Medzinárodné zmluvy na ochranu ovzdušia a ozónovej vrstvy

Medzinárodné právo životného prostredia, ako relatívne mladé odvetvie medzinárodného práva, zaznamenalo pozoruhodný rozvoj v oblasti medzinárodnej normotvorby, porovnateľný s oblasťou ľudských práv a medzinárodného obchodu. Ochrana ozónovej vrstvy, ako jeden z kľúčových sektorov medzinárodnoprávnej úpravy v rámci ochrany životného prostredia, sa dostáva do popredia najmä v posledných desaťročiach v súvislosti s vedeckými poznatkami o úbytku ozónu v stratosfére. Tento úbytok je považovaný za jeden z najvýznamnejších environmentálnych problémov, ktorým ľudstvo čelí.

Globálna hrozba a medzinárodná reakcia

Látky ako chlórofluórované plnohalogénové uhľovodíky, uhľovodíky, halóny, tetra- chlórmetán, 1,1,1,-trichlóretán, metylbromid a ostatné zlúčeniny brómu, chlóru a fluóru narúšajú prirodzenú rovnováhu medzi tvorbou a rozkladom ozónu. To vedie k tomu, že jeho úbytok v stratosfére prevyšuje jeho tvorbu. Úbytok ozónu má za následok zvýšený dopad UV-B žiarenia, čo zvyšuje výskyt rakoviny kože, znižuje imunitu, znižuje výnosy úrody a narušuje potravinový reťazec v oceánoch. V reakcii na tieto hrozby medzinárodné spoločenstvo vytvára autonómny zmluvný systém práva životného prostredia.

Základné princípy a dokumenty

Medzinárodnoprávna ochrana životného prostredia je založená prevažne na medzinárodných zmluvách. Impulzom pre túto aktivitu bola prvá svetová konferencia OSN o životnom prostredí v Štokholme v roku 1972, ktorá prijala Deklaráciu OSN o životnom prostredí. Hoci táto deklarácia bola politickým dokumentom (soft law), sformulovala dôležité ekologické zásady a iniciovala prípravu konkrétnych medzinárodných zmlúv.

Ustanovenia medzinárodných (sektorových, rámcových) zmlúv, prijímaných na pôde UNEP, bývajú konkretizované prostredníctvom protokolov, ktoré obsahujú konkrétne záväzky zmluvných štátov. Popri protokoloch umožňujú zmluvy v oblasti medzinárodnoprávnej ochrany životného prostredia aj prijímanie dodatkov. Tieto zmluvy sa týkajú jednotlivých zložiek (oblastí) životného prostredia.

Za rámcové zmluvy v oblasti ochrany atmosféry pred znečisťovaním a klimatickými zmenami možno považovať Rámcový dohovor OSN o klimatických zmenách z Rio de Janeira z roku 1992 (UNFCCC) a Viedenskú zmluvu o ochrane ozónovej vrstvy (1985). Obe tieto zmluvy vytvárajú predpoklady pre vypracovanie protokolov konkretizujúcich záväzky zmluvných štátov.

Prečítajte si tiež: Povinnosť chrániť prírodu: Analýza

Montrealský protokol: Kľúčový nástroj ochrany ozónovej vrstvy

Základný kameň úsilia o ochranu ozónosféry predstavuje Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu, prijatý k Viedenskej zmluve o ochrane ozónovej vrstvy v roku 1987. Neskôr bolo k Montrealskému protokolu prijatých niekoľko zmien a úprav - Londýnsky dodatok (1990) a Kodanský dodatok (1992). V roku 1997 bol prijatý Kjótsky protokol, najvýznamnejšia globálna iniciatíva v rámci ochrany atmosféry a boja proti klimatickým zmenám, zahŕňajúca čiastočne aj ochranu ozónovej vrstvy, ktorý vstúpil do platnosti v roku 2005.

Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy

Dňa 22. marca 1985 bol vo Viedni prijatý Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy (Slovenská republika sukcesiou 28. mája 1993), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1988. Hlavným cieľom dohovoru je chrániť ľudské zdravie a životné prostredie proti nepriaznivým účinkom, ktoré sú spôsobené alebo môžu byť spôsobené ľudskými činnosťami, ktoré modifikujú alebo môžu modifikovať ozónovú vrstvu. Dohovor nabáda krajiny k spolupráci pri harmonizácií vhodných politík za účelom kontroly činností, ktoré sú príčinou zmeny ozónovej vrstvy a ďalej k spolupráci pri tvorbe dohodnutých opatrení na vykonávanie tohto dohovoru.

