Neoprávnená stavba na cudzom pozemku a žaloba o bezdôvodné obohatenie: komplexný pohľad

Právny inštitút neoprávnenej stavby na cudzom pozemku predstavuje komplexnú problematiku, ktorá zasahuje do viacerých právnych odvetví. Tento článok sa zameriava na analýzu vlastníckeho režimu neoprávnenej stavby, podmienky ochrany neoprávneného stavebníka a možnosti uplatnenia žaloby o bezdôvodné obohatenie. JUDr. Filip Šmeringai, advokát a absolvent Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, sa tejto téme venuje s ohľadom na historické súvislosti, súčasnú právnu úpravu na Slovensku a relevantnú súdnu prax.

Úvod do problematiky

Právny vzťah stavby zriadenej na pozemku a pozemkom samotným je jednou z kľúčových tém realitného práva. V slovenskom právnom poriadku je absencia superficiálnej (aedificiálnej) zásady jedným z najkontroverznejších znakov práva nehnuteľností. Stavba sa na Slovensku (podobne ako pozemok) považuje za nehnuteľnosť, a nie za súčasť pozemku, čo môže viesť k viacerým právnym problémom, najmä ak vlastník stavby nie je zároveň vlastníkom pozemku. Táto situácia si zaslúži osobitnú pozornosť a bližší rozbor.

Ak nazrieme na problematiku zriadenia neoprávnenej stavby na cudzom pozemku prizmou elementárnej spravodlivosti, javí sa nám správna ultimátna ochrana vlastníka pozemku. Tento základný cit pre spravodlivosť nám totiž káže, že práve stavebník by mal zásadne niesť negatívne dôsledky svojho konania, keďže neoprávnene zasiahol do práva inej osoby.

Rozmanitosť prípadov neoprávnených stavieb

Realita býva však rozmanitejšia, než sa nám na prvý pohľad môže zdať. Konanie stavebníka neoprávnenej stavby sa nie zriedkakedy nespája s nepoctivým úmyslom, ale je výsledkom omylu staviteľa rezultujúceho napríklad z nesprávnych údajov v katastri nehnuteľností. Dokonca je možné predpokladať nepoctivý úmysel vlastníka pozemku, ktorý vie o omyle stavebníka a neskoršie námietky voči stavbe z jeho strany predstavujú iba šikanózny výkon práva. Okolnosti konkrétneho prípadu vedia byť príliš rozmanité na to, aby sme problematiku neoprávneného zriadenia stavby na cudzom pozemku posudzovali apriori čierno-bielo. Podľa okolností prípadu je spravodlivé chrániť vlastníka pozemku, no výnimočnú ochranu by sme mali garantovať aj neoprávnenému stavebníkovi. V tejto súvislosti sa nám avšak naskytá základná otázka: Aké podmienky musia byť splnené, aby súd poskytol ochranu neoprávnenému stavebníkovi pred vlastníkom pozemku? Odpovede na tieto otázky (ne)nachádzame v znení § 135c OZ, ktorého aplikačnému rozmeru je venovaná táto štúdia.

Účel právnej ochrany neoprávneného vlastníka stavby

Právna ochrana neoprávneného vlastníka stavby (stavebníka) predstavuje v kontinentálnom európskom práve relatívne moderný právny inštitút. Prvý zo zmienených účelov sa vzťahoval na situácie, keď stavba zriadená na cudzom pozemku presahovala do susedného pozemku iba svojou časťou. Dobový pojem tejto právnej situácie býva označovaný aj ako tzv. »prestavok«(z čes. „přestavek“, nem. „Überbau“). Superficiálna zásada pri týchto situáciách neposkytovala praktické a efektívne riešenie, keďže viedla k reštitúcii, teda stavebníkovej povinnosti odstránenia stavby v časti zasahujúcej do cudzieho pozemku, a to v každom prípade. Ani sekundárne riešenie t. j. vznik podielového spoluvlastníctva k stavbe by v tomto prípade neposkytovalo praktické riešenie, pretože by ďalej generovalo problémy spojené s komplikovaným výkonom takto vzniknutého spoluvlastníckeho vzťahu.

