
Článok sa zaoberá problematikou nemajetkovej ujmy, jej primeranosťou a judikatúrou s ňou spojenou. Analyzuje sa prípad, v ktorom súd rozhodoval o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalému po obeti dopravnej nehody. Cieľom je poukázať na rôzne aspekty, ktoré súdy pri rozhodovaní zohľadňujú, a na nejednotnosť v rozhodovacej praxi.
Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy po smrti svojej matky, ktorá zomrela v dôsledku dopravnej nehody. Matka žalobcu bola zrazená vodičom osobného motorového vozidla na priechode pre chodcov a na následky zranení zomrela v nemocnici. Vodič bol za tento čin právoplatne odsúdený. Žalobca žiadal náhradu za stratu blízkej osoby a za zásah do jeho práva na súkromný a rodinný život.
Žalobca bol synom zomrelej H. B., ktorá sa stala obeťou dopravnej nehody dňa XX.XX.XXXX, keď ju pri miestnom kostole v obci F. zrazil vodič O. P. Vodič bol neskôr odsúdený za prečin usmrtenia. V čase úmrtia mala matka žalobcu 81 rokov. Žalobca so svojou matkou udržiaval blízky vzťah, pravidelne ju navštevoval a pomáhal jej. Po nehode sa o ňu staral v nemocnici.
Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8 000 eur. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Zohľadnil závažnosť zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobcu, ako aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo. Súd tiež prihliadol na vek matky žalobcu v čase úmrtia a na intenzitu ich vzťahu.
Súd prvej inštancie v rozsudku konštatoval, že v dôsledku spáchaného dopravného trestného činu, matka žalobcu zomrela, čím bolo zasiahnuté do jeho práva na súkromie, resp. na nerušený rodinný život. Súd poukázal na to, že žalovaná strana nemôže byť na ujmu. Žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, pretože zadosťučinenie nebolo s prihliadnutím na následky zásahu dostatočné. Súd vyhodnotil postoj vinníka nehody ako nedostatočný a zdôraznil, že ide o posúdenie žalobcu ako poškodeného a nie vinníka dopravnej nehody. Súd tiež uviedol, že žaloba bola podaná v rámci plynutia premlčacej doby.
Prečítajte si tiež: Nárok na kompenzáciu
Žalovaný (poisťovateľ) podal proti rozsudku odvolanie, v ktorom namietal výšku priznanej náhrady a žiadal zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Žalovaný argumentoval tým, že súd prvej inštancie sa pri určení výšky náhrady dostatočne neodôvodnil odklon od zaužívanej súdnej praxe a že priznaná suma je neprimeraná. Žalovaný tiež poukázal na to, že vinník nehody prejavil ľútosť a ospravedlnil sa, čo by malo mať vplyv na výšku priznanej nemajetkovej ujmy.
Žalovaný v odvolaní namietal, že súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz - výsluch pôvodcu zásahu, vodiča. Zdôraznil, že je potrebné zohľadniť mieru zavinenia, trestný postih, snahu o nápravu, oľutovanie, ospravedlnenie sa. Žalovaný argumentoval, že ospravedlnenie sa alebo prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila, je najmä morálne zadosťučinenie.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Súd sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a uviedol, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je primeraná závažnosti zásahu a okolnostiam prípadu. Odvolací súd zdôraznil, že pri určení výšky náhrady je potrebné zohľadniť individuálne okolnosti každého prípadu a že judikáty v obdobných veciach je potrebné vnímať len ako akési vodítko.
Odvolací súd sa stotožnil s prvoinštančným súdom, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Súd tiež zdôraznil, že pôvodca zásahu, vodič, nie je účastníkom tohto konania.
Určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy je komplexný proces, pri ktorom súdy zohľadňujú množstvo faktorov. Medzi najdôležitejšie patrí závažnosť zásahu do osobnostných práv, intenzita vzťahu medzi poškodeným a zomrelým, vek poškodeného a zomrelého, okolnosti, za ktorých k zásahu došlo, a majetkové pomery poškodeného a škodcu.
Prečítajte si tiež: Kompenzácia za nezákonnú väzbu
Pri posudzovaní nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku poškodenia zdravia pri dopravnej nehode a v dôsledku úmrtia blízkej osoby nie je podľa nás dôvod rozdeľovať obete na primárne (priame) a sekundárne (nepriame). Takúto klasifikáciu považujeme za skresľujúcu a na účely odškodnenia nemajetkovej ujmy za nesprávnu. Napokon, zásah pri správe o úmrtí je priamy.
Súdna prax v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy je nejednotná a priznávané sumy sa v jednotlivých prípadoch značne líšia. Je to spôsobené tým, že každý prípad je jedinečný a súdy pri rozhodovaní zohľadňujú individuálne okolnosti. V judikatúre však možno nájsť určité trendy a vodítka, ktoré súdy pri určení výšky náhrady zohľadňujú.
V praxi sa stretávame s rôznymi sumami, ktoré súdy priznávajú poškodeným, pričom spoločným menovateľom rozhodnutí je nekonzistentnosť a nepredvídateľnosť. Kým niektoré z okresných súdov priznajú za ujmu žalobcom po 30 tisíc až 50 tisíc eur, krajské súdy v tom lepšom prípade (pre poškodených) rozhodnutia potvrdia, v ostatných prípadoch považujú sumy za premrštené a za primeranú satisfakciu určia sumy od 7 tisíc až po 10 tisíc eur.
Autormi preferovanou alternatívou prístupu k stanoveniu objektívnej sumy je, že výsledná suma odškodnenia pri úmrtí blízkej osoby bude odzrkadľovať aj to, akú hodnotu prisudzuje spoločnosť znehodnoteniu citových vzťahov. Je nesporné, že rodina je základnou bunkou spoločnosti, pričom ak hľadáme „finančnú náplasť“ za znehodnotenie emocionálnych väzieb, musíme pri posudzovaní výšky nárokov zohľadňovať hodnoty, akými sú život, zdravie, význam rodiny a fungujúcich vzťahov pre spoločnosť.
Pravidlá pre odškodňovanie nemajetkových ujm musia byť nastavené tak, aby bola rešpektovaná (zohľadnená) hierarchia spoločenských hodnôt a primeranosť medzi jej všetkými variantmi, a to od odškodňovania najtragickejších nemajetkových ujm po satisfakcie priznávané v iných, menej závažných konaniach.
Prečítajte si tiež: Obvinenie a nemajetková ujma
tags: #nemajetková #ujma #primeranosť #judikatúra