Nedotknutá Pohľadávka Úmyselným Konaním: Definícia Aplikácie v Konkurznom Práve

Úvod

Článok sa zameriava na definíciu a aplikáciu nedotknutej pohľadávky úmyselným konaním v kontexte konkurzného práva Slovenskej republiky. Analyzuje sa, ako sú tieto pohľadávky ošetrené v prípade oddlženia fyzických osôb, či už formou konkurzu alebo splátkového kalendára, a aký vplyv má na ne úmyselné konanie dlžníka. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o tejto problematike pre rôzne cieľové skupiny, od študentov práva po odborníkov v oblasti konkurzného práva.

Právny Rámec Oddlženia a Kategorizácia Pohľadávok

Dňa 1. marca 2017 nadobudla účinnosť nová právna úprava oddlženia fyzických osôb. Táto úprava priniesla zmeny v zákone č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, a to konkrétne v jeho štvrtej časti. V rámci oddlženia sa pohľadávky rozdeľujú do troch kategórií:

1. Bežné pohľadávky: Tieto pohľadávky môžu byť uspokojené len v konkurze alebo splátkovým kalendárom, definované v § 166a insolvenčného zákona.
2. Pohľadávky vylúčené z uspokojenia: Tieto pohľadávky sa v prípade oddlženia považujú za nevymáhateľné, sú enumerované v § 166b insolvenčného zákona, pričom zároveň nejde o oddlžením nedotknuté pohľadávky.
3. Pohľadávky oddlžením nedotknuté: Tieto pohľadávky sú definované v § 166c insolvenčného zákona.

Vplyv Formy Oddlženia na Vymáhateľnosť Pohľadávok

V prípade stretu tzv. osobného bankrotu (oddlženia), je dôležité rozlišovať, či ide o oddlženie formou konkurzu alebo splátkového kalendára.

Oddlženie Formou Konkurzu

Ak ide o oddlženie v podobe konkurzu, zákonodarca v § 167f ods. 2 insolvenčného zákona stanovuje, že exekučné konanie, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú, sa zastaví. Z uvedeného vyplýva, že tretia kategória pohľadávok, teda pohľadávky oddlžením nedotknuté, nie sú konkurzom dotknuté.

Oddlženie Formou Splátkového Kalendára

Ak ide o oddlženie v podobe splátkového kalendára, zákonodarca v § 168b insolvenčného zákona stanovuje, že "Poskytnutím ochrany pred veriteľmi sa odkladajú všetky exekúcie, ktoré sa vedú voči dlžníkovi ohľadom pohľadávok, ktoré môžu byť uspokojené iba splátkovým kalendárom (§ 166a)." Z toho vyplýva, že účinkami procesu oddlženia v podobe určenia splátkového kalendára nie sú dotknuté dve kategórie pohľadávok, a to pohľadávky vylúčené z uspokojenia (§ 166b insolvenčného zákona) a pohľadávky oddlžením nedotknuté (§ 166c insolvenčného zákona).

Prečítajte si tiež: Ako prihlásiť podmienenú pohľadávku do konkurzu?

Porovnanie Konkurzu a Splátkového Kalendára

Z porovnania oboch zákonných úprav je zrejmé, že zatiaľ čo pri osobnom bankrote v podobe konkurzu "patria" pohľadávky vylúčené z uspokojenia (definované v § 166b insolvenčného zákona) do okruhu pohľadávok, ohľadom ktorých sa exekučné konanie má zastaviť, pri osobnom bankrote v podobe určenia splátkového kalendára tomu tak nie je. Z jazykového hľadiska je nepochybné, na aké kategórie pohľadávok má pravidlo v prípade osobného bankrotu v podobe splátkového kalendára dopadať, teda má dopadať výlučne na pohľadávky definované v § 166a insolvenčného zákona.

Dôvod pre odlišný legislatívny prístup (v porovnaní s pravidlom určeným na účely konkurzu) nie je zistiteľný ani z dôvodovej správy k zákonu č. 377/2016 Z.z., ktorým sa zaviedla úprava osobných bankrotov, pretože obsahuje len strohé konštatovanie cit. „Upravujú sa osobitné účinky ochrany pred veriteľmi. Tieto účinky spočívajú v odklade exekúcií a osobitnom práve dlžníka žiadať odklad dražby svojho obydlia.“.

Hľadanie Odôvodnenia Odlišného Legislatívneho Prístupu

Pri hľadaní odpovede, či odôvodnenia uvedeného, bolo pre úplnosť potrebné preskúmať aj (prípadne existujúcu) okolnosť, či odlišný legislatívny prístup nevyplýva z (prípadne existujúcich) rozdielov charakteru jednotlivých podôb/spôsobov oddlženia (konkurz, splátkový kalendár) a z uvedeného vyplývajúcej odlišnosti vo vzťahu k jednotlivým kategóriám pohľadávok (tri skupiny podľa §§ 166a, 166b a 166c insolvenčného zákona). Uvedené skúmanie je skôr dôsledkom metodologického postupu, ako toho, že by takáto okolnosť mala reálne existovať, koniec koncov dôsledky oddlženia ("zbavenie sa dlhov") sú pre obe formy rovnaké, rovnaká je i podstata uvedených procesov, kedy odlišnosť vyplýva výlučne z dôvodov na strane dlžníka a je dôsledkom jeho predovšetkým osobných preferencií (či speňažiť majetok a výťažok použiť na umorenie dlhov, resp. splácať dlhy v splátkach).

Ani pri uvedenom skúmaní nie je možné nájsť dôvod reálne a relevantne odôvodňujúci odlišný legislatívny prístup vo vzťahu k uvedenému, práve naopak, podľa nášho názoru neexistujú argumenty, ktoré by odôvodňovali existenciu takejto dichotomickej právnej úpravy. Druhové rozdelenie pohľadávok resp. ich súčastí a spôsoby riešenia oddlženia nemajú žiadne diferenčné znaky a väzby, pre ktoré by bolo možné očakávať rozdielny právny režim v smere, aký plynie z jazykového (gramatického) výkladu príslušných právnych noriem. Zmyslu a účelu uvedeného jednoznačne skôr zodpovedá postihovanie tzv. „netolerovaných“ pohľadávok uvedených v § 166b (a to prípadne aj prísnejšími následkami) v porovnaní s postihovaním tzv. „tolerovaných“ pohľadávok uvedených v § 166a insolvenčného zákona. Dopady na jednotlivé kategórie pohľadávok musia byť zásadne rovnaké bez ohľadu to, či pri oddlžení došlo k vyhláseniu konkurzu alebo určeniu splátkového kalendára.

Kategorizácia Pohľadávok a Úmyselné Konanie

Zákonodarca "typy" pohľadávok generálne vo vzťahu k procesu osobného bankrotu kategorizoval, a to v ustanoveniach §§ 166a - 166c insolvenčného zákona, kedy kategorizoval pohľadávky ako "bežné" (§ 166a, s ktorými sa má narábať v štandardnom režime, t.j. do uspokojenia zahrnuté budú), "netolerované“ (§166b, ktoré majú byť z uspokojenia v akejkoľvek podobe cielene vylúčené, zákonodarca ich kvalifikuje ako nevymáhateľné) a v tretej skupine pohľadávky „privilegované“ (§ 166c, pohľadávky oddlžením nedotknuté, t.j. ak dôsledkom existencie tzv. úmyselného konania dlžníka, by došlo k vzniku pohľadávky, je na mieste otázka, či uvedená pohľadávka má byť v procese oddlženia uspokojovaná alebo uspokojovaná nemá byť). Podľa nášho presvedčenia sa jedná o zákonodarcom neplánovanú medzeru v práve. Čo je však dôležitejšie, uvedená medzera nie je bezvýznamná, pretože vytvára v právnom poriadku nerovnovážny stav, rozpor, neúčelnosť a relevantné napätie plynúce z odlišného posudzovania dvoch kvalitatívne podobných situácií. V prípade takýchto procesných pravidiel (t.j. pravidiel, ktoré majú dopad do vedenia exekučných konaní) by mala byť právna úprava jednoznačná a nespochybniteľná. Je potrebné, aby bol uvedený nedostatok (stav absencie explicitného zákonného pravidla) "zhojený" priamo zákonodarcom, v legislatívnom procese, a to zakotvením explicitnej právnej normy.