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o neoprávnenej výpovedi podmienky

Ďalší z účelov novej úpravy súvisel s tým, že podobne ako iné právne pravidlá aj pravidlo superficies solo cedit podlieha zákazu zrejmého zneužitia práva. Ak napr. vlastník pozemku vie, že dobromyseľný stavebník uskutočňuje na jeho pozemku stavbu, a napriek tomu takémuto konaniu nezabráni, bolo by nespravodlivé zaťažiť dobromyseľného stavebníka prísnymi konzekvenciami pravidla superficies solo cedit. Koniec koncov, práva patria bdelým, preto ani vlastník pozemku nie je pozbavený akýchkoľvek prevenčných povinností pri ochrane svojho vlastníctva. Strata vlastníckeho práva k pozemku, resp. Leitmotív tejto modifikácie superficiálneho pravidla sa premietol do všetkých relevantných občianskoprávnych kódexov v našom regióne.

Historický vývoj právnej úpravy

Významný vplyv na právo nehnuteľností na našom území - osobitne aj na právnu ochranu neoprávneného stavebníka - malo rakúske právo. Tento vplyv môžeme datovať už od obdobia tzv. Bachovho absolutizmu (1849 - 1859/1860), počas ktorého došlo k oktrojovaniu rakúskeho ABGB (vrátane rakúskeho nariadenia o pozemkových knihách GBO) pre celé územie Uhorska. Vplyv rakúskej úpravy v oblasti pozemkového práva neustúpil v podstatnej miere ani po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, keďže platnosť vybraných častí ABGB a GBO platila v Uhorsku naďalej, čo potvrdila vo svojich záveroch aj Judexkuriálna konferencia z r 1861. Ak hovoríme o problematike zriadenia stavby na cudzom pozemku, tejto tematike sú v rakúskom práve venované §§ 416 - 418 ABGB. Je dôležité v tejto súvislosti dodať, že priama aplikabilita §§ 416 - 418 ABGB v uhorskom práve (po r. 1861) neprichádzala do úvahy, pretože práve tieto paragrafy neboli predmetom recepcie zo strany Judexkuriálnej konferencie. Týkalo sa to teda nielen recepcie právnej ochrany neoprávneného stavebníka, ale koniec koncov aj zákonnej recepcie samotnej superficiálnej zásady, ktorá je v znení tohto paragrafu vyjadrená. Uvedené avšak per se nevylučovalo, aby sa tieto ustanovenia nestali právnou obyčajou, a teda, aby aj rozhodovacia činnosť uhorských súdov neprijala riešenia rakúskeho zákonodarcu za vlastné. Tento záver nám nasvedčujú viaceré rozhodnutia Uhorskej Kúrie z konca 19. a začiatku 20. storočia.

Vplyv rakúskeho práva na území Slovenska posilnil - paradoxne - aj po vzniku 1. ČSR. S odkazom na podobné zásady v uhorskom práve dochádzalo k priamej aplikácii § 418 veta 3 ABGB aj na území Slovenska. O dobovej relevancii tejto úpravy navyše svedčí aj bohatá judikatúra NS ČSR zaznamenaná vo Vážneho zbierke. V mierne pozmenenej podobe sa premietol § 418 ABGB spolu s novým ustanovením o prestavku aj do Vládneho návrhu občianskeho zákonníku z r. 1937. Výsledky precizovaného úsilia českej a slovenskej právnej elity však zostali iba na papieri. Plnému rozvinutiu týchto ideí zabránila 2. svetová vojna.

Obdobie socializmu a návrat k úprave neoprávnenej stavby

Prijatím zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (ďalej ako „OZ z roku 1950“) došlo k výraznému zásahu do právnej úpravy vecných práv a ich tradičného ponímania. V prípade právneho vzťahu pozemku a stavby došlo po vzore sovietskeho práva k opusteniu aedificiálnej zásady. Revolučná úprava bola jednak kompatibilná s ideológiou marxizmu, no bola predovšetkým plne súladná aj so zámerom režimu na systémovom stavaní na cudzom pozemku. Aj preto bola superficiálna zásada prezentovaná v súdnej praxi ako nepriateľský prvok a zásada „kapitalistického nehnuteľnostného práva“. Problematika neoprávneného zriadenia stavby na cudzom pozemku v kontexte § 418 ABGB bola z právnej úpravy celkom vypustená.

