
Slovenská republika, vyhlásená 14. marca 1939, vznikla v zložitej geopolitickej situácii, poznačenej mocenskými ambíciami nacistického Nemecka. Tento článok sa zameriava na analýzu ochrannej zmluvy medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, podmienky, ktoré ukladala Slovensku, a jej dôsledky pre existenciu a fungovanie tohto štátneho útvaru.
Po dvoch desaťročiach existencie Československa, boli Slováci sklamaní z čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Adolf Hitler, ešte pred nástupom k moci, v knihe Mein Kampf jasne deklaroval svoj zámer ovládnuť slovanské národy a získať pre Nemecko životný priestor (Lebensraum). Keď nacisti ponúkli slovenským politikom možnosť vytvorenia samostatného štátu, vznikla dilema, či túto ponuku prijať, vediac, že tento štát bude totalitný. Prvé kroky k totalitnému režimu sa uskutočnili už po získaní autonómie, keď sa politické strany (okrem ľavicových) zlúčili s HSĽS do Strany slovenskej národnej jednoty. Vo voľbách v roku 1935 získala HSĽS spolu s ďalšími stranami vyše 30 % hlasov, čo sa interpretovalo ako prejav vôle väčšiny národa.
Mníchovská dohoda bola prezentovaná ako „záchrana mieru pre jednu generáciu“. Po nej Hitler prekročil Rubikon 15. marca 1939, keď zbavil český národ samostatnosti, čo bol krok k vojne. Alibi pre tento krok bolo vyhlásenie samostatnosti Slovenska 14. marca. Minister zahraničných vecí Ribbentrop informoval Tisa, že Führer sa rozhodol obsadiť české krajiny a na slovenských hraniciach sa zhromažďujú maďarské vojská, ktoré zadrží iba vyhlásenie slovenskej samostatnosti. Snem 14. marca samostatnosť Slovenska vyhlásil. Hoci nemožno snemu upierať právo na vyhlásenie samostatnosti, plnú legitimitu by mu dalo až uznanie z Prahy.
Hitler pripravil pre Slovensko ďalšiu pascu. V deklarácii o vyhlásení Protektorátu Böhmen und Mähren sa hranice tohto útvaru vymedzili svojrázne, mali byť tam, kam vstúpili nemecké vojská. Tie nerešpektovali západné hranice slovenského štátu a okupovali jeho západnú časť. Nemecko uznalo formálnu suverenitu Slovenska nad týmto územím, ale za cenu, že jeho samostatnosť bola doslova pridusená. Za osobnej asistencie Hitlera 18. marca 1939 nacisti Slovensku nanútili zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom.
Na základe tejto zmluvy Nemecko prebralo „ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia“, za čo si Nemci vyhradili právo na okupáciu západného Slovenska. Slovenská vláda sa zaviazala, že bude „organizovať svoje vojenské sily v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“ a „primerane ochrannému pomeru viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou“. Po porážke Poľska Slovensko susedilo iba s Nemeckou ríšou a Maďarskom, čo obmedzovalo jeho zahraničnú politiku.
Prečítajte si tiež: Všetko o ochrannej lehote
Ochranná zmluva z 23. marca 1939, uzatvorená na 25 rokov, sa stala základom pre ďalšie dohody a formovala závislosť Slovenského štátu od Nemecka. Podľa tejto zmluvy Slovensko viedlo zahraničnú politiku v úzkej zhode s Nemeckom, slovenská armáda mala byť postavená na nemeckom vzore a konať v súčinnosti s wehrmachtom. Slovensko bolo Hitlerovým spojencom a viedlo vojny na strane Nemecka. Významnú podriadenosť vykazovala aj slovenská ekonomika. Nemecko malo právo zasahovať do slovenskej ekonomiky a využívať ju pre vlastné potreby, pričom išlo najmä o zabezpečenie pravidelných dodávok poľnohospodárskych produktov a surovín.
Slovenská mena ostala samostatná, hoci Nemci vyvíjali tlak na jej úplné zviazanie s ríšskou markou. Na Slovensku pôsobili nemeckí pridelenci, ale z hľadiska vnútornej politiky ostala v rukách vlády relatívne vysoká samostatnosť. Hitler mal na Slovensko akúsi slabosť a priamo do vlády zasiahol len dva razy - v lete 1940 a po spustení povstania o štyri roky neskôr. Po porazení povstania a takmer úplnom obsadení Slovenska sa už o samostatnosti nedalo hovoriť.
Po prekonaní začiatočných ťažkostí Slovensko rýchlo dospelo k plnej zamestnanosti vďaka vojenskej výrobe a odchodu ľudí na práce do Nemecka. Obyvatelia mali prístup k príjmom a ceny sa udržiavali na relatívne stabilnej úrovni. Prídelový systém sa začal uplatňovať až v roku 1942. Životná úroveň obyvateľov Slovenska sa udržiavala na štandardnej úrovni.
Režim prvej Slovenskej republiky bol skôr totalitný, nepripúšťal pôsobenie viacerých strán a trestal vystupovanie proti nemu. Slovensko malo zákony namierené proti Židom a Rómom a podľa nich aj kruto postupovalo. Nositeľom týchto metód bola pronacistická frakcia v ľudovej strane, reprezentovaná hlavne Tukom a Alexandrom Machom.
Po rozdelení štátu začali platiť v západnej časti ríšske predpisy, vo východnej samostatné zákony. Spočiatku sa sústreďovalo postihovanie Židov na obmedzenie ich postavenia vo verejnom živote, pri štúdiu, v zamestnaní. Potom nasledovali postihy v majetkovej oblasti nazývané arizácia. Najtvrdšie opatrenia prišli po nástupe radikálneho krídla ľudákov, čo sa dostalo v roku 1940 k moci na základe rekonštrukcie vlády nanútenej Berlínom. Do tohto obdobia spadá prijatie Židovského kódexu, okrádanie Židov o súkromný majetok, zbavovanie občianstva a napokon masové vyvážanie do Generálneho guvernátu na území obsadeného Poľska.
Prečítajte si tiež: Ochranná lehota pri dobrovoľnom poistení
Nemeckí poradcovia mali na Slovensku zabezpečovať uplatňovanie nemeckého vplyvu a kontrolovať dianie v krajine. Ich prítomnosť bola súčasťou nacistického ovládania Slovenska. Poradcovia pôsobili v rôznych inštitúciách a mali za úlohu presadzovať nemecké záujmy.
Vypovedanie vojny ZSSR a spojencom bola jedna z najväčších chýb prvej Slovenskej republiky. Nevýhodná geopolitická situácia a Ochranná zmluva zaťahovala ju do vojenských dobrodružstiev Hitlera. Podľa Jána Balka, Tuka túto vojnu vyhlásil sám, bez konzultácie s ostatnými ústavnými činiteľmi. V tej chvíli bol osud samostatného Slovenska spečatený. V súvislosti s vojenskou porážkou nacistického Nemecka Slovenský štát zanikol 3. mája 1945 po tom, čo celé jeho územie dobyli vojská Sovietskeho zväzu a ich spojencov.
Prečítajte si tiež: Ochranná lehota pri odchode do dôchodku