Prečítajte si tiež: Zabezpečenie pohľadávky v nižšej sume

Zastavenie Exekučného Konania

Z uvedeného možno uzavrieť, že ak súd rozhodol o oddlžení (osobnom bankrote), t.j. vyhlásil konkurz alebo určil splátkový kalendár, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom, alebo pohľadávka, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú. O zastavení exekučného konania z dôvodu vyhlásenia osobného bankrotu rozhoduje príslušný exekučný orgán, ktorým je exekučný súd alebo súdny exekútor. V exekučných konaniach podľa predpisov účinných do 31.03.2017 je tým orgánom exekučný súd a rozhoduje podľa príslušných ustanovení zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok).

Podľa ustanovenia § 57 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.03.2017 exekučný súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy „ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona“. Týmto osobitným zákonom je v danom prípade § 167f ods. 2 a § 168b ods. 1 insolvenčného zákona. Proti uvedenému rozhodnutiu však nie je prípustné odvolanie. Ak by exekučný súd posúdil vec tak, že vyhlásenie osobného bankrotu predstavuje prípad „neprípustnej exekúcie“ s poukazom na insolvenčný zákon, mohol by rozhodnúť podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP v znení účinnom do 31.03.2017 a súčasne exekučné konanie zastaviť, keď zákonodarca normuje cit. „Exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.“ Proti tomuto rozhodnutiu podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP je v zmysle § 58 ods. 1 EP prípustné odvolanie.

Ustanovenie § 57 ods. 2 EP síce normuje, že „exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona,“ avšak pojem „môže“ sa v žiadnom prípade nevzťahuje na prípadnú fakultatívnosť takéhoto postupu, termín „môže“ je potrebné vnímať v kontexte s obsahom ustanovenia § 57 ods. 1 EP, ktorý pozitívne enumeruje dôvody, pre ktoré sa exekúcia zastaví, odsek 2 uvedeného ustanovenia dopĺňa, že k zastaveniu „môže dôjsť i z dôvodov ďalších,“ uvedených v iných právnych predpisoch - uvedené nič nemení na povinnosti exekučného súdu konanie zastaviť (rovnako ako v prípade dôvodov uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 EP).

Vo vzťahu k uvedenému je tak potrebné pristúpiť k riešeniu otázky, ktorá právna norma (§ 57 ods. 1 písm. g) EP alebo § 57 ods. 2 EP, vždy v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona) sa má použiť. Vo vzťahu k uvedenému máme za to, že na uvedenú situáciu je potrebné aplikovať "zastavovacie" ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) EP (v spojitosti s ustanovením § 167f ods. 2 alebo ustanovením § 168b ods. 1 insolvenčného zákona). Ak vyjdeme z charakteru bankrotu ako tzv. generálnej exekúcie (riešenia), jeho prirodzeným dôsledkom je nemožnosť pokračovať vo vykonávaní exekúcií singulárnych. Podstatou bankrotu je dosiahnuť úpravu všetkých zákonodarcom označených záväzkov (dlhov), a to podľa stanovených pravidiel. Okamihom, kedy dôjde k uvedenému stretu (v dôsledku existencie procesu osobného bankrotu) je vykonávanie akejkoľvek singulárnej exekúcie neprípustné a dôsledkom uvedeného je i následné zastavenie exekučného konania. Uvedenej právnej (procesnej) situácii vyslovene zodpovedá hypotéza právnej normy v ustanovení § 57 ods. 1 písm. g) EP, a preto je potrebné túto v takomto prípade aplikovať. Hypotéza právnej normy § 57 ods. 2 EP by sa uplatnila v prípade, ak by dôvod zastavenia exekúcie nebol dôvodom neprípustnosti exekúcie.