Prijatím súčasného Občianskeho zákonníka sa problematika neoprávnenej stavby na cudzom pozemku vrátila späť do občianskoprávnej úpravy. V zmysle § 221 OZ (vrátane novelizácie ustanovenia v r. 1983) mohol súd občanovi priznať vlastnícke právo k stavbe, ak sú preto „dôvody hodné osobitného zreteľa.“ Je v tejto súvislosti zaujímavé, že najvyššia súdna autorita odkazovala pri zavádzaní tejto úpravy na § 418 ABGB, pričom zavádzanie tejto úpravy priamo prepojila s apológiou opustenia aedificiálnej zásady. V znení stanoviska NS SSR sa totiž dočítame:„Je mylný názor, že by do účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. na našom území platilo bezvýnimočne, že vlastníctvo stavby podľa zásady rímskeho práva superficies solo cedit prechádza na vlastníka pozemku. Rad judikátov z tohto času určoval, že ten, kto so súhlasom vlastníka postavil stavbu na jeho pozemku, stal sa aj vlastníkom pozemku, na ktorom stojí stavba, prirodzene s povinnosťou poskytnúť za tento pozemok náhradu. V tomto období platila v podstate aj na Slovensku úprava zhodná s ustanoveniami § 418 Všeobecného občianského zákonníka z r. 1811, (…)“. Medzi „dôvody hodné osobitného zreteľa“ radila súdna prax predovšetkým verejný záujem a dodatočne aj dobrú vieru stavebníka a hospodárnosť prípadného odstránenia stavby.

Prečítajte si tiež: Analýza neoprávnenej výhody v súdnych sporoch

Krátky historický výklad končíme pri súčasnej úprave: znenie § 135c OZ regulujúce právne vzťahy rezultujúce z neoprávneného zriadenia stavby na cudzom pozemku bolo prijaté na základe veľkej novely Občianskeho zákonníka v r. 1991.

Súčasná právna úprava a jej interpretácia

V úvode pozitívno - právnej časti je potrebné opätovne zdôrazniť, že právny vzťah stavby a pozemku je v slovenskom súkromnom práve definovaný absenciou superficiálnej (aedificiálnej) zásady. Stavba nie je súčasťou pozemku, čoho dôsledkom predstavuje autonómny predmet právnych vzťahov. Ak dôjde v tomto zmysle k zriadeniu stavby (oprávnenej alebo neoprávnenej) na cudzom pozemku, stavba automaticky „neprirastá“ do vlastníckeho práva vlastníka pozemku, lež naďalej patrí do výlučného vlastníckeho práva stavebníka. Akcent na minimalizáciu tohto javu je prezentovaný už v staršej rozhodovacej činnosti slovenských súdnych autorít. V judikatúre niekdajšieho NS SSR napr. nachádzame: „Treba totiž dbať na to, že odlišný právny režim pozemku a stavby je únosný iba v prípadoch stavby postavenej na pozemku v osobnom užívaní, inak je však žiadúce, aby tak pozemok ako aj stavba na ňom postavená boli v dispozícii (či už vo vlastníctve a či v osobnom užívaní) tej istej osoby.“ Tento náhľad je logický, keďže vzťah pozemku a stavby anticipuje úzke funkčné a hospodárske prepojenie oboch objektov vlastníckeho práva. Ak stavba a pozemok náležia odlišným vlastníkom, nevyhnutne je výkon vlastníckeho práva jedného z nich obmedzený na úkor druhého.

Ako uviedol svojho času aj Hölzl: „Úmluva, aby stavba zůstala navždy na cizím pozemku a přitom sama byla vlastnictvím někoho jiného (stavebníka a jeho právních nástupců), neměla by smyslu. Praktická nevyužiteľnosť pozemku zastavaného neoprávnenou stavbou je navyše komplikovaná aj daňovou a poplatkovou politikou týkajúcou sa tohto pozemku. Ako uvádza v jednom zo svojich rozhodnutí aj NS ČR: „Pri zvažovaní o spôsobe vysporiadania treba vziať do úvahy skutočnosť, že ak je pozemok zastavaný neoprávnenou stavbou, ktorá nie je dočasnou stavbou, je vlastník pozemku v prípade, že súd nerozhodne o odstránení stavby alebo o jej prikázaní vlastníkovi pozemku, trvalo obmedzený vo svojom práve. Hoci teda slovenská úprava nevychádza zo superficiálnej zásady, súdna preferencia jednoty vlastníckeho režimu pozemku stavby môže predstavovať určitú právnu hodnotu alebo určité nepísané pravidlo. Je rovnako otázne, či nemôže ísť dokonca o istý ekvivalent superficiálnej zásady prežarujúci do celého súkromného práva. Základná premisa, že vlastník stavby by mal byť zároveň aj vlastníkom pozemku, na ktorom je táto stavba postavená, vyplýva v každom prípade aj priamo z právnej úpravy zriadenia neoprávnenej stavby na cudzom pozemku v znení § 135c OZ.

