Nemajetková ujma podľa slovenského práva

Článok sa zaoberá problematikou nemajetkovej ujmy v slovenskom právnom systéme. Analyzuje vývoj judikatúry, legislatívne zmeny a súčasný stav v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy, s dôrazom na jej aplikáciu v kontexte Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Úvod do problematiky nemajetkovej ujmy

Pojem škoda (damnum) nie je v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) definovaný. Tento pojem sa vždy vymedzoval rôznym spôsobom. Priestor na definovanie pojmu škoda je tiež ponechaný súdnej praxi. V súčasnosti prevažuje ponímanie škody v užšom zmysle, a to: „Pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii.“

Vývoj chápania pojmu škoda

Podľa A. Dulaka však skutočnú škodu nemožno obmedziť iba na škodu sposobenú na veciach alebo majetkových právach, nakoľko skutočnou škodou môže byť aj ujma, ktorú poškodený subjekt utrpel na zdraví či živote. Autorka článku zastáva rovnaký názor, t. j. že škoda by nemala byť ponímaná len v užšom slova zmylse, ale mala by byť chápaná ako majetková (materiálna) alebo nemajetková (imateriálna) ujma, nakoľko nie každá škoda je škodou, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Škoda, resp. ujma môže nastať aj, napr. znevážením osoby poškodeného, znevážením mena poškodeného, zásahom do cti alebo dôstojnosti, resp.

Legislatívny rámec náhrady škody

Právna úprava Občianskeho zákonníka stanovuje v ust. § 442 ods. spôsob náhrady škody, t. j. škoda sa uhrádza v peniazoch alebo ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu (naturálna reštitúcia). V rámci imateriálnej škody je rozsah náhrady škody stanovený v ust. §§ 444 až 449a Občianskeho zákonníka, pričom bližšiu špecifikáciu jednotlivých náhrad určujú iné zákonné (ev. podzákonné normy - vyhlášky), napr. zákon č. 437/2004 Z. z.

Vplyv Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Pôvodne slovenský právny poriadok neumožňoval náhradu nemajetkovej ujmy priamo, čo viedlo k aplikačným problémom, najmä v kontexte nezákonnej väzby. Podľa dom zákona č. 58/1969 Zb., pretože tento zákon nebol určený na náhradu nemajetkovej ujmy. To, že v dôsledku prednosti medzinárodného práva sa začali nároky na náhradu majetkovej škody a nároky na náhradu nemajetkovej ujmy presadzovať spolu (či už praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý v rámci primeraného zadosťučinenia priznával aj náhradu skutočnej škody a ušlého zisku a zase pri odškodnení za porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznával aj nemajetkovú ujmu), malo dôsledky pre zmenu legislatívy. V prípadoch, ktorých sa už nestihla zmena legislatívy dotknúť, zmenil Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR (sp.zn. 4Cdo 177/2005 z 31.5.2007) súdny výklad tak, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru poskytol prednosť pred zákonom, ktorý zaručuje iba náhradu škody, a umožnil tak priamo na základe medzinárodnej normy nahrádzať nemajetkovú ujmu.

Prečítajte si tiež: Judikáty Najvyššieho súdu - nemajetková ujma

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 13/2009 Zb.