V exekučných konaniach podľa predpisov účinných od 01.04.2017 je príslušným exekučným orgánom na zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia osobného bankrotu priamo súdny exekútor, ktorý rozhoduje podľa § 61n ods. 1 písm. g) EP, podľa ktorého „Exekútor vydá upovedomenie o zastavení exekúcie, ak z osobitného predpisu7t) vyplýva, že je tu dôvod na zastavenie exekúcie.“ /v poznámke k 7t) je uvedený insolvenčný zákon/. Zistiteľnosť „kvality“ pohľadávky z hľadiska jej (prípadnej) nedotknuteľnosti oddlžením nie je vždy možná ani z exekučného titulu. Exekučný orgán tak pravidelne nebude mať informáciu rozhodujúcu z hľadiska (prípadnej) aplikácie EP na zastavenie exekučného konania (t.j. či ide o pohľadávku oddlžením nedotknuteľnú alebo nie).

Prečítajte si tiež: Dlžník a postúpenie pohľadávky

Postavenie Exekučného Orgánu a Zisťovanie Charakteru Pohľadávky

Pri hľadaní odpovede na položenú otázku je nutné poukázať na podstatu, či charakter, činnosti exekučného orgánu. V prípade exekučného súdu je charakter jeho činnosti pomerne jasný. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku, súčasťou základného práva na súdnu a inú právny ochranu podľa čI. 46 ods. 1 Ústavy SR (o.i. III. ÚS 266/07, Pl. ÚS 21/00, II. ÚS 143/02, I. ÚS 164/04, III. ÚS 177/04).

Bližšiu pozornosť je potrebné upriamiť predovšetkým na podstatu činnosti súdneho exekútora. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 EP "Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí". Ako sa uvádza v plenárnom rozhodnutí ÚS SR sp.zn. Pl. ÚS 49/03: „Podľa § 2 Exekučného poriadku „Exekútor je štátom určenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“)“. Podľa § 3 Exekučného poriadku „Exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní“. Z tejto legálnej definície postavenia exekútora vyplýva, že exekútor sa podieľa na výkone súdnej moci v rozsahu „kompetenčného“ čI. 142 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje, že súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach. K občianskoprávnym veciam sa radí aj nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí (porovnaj VI. časť Občianskeho súdneho poriadku). … Podiel exekútora na súdnej moci v rozsahu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia exekútora, ktoré má svoj základ v Exekučnom poriadku. Právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (ČI. 46 ods. 4, ČI. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v ČI. 2 ods. 2 ústavy.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poukázať i na ďalšie východiská ("zhmotnené" i v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, v zmysle ktorých z ústavného princípu tzv. „legality“ vyplýva ústavný príkaz (vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tento príkaz zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane súdov pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy)(I. ÚS 794/2014), resp. v zmysle ktorých ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "ústava") zakotvuje požiadavku ústavne konformného a legálneho výkonu verejnej (predovšetkým štátnej) moci ako jedného zo základných princípov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a stanovuje podriadenosť orgánov štátu ústave a zákonom požadujúc, aby k uplatneniu ich štátno-mocenských oprávnení dochádzalo iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v medziach daných ústavou… pričom základné práva a slobody sú navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie "hierarchie" základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť uplatnením zásady ich spravodlivej rovnováhy.(Pl. ÚS 29/11).

Súdny exekútor tak pri uvedenom rozhodovaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, vykonáva verejnú moc. Dôsledky jeho rozhodovania sa zásadným spôsobom dotýkajú právneho postavenia (o.i. i zaručených základných práv) minimálne dvoch subjektov - oprávneného a povinného. Výkonom a priebehom exekučného konania dochádza - o.i. vo vzťahu k oprávnenému - k činnosti, ktorá smeruje k naplneniu záruk, resp. obsahu vyplývajúcich / vyplývajúceho minimálne zo základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť majetok).