§ 135c Občianskeho zákonníka a možnosti riešenia

Zákonodarca poskytuje v jednotlivých odsekoch paragrafu riešenia rezultujúce zo zriadenia stavby na cudzom pozemku, pričom uvedené poradie týchto riešení zároveň predstavuje aj „preferenčnú postupnosť“ pri rozhodovaní zo strany súdu. V súdnej praxi je v tomto zmysle etablovaný názor, že súd sa musí najprv vysporiadať s možnosťou odstránenia stavby na náklady stavebníka (§ 135c ods. 1 OZ), následne s možnosťou prikázania stavby do vlastníctva vlastníka pozemku (§ 135c ods. 2 OZ) a až v poslednom kroku s inou formou vysporiadania právneho vzťahu (§ 135c ods. 3 OZ). Inými slovami: súd musí najprv prehodnotiť alternatívy rozhodujúce v prospech vlastníka pozemku (reštitúcia alebo akcesia v jeho prospech) a až potom pristúpiť k poskytnutiu právnej ochrany vlastníkovi stavby. V tomto bode sa dostávame k meritórnej otázke tejto štúdie a síce skúmaniu, za akých predpokladov môže súd pristúpiť k takejto výnimočnej ochrane vlastníka stavby (§ 135c ods. 3 OZ), čím bližšie ozrejmíme aj režim vlastníckeho práva neoprávnene zriadenej stavby na cudzom pozemku.

Prvým z generálnych predpokladov je zriadenie stavby na cudzom pozemku. V porovnaní s niektorými zahraničnými úpravami nerozlišuje slovenská úprava medzi zriadením celej stavby a len časti stavby (prestavok) na cudzom pozemku; § 135c OZ a jeho predpoklady sa preto uplatnia pre obe situácie. Či už pôjde o celú stavbu alebo jej časť, pri prieskume „zriadenia stavby“ dominujú dve zásadné otázky, a síce (i) či daný stavebný objekt predstavuje stavbu v občianskoprávnom zmysle (§119 ods. 2 OZ) a (ii) či stavebné práce pokročili do takej miery, aby mohol byť stavebný objekt považovaný za druhovo a individuálne určenú vec. Zodpovedanie oboch otázok sa v praxi spája s nemalými ťažkosťami. Pri definícii „stavby“ chýba dostatok jednotiacich identifikačných kritérií, na základe ktorých vieme určiť, či daný predmet vieme klasifikovať ako stavbu v občianskoprávnom zmysle slova alebo nie, popr. čo je a čo nie je súčasť a príslušenstvo stavby. Zodpovedanie týchto otázok je pritom rozhodujúce, pretože súčasť, resp. Tieto problémy sa multiplikujú aj pri druhej otázke, keďže ani pri tomto aspekte neposkytuje súdna prax spoľahlivé kritéria, ktoré by boli aplikovateľné na akúkoľvek stavbu. Náznaky ustálenej súdnej praxe sa vyskytujú v prípade nadpodlažných stavieb (napr. rodinné domy). K týmto (všeobecným aj konkrétnym) predpokladom sa vyjadril aj NS ČR v jednom zo svojich rozhodnutí, ktoré ovplyvnilo aj slovenskú súdnu prax. V znení rozhodnutia sa dočítame: „Pre posúdenie okamihu vzniku stavby ako veci v právnom slova zmysle, je rozhodný okamih, kedy je stavba vybudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého začínajú všetky ďalšie stavebné práce smerujúce už k dokončeniu takto druhovo i individuálne určenej veci. Problematika zriadenia stavby sa ďalej spája aj s otázkou občianskoprávnej klasifikácie aktu zriadenia stavby ako právnej skutočnosti. Časť právnej doktríny …

