Kúpna zmluva je základným právnym úkonom v oblasti prevodu vlastníctva. Avšak, nie všetky kúpne zmluvy sú platné. Existujú rôzne dôvody, prečo môže byť kúpna zmluva neplatná, a to buď absolútne alebo relatívne. Tento článok sa zameriava na dôvody neplatnosti kúpnej zmluvy a právne dôsledky, ktoré z toho vyplývajú.

Úvod

V zmluvnom práve platí zásada "pacta sunt servanda" (zmluvy sa majú dodržiavať). Ak ale účastníci zmluvy už nemajú záujem zotrvať v zmluvnom vzťahu, majú možnosť ho zrušiť, predovšetkým dohodou. Vo výnimočných prípadoch možno zmluvu zrušiť aj odstúpením od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy predstavuje jednostranný právny úkon účastníka zmluvy, ktorým prejavuje vôľu zmluvu zrušiť. Keďže ide o jednostranný úkon, súhlas druhej strany nie je potrebný. Stačí, ak sa odstúpenie od zmluvy dostane do dispozičnej sféry adresáta. Odstúpenie od zmluvy si netreba mýliť s výpoveďou, ktorá predstavuje úplné iný právny inštitút. Zjednodušené povedané - odstúpenie je možné v prípadoch ustanovených zákonom a v prípadoch dohodnutých zmluvnými stranami (aj nad rámec zákona). V zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka je tomu tak vtedy, ak zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Do pozornosti treba dať aj osobitné prípady umožňujúce odstúpiť od zmluvy, ktoré sú upravené pri jednotlivých zmluvných typoch (napr. kúpna zmluva, nájomná zmluva, zmluva o dielo a pod.). My sa bližšie zameriame na odstúpenie od kúpnej zmluvy, pretože práve kúpnou zmluvou dochádza v praxi najčastejšie k prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Druhy neplatnosti kúpnej zmluvy

Existujú dva základné druhy neplatnosti kúpnej zmluvy:

1. Absolútna neplatnosť
2. Relatívna neplatnosť

Absolútna neplatnosť

Absolútna neplatnosť právneho úkonu (napr. zmluvy alebo výpovede) je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. Ak ide napríklad o zmluvu, absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje. Absolútne neplatný právny úkon (napr. zmluva) nemá od začiatku žiadne právne následky, hľadí sa naň akoby neexistoval. Absolútne neplatný právny úkon nemožno dodatočne schváliť a ani odstrániť vadu, ktorá spôsobuje neplatnosť (napríklad dodatkom k zmluve). Ak dôjde k plneniu na základe neplatného právneho úkonu, má druhá strana právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. „Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hľadí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným schválením (ratihabíciou) a nemôže sa konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 96/1995 z 1. júla 1998 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.

Absolútnej neplatnosti sa možno dovolať (súdnou žalobou o určenie neplatnosti právneho úkonu) kedykoľvek, pri relatívnej neplatnosti možno namietať premlčanie. Ak by sa dotknutá osoba dovolala relatívnej neplatnosti po troch rokoch, druhý účastník právneho úkonu môže použiť námietku premlčania.

Prečítajte si tiež: Pracovný pomer a nemocenské dávky

Dôvody absolútnej neplatnosti

Najvšeobecnejšie sú dôvody neplatnosti formulované v ustanovení § 39 Občianskeho zákonníka, kde sa uvádza, že neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Spôsobov ako môže právny úkon odporovať zákonu je mnoho.

Právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba nebola oprávnená ho urobiť (napr. právny úkon bol urobený z donútenia, t. j.

Súdnych konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy čo sa týka nehnuteľností čoraz viac pribúda, a to práve z dôvodu neurčitosti presného obsahu zmluvy.

Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosť právneho úkonu môže byť spôsobená formálnymi (napr. v zmluvu o predaji bytu bola uzavretá ústne, hoci zákon predpisuje písomnú formu) aj obsahovými nedostatkami.

