Odstúpenie veriteľa od zmluvy o úvere a zánik záväzku záložného dlžníka: Analýza judikatúry

Úvod

Problematika úverových vzťahov, najmä v kontexte spotrebiteľských zmlúv, je v Slovenskej republike dlhodobo aktuálna. Zneužívanie slabšieho postavenia spotrebiteľa, neprimerané úroky a poplatky, ako aj exekúcie vedené v rozpore s dobrými mravmi, predstavujú závažné problémy, ktoré si vyžadujú dôkladnú analýzu a právnu ochranu. Tento článok sa zameriava na odstúpenie veriteľa od zmluvy o úvere a jeho vplyv na záväzky záložného dlžníka, s prihliadnutím na relevantnú judikatúru a právnu úpravu. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a prispieť k lepšiemu porozumeniu práv spotrebiteľov v úverových vzťahoch.

Aktuálna situácia na Slovensku v oblasti úverov

Na Slovensku, podľa európskych štatistík, žije až 1,2 milióna obyvateľov na hranici chudoby. Súdy evidujú viac ako milión exekučných konaní. Približne 26 000 dôchodcov je exekvovaných na základe návrhov nebankových subjektov, ktoré poskytujú rýchle pôžičky, drobné úvery alebo financujú splátkový predaj. Niektoré spoločnosti na finančnom trhu využívajú nedostatky v právnej úprave a poskytujú spotrebiteľom finančné prostriedky s celkovými nákladmi, ktoré môžu dosiahnuť až stovky percent navýšenia oproti požičanej sume. K neprimeraným úrokom sa pridávajú početné poplatky, ktoré zvyšujú celkové náklady na pôžičku alebo úver. V niektorých prípadoch musí spotrebiteľ pri úvere 200 eur vrátiť za rok až 398 eur. Tieto javy sú často spojené s používaním neprijateľných zmluvných podmienok a nekalých obchodných praktík, najmä v sektore finančných služieb a poskytovania peňažných prostriedkov spotrebiteľom. Osobitne problematické sú exekúcie, ktoré vymáhajú plnenia v rozpore s dobrými mravmi a majú základ v neprijateľných zmluvných podmienkach. Občania sa stretávajú aj s neprimeranými dražbami ich nehnuteľností z dôvodu nesplácania úverov zabezpečených záložným právom.

Snahy o legislatívnu zmenu

Poslanci NR SR za stranu SMER - SD pripravili návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník). Tento návrh je reakciou na pretrvávajúcu problematickú aplikačnú prax pri poskytovaní peňažných prostriedkov spotrebiteľom, najmä zo strany nebankových subjektov. Cieľom je novelizovať Občiansky zákonník a zaviesť inštitút civilnoprávnej úžery, ako aj stanoviť najvyššiu prípustnú odplatu pre prípad požičiavania finančných prostriedkov spotrebiteľovi. Civilnoprávna úžera má umožniť kvalifikovať aj hrubý nepomer v plnení, čím sa vytvorí priestor pre ustálenie primeranosti odplaty v oblasti úverov a pôžičiek poskytovaných spotrebiteľom.

Zmluvná prax a zneužívanie postavenia spotrebiteľa

V zmluvnej praxi sa dlhodobo zneužíva pozícia slabšej zmluvnej strany. Spotrebitelia finančných služieb sú vystavovaní uplatňovaniu neprimeranej odplaty za požičané finančné prostriedky. Evidujú sa prípady neprimerane požadovanej výšky odplaty, čo vedie k neschopnosti spotrebiteľov plniť svoje dlhy a k hromadnému nárastu neschopnosti splácať záväzky. To môže viesť až ku konkrétnym životným tragédiám a odkázanosti poškodených občanov na štát a štátne dávky. V praxi sa používajú rôzne praktiky, ktoré neúmerne navyšujú požadovanú odplatu pri úveroch a pôžičkách poskytovaných spotrebiteľom. Napríklad, v zmluve sa uvedie tzv. "rozhodcovská doložka", ktorá spotrebiteľa obmedzuje v prístupe k súdu. Ďalšou praktikou je navyšovanie úveru o poplatky, ktoré sú neprimerané alebo neopodstatnené. Spotrebiteľ môže požiadať o úver napr. 200 eur, ale v zmluve je uvedená suma 250 eur s vysvetlením, že ide o poplatky za sprostredkovanie alebo poistenie úveru.

Definícia civilnoprávnej úžery a jej znaky

Z dôvodu potreby regulácie odplaty sa zavádza komplexná definícia inštitútu civilnoprávnej úžery. Táto definícia vychádza z historického vývoja tohto inštitútu a reflektuje aj znaky trestnoprávnej úžery, pričom rozširuje predovšetkým subjektívne znaky definičného rozsahu úžery. Medzi tieto znaky patria:

Prečítajte si tiež: Všetko o postúpení pohľadávky

1. Tieseň: Mimoriadne ťaživá situácia poškodeného (alebo inej osoby, ktorej tieseň pociťuje poškodený ako tieseň vlastnú), vyvolaná určitou, hoc len prechodnou naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach poškodeného. Môže ísť o hospodárske ťažkosti, splatnosť dlhu, ktorého nesplatenie môže vážne ohroziť spoločenské postavenie poškodeného, alebo o iné ťažkosti, napr. záujem zachovať vlastníctvo bytu na vyriešenie neľahkej sociálnej situácie.
2. Neskúsenosť: Nedostatočná znalosť cien, nákupných možností spravidla v spojení s dôverčivosťou. Ide o neskúsenosť pri vybavovaní majetkových záležitostí, ktorá môže vyplývať z neskúsenosti v širšom zmysle alebo z neskúsenosti v určitej oblasti ľudskej činnosti, ktorá má dopad na majetkovú sféru človeka.
3. Dôverčivosť: Stav a konanie spotrebiteľa, ktorý ako tzv. slabšia zmluvná strana nedisponuje takou mierou obozretnosti, ktorá by mu zaručila ochranu jeho práva pri ekonomickej nadvláde dodávateľa.
4. Ľahkomyseľnosť: Spája sