Nemecký Rozhodcovský Súd: Komplexný Pohľad

Jedným zo základných kameňov právneho štátu s demokratickým zriadením je zabezpečenie práva na spravodlivý proces. Okrem iného, aj v dôsledku rozsiahleho súčasného systému práva, sme v posledných rokoch stále častejšie konfrontovaní s tým, že práve právo na prejednanie veci v primeranej lehote je jedným z práv, ktoré je pravidelne a v mnohých prípadoch porušované. Je ťažké bez výhrad považovať za správny, spravodlivý a dobrý taký systém práva, ktorý v praxi nedokáže zaručiť aj jeho efektívne a rýchle vymoženie. Vo vzťahu k riešeniu pracovnoprávnych sporov sa v posledných rokoch objavujú ohlasy na ich dĺžku a zlú vymáhateľnosť práva.

Štát má povinnosť vytvoriť funkčný súdny aparát, preto v prípade, keď tento súdny aparát bez ohľadu na okolnosti a dôvody nie je celkom pripravený zaistiť potrebné úlohy vo vzťahu k spoločnosti, vyvstáva možnosť alternatívneho postupu, a teda použitia horeuvedeného bodu 2., a to vyriešenie sporovej veci nesporovou, neštátnou inštitúciou uprednostňujúcou autonómiu vôle sporových strán a liberálny prístup.

Preto je namieste porovnať postupy a riešenie sporov v pracovnoprávnych vzťahoch v členských krajinách EÚ, ktoré sa vyznačujú spoločnou históriou, kultúrou, geografickým postavením a hlásia sa k rovnakým hodnotám, a síce v krajinách V4. Vyšehradská skupina predstavuje neformálnu a dynamickú regionálnu štruktúru s priestorom pre rozšírenie a postupné posilnenie koordinačného a konzultačného mechanizmu a zlepšenie regionálneho rozvoja a hospodárskej a kultúrnej spolupráce a tejto skupine od 1.

História a Vývoj Pracovných Súdov na Slovensku

Existencia pracovných súdov v Slovenskej republike má svoju históriu. Zákonom č. 131/1931 Zb. o súdnictve v sporoch z pomeru pracovného, služobného a učebného (zákon o pracovných súdoch) došlo k zjednoteniu špecializovaného pracovnoprávneho súdnictva v rámci prvej republiky, a zároveň sa zriadila samostatná sústava pracovných súdov. Predchádzajúce obdobie sa vyznačovalo neexistenciou pracovných súdov, neboli zriadené ani osobitné pracovné senáty zamerané na prejednávanie sporov tohto druhu. Jedným z účelov tohto zriadenia bolo aj zjednotenie doteraz platných rozmanitých kompetenčných noriem s tým, že právomoc prejednávať tieto spory bude spadať pod kompetenciu pracovných súdov. Vzor predstavovali súdy živnostenské, ktoré boli zriadené ešte v roku 1896.

V dobe svojho fungovania sa pracovné súdy zriaďovali vedľa všeobecných súdov v miestach, kde si to vyžadovali hospodárske a sociálne pomery. Neboli zriadené pri každom súde prvého stupňa, pretože niekedy bol pracovný súd zriadený pre niekoľko obvodov. Pracovný súd prejednával a rozhodoval pracovné spory v senátoch zložených z predsedu a prísediacich, pričom prísediaci boli menovaní na paritnom princípe na obdobie troch rokov na návrh odborových organizácií a zamestnávateľov. Významným pravidlom konania bolo, že rozsudok mal byť vyhlásený, pokiaľ to bolo možné, hneď po skončení konania a prvé pojednávanie vo veci malo byť nariadené spravidla už do piatich dní od podania žaloby na pracovný súd.

Prečítajte si tiež: Možnosti zamestnania v Rakúsku a Nemecku

Neskôr, v roku 1948, boli prijatím zákona č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva zrušené pracovné súdy a ich právomoci prešli na okresné súdy ako všeobecné súdy a na druhom stupni to boli súdy krajské, ako súdy odvolacie. V súdnictve fungoval inštitút sudcov z ľudu, pričom sa prihliadalo na to, aby boli z toho istého, resp. príbuzného odboru práce, ktorého sa týkal spor. Pracovné spory štátnych zamestnancov prebiehali v rozhodcovských komisiách a ani zákonom č. 62/1961 Zb. o organizácii súdov k znovuzriadeniu osobitných pracovných súdov nedošlo, vyčlenené boli len vojenské a ľudové súdy.