Prečítajte si tiež: Žaloby týkajúce sa neoprávnenej stavby

Bezdôvodné obohatenie ako právny dôvod

Ak niekto užíva cudziu vec bez právneho dôvodu, na prvý pohľad nie je rozlíšiteľné, či sa bezdôvodne obohacuje tým, že si privlastňuje úžitkovú hodnotu cudzej veci, alebo oprávnenému držiteľovi spôsobuje škodu predstavujúcu jeho ušlý zisk (úžitok) z dôvodu, že vec nemôže užívať. Je zrejmé, že na subjektívnych kritériách skutkového (resp. právneho) vymedzenia nároku žalobcom pri podaní žaloby však aplikácia noriem objektívneho práva nemôže spočívať.

V kontexte neoprávnenej stavby na cudzom pozemku môže vlastník pozemku uplatňovať nárok na náhradu za užívanie pozemku, ktorý je zastavaný neoprávnenou stavbou. Tento nárok môže byť uplatnený ako žaloba o bezdôvodné obohatenie. Ak neexistuje žiadna nájomná zmluva a vlastník stavby užíva pozemok, čo je možné jednoducho preukázať, potom má vlastník pozemku nárok na náhradu za toto užívanie vo výške bežného nájomného - a to aj keď nemá zmluvu.

Dobrá viera stavebníka a jej význam

Medzi tradičné a historicky osvedčené faktory skúmania, či má neoprávnene zriadená stavba naďalej patriť jej vlastníkovi alebo vlastníkovi pozemku, patrí preukázaná subjektívna dobrá viera vlastníka stavby. Zriadenie stavby na cudzom pozemku môže totiž podľa okolností prípadu vychádzať z ospravedlniteľného omylu stavebníka, že k zastavanej ploche má oprávnenie, no v skutočnosti ho stavebník nemá. Dobrú vieru stavebníka ako istú psychologickú kategóriu pritom možno skúmať iba výslovne na základe objektívnych skutočností, v ktorých sa tomu zodpovedajúco odzrkadľuje vnútorný (subjektívny) vzťah stavebníka k vlastnému konaniu. Aj preto súd skúma túto otázku ako právnu a nie skutkovú, pričom nemusí prihliadať na osobitné vlastnosti stavebníka (napr. nižšia vzdelanosť, vyššia dôverčivosť a neskúsenosť stavebníka atď.). Prieskum dobromyseľnosti stavebníka sa tým môže spájať aj so skúmaním existencie putatívneho titulu t. j. O dobromyseľnosti stavebníka nemožno vôbec hovoriť, ak preukázateľne vedel, že stavia na cudzom pozemku, a predsa v stavebných prácach pokračoval až do momentu zriadenia stavby. O takú situáciu pôjde napríklad vtedy, keď mu bolo súdom neodkladným opatrením zakázané, aby pokračoval v stavebných prácach, a predsa v nich pokračoval až do momentu zriadenia stavby.

Problematiku dobromyseľnosti vlastníka stavby zároveň nemožno obmedziť iba na situácie, kedy vlastník stavby vedel o neoprávnenosti konania a chcel zasiahnuť do vlastníckeho práva inej osoby; môžu sa týkať aj situácie, keď vlastník stavby pri náležitej starostlivosti mohol svoj omyl identifikovať a predísť mu. Vzorovým prípadom je situácia, keď vlastník stavby zrealizuje stavbu, hoci si vôbec nie je vedomý vlastníckych pomerov zapísaných v katastri nehnuteľností. Výsledok takejto nedbanlivosti je o to závažnejší, ak ide jednak o neoprávnenú stavu a jednak o nepovolenú stavbu. Hoci medzi jednotlivými faktormi neexistuje istá hierarchia, v rámci ktorej má súd posúdiť niektoré okolnosti prednostne a iné až subsidiárne, dobromyseľnosť vlastníka stavby (stavebníka) predstavuje spravidla jeden z najvýznamnejších faktorov. Vyplýva to nielen z historickej interpretácie tohto právneho inštitútu, ale aj zo skutočnosti, že neoprávnený zásah do cudzieho práva by mal požívať právnu ochranu iba vo výnimočných prípadoch, predovšetkým vtedy, ak osoba zasahujúca do cudzieho práva o takejto neoprávnenosti nevedela, resp. Takýto prístup má svoj význam jednak v individuálnom právnom vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku, no vysiela aj dôležitý signál verejnosti, v rámci ktorej by nemal byť živený naratív o prípadných „benefitoch“ takéhoto (neoprávneného) konania. Ako uvádza v tejto súvislosti aj ÚS ČR: „Pri posudzovaní prípadov tzv. neoprávnených stavieb, ku ktorých zriadeniu došlo úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, musí byť ochrana vlastníckych práv majiteľa pozemku prioritná. Ak tento princíp rešpektovaný nebude, má toto nielen dopady na samotného vlastníka, ale na celú spoločnosť, v ktorou sa vytvára povedomie o „výhodnosti“ nedodržiavania práv ostatných so všetkými nežiaducimi dôsledkami.

Odstránenie stavby ako krajné riešenie

V predošlých statiach štúdie bolo poukázané na to, že § 135c OZ privileguje vlastníka pozemku, keďže je súd viazaný preferenčnou postupnosťou riešení uvádzaných v tomto ustanovení. Prvé z týchto riešení je pritom „najradikálnejším“ riešením situácie a má formu odstránenia neoprávnenej stavby na náklady vlastníka stavby. V rozhodovacej činnosti súdov býva označovaná táto možnosť ako „najprísnejšia občianskoprávna sankcia“ pre vlastníka stavby, keďže sa spravidla spája s nenávratným zánikom stavby ako majetkovej hodnoty. V tejto súvislosti je nevyhnutné dodať, že rozhodnutie o odstránení, resp. Hoci je súdom nariadené odstránenie stavby na náklady vlastníka stavby vedené ako prvé zákonné riešenie, nemožno zďaleka konštatovať, že by odstraňovanie stavby bolo v súdnej praxi „železným pravidlom“, z ktorého existujú iba ojedinelé výnimky. Odstránenie stavby je skôr prezentované ako výnimočné opatrenie. Súdna prax tým vo svojich záveroch nápadne nadväzuje na historické znenia úpravy v Občianskom zákonníku, kedy bola táto možnosť poslednou možnosťou vyporiadania vzájomných práv a nie prvou. Tento prístup bol umocnený aj judikatúrou vtedajších súdnych autorít, v ktorej nachádzame: „Odstránenie stavby je krajným opatrením, ktorého použitie treba starostlivo zvážiť i s prihliadnutím na hospodárnosť takéhoto opatrenia.“ Rovnako: „Na jednej strane sa mnohokrát zisťuje nekázeň stavebníka, ktorý nerešpektuje práva iných občanov, na druhej strane vytvorená hodnota môže byť spoločensky žiaduca (napr.

Podľa súčasnej rozhodovacej činnosti súdov sa prieskum hospodárnosti odstránenia stavby týka najmä povahy a rozsahu hospodárskej straty, ktorá by s odstránením stavby vznikla a jej porovnanie so záujmom na ďalšom využití stavby. Tieto úvahy môžu zahŕňať jednak finančné náklady súvisiace s faktickým odstránením stavby (napr. hodnota demolačných prác, likvidácie odpadu, obnovu pôvodného miesta a cena súvisiacej ľudskej práce) a stratu vynaložených investícií zo strany vlastníka stavby (napr. cena materiálu, náklady na projektovanie a inžiniering, náklady spojené s vybavením verejnoprávnych povolení ako aj súvisiaca cena ľudskej práce). Vylúčené nie je ani zohľadnenie straty zisku, ktorú môže vlastník stavby utrpieť prípadným odstránením stavby (napr. príjem z prenájmu stavby, zisk z prevádzky atď.). Porovnanie týchto nákladov sa v zmysle súdnej praxe má porovnať so záujmom vlastníka stavby na jej ďalšom využití. Podobne ako predošlý faktor aj hospodárnosť odstránenia stavby predstavuje významný determinant, ktorý by mal súd zohľadňovať prednostne. Už v historickom pojednaní sme poukázali na to, že práve ochrana vytvorených majetkových hodnôt predstavovala základný účel vzniku osobitnej úpravy právnych vzťahov rezultujúcich zo zriadenia neoprávnenej stavby na cudzom pozemku.

tags: #neoprávnená #stavba #na #cudzom #pozemku #žaloba