snaha stať sa niekým, kto sa vyrovná Bohu, bola príčinou satanovho pádu.
Eva bola pokúšaná v troch oblastiach, ktoré o niekoľko tisícročí neskôr jasne pomenoval apoštol Ján, keď písal o vplyve sveta na život kresťana: „Lebo čokoľvek je vo svete, žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života, nie je z Otca, ale je zo sveta.“ (1J 2,16) Eva pocítila žiadosť tela, keď si uvedomila, že zakázané ovocie „by bolo dobre jesť“, žiadosť očí ju presviedčala, že strom „je zvodný pre oči“ a pýcha života Eve zdôrazňovala, že je „lákavý na zmúdrenie“. Je veľmi zaujímavé, že vyššie opísanú taktiku použil diabol, aj keď pokúšal Ježiša. (Mt 4) Keď ho nútil, aby premenil kamene na chleby, zameral sa na žiadosť tela, keď mu ukázal nádheru a slávu všetkých kráľovstiev sveta a sľúbil mu, že mu ich dá, pokúšal ho skrze žiadosť očí, a keď ho vyzval, aby predviedol svoju moc a hodil sa dole z chrámovej strechy, pokúšal jeho pýchu.
Vráťme sa však k prvému ľudskému páru a k tomu, čo nasledovalo po tom, ako porušili Boží zákaz a padli do hriechu. Biblia hovorí, že si uvedomili svoju nahotu. Aj predtým boli nahí, ale pocit viny prameniaci z porušenia prikázania, spôsobil, že sa im „otvorili oči“. Ide o vytriezvenie, ktoré pravidelne prichádza po vykonanom hriechu. Diabol, ktorý človeku sľubuje dobré pocity spojené s hriechom, veľmi rád na človeka uvalí pocit viny, akonáhle je hriech vykonaný. Nie nadarmo je jedným z jeho titulov „žalobca našich bratov“. (Zj 12,10) Božia prítomnosť a sláva, ktorá Adama s Evou obklopovala od okamihu ich stvorenia, zrazu odišla a oni si uvedomili, že sú úplne nahí, odhalení vo svojom zlyhaní, vydaní napospas pocitu viny a odsúdenia. Okrem nahoty hanby sa u prvých ľudí po páde do hriechu objavil strach z Boha.
V dôsledku hriechu stihli aktérov týchto udalostí kliatby. Hospodin preklial hada, odsúdil ho k večnému plazeniu sa po zemi a nekončiacemu nepriateľstvu medzi jeho a ľudským potomstvom. Súčasťou Božieho odsudzujúceho výroku na hada je tiež tzv. protoevanjelium, prvé zasľúbenie Mesiáša v Písme. „Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ (Gn 3,15) Ide o Boží prísľub, že raz sa na scéne svetových dejín objaví potomok, presnejšie „semeno ženy“, ktorý prinesie satanovi skazu. Nad ženou bola vyslovená kliatba týkajúca sa tehotenských a pôrodných komplikácií, ktoré neboli v pôvodnom Božom pláne rovnako ako nerovné postavenie žien a mužov, ktoré je tiež spomenuté ako dôsledok pádu do hriechu. (v. Dôsledok pádu do hriechu pre muža sa týkal celej zeme. Skončilo obdobie radostného a bezstarostného živote v rajskej záhrade. Zem bola prekliata a jej prirodzenosťou sa stalo rodenie „tŕnia a hložia“. Dobré ovocie a úroda zeme už neboli samozrejmosťou. Na získanie úrody bolo potreba vynaložiť tvrdé úsilie a prácu. Muž počul nasledujúci výrok: „V pote tváre budeš jesť chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý, pretože si prach a do prachu sa vrátiš.“ (v. 19) Ľudský život po páde do hriechu predstavuje tvrdú prácu a pominuteľnosť, končiacu sa smrťou. Ľuďom bol odopretý prístup k stromu života, tzn. k večnosti, a boli vyhnaní z raja do nehostinnej zeme, aby bojovali o prežitie. V prírode už naďalej nevládla harmónia.
Ešte predtým, ako Boh vyhnal ľudí zo záhrady Eden, vyriešil problém ich nahoty a hanby. Ľudia si s dôsledkami svojho hriechu sami poradiť nedokázali. Zástery z figového lístia im nepomohli. Bol to sám Boh, ktorý im urobil odev: „Hospodin Boh učinil Adamovi a jeho žene odevy z kože a zaodel ich.“ (v. 21) Odev, ktorý zakryl ľudskú nahotu a hanbu, bol vyrobený zo zvieracej kože. Znamená to, že kvôli hriechu človeka musela byť prinesená zástupná obeť, muselo zomrieť zviera (alebo zvieratá) a musela byť preliata krv. Už vtedy Boh ľuďom ukázal princíp krvavých obetí, ktoré prinášali ľuďom odpustenie hriechov.