V roku 1965, kedy bol prijatý základný pracovnoprávny kódex, a to Zákonník práce č. 65/1965. Zákonník práce unifikoval pracovné vzťahy, a teda došlo k zjednoteniu právnej úpravy pracovných kategórií zamestnancov. Tento kódex deklaroval existenciu pracovného práva ako samostatného právneho odvetvia a zároveň určil, že všetky pracovné spory, ktoré sa týkali hospodárskych organizácií, štátnych organizáciách a v ich zariadeniach a v spoločenských organizáciách a ich zaradeniach prebiehali v rozhodcovskom konaní. Podľa tohto zákona spory, ktoré sa týkali skončenia pracovného pomeru, spadali pod rozhodovaciu právomoc výlučne súdov. Presunutie týchto sporov priamo na súdy sa stalo z dvoch dôvodov: predovšetkým preto, že podľa Zákonníka práce bola zavedená možnosť, aby súhlas závodného výboru na rozviazanie pracovného pomeru s pracovníkom bol nahradený súhlasom okresnej odborovej rady, keby sa ukázalo, že zamietavé stanovisko závodného výboru bolo v rozpore s celospoločenskými záujmami. Nebolo by preto vhodné, aby závodný výbor mohol v rozhodcovskom konaní vydať rozhodnutie, ktoré by prakticky znamenalo zmenu rozhodnutia vyššieho odborového orgánu.

Po roku 1969 došlo k oslabeniu rozhodcovského konania a vyhláškou č. 23/1970 Zb. o prejednávaní pracovných sporov komisiami pre pracovné spory vznikli Komisie pre pracovné spory. Tento inštitút uskutočňoval zmierovacie konanie na žiadosť aspoň jedného z účastníkov pracovného pomeru. Povinne sa pred komisiou prejednávali len spory o správnosť potvrdení o zamestnaní, spory o obsah posudkov o pracovnej činnosti a návrhy na zrušenie kárnych opatrení, pričom nepodstatné bolo, či pracovný pomer ešte trval. Zavedenie komisií a zrušenie rozhodcovského konania bolo odôvodňované tým, že rozhodcovské konania sa vyznačovali nedostatkami, avšak zverenie riešenia sporov z pracovných vzťahov výlučne len súdom by bolo nevhodné, pretože za lepšiu alternatívu sa považovalo zverenie prejednania sporu orgánu, ktorý je znalý miestnych podmienok a pomerov v organizácií, kde vznikol spor. Komisie vznikali len v organizácii, kde pracovalo aspoň sto zamestnancov. Funkčné obdobie komisie bolo minimálne dva roky.

Vyhláška č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami bola zrušená, a to znamenalo, že všetky pracovné spory budú spadať do prejednávacej kompetencie priamo súdov. V roku 2011 sa na súdoch zriadili súdne oddelenia Cpr (civilné veci pracovné), ktoré je zamerané výlučne na prejednávanie pracovných sporov, ktoré sa najčastejšie týkajú vzniku, zmeny a zákonu pracovného pomeru, mzdy, náhrady mzdy a náhrady výdavkov, či zodpovednosti zamestnanca za škodu.

V rámci chýbajúcej špecializácie súdov absentuje aj špecializácia konkrétnych sudcov, ktorí by boli výlučne zameraní na pracovnoprávnu agendu. Na Slovensku dodnes neexistujú pracovné súdy a ani pracovnoprávne senáty, ktoré by boli zamerané výlučne na prejednávanie sporov pracovnoprávnej povahy. Vzhľadom na skutočnosti, že predmet sporu predstavuje mnohokrát pre zamestnanca existenčnú otázku a aj nešpecializáciu a množstvo sporov v oddeleniach C, potom veľakrát nastáva zdĺhavosť a spomalenie ukončenia sporu, resp. v niektorých prípadoch dochádza aj k nevymožiteľnosti práva, keďže počas niekedy aj dlhoročne trvajúceho sporu medzi zamestnancom a zamestnávateľom dôjde k zániku zamestnávateľa.