Najvyšší súd Slovenskej republiky síce uviedol, ako uvidíme z citácie tohto rozsudku v ďalšom texte, že obsah pojmu „škoda“ v sebe obsahuje odškodnenie zahŕňajúce nemateriálnu ujmu, avšak neuviedol to, že by sa pojem „náhrada škody“ v zákone č. 58/1969 Zb. musel vykladať tak, že práve jeho obsahom by bola aj „náhrada nemajetkovej ujmy“. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž pojmy „odškodnenie“, ktorý zahŕňa pojem „náhrada nemajetkovej ujmy“ v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a „náhrada škody“ nerozlišuje úplne dôsledne. Najvyšší súd Slovenskej republiky v úvodnej časti právneho odôvodňovania tvrdí, že zákon č. 58/1969 Zb. neumožňuje náhradu nemajetkovej ujmy, ale z dôvodu širšieho rozsahu obsahu pojmu škoda (je to chápanie pojmu škoda nie v zmysle vnútroštátnom, ale v zmysle medzinárodnoprávnom podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a presnejší by bol výraz „obsahu pojmu odškodnenie“ alebo uvádzať výraz „škoda (damage)v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd“ pod ktorú judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva zaraďuje tzv. peňažná škoda (pecuniary damage) ako aj tzv. nepeňažná škoda (non-pecuniary damage), pričom názvy jasne odlišujú škodu, ktorá je reparovateľná v peniazoch a škodu, ktorá nie je reparovateľná v peniazoch) umožneného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 5 ods. 5 tým, že pod pojem odškodnenie patrí aj odškodnenie nemateriálnej ujmy, ako dôsledku prednosti čl. 5 ods. 5 Dohovoru pred zákonom, keďže zaručuje väčší rozsah práva na odškodnenie nezákonnej väzby (vrátane dodatočne nezákonnej väzby - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.2.2012), ako zaručuje § 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb., je potrebné vymedzenie náhrady nemajetkovej ujmy „osvetliť“ chápaním „náhrady škody“ (tu rovnako sa má na mysli medzinárodné chápanie pojmu „škoda“ v zmysle výkladu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a presnejšie by malo byť použitie výrazu „chápaním odškodnenia“ alebo „škody v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) vyplývajúceho z čl. 5 ods.5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, ktorý sa aplikuje prednostne pred zákonom.

Je zrejmé, že prednostná aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je mysliteľná v rámci rozsahu zákonom stanoveného pojmu, ktorý sa legislatívne vykladá zámerne užšie, ale je mysliteľná len popri pojme „náhrada škody“ (praeter legem), ako samostatný nárok vyplývajúci priamo z čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v pojem „náhrada nemajetkovej ujmy“. Je teda po tejto korekcii výkladu obsahu pojmu „náhrada škody“ zrejmé, že náhrada nemajetkovej ujmy v prípadoch rozhodnutí o vzatí do väzby vydaných pred 1.7.2004 je ako nárok založená jedine článkom 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd. Na začiatok a dĺžku premlčacej doby je tak možné použiť iba § 100 ods. 2 a § 101 Občianskeho zákonníka - trojročnú premlčaciu dobu počítanú od času, keď sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy mohlo vykonať prvý krát, ktorý splýva s okamihom právoplatnosti rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby (poslednou podmienkou vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je právoplatnosť oslobodenia spod obžaloby a ten deň je určujúci pre začatie plynutia premlčacej doby. Aplikácia tejto podmienky však z § ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva pre vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu s následným oslobodením spod obžaloby nie priamo, ale analogicky, pretože čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd túto otázku nerieši výslovne).

Interpretácia právnej vety rozsudku NS SR č. 13/2009 Zb.

Právna veta rozsudku NS SR č. 13/2009 Zb. stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR uvádza, že „Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.“ V tejto vete rovnako je zrejmé, že „nárok na odškodnenie“ je výlučne „nárokom na náhradu škody“ bez nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom je potrebné uviesť, že obdobné zámeny okrem už spomenutých prípadov je možné nájsť aj v ďalších častiach rozhodnutia NS SR č.13/2009 Zb.

Zámena pojmov v rozhodnutí NS SR

„Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/2003 Z. z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. V zmysle čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť a každý, kto bol obetou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody je v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 5. Podlá judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink v. Holandsko, Tsirlis a Kouloumpas v. Úplne zjavne pojem „škoda“ uvedený v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nie je pojmom „škoda“ v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. A je úplne zrejmé, že čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezaručuje iba náhradu škody vo vnútroštátnom zmysle. V dôsledku tejto zámeny pojmov mohlo dôjsť k nepresne uvedenej právnej vete, ktorej podstatou je však zaručenie prednostnej aplikácie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade náhrady nemajetkovej ujmy (výraz „aj“ sa podľa textu rozsudku mal týkať „náhrady škody“ v tom zmysle, že sa mal týkať §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd, avšak v právnej vete vytvorenej občianskoprávnym kolégiom je to naopak: práve „náhrada nemajetkovej ujmy“ sa má posudzovať „aj“ podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, čo vytvára nesprávny domnelý predpoklad, že náhrada nemajetkovej ujmy sa posudzuje primárne podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.) pred §-om 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pričom práve nárok na náhradu škody (majetkovej škody a ušlého zisku) sa posudzuje nielen podľa §-u 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ale aj podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru (dodatočne - oslobodením obžalovaného spod obžaloby - sa väzba stane nezákonnou).