Prečítajte si tiež: Navrhovateľ, odporca a strana sporu
Po vyhnaní z raja vstúpilo ľudstvo do obdobia, ktoré biblickí učitelia a teológovia nazývajú „vekom svedomia“. Pre ľudí neexistovala žiadna vonkajšia norma, ktorá by hovorila o tom, čo je dobré a čo zlé. Nebol žiadny zákon alebo morálny kódex, podľa ktorého by sa ľudia mali riadiť. Moderné humanistické chápanie etiky (teda toho čo je správne a čo nie) je založené na relativite mravných hodnôt. Každé spoločenstvo má nejaké písané či nepísané zákony, ktoré stanovujú, čo je správne a čo nie, čo sa smie a čo sa nesmie. Keď niekto tieto normy nerešpektuje, stretne sa so sankciami alebo s odporom svojho okolia, ktoré mu dáva pocítiť, že porušil zákon. Toto moderné chápanie je správne iba čiastočne. Stavia totiž na tom, že spoločnosť sa vyvíja, mení, a tým pádom sa menia aj jej normy a vnímanie toho, čo je správne a čo nie. Najviac to vidno na normách, ktoré sa týkajú sexuality. V európskej kultúre bola po stáročia nahota na verejnosti tabu, dnes je to niečo naprosto normálne, aj keď sa ozývajú hlasy konzervatívne zmýšľajúcich odborníkov, že dochádza k narúšaniu morálneho vývinu mladistvých. Podobne je tomu tiež so sexuálnym životom mimo manželstva. Niečo, čo bolo kedysi neprijateľné a vyvolávalo pohoršenie, je dnes všeobecne prijímané ako bežná a normálna vec. Humanisti by teda povedali, že niečo, čo kedysi bolo hriechom, dnes už hriechom nie je.
Pravda je však taká, že Božie normy sa vôbec nezmenili, sú univerzálne pre všetkých ľudí a platia dodnes. Je pravdou, že hriech je prestúpením zákona. Je však pravdou tiež to, že je duchovnou skutočnosťou, ktorá existuje a ničí ľudské životy bez ohľadu na to, či existuje nejaký zákon a či nie. Hriech tu bol od počiatku. Existoval už od Luciferovej vzbury neposlušnosťou Adama a Evy vstúpil do ich životov, začal ich ničiť a ako duchovná realita sa prenášal tiež na ich potomkov. Apoštol Pavol o tom hovorí nasledujúce: „Preto ako skrze jedného človeka hriech prišiel na svet a skrze hriech smrť - tak smrť prišla na všetkých ľudí, pretože všetci zhrešili.“ (R 5,12) Existuje teda čosi ako „prvotný hriech“, stav, ktorý všetci dedíme po Adamovi, bez toho, že by sme sami zhrešili. V tomto stave je obsiahnutá smrť, zatratenie, a taktiež tendencia ku konaniu vlastných hriechov, ktorú Písmo nazýva „telesnosťou“, alebo „hriešnou prirodzenosťou“ (po grécky: sarx).
Vek svedomia nám odhaľuje, ako rýchlo dokázala sila hriechu úplne pokaziť ľudstvo. Hneď v druhej generácii ľudského rodu sa objavil jeden z najťažších hriechov: vražda. Kain vtedy zabil svojho brata Ábela. Išlo o prvú náboženskú vraždu v dejinách. Obaja bratia obetovali Bohu. Ábel priniesol krvavú obeť zo stáda oviec, ktoré pásol. Kain obetoval nekrvavú obeť z plodov zeme, ktorú obrábal. Rozdiel medzi nimi spočíval v tom, že Ábel konal podľa zjavenia, ktorého sa dostalo jeho otcovi Adamovi. Kain sa pokúsil vytvoriť vlastný spôsob obetovania, vlastné náboženstvo. „Nato Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!“ (Gn 4,5-7) Kain veľmi ťažko znášal svoj náboženský neúspech. Boh však prejavil svoj záujem o jeho život, prihovoril sa mu a dal mu nádej. Je zaujímavé, že sa zmieňuje o hriechu ako o sile, ktorá striehne na človeka a ktorú má človek premôcť. Hneď po spáchaní tohto hriechu sa aj u Kaina objavil pocit viny a vedomie hriechu. Povedal Hospodinovi: „Vtedy povedal Kain Hospodinovi: Moja neprávosť je väčšia, než aby mi mohla byť odpustená.“ (Gn 4,13 ROH) Napriek vážnosti Kainovho hriechu ho nestihol priamy trest, Boh nad ním iba vyslovil kliatbu. Hospodin označil Kaina znamením, ktoré ho malo ochraňovať pred krvnou pomstou za vraždu.
Priamy trest za hriech nezasiahol ani Kainovho „pra-pra-pra-pravnuka“ Lámecha, ktorý bol prvým polygamistom v histórii. Opustil pôvodný koncept rodiny ako zväzku muža s jednou ženou a oženil sa s dvomi ženami. Polygamia sa neskôr stala v orientálnych kultúrach pravidlom. No Lámechov hriech bol ešte väčší. Dokonca sa ním chválil a tvrdil, že bol väčší ako ten Kainov: „Raz povedal Lámech svojim ženám: Ádá a Cillá, čujte môj hlas, Lámechove ženy, počúvajte moju reč! V odplate za ranu zabil som muža, za svoju ranu mladíka.
Prečítajte si tiež: Spotrebiteľské zmluvy a Orange Slovensko