Dohovor v Prílohe II konkretizuje jednotlivé druhy informácií (vedecké, technické, právne, sociálno-ekonomické a podobne). Ďalej, v čl. 6 upravuje spôsob zvolávania a riadenia konferencií strán dohovoru, na ktorých je možné prijímať doplnky a zriaďovať pomocné orgány. Riešenie sporov vyplývajúcich z dohovoru sa riadi článkom 11, a to jednaním, zmierovacím konaním alebo iným spôsobom stanoveným v čl. 11.

Montrealský protokol: Detailnejší pohľad

Montrealský protokol vypracovala pracovná skupina v rámci UNEP len deväť mesiacov po začiatku samotných rokovaní (september 1987). Viedenský dohovor o ochrane ozónovej vrstvy a Montrealský protokol sú vyvrcholením viac než dvadsaťročného úsilia medzinárodného spoločenstva. Pre Montrealský protokol o látkach, ktoré porušujú ozónovú vrstvu, je príznačný univerzálny charakter (ratifikovali ho všetky štáty sveta vrátane napr. Ruska, Číny, Indie a Brazílie). Svedectvom druhého rozmeru jeho úspechu možno vidieť v dynamickom a flexibilnom spôsobe, v ktorom operuje (rozdielna doba na vyradenie škodlivých látok, fond na pomoc rozvojovým krajinám, podpora transferu technológií) a ďalej v sprísnenej kontrole látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu, vykonávanej na stretnutiach zmluvných strán.

Montrealský protokol vo svojich 19 článkoch stanovuje základný režim regulácie produkcie a spotreby kontrolovaných látok podľa jednotlivých skupín škodlivých látok uvedených v prílohe protokolu. Reguluje obchod s krajinami, ktoré nie sú stranami protokolu. Stanovuje, aby zakázala každá strana dovoz regulovaných látok z ktorejkoľvek krajiny, ktorá nie je stranou tohto protokolu. Rovnako tak to platí aj pre export regulovaných látok a zariadení na výrobu týchto látok do krajín, ktoré nie sú stranami protokolu. V článku 5 protokolu je upravené osobité postavenie rozvojových krajín, ktorým sa má uľahčiť prístup k alternatívnym látkam a technológiám z hľadiska životného prostredia a napomáhať k urýchlenému využívaniu týchto alternatív, napríklad poskytovaním subvencií, úverov, pomoci a záruk.

Prečítajte si tiež: Preukazy osôb so zdravotným postihnutím

Montrealský protokol tiež konštituuje kontrolný mechanizmus v článkoch 6 až 11, ktorý má zabezpečiť funkčnosť a kontrolu plnenia tohto protokolu. Takáto kontrola sa vykonáva aj v rámci pravidelných stretnutí strán protokolu alebo aj na mimoriadnych stretnutiach, ak takúto požiadavku predloží sekretariátu aspoň jedna tretina strán. Práve už spomenutý sekretariát môžeme považovať za orgán, ktorý usporadúva a organizuje stretnutia a riadi ďalšiu činnosť tak, aby boli naplnené ciele protokolu.

Úspechy a výzvy Montrealského protokolu

Za úspech, ktorý sa však ukazuje len ako čiastočný, možno považovať aj to, že vďaka Montrealskému protokolu došlo k 95% zníženiu koncentrácie látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu (najmä chluórovaných plnohalogénovaných uhľovodíkov a iných). No napriek temer 95 %-nému vylúčeniu spotreby a výroby látok poškodzujúcich ozónovú vrstvu vedecké reprezentácie ukázali, že úroveň stratosférického ozónu je nízka. Odhaduje sa, že ak by Montrealský protokol zostal v pôvodnej forme, to znamená, že by nebol modifikovaný ďalšími dodatkami (najmä Kodanský a Londýnsky dodatok), nebol by schopný čeliť vzrastajúcemu stupňu koncentrácie látok poškodzujúcich ozón. Dnes sa dokonca odhaduje, že ak nevyvstanú ďalšie problémy, „mohla by ozónová diera nad Antarktídou zmiznúť do roku 2050.