V zmysle § 589 Občianskeho zákonníka cenu treba dojednať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, inak je zmluva neplatná, pričom týmito všeobecne záväznými právnymi predpismi sa rozumie najmä zákon č. 18/1996 Z. z. Čo sa týka námietky rozporu právneho úkonu s dobrými mravmi, aj túto odvolací súd považuje za nedôvodnú. Ak by totiž mal odvolací súd posúdiť otázku rozporu kúpnej zmluvy s dobrými mravmi iba z pohľadu dojednanej nízkej kúpnej ceny, tak v tomto smere možno súčasne konštatovať, že súdna prax sa už zhodla na názore, a teda je tu daná ustálená rozhodovacia prax aj dovolacieho súdu, že sa „neprieči zákonu, pokiaľ účastníci kúpnej zmluvy v prípade, na ktorý sa nevzťahuje cenová regulácia, dojednajú na kúpnej cene vo výške, ktorá je buď vyššia alebo nižšia, ako cena obvyklá (trhová)“. V rámci zmluvnej voľnosti nie je v týchto prípadoch právnym poriadkom zakázané ani dojednanie príliš nízkej kúpnej ceny, resp. dojednanie, pri ktorom je „zvlášť hrubý nepomer medzi plnením a protiplnením pri kúpe nehnuteľnosti“. Sama skutočnosť, že účastníci kúpnej zmluvy dohodli nízku kúpnu cenu (v danom prípade 0,60 eur/m2), nepredstavuje rozpor so zákonom a nezakladá absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

Prečítajte si tiež: Čo robiť pri neplatnom ukončení nemocenského

Nadobudnutie veci od nevlastníka a absolútna neplatnosť

Podľa prvého názoru, ktorý je zároveň najčastejšie (mechanicky) uplatňovaným v súdnej praxi (bohužiaľ bez bližšieho zdôvodnenia) je takáto zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, t.j. pre rozpor so zákonom. Odporcovia tohto názoru uvádzajú ako protiargument, že žiadne ustanovenie zákona neustanovuje, že osoba prevodcu musí disponovať vlastníckym právom, t.j. byť vlastníkom veci, resp. že nevlastník nemôže previesť vlastníctvo k veci, preto takáto zmluva nie je v rozpore so zákonom, t.j. nie je neplatná. Takýto výklad § 39 OZ považujem za príliš reštriktívny. Podľa môjho názoru sa rozporom so zákonom nemá na mysli len rozpor s výslovným znením zákona, ale aj rozpor so zásadami, na ktorých je OZ vybudovaný a ktoré z neho vyplývajú. Právne zásady a princípy je potrebné taktiež považovať za súčasť právneho poriadku. Navyše prístup k interpretácii §39 OZ z pohľadu rozporu s výslovnou právnou normou sa mi zdá ako zbytočne formalistický. Nakoľko existencia zásady nemo plus iuris je (dúfam) nespochybniteľná je tu priestor na argumentáciu o rozpore takejto zmluvy so zákonom a teda aplikáciu § 39 OZ. Právnym následkom neplatnosti bude vznik bezdôvodného obohatenia a vyporiadanie sa zmluvných strán podľa ustanovenia § 457 OZ (rovnaký záver bude platiť aj pre 2. a 3. názorový prúd). V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť riešenie následkov odstúpenia od zmluvy a absolútnej neplatnosti. Prípad ak medzi zmluvnými stranami A a B dôjde k odstúpeniu od zmluvy nemá žiaden vplyv na vlastníctvo nadobudnuté osobou C, ktorá ho nadobudla od B. Následkom odstúpenia je vyporiadanie medzi A a B podľa § 457 OZ, pričom C ostáva vlastníkom. V tomto smere mi ale nie je jasné prečo sa podobný výklad neprijal aj v súvislosti s absolútnou neplatnosťou zmluvy, nakoľko dikcia § 457 OZ pamätá aj na to (rieši právne následky aj pre neplatnosť). Namiesto toho sa prijalo riešenie, že osoba B sa nikdy nestala vlastníkom, t.j. nemohla platne previesť vlastníctvo na osobu C, a z toho dôvodu je vlastníkom naďalej A, ktorý má možnosť uplatniť určovaciu žalobu, aby zvrátil stav v katastri.

Plnenie objektívne nemožné a absolútna neplatnosť

V poradí druhý názor sa v podstate vzájomne dopĺňa (v súdnej praxi priam kumuluje) s prvým, pričom ani samotná súdna prax v tom nie je jednotná. Ide o argumentáciu § 37 ods. 2 OZ, t.j. prevod vlastníctva od nevlastníka sa považuje za plnenie objektívne nemožné. V podstate aj tento názor možno istým spôsobom akceptovať, pretože nie je možné platne previesť vlastníctvo k určitej veci, s ktorou prevodca nedisponuje. Na druhej strane prichádza do úvahy, aby v čase uzavretia zmluvy nebol prevodca vlastníkom veci avšak za podmienky, že v čase vecnoprávneho úkonu (napr. odovzdanie veci pri hnuteľnosti alebo vklad pri nehnuteľnosti), kedy dochádza k zavŕšeniu prevodu, sa vlastníkom stane. Spravidla by táto skutočnosť mala byť v zmluve riešená cez odkladaciu podmienku, resp. odloženie účinnosti zmluvy viazanú na nadobudnutie vlastníctva, prípadne zmluvou o budúcej zmluve. S vecou môže totiž disponovať výlučne vlastník veci, príp. iná osoba, ktorú na to oprávňuje zákon (napr. obstarávateľ pri zmluve o obstaraní predaja veci podľa § 737 OZ a pod.). O počiatočnú právnu nemožnosť plnenia ide vtedy, ak v okamihu uzavretia zmluvy existuje určitá právna prekážka, ktorá jej bráni v tom, aby sa stala platnou (inými slovami ak predmet zmluvy je neuskutočniteľný). Názor, že o počiatočnú nemožnosť plnenia ide najmä vtedy, ak sa porušila základná zásada nemo plus iuris, je napr. prezentovaný aj Veľkom komentári k OZ od I. Feketeho, str. 267. Taktiež je tam uvedený judikát, podľa ktorého právny úkon urobený v rozpore so zásadou, že nikto nesmie previesť viac práv než sám má, je neplatný pre nemožnosť plnenia podľa § 37 ods. 2 OZ (rozsudok NS ČR, sp.zn. 22 Cdo 1072/1999 z 22.2.2001). Domnievam sa, že počiatočnú nemožnosť plnenia bude potrebné posudzovať veľmi opatrne a starostlivo. Napríklad bude vždy potrebné skúmať, či sa prevodca nezaviazal, že vlastníctvo prevedie až po určitom čase po uzavretí zmluvy, kedy v tomto medziobdobí (medzi uzavretím zmluvy a vecnoprávnym úkonom - modom) má zabezpečiť nadobudnutie vlastníctva, čím je vlastne zmluva podmienená určitou podmienkou. Preto, ak je možné reálne očakávať, že vlastníctvo v danom čase nadobudne, tak nemožno mať za to, že ide o plnenie nemožné. To sa bude posudzovať vždy k okamihu vykonania vecnoprávneho úkonu. K tomu si dovolím doplniť, že o počiatočnú nemožnosť plnenia spravidla nepôjde v prípade, ak pri uzavretí zmluvy síce existuje prekážka na realizáciu tohto právneho úkonu, ale z povahy zmluvy a okolností jej uzavretia, resp. podmienok v nej dojednaných vyplýva, že táto prekážka (nedisponovanie vlastníctvom) je len dočasná, resp. je zrejmé že bude odstránená. V zmysle judikatúry samotná skutočnosť, že predávajúci nebol v dobe uzavretia kúpnej zmluvy ani vlastníkom predávanej veci, ani nemal právo s ňou nakladať, nerobí zmluvu neplatnou, najmä keď účinnosť kúpnej zmluvy bola odložená do riadneho nadobudnutia veci predávajúcim (rozsudok NS ČR, sp.zn. 22 Cdo 981/2001 z 11.12.2002).