Prečítajte si tiež: Všetko o Nemeckom Vlčom Špicovi

Rozhodcovské Konanie v Českej Republike

Vzťah Českej a Slovenskej republiky sa vyznačuje bohatou minulosťou. Spoločné územie, kultúrne a spoločenské podmienky, či právna história je to, čo tieto dva štáty spája aj po ich rozdelení. Súrodá právna minulosť a jednotnosť spoločného štátu sa odrazila aj v spoločných právnych predpisoch, ktoré boli častokrát platné až do ich novelizácie, resp. zrušenia v dôsledku zmien uskutočnených po vzniku samostatných štátov.

Novela zákonníka práce uskutočnená zákonom č. 3/1991 Sb. zrušila prejednávanie a rozhodovanie pracovnoprávnych sporov rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní. Právomoc prejednávať pracovné spory prešla na súdy všeobecné a tento stav pretrvával do 01.01.1995, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 216/1994 Sb. o rozhodcovskom konaní a výkone rozhodcovských nálezov. Nespokojnosť časti verejnosti sa prejavovala vo vzťahu k arbitrabilite individuálnych pracovnoprávnych sporoch, kedy na jednej strane sa vylučovalo riešenie individuálneho pracovnoprávneho sporu prostredníctvom rozhodcovského konania a na strane druhej sa presadzovali názory, ktoré rozhodcovské konanie v týchto druhoch sporu pripúšťali za predpokladu splnenia podmienok arbitrability.

Stav riešenia kolektívnych pracovnoprávnych sporov - sporov, ktoré sú spojené či už uzatvorením alebo plnením kolektívnej zmluvy, je odlišný, ako pri riešení individuálnych pracovnoprávnych sporov. Tieto spory sú vyňaté z rozhodovania všeobecných súdov a sú riešené sprostredkovateľmi, resp. rozhodcami v konaní podľa osobitné predpisu, a to zákona č. 2/1991 Sb. o kolektívnom vyjednávaní. Unifikácia názorov na horeuvedenú situáciu sa uskutočnila v roku 2006 prijatím nového zákonníka práce, ktorý nastolil stav právnej istoty v oblasti riešenia pracovnoprávnych vzťahov. Účastníkom individuálneho pracovnoprávneho sporu sa umožnilo, aby sa mohli obrátiť na rozhodcovské súdy. Pravdou je, že takéto prípady sú doteraz málo početné a pretrvávajúca tendencia je taká, že všeobecné súdy sú stále zahlcované v zásade takmer všetkými pracovnoprávnymi spormi.

Je nevyhnutné poznamenať, že vzhľadom na rýchlosť a množstvo sporov, ktoré sú podstatné pri štatistickom vyjadrení sledovaných ukazovateľov, je početnosť pracovnoprávnych sporov stále menšia a menšia. V roku 1990 tvorili pracovnoprávne spory v Českej republike s nápadom 18 790 vecí 12,7 % zo všetkých 148 175 občianskoprávnych sporov s výnimkou rozvodov, o dvadsať rokov neskôr to bolo len 5 300 vecí, čo predstavovalo 0,8 %. V súčasnej dobe v ČR pôsobí jednotná sústava súdov. Neexistujú tu však napr. oproti obdobiu prvej republiky (1918-1938), či oproti iným štátom (napr.

Pracovné Súdnictvo v Poľsku a Maďarsku

Ako všeobecné súdy pôsobia odvolacie súdy, krajské a okresné súdy. Sú zamerané na prejednávanie občianskoprávnych vecí, vecí maloletých, pracovnoprávnych sporov a sporov zo sociálneho zabezpečenia, obchodných vecí a konkurzov a trestných vecí. Z uvedeného vyplýva, že v Poľsku nie sú zriadené špecializované pracovné súdy.

Prečítajte si tiež: Slovensko-nemecký preklad formulára

Výkon súdnictva v Maďarskej republike je zabezpečovaný sústavou súdov, ktorú tvorí Najvyšší súd, vysoké súdne dvory, Mestský súd v Budapešti, župné súdy, ktorých je spolu 20, miestne súdy, ktorých je spolu 111 a pracovné súdy. Pracovné súdy fungujú ako tribunály, ktorí sa zaoberajú osobitnými prípadmi. Prvostupňový súd je tvorený sudcom z povolania, ale zákon môže určiť súdne konania, kde bude zasadať senát tvorený jedným sudcom a dvoch prísediacich. Prísediaci majú v súdnom konaní totožné práva a povinnosti, akými disponujú sudcovia a sú menovaní zástupcami miestnej samosprávy. Druhostupňový súd tvoria traja sudcovia z povolania.