Exekučný orgán - tak exekučný súd ako aj súdny exekútor - ktorý koná a rozhoduje podľa Exekučného poriadku aj pri strete exekúcie s osobným bankrotom, je povinný mať naznačené postuláty na zreteli. Dôsledkom uvedeného je podľa nášho názoru nepochybne povinnosť exekučného orgánu vykonať všetko potrebné tak, aby relevantne zistil, aký je charakter exekučne vymáhanej pohľadávky, t.j. či je jej vymáhanie procesom oddlženia dotknuté alebo nie (pričom bude o.i. vychádzať z exekučného titulu, prípadne si vyžiada stanovisko veriteľa a pod.). Postup v rozpore s uvedeným je nepochybne postupom v rozpore so zákonom (o.i. i s ohľadom na vyššie uvedené povinnosti "ústavnoprávneho" typu).

Dôrazne je nutné odmietnuť postup spočívajúci vo vydaní rozhodnutia o zastavení exekučného konania „bez ďalšieho“, t.j. bez toho, aby exekučný orgán posúdil, aký je charakter pohľadávky. Takýto postup by bol nepochybne nesprávnym úradným postupom, v podstate vedúcim k absolútnej "bagatelizácii" základných práv veriteľa a neprimeranému zvýhodňovaniu práv dlžníka (povinného). Bol by to postup v rozpore s koncepciou m…

Nová Právna Úprava Úpadku

Obsahom zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) je nová právna úprava úpadku, ktorá zohľadňuje osobitosti slovenského právneho, ekonomického a podnikateľského prostredia a rieši problematické otázky v tejto oblasti. Predchádzajúca slovenská legislatíva upravujúca usporiadanie majetkových pomerov dlžníka v úpadku bola značne nevyhovujúca. Stav nespokojnosti s existujúcimi koncepčnými riešeniami, štruktúrou, zrozumiteľnosťou a koherentnosťou súčasnej legislatívy vyvolal potrebu jej novej úpravy. Novelizácia zákona č. 328/1991 Zb.

Porovnanie Jurisdikcií a Postavenie Veriteľov

Jednotlivé jurisdikcie sveta je možné podľa vplyvu legislatívy na systém riešenia úpadku rozdeliť do viacerých kategórií, a to od výrazne pro-dlžníckych až po výrazne pro-veriteľské právne úpravy. Pro-veriteľský smer umožňuje veriteľom účinne sa chrániť pred dôsledkami úpadku dlžníka a potláča zásahy zákona do komerčného postavenia strán pred úpadkom na rozumnú mieru. Predvídateľnosťou a zvýšenou mierou právnej istoty stimuluje obeh kapitálu a zlacňuje cenu peňazí. Tento smer je v súčasnosti reprezentovaný najmä Veľkou Britániou a krajinami, ktoré do istej miery vychádzali z anglo-saských právnych konceptov (Nemecko, Holandsko, Švédsko a Japonsko). Na opačnej strane stoja krajiny stanovujúce pro-dlžnícky orientované systémy románskeho smeru, najmä Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Belgicko a väčšina latinsko-amerických krajín. Tretia veľká skupina krajín sa sformovala okolo zlatej strednej cesty, napr. USA či Rakúsko. Práve rakúska úprava je veľmi podobná predchádzajúcej slovenskej právnej úprave, ktorá sa však v praxi zjavne neosvedčila. Postavenie veriteľov v prípade úpadku dlžníka bolo v Slovenskej republike veľmi slabé. Berúc do úvahy samotnú dĺžku konkurzného konania (3-7 rokov), vymáhanie pohľadávok prostredníctvom konkurzu bolo značne neefektívne. Rozsah uspokojenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov bol veľmi obmedzený, zabezpečeným veriteľom sa málokedy podarilo cez konkurz uspokojiť viac než 5 až 10 % zo svojej pohľadávky voči úpadcovi. Aktívna účasť veriteľov v priebehu konkurzu a počet reálnych prípadov úspešného vyrovnania boli zanedbateľné. Z uvedených dôvodov zvyčajne veritelia pristupovali ku konkurzu najmä za účelom oficiálneho odpísania nevymožiteľných pohľadávok.