Dodatky k Montrealskému protokolu

Prvým z dodatkov, ktoré boli prijaté, je Londýnsky dodatok prijatý v Londýne v roku 1990, s účinnosťou od 10. augusta 1992. Okrem iného umožňuje rozvojovým krajinám ako stranám protokolu poskytnúť kvalifikovanú pomoc (finančnú) z fondu, ktorý bol na tento účel zriadený, najmä kvôli nedodržiavaniu postupu pri pridávaní nových chemických látok do zoznamu kontrolovaných látok. Dodatok z roku 1992 prijatý v Kodani pridáva do zoznamu regulovaných látok, hlavne metylbromid a neplnohalogénované chladivá (HCFCs), ktoré sa využívajú v chladiacich a klimatizačných zariadeniach. Ďalší, v poradí už tretí dodatok prijatý v roku 1997 v Montreale zaväzuje krajiny zaviesť systém licencií pre vývoz a dovoz regulovaných látok a rovnako sprísňuje kontrolu obchodu s týmito látkami, ktorý nie je v súlade s Montrealským protokolom. Montrealský dodatok zahŕňa aj stratégiu odstránenia už spomínaných neplnohalogénovaných chladív v rozvojových krajinách ako aj odstránenie metylbromidu v rozvojových aj rozvinutých krajinách v časovom horizonte rokov 2005, resp.

Právne predpisy Slovenskej republiky na ochranu ovzdušia a ozónovej vrstvy

Slovenská republika implementuje medzinárodné zmluvy a predpisy prostredníctvom národnej legislatívy. Medzi kľúčové zákony patrí:

• Zákon č. 146/2023 Z. z. o ochrane ovzdušia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (účinnosť od 1. júla 2023)
• Zákon č. 190/2023 Z. z. o poplatkoch za znečisťovanie ovzdušia v (účinnosť od 1. januára 2024)
• Zákon č. 321/2012 Z. z. o ochrane ozónovej vrstvy Zeme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 180/2013 Z. z.
• Zákon č. 286/2009 Z. z. o fluórovaných skleníkových plynoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Tieto zákony sú doplnené vykonávacími predpismi, ako sú vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, ktoré upravujú rôzne aspekty ochrany ovzdušia, ako napríklad požiadavky na stacionárne zdroje znečisťovania ovzdušia, monitorovanie emisií, kvalitu ovzdušia a palív, odbornú spôsobilosť v ochrane ovzdušia a ďalšie.

Prečítajte si tiež: Práva invalidných dôchodcov v práci

Európska legislatíva v oblasti ochrany ovzdušia

Okrem medzinárodných zmlúv a národnej legislatívy zohráva dôležitú úlohu aj európska legislatíva. Medzi relevantné smernice a rozhodnutia patria:

• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/107/ES z 15. decembra 2004, ktorá sa týka arzénu, kadmia, ortuti, niklu a polycyklických aromatických uhľovodíkov v okolitom ovzduší.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/50/ES z 21. mája 2008 o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/2284 zo 14. decembra 2016 o znížení národných emisií určitých látok znečisťujúcich ovzdušie.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/75/EÚ z 24. novembra 2010 o emisiách z priemyslu a chovu hospodárskych zvierat (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia).
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 94/63/ES z 20. decembra 1994 o obmedzení emisií prchavých organických zlúčenín (POZ), ktoré vznikajú pri skladovaní benzínu a jeho distribúcii z distribučných skladov do čerpacích staníc.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/126/ES z 21. októbra 2009 o II. stupni rekuperácie benzínových pár pri čerpaní pohonných látok do motorových vozidiel na čerpacích staniciach.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2193 z 25. novembra 2015 o obmedzení emisií určitých znečisťujúcich látok do ovzdušia zo stredne veľkých spaľovacích zariadení.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/70/ES z 13. októbra 1998 týkajúca sa kvality benzínu a naftových palív.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/802 z 11. mája 2016 o znížení obsahu síry v niektorých kvapalných palivách.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/42/ES z 21. apríla 2004 o obmedzení emisií prchavých organických zlúčenín unikajúcich pri používaní organických rozpúšťadiel v určitých farbách a lakoch a vo výrobkoch na povrchovú úpravu vozidiel.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu.

Tieto smernice sú transponované do národnej legislatívy členských štátov a tvoria dôležitý rámec pre ochranu ovzdušia v Európe.

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovaní a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (Aarhuský dohovor)

Aarhuský dohovor bol prijatý 25. júna 1998. Kategória zmluvy podľa čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky je medzinárodná zmluva, na ktorej vykonanie je potrebný zákon. Dohovor je medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách (ochrana životného prostredia a zdravia ľudí).

#

tags: #ochrana #ovzdusia #a #ozonovej #vrstvy #medzinarodna