Pracovné súdy v Maďarsku majú postavenie okresných súdov. Je učený na posudzovanie prípadov, ktoré sa týkajú súdneho preskúmania pracovnoprávnych a iných vzťahov. Pracovné súdy taktiež môžu zriadiť úseky zamerané na špecifický druh agendy. Riešenie pracovnoprávnych sporov v Maďarsku je teda zabezpečované pracovnými súdmi, ktoré sú zriadené ako špecializované súdy s pracovnoprávnou agendou.

Súčasný Stav a Budúcnosť Pracovného Práva na Slovensku

Vývoj právnej vedy neustále napreduje, tobôž v oblasti pracovného práva, kde práca ako taká predstavuje veľmi podstatný a nezastupiteľný prvok spoločnosti. Vzhľadom ku skutočnosti, že v krajinách V4, ako aj v krajinách vyspelej Európy efektívne fungujú pracovné súdy, resp. pracovné senáty, v SR je súčasný stav ich neexistencie skôr ojedinelým javom. Hoci najčastejšími argumentmi proti zriadeniu pracovných súdov predstavuje znižujúci počet pracovných sporov, či finančné limity štátu, je potrebné podotknúť, že zamestnanec ako slabšia strana v spore, sa častokrát nechce súdiť aj kvôli plateniu súdnych poplatkov, či samotnej niekedy neúmernej dĺžke konania. Pri obzretí sa do minulosti, kedy pracovné súdy boli činné a fungovali na tripartitnom systéme, je nevyhnutné zamyslieť sa nad ďalším riešením tejto problematiky do budúcna.

Jednou z diskutovaných otázok v rámci súdneho konania je prijatie osobitného procesného kódexu - Pracovného súdneho poriadku, ktorý by mal predstavovať zvýšenie možnosti, ako sa dá domôcť svojho práva. Prijatie tohto kódexu bude v budúcnosti určite predmetom odbornej diskusie, či by jeho prijatie znamenalo vyriešenie organizačných, resp. ďalších problematických aspektov pracovného sporu.

Rozhodcovský Súd Slovenskej Advokátskej Komory

Podľa štatútu účinného od 2. januára 2020 zverejneného v Obchodnom vestníku č. 1/2020 zo dňa 2. januára 2020, Slovenská advokátska komora, ako samosprávna stavovská organizácia a právnická osoba zriadená zákonom č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon), v znení neskorších predpisov, je zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu v zmysle štvrtej hlavy prvej časti zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení neskorších predpisov, s názvom Rozhodcovský súd Slovenskej advokátskej komory a so sídlom v Bratislave, Slovenská republika.

Slovenská advokátska komora mení a nahrádza tento štatút, ktorý teraz znie nasledovne:

Úvodné ustanovenia

(1) Vymedzenie pojmov. Pojmy začínajúce veľkým písmenom, ktoré nie sú definované v tomto rokovacom poriadku Rozhodcovského súdu (ďalej len „Rokovací poriadok“), majú význam, aký im bol priradený v Štatúte.

(2) Rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd je zriadený Komorou. Rozhodcovský súd má Štatút, ktorý upravuje najmä jeho vnútorné fungovanie a vecnú pôsobnosť.

(3) Rokovací poriadok. Komora vydáva Rokovací poriadok podľa § 12 ods. 2 a § 14 Zákona o rozhodcovskom konaní. Rokovací poriadok upravuje najmä (i) postup konania pred Rozhodcovským súdom, vrátane postupu ustanovenia a odvolania rozhodcov, (ii) Pravidlá o trovách (Príloha A), Pravidlá o odmenách (Príloha B), (iii) Pravidlá zmierovacieho konania (Príloha C) a (iv) Doplňujúce pravidlá pre korporátnu arbitráž (Príloha D).

(4) Rozhodcovské pravidlá. Rozhodcovské konanie sa riadi Rokovacím poriadkom, Štatútom, pravidlami určenými rozhodcovským senátom a pravidlami dohodnutými medzi stranami konania. Vo veciach neupravených spôsobom podľa predchádzajúcej vety sa rozhodcovské konanie riadi Zákonom o rozhodcovskom konaní. Na dohodu strán alebo jej časť, ktorá ani s prihliadnutím na všetky okolnosti nie je zlučiteľná s Rokovacím poriadkom, Štatútom alebo Zákonom o rozhodcovskom konaní, sa v konaní pred Rozhodcovským súdom neprihliada a hľadí sa na ňu ako na nezáväznú a nevymožiteľnú.