Cieľ a Alternatívy Zákona o Konkurze a Reštrukturalizácii

Cieľom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je kolektívne uspokojenie veriteľov dlžníka, ktorý je v úpadku. Na riešenie tejto situácie zákon o konkurze a reštrukturalizácii ponúka dve alternatívy. Prvou je reštrukturalizácia dlžníka, druhou je konkurz. Ich spoločným znakom je snaha o čo najrýchlejšie uspokojenie veriteľov v čo najväčšom rozsahu. Navyše, účelom reštrukturalizácie je popri dosiahnutí uvedeného cieľa aj snaha o zachovanie prevádzky podniku dlžníka alebo jeho časti.

Rozdiely Medzi Zákonom o Konkurze a Vyrovnaní a Zákonom o Konkurze a Reštrukturalizácii

Rozdiel medzi zákonom o konkurze a vyrovnaní a zákonom o konkurze a reštrukturalizácii spočíva v samotnom účele zákona a cieli konkurzu (zákon o konkurze a vyrovnaní upravuje účel zákona a cieľ konkurzu alebo vyrovnania, kým zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje cieľ zákona). Účelom zákona o konkurze a vyrovnaní bolo usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku, pričom cieľom konkurzu alebo vyrovnania bolo dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku. Zákon o konkurze a vyrovnaní definoval úpadok ako stav, v ktorom mal dlžník viac veriteľov a nebol schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky. V praxi pojem „viac veriteľov“ znamenal, že dlžník musel mať aspoň dvoch veriteľov, ktorí ním neboli uspokojení. Z toho dôvodu sme sa mohli aj v periodickej tlači stretnúť s inzerátmi, v ktorých subjekt práva oznamoval, že má pohľadávku voči určitému dlžníkovi a vyzýval, aby sa na príslušnej v inzeráte uvedenej adrese prihlásil ďalší veriteľ za účelom splnenia hmotnoprávnej zákonnej podmienky na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu. Zákon o konkurze a vyrovnaní definoval stav úpadku dlžníka aj tak, že ak návrh na vyhlásenie konkurzu podal samotný dlžník, rozumelo sa tým, že je v úpadku, tzv. domnienka úpadku.

Platobná Neschopnosť a Predlženie Dlžníka

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii rozoznáva a explicitne definuje platobnú neschopnosť a predlženie dlžníka ako dôvod úpadku dlžníka. Na rozdiel od zákona o konkurze a vyrovnaní sa pre platobnú neschopnosť vyžaduje omeškanie so splnením peňažného záväzku (§ 3 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii - viac ako jedného peňažného záväzku). Zákon o konkurze a vyrovnaní používal pojem „záväzky“ (§ 1 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní - nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky), a to bez akéhokoľvek ďalšieho rozlišovania na peňažné alebo nepeňažné s poukazom, na ktorú skutočnosť boli oprávnení podať návrh na vyhlásenie konkurzu napr. dvaja veritelia, ktorým nebol dodaný tovar, za ktorý riadne zaplatili kúpnu cenu a pod.

Ochrana Dlžníka Pred Úmyselným Konaním Veriteľov

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne rieši aj situáciu, ak má jeden veriteľ voči dlžníkovi viacero pohľadávok, a to tak, že za jednu pohľadávku pri posudzovaní platobnej schopnosti dlžníka sa považujú všetky pohľadávky, ktoré počas 90 dní pred podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu pôvodne patrili len jednému veriteľovi. Zákonodarca sa snaží chrániť dlžníka pred úmyselným konaním veriteľovi s cieľom dostať dlžníka do úpadku, a to účelovým postúpením pohľadávok rôznym spriazneným osobám, čím by bola splnená hmotnoprávna podmienka na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, t. j. existencie aspoň dvoch veriteľov. K uvedenému je potrebné doplniť, že aj v zmysle zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak dlžník podá návrh na povolenie reštrukturalizácie alebo návrh na vyhlásenie konkurzu, rozumie sa tým, že je v úpadku a nemusí sa skúmať, či je platobne neschopný alebo predlžený, t. j. platí domnienka úpadku.

tags: #nedotknuta #pohladavka #umyselnym #konanim #definicia