Kritika formulácie právnej vety č.13/2009 Zb.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však pri formulovaní právnej vety č.13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR vyslovilo záver, že nárok na odškodnenie vzniká podľa §-u 5 ods.1 zákona č. 58/1969 Zb. , čím nesprávne uviedlo, že tak nárok na náhradu škody, ako aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy majú právny základ v §-e 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a súčasne nesprávne uviedlo, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čím, ako sme uviedli v predchádzajúcej vete, dotvorilo svoje nesprávny záver o tom, že náhrada nemajetkovej ujmy má svoj základ v § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., čo priamo odporuje myšlienkovým pochodom samotného rozhodnutia NS SR, ktorý vyžaduje prednostnú aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru iba na náhradu nemajetkovej ujmy práve preto, že nie je upravená §-om 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb. Právna veta podľa svojho doslovného významu nemá žiaden význam - načo by bolo potrebné nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu bolo potrebné posudzovať „aj“ podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, keď by nárok na odškodnenie (zahŕňajúci aj nemateriálnu ujmu) vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ?

Prečítajte si tiež: Nárok na kompenzáciu

Rôzne významy pojmu "škoda" v rozhodnutí NS SR

Pojem „škoda“ sa navyše vyznačuje aj ďalšími rôznymi významami v samotnom rozhodnutí NS SR č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a súdov SR: „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou. Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., je jeho záver síce v súlade s vymedzením náhrady škody podlá vnútroštátnej právnej úpravy (§ 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka), neobstojí však vo svetle chápania náhrady škody, ktoré vyplýva z čl. 5 ods. Aj tu je zjavné pochybenie v rozlišovaní pojmov, pretože „pokiaľ ide o obsah pojmu škoda“ má sa chápať „pokiaľ ide o obsah pojmu škoda v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru“ alebo by bolo lepšie znenie „obsah pojmu odškodnenie“, a rovnako „vo svetle chápania náhrady škody“ sa má chápať ako „škoda v zmysle čl. 5 ods.

Otázka výkladu pojmu "škoda" v kontexte medzinárodnej zmluvy

Otázka, či je v tomto prípade možné použitie §-u 23 zákona č. 58/1969 Zb. ako aj § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., či by sa kde tam vyskytujúci pojem „škoda“ mohol vyložiť nielen v zmysle § 442 ods. 1 OZ , ale aj v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru ? To však súčasne nie je možné . Výklad zákona pri použití subsidiárneho ustanovenia iného zákona možno podrobiť výkladu konformnému s medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, ale iba „v čo najväčšej možnej miere“ danej znením a zmyslom zákona. Vodidlom môže byť citát z nálezu nemeckého Spolkového ústavného súdu: „Zákon nie je protiústavný, pokiaľ je možný jeho výklad, ktorý je v súlade s ústavou, a zákon pri takomto výklade zostáva zmysluplný“ (napr. BverGE 2/267 alebo 8/34).

Zákonné medze nároku na náhradu škody

Je zrejmé, že po tom, čo sme na základe kogentných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. a § 442 ods. 1 OZ dospeli k záveru, že rámec náhrady škody je daný úhradou skutočnej škody a ušlého zisku, sú dané zákonné medze vnútroštátneho nároku na náhradu škody v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (presnejšie škody podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo odškodnenia), ktoré sú užšie, ako je obsah tohto pojmu, a plne konformný výklad pojmu „náhrada škody“ v § 5 ods. 1 a § 23 zákona č.58/1969 Zb. s čl. 5 ods. 5 Dohovoru tak nie je možný, pretože by sa ním prekročili zákonom stanovené medze nároku na náhradu škody, ktoré zákonodarca vymedzil užšie ako, sú medze tohto nároku stanovené čl. 5 ods. 5 Dohovoru v duchu jeho výkladu zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva. Aby bolo možné použiť výklad zákona „contra legem“, je potrebné, aby zlyhali všetky ostatné výkladové metódy.