(5) Voľba Rozhodcovského súdu. Rozhodcovské pravidlá sa aplikujú na spory, ktoré sa strany v rozhodcovskej zmluve alebo rozhodcovskej doložke (spolu ďalej len „Rozhodcovská zmluva“) dohodli riešiť v rozhodcovskom konaní pred Rozhodcovským súdom (napríklad odkazom na Rozhodcovský súd alebo jeho rozhodcovské pravidlá).

(6) Miesto konania. Miestom rozhodcovského konania je Bratislava, Slovenská republika. Ústne pojednávanie, konzultácie medzi členmi rozhodcovského senátu, preskúmanie tovaru, majetku alebo listín alebo iné procesné úkony sa môžu uskutočniť na akomkoľvek mieste, ktoré určí rozhodcovský senát po konzultácii so stranami konania.

(7) Jazyk konania. Konanie pred Rozhodcovským súdom je v slovenskom jazyku, ak sa strany nedohodli na používaní iného jazyka alebo jazykov. Strany si môžu okrem slovenského jazyka zvoliť aj český, anglický alebo nemecký jazyk. Rozhodcovský súd alebo rozhodcovský senát môže nariadiť, aby k podaniam alebo dôkazom bol priložený ich úradný preklad do slovenského jazyka.

(8) Rozhodné právo. Pri rozhodovaní aplikuje Rozhodcovský súd hmotné právo zvolené stranami. Ak takej dohody niet, rozhodcovský senát aplikuje právo, ktoré určí podľa kolíznych noriem slovenského práva. Rozhodcovský súd aplikuje vždy procesné právo Slovenskej republiky.

(9) Počet vyhotovení. Všetky podania v rozhodcovskom konaní sa musia podať v toľkých vyhotoveniach, aby každá strana (okrem strany, ktorá podanie robí), každý rozhodca a Tajomník mohli dostať jedno vyhotovenie.

(10) Plnomocenstvo. Rozhodcovský súd má právo v ktoromkoľvek štádiu konania požadovať predloženie plnomocenstva alebo iného dokladu preukazujúceho právo osoby konať alebo vystupovať v rozhodcovskom konaní v mene strany.

Žaloba, Žalobná Odpoveď a Vzájomná Žaloba

(1) Žaloba. Rozhodcovské konanie sa začína dňom, keď bola Rozhodcovskému súdu doručená žaloba. Žaloba musí obsahovať aspoň (i) označenie strán, prípadne ich zástupcov, (ii) opis rozhodujúcich skutočností, (iii) označenie dôkazov, ktoré žalobca navrhuje vykonať, (iv) odkaz na právne predpisy, o ktoré sa žaloba opiera, (v) návrh vo veci samej, (vi) hodnotu sporu v eurách alebo jej odhad, (vii) kópiu Rozhodcovskej zmluvy, (viii) meno rozhodcu, ktorého žalobca nominuje, ak podľa Rozhodcovskej zmluvy má spor rozhodovať trojčlenný rozhodcovský senát a žalobca má právo rozhodcu nominovať a (ix) podpis žalobcu alebo jeho zástupcu.

(2) Účinky podania žaloby. Podanie žaloby na Rozhodcovský súd má rovnaké právne účinky ako keby bola žaloba podaná na inak príslušný všeobecný súd.

(3) Odstránenie vád podania. Ak žaloba neobsahuje predpísané náležitosti alebo nie je podaná v predpísanom počte vyhotovení, Tajomník vyzve žalobcu na jej doplnenie v lehote nie kratšej ako 14 dní.

(4) Odoslanie žaloby žalovanému. Ak žaloba obsahuje všetky predpísané náležitosti a Rozhodcovský súd po predbežnom posúdení svojej právomoci podľa Článku III(7)(c), prípadne Článku III(10)(b) Štatútu prijme spor na rozhodovanie, Tajomník odošle žalobu žalovanému bez zbytočného odkladu spolu so Štatútom, Rokovacím poriadkom a Zoznamom rozhodcov.