Príklad z praxe

Okresný súd v právnej veci navrhovateľov proti odporcom, o neplatnosť kúpnej zmluvy rozhodol, že návrh zamieta. -- Návrhom sa navrhovatelia domáhali, aby súd určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi procesnými stranami týkajúca sa prevodu nehnuteľnosti -- domu v obci, nachádzajúceho sa na parc. č. a záhrady na parc. č. v kat. úz. je neplatná, a to v zmysle § 49a Občianskeho zákonníka, nakoľko navrhovatelia takýto právny úkon uzavreli v dôsledku podvodného konania odporcu I, ktorý navrhovateľov uviedol úmyselne do omylu a ich vôľa smerovala k uzavretiu dohody o zriadení záložného práva. Uviedli, že pri uzavieraní dohody v advokátskej kancelárii došlo k podpísaniu bianco papiera navrhovateľmi, pričom účastníci zmluvy boli ústne dohodnutí na jej obsahu ako na dohode o zriadení záložného práva. Podvodným spôsobom došlo potom k dopísaniu obsahu zmluvy i jej názvu "Kúpna zmluva", ktorá bola následne i registrovaná bývalým štátnym notárstvom a neskôr došlo i k rozhodnutiu príslušného katastrálneho úradu o povolení vkladu do katastra nehnuteľností. Dňa ….. došlo k stretnutiu procesných strán na pracovisku advokáta, ktorý bol vypočutý ako svedok v predmetnom konaní a to za účelom spísania určitej dohody čo sa týka vyrovnania dlhov rodinného príslušníka navrhovateľov voči rodine odporcov. Podľa vyjadrenia navrhovateľov ich vôľa smerovala k uzavretiu dohody o záložnom práve k nehnuteľnosti špecifikovanej v návrhu v tom čase vo vlastníctve navrhovateľov. Uvedená skutočnosť však v rámci konania preukázaná nebola, vyvrátená bola jednak svedeckou výpoveďou spomenutého advokáta a taktiež podľa názoru súdu sa nemohla zakladať na pravde. Kúpna zmluva predložená navrhovateľmi ako príloha k návrhu na začatie konania bola len overeným rovnopisom kúpnej zmluvy predloženej stranou odporcov, pričom nešlo o kópiu, nakoľko strojopis nebol identický a taktiež voľným pohľadom bolo možné konštatovať, že podpisy oboch navrhovateľov, teda predávajúcich, nie sú na týchto dvoch listinách identické. Zrejme preto ide práve o uvedené dva papiere podpísané navrhovateľmi u advokáta, pričom ani na jednom v rámci textu nie sú zaradené generálie navrhovateľov, preto teda nemohlo dôjsť ku skutočnosti uvádzanej navrhovateľmi, t. j. že na jednom z podpísaných papierov došlo k zapísaniu generálií navrhovateľov, z ktorého dôvodu súd vyhodnotil výpoveď ohľadom podpisovania bianco papierov ako nevierohodné. Pre prípad postupu v zmysle vyjadrenia navrhovateľov by muselo dôjsť k podpisu troch kusov papierov, pričom navyše verzia navrhovateľov bola vyvrátená svedeckou výpoveďou advokáta. Následne došlo k návšteve matričného úradu za účelom overenia podpisov navrhovateľov. Následne došlo k registrácii predmetnej zmluvy bývalým štátnym notárstvom, a to záznamom v spise, ktorý postup umožňovalo ust. § 64 ods. 2 veta druhá notárskeho poriadku v platnom rozhodnom čase (zákon č. 72/1983 Zb.), podľa ktorého iba samotným záznamom v spise možno vydať rozhodnutie, ktorým sa zmluva registruje, ak registráciu navrhli všetci účastníci. Na tento právny úkon bol splnomocnený advokát všetkými účastníkmi zmluvy. Následne v súlade s § 65 ods. 2 notárskeho poriadku prvopis zmluvy s vyznačením jej registrácie bol odovzdaný na notárskom úrade odporcovi I ako nadobúdateľovi vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Súd pri posudzovaní otázky registrácie zmluvy však bol nútený mať na zreteli i ust. § 135 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu môže posúdiť sám. -- Nebolo preto úlohou súdu a ani v jeho kompetencii posudzovať platnosť resp. neplatnosť registrácie predmetnej zmluvy, t. j. posudzovať, či jej registrácia prebehla náležite postupom podľa príslušného právneho predpisu, i keď platnosť registrácie navrhovatelia namietali z dôvodu, že nikdy nedostali žiadne rozhodnutie o registrácii. Súd preto rozhodnutie o registrácii zmluvy považoval za jeden z dôkazných prostriedkov, a to listinných, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal. To znamená, že mal za to, že už v rámci konania o registrácii zmluvy bol posúdený jej súlad so zákonom a tým jej platnosť. Odhliadnuc od uvedeného, súd mal za to, že časom rozhodným pre rozhodnutie vo veci a pre posúdenie dôvodnosti návrhu nie je doba priebehu registrácie zmluvy, ale doba uzavretia zmluvy. Navrhovatelia nárok na určenie neplatnosti zmluvy opreli o ust. § 49a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. Pre úspešnosť navrhovateľov v konaní bolo potrebné preukázať existenciu ich omylu vo vôli pri uzavieraní právneho úkonu a vyvolanie tohto vnútorného omylu osobou niektorého z odporcov, čo žiadnym dôkazným prostriedkom preukázané nebolo, a to ani existencia tohto omylu, ani jeho vyvolanie stranou odporcov, resp. Predovšetkým je však potrebné uviesť, že ak bola zmluva uzavretá v r. 1991 a v tomto roku aj zaregistrovaná, na jej vznik a nároky v nej vzniknuté sa nemôžu vzťahovať ustanovenia Občianskeho zákonníka v jeho znení podľa zákona č. 509/1991 Zb. platného od 1. januára 1992, ale či tu právny vzťah je a aký, ak vznikol pred 1. Vychádzajúc z tejto právnej úpravy, nebolo potom možné vysloviť neplatnosť právneho úkonu uzavretého v r. 1991 pre omyl, nakoľko ust. § 49 a Občianskeho zákonníka upravujúce neplatnosť právneho úkonu pre omyl bolo do Občianskeho zákonníka zakotvené práve novelou zákona č. 509/1991 Zb. ako dôvod takzvanej relatívnej neplatnosti právnych úkonov. Od právnych úkonov -- od zmlúv vzniknutých do 1. januára 1992 bolo možné pre omyl odstúpiť (§ 49 ods. Súd samozrejme posudzoval platnosť zmluvy i z hľadiska jej súladu so zákonom, nakoľko v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, pričom ide o neplatnosť právneho úkonu absolútne. Podľa § 37 ods. Navrhovatelia teda mohli byť v konaní úspešní i po preukázaní skutočnosti, že kúpnu zmluvu neuzavreli vážne, nakoľko ich vôľa smerovala k uzavretiu dohody o záložnom práve. Takúto skutočnosť by súd považoval za preukázanú jedine v tom prípade, ak by z vykonaného dokazovania bolo nad všetku pochybnosť zrejmé, že navrhovatelia v kancelárii advokáta podpísali inú listinu ako listinu s názvom Kúpna zmluva, resp. keďže právne úkony sa posudzujú podľa obsahu a nie podľa ich názvu, inú zmluvu, než ktorá podľa obsahu sa dá kvalifikovať ako kúpna zmluva (t. j. listinu s iným názvom, resp. obsahom, alebo prázdny papier). Takáto skutočnosť v rámci konania preukázaná nebola. Vychádzajúc z procesného postavenia navrhovateľov v spore bolo preto potrebné konštatovať, že neuniesli dôkazné bremeno v spore a vyhodnotením vykonaného dokazovania nebolo možné vyhodnotiť návrh za dôvodný a vysloviť neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy. O trovách konania súd rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

Relatívna neplatnosť

V § 40a sú uvedené prípady, v ktorých sa právny úkon považuje za platný, pokiaľ sa ten kto je právnym úkonom dotknutý nedovolá tejto neplatnosti. Dovolať sa neplatnosti možno buď oznámením druhému účastníkovi právneho úkonu, alebo aj v súdnom konaní. Keď sa dotknutá osoba dovolá neplatnosti právneho úkony, má to spätné účinky (ex tunc) ku dňu kedy došlo k neplatnému právnemu úkonu (napr. deň uzavretia zmluvy).

Dôvody relatívnej neplatnosti

Jedným z dôvodov relatívnej neplatnosti je omyl. Omyl je možné považovať na vadu právneho úkonu založenú na nesprávnej predstave účastníka právneho úkonu o určitej skutočnosti týkajúcej sa tohto právneho úkonu. Môže byť spojený s vôľou alebo s prejavom vôle. Jedným z omylov je omyl o vlastnostiach predmetu právneho úkonu tak ako v tomto prípade. O vadné plnenie ide vtedy, ak dlžník veriteľovi poskytne plnenie, ktoré vykazuje odchýlky od zmluvne dohodnutého plnenia. O to viac, ak dlžník v rozpore so skutočnosťou veriteľa ubezpečí, že predmet plnenia má konkrétnu vlastnosť tak, ako v tomto prípade. Jedným z názorov právnej teórie je, že tieto nároky by sa mali uplatňovať alternatívne, nakoľko ide o samostatné inštitúty. Počas účinnosti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník Najvyšší súd zastával názor, že v prípade, ak dodatočne po kúpe vyjde najavo vada predmety kúpy, na ktorú kupujúci nebol upozornený alebo v prípade, ak sa ubezpečenie predávajúceho o určitých vlastnostiach či o bezvadnosti predmetu kúpy ukázalo ako nepravdivé, neuplatní sa § 49a ale § 597. Právna úprava oboch inštitútov má pritom odlišný účel. Úprava práv z vadného plnenia nie je ani lex specialis vo vzťahu k úprave omylu. Ani z Občianskeho zákonníka pritom nevyplýva, že by zákonodarca chcel úpravou práv z vadného plnenia vylúčiť práva vyplývajúce zo zmluvy, resp. Ak teda dôjde k omylu kupujúceho pri uzatváraní zmluvy a následne k vadnému plneniu, táto situácia v sebe zahŕňa dva odlišné poruchové stavy. Oba poruchové stavy sú však spôsobené konaním predávajúceho. Ak teda kupujúci po uzatvorení zmluvy odhalí existenciu podstatného omylu skôr ako mu zo zmluvy bude plnené, môže uplatniť právo z omylu. Vzhľadom na vyššie uvedené preto platí, že kupujúci, ktorý bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy uvedený predávajúcim do omylu v rozhodujúcej skutočnosti spočívajúcej v dojednaných vlastnostiach predmetu kúpy a ktorému bolo následne poskytnuté vadné plnenie, môže úspešne namietať relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy bez ohľadu na to, či mu vzniklo aj právo z vadného plnenia. Je zrejmé, že žalobkyňa námietku relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uplatnila krátko po tom, čo sa na základe znaleckej prehliadky dozvedela o skutočnej dobe používania predmetu kúpy, t.j. prístrojov pre estetickú medicínu. Táto vada pritom nebola odstrániteľná.

Prečítajte si tiež: Záložná zmluva a dražby

Dobrý deň, ak sa nemýlim, tak podľa komentárov k Občianskemu zákonníku plynie všeobecná trojročná premlčacia doba na dovolanie sa relatívnej neplatnosti od momentu uzavretia (podpísania) samotnej kúpnej zmluvy. Platí to aj vtedy, ak účinnosť prevodu vlastníckeho práva nastupuje až vkladom do katastra nehnuteľností. Rozhodnutie o vklade preto neovplyvňuje začiatok plynutia tejto 3-ročnej lehoty.

#

tags: #neplatnosť #kúpnopredajnej #zmluvy #dôvody