Priama aplikovateľnosť čl. 5 ods. 5 Dohovoru

Keďže čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je hmotnoprávny nárok so samovykonateľnosťou, je bez akýchkoľvek výkladových problémov možné použiť čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a považovať čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorá porušuje čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, do čoho patrí v prvom rade nezákonná väzba a výkladom Európskeho súdu pre ľudské práva tam patrí aj nespravodlivá väzba (potvrdil to aj výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky), za súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky s prednosťou pred zákonom. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však pravdepodobne malo právnopolitické dôvody, aby vyložilo problém tak, že zákon samotný zaručuje nárok na odškodnenie t.j. aj vrátane nemajetkovej ujmy. Európsky súd pre ľudské práva totiž vyžaduje, aby vnútroštátne právo zakotvilo nároky podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mohlo takto postupovať aj z dôvodu účelu konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, aby vláda Slovenskej republiky mohla prezentovať, že právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje prostriedok nápravy pre odškodnenie aj nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods.

Chápanie pojmu "odškodnenie" Najvyšším súdom SR

Je však možné aj to, že NS SR pod pojmom „odškodnenie“ chápe iba „náhradu škody“ v zmysle tohto pojmu podľa §-u 5 ods. 1 zákona č.58/1969 Zb. a výraz „aj“ pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je výrazom pre prednostnú aplikáciu čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v otázke náhrady nemajetkovej ujmy pred §-om 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., ktorý zaručuje iba náhradu škody (nesprávne označenú ako odškodnenie). Z posledne citovaného textu je zjavné, že pojem „náhrada škody“ sa chápe európsky, teda súladne s čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a nejde teda o pojem „náhrada škody“ v zmysle zákona č. Znenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v príslušnej skúmanej časti je: „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.“ Správne by mohlo byť „Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda v medzinárodnokonformnom význame, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.“ V danom prípade sa náhrada škody v medzinárodnokonformnom význame stotožňuje s pojmom „odškodnenie“.

Prečítajte si tiež: Kompenzácia za nezákonnú väzbu

Komplikácie spôsobené terminológiou Európskeho súdu pre ľudské práva

Celý problém sa komplikuje najmä pojmami Európskeho súdu pre ľudské práva ako „odškodnenie“ materiálnej škody ako aj nemateriálnej škody (angl. compensation of pecuniary or non pecuniary damage). V oboch prípadoch ide o „škodu“. Takže zdroj zámeny legislatívneho pojmu „škoda“ a v rozhodnutí uvádzaného pojmu „škoda“ je zjavný. Odtiaľ to bol už len krok k tomu, aby právna veta č. 13/2009 Zb. stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR znela tak, že § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. je vyhlásený za základ odškodnenia, pričom náhrada nemajetkovej ujmy sa ešte navyše posudzuje podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. To však zjavne nemá zmysel, pretože ak právny základ celého odškodnenia je v § 5 ods. 1 zákona č. 58/…

Náhrada škody v trestnom konaní

V slovenských podmienkach je pri rozhodovaní o náhrade škody v trestnom konaní obvyklým postupom, že súd konajúci v trestnej veci odkazuje poškodeného s jeho nárokom alebo jeho časťou na konanie vo veciach občiansko-právnych. Nie je to iba obvyklý postup, či tradícia, takýto postup stanovuje Trestný poriadok[1] v súlade s tým, ako je vnímaný a definovaný účel trestného konania[2]. Navyše Trestný poriadok č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov platný do 31.12.2005 umožňoval súdu v trestnom konaní priznať iba majetkovú škodu[3], čo sa od účinnosti nového Trestného zákona zmenilo[4].