(5) Žalobná odpoveď. Tajomník pri odoslaní žaloby žalovaného vyzve, aby sa k nej vyjadril v lehote 30 dní. Na žiadosť žalovaného podanú pred uplynutím tejto lehoty ju môže Tajomník primerane predĺžiť. Žalobná odpoveď musí obsahovať aspoň (i) označenie strán, prípadne ich zástupcov, (ii) vyjadrenie žalovaného k rozhodujúcim skutočnostiam, dôkazom a právnym predpisom uvedeným v žalobe, (iii) opis rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktoré žalovaný navrhuje vykonať, a odkaz na právne predpisy, o ktoré sa žalovaný opiera, (iv) návrh vo veci samej, (v) meno rozhodcu, ktorého žalovaný nominuje, ak podľa Rozhodcovskej zmluvy má spor rozhodovať trojčlenný rozhodcovský senát a žalovaný má právo rozhodcu nominovať, a (vi) podpis žalovaného alebo jeho zástupcu.

(6) Neplnenie povinností strany sporu. Ak žalovaný nepodá žalobnú odpoveď alebo ak sa ktorákoľvek strana konania odmieta na konaní zúčastniť napríklad tým, že sa nedostaví na ústne pojednávanie alebo je v rozhodcovskom konaní inak nečinná, Rozhodcovský súd môže pokračovať v rozhodcovskom konaní a rozhodovať na základe podaní a dôkazov, ktoré mu boli predložené.

(7) Vzájomná žaloba. Spolu so žalobnou odpoveďou môže žalovaný podať vzájomnú žalobu, v ktorej si uplatní svoje práva proti žalobcovi. Žalobná odpoveď musí obsahovať aspoň náležitosti stanovené v Článku II(1)(i) až (vii) a (ix) Rokovacieho poriadku. Ustanovenia Rokovacieho poriadku týkajúce sa žaloby sa na vzájomnú žalobu aplikujú primerane.

(8) Vylúčenie do samostatného konania. Ak to Rozhodcovský súd považuje za vhodné, môže vylúčiť vzájomnú žalobu do samostatného rozhodcovského konania.

(9) Zmena a doplnenie žaloby. Strany konania môžu svoje nároky v priebehu rozhodcovského konania meniť a dopĺňať, ibaže rozhodcovský senát považuje takúto zmenu alebo doplnenie za neprípustnú preto, že podľa názoru rozhodcovského senátu môže takáto zmena alebo doplnenie spôsobiť neprimerané prieťahy v konaní, neprimerane navýšiť trovy rozhodcovského konania alebo inak neprimerane sťažiť riadne pokračovanie v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu, že zmena alebo doplnenie je neprípustné, nebráni strane podať na Rozhodcovskom súde samostatnú žalobu.

(10) Spojenie konaní. Rozhodcovský súd môže spojiť viacero rozhodcovských konaní prebiehajúcich pred Rozhodcovským súdom do jedného konania. Rozhodcovský súd pritom prihliadne na stanovisko strán a zváži najmä otázky zlučiteľnosti Rozhodcovských zmlúv a zloženie rozhodcovských senátov.

Rozhodovanie o Prijatí Žaloby a o Právomoci

(1) Prijatie žaloby. Ak Rozhodcovský súd prijme žalobu na konanie, Tajomník ju podľa Článku II(4) Rokovacieho poriadku odošle žalovanému. Ak Rozhodcovský súd odmietne žalobu prijať, Tajomník o tom informuje žalobcu; týmto nie je dotknuté žalobcovo právo žiadať súd o určenie, že Rozhodcovská zmluva je platná alebo vyzvať žalovaného na potvrdenie platnosti alebo prijatie Rozhodcovskej zmluvy.

(2) Posúdenie právomoci rozhodcovským senátom. Oznámenie o prijatí sporu na rozhodcovské konanie podľa Článku III(1) Rokovacieho poriadku nemá vplyv na právo rozhodcovského senátu samostatne posúdiť právomoc Rozhodcovského súdu v rozhodcovskom uznesení alebo rozhodcovskom rozsudku, vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti Rozhodcovskej zmluvy. Ak Rozhodcovský súd rozhodne o právomoci v rozhodcovskom uznesení, strana, ktorá vzniesla námietku právomoci, môže v súlade s § 21 ods. 4 Zákona o rozhodcovskom konaní v 30-dňovej lehote po doručení rozhodcovského uznesenia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Rozhodcovský súd môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v konaní a vydať rozhodcovský rozsudok.

(3) Časové obmedzenie. Časové obmedzenie námietok nedostatku právomoci sa riadi § 21 ods. 2 a 3 Zákona o rozhodcovskom konaní.

#

tags: #Nemecký #rozhodcovský #súd #čo #to #je