Vývoj práv poškodeného v trestnom konaní

Postupne sa vyvíjalo aj legálne vymedzenie pojmu poškodený[5] a jeho základných práv, ktoré má v súčasnosti túto podobu (§ 46 ods. 1 platného Tr. "(1) Poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodení trestnými činmi a ich právni zástupcovia sú na Slovensku zvyknutí na to, že nárok na náhradu škody uplatňujú najprv v trestnom (adhéznom) konaní a následne sa so zvyškom uplatneného nároku, prípadne aj s celým nárokom (ak si nárok v trestnom konaní poškodený neuplatnil alebo súd nepriznal uplatnený nárok) "presunú" do konania vo veciach občiansko-právnych. Trestné konanie spravidla vyprodukuje pre poškodeného (bez nákladov poškodeného) rozhodujúce dôkazy (zadokumentované vo vyšetrovacom/trestnom spise), ktoré potom poškodený použije aj v civilnom konaní. Meritórne rozhodnutie v trestnej veci je ďalším významným podkladom pre civilné konanie o nároku na náhradu škody, prípadne aj nemajetkovej ujmy. V tej súvislosti je potrebné uviesť, že uplatnenie morálnej škody, resp. nemajetkovej ujmy v trestnom konaní je v súčasnosti skôr výnimočným javom. Je obvyklé uplatnenie i priznanie majetkového nároku na náhradu škody, najmä v prípadoch, v ktorých je škoda jedným zo znakov skutkovej podstaty trestného činu. Preukazovanie vzniku škody a jej výšky je v týchto prípadoch súčasťou dokazovania vykonaného v trestnom konaní.

Porovnanie s európskymi právnymi systémami

V Európe sú však aj také právne systémy, napr. Francúzsko, kde súd konajúci v trestnej veci rozhoduje o všetkých aspektoch skutku, ktorý je predmetom trestného konania bez možnosti "presmerovať" poškodeného s nárokom na náhradu škody do iného konania. To znamená, že súd konajúci v trestnej veci rozhoduje aj o náhrade škody, vrátane nemajetkovej ujmy. Takýto postup sa z rôznych hľadísk javí byť vhodnejší a to či z pohľadu efektivity výkonu verejnej moci alebo aj z pohľadu dotknutých subjektov a ich právnej istoty. Skutok, ktorý predstavuje zavinené právne relevantné konanie subjektu práva, ktoré ohrozilo alebo poškodilo záujem chránený právom, je potrebné preukázať, skúmať a právne posúdiť ako celok. Z pohľadu efektivity systému justičného, či systému verejnej moci, sa javí byť optimálne, ak je skutok, ktorý je predmetom záujmu orgánov verejnej moci, vo všetkých jeho súvislostiach posúdený iba v jednom konaní jednou "sústavou" súdnych orgánov (konajúcich v trestnej veci). Je samozrejme trochu zľahčujúce vo všeobecnosti popisovať fungovanie právneho systému v inom štáte, v ktorom sa systém vyvíjal a menil dlhé roky, čím sa budovala právna tradícia a akceptovanie tohto postupu pracovníkmi justície i spoločnosťou.

Restoratívna justícia a práva poškodeného

Zefektívnenie konania a posilnenie práv poškodeného je cieľom adhézneho konania prebiehajúceho v rámci trestného konania na základe uplatnenia nároku na náhradu škody zo strany poškodeného alebo inej oprávnenej osoby. Restoratívna justícia a jej princípy sú spoločným menovateľom zmien Trestného poriadku týkajúcich sa náhrady škody a práv/postavenia poškodeného v posledných rokoch. Z pohľadu poškodeného je procesne náročné a zdĺhavé domáhať sa nároku na náhradu škody (majetkovej i morálnej) vo dvoch súdnych konaniach, ktoré majú dva základné stupne, čo v praxi znamená vo väčšine prípadov, kde nedôjde k zmieru/urovnaniu medzi poškodeným a "škodcom" viacročné súdne konania, v ktorých sa mnohé úkony vykonávajú v podstate opakovane. Navyše pre poškodeného je spravidla frustrujúce opakovane byť konfrontovaný so "škodcom" najprv v rámci vyšetrovania, potom v rámci trestného súdneho konania a po skončení trestnej veci sa znovu stretávať na pojednávaniach v civilnej veci. Z pohľadu zaťaženia právneho systému najprv koná dvojstupňová sústava orgánov trestného konania (civilné konanie z dôvodu prekážky litispendencie[6] nemôže prebiehať paralelne s trestným konaním). Po skončení trestného konania, ak nedošlo k plnému uspokojeniu uplatneného nároku poškodeného alebo ak sa poškodený rozhodne svoj nárok uplatnený v trestnom konaní rozšíriť napr. o nemajetkovú ujmu nastupuje preťažená dvojstupňová sústava civilných súdov.

#

tags: #nemajetková #ujma #zákon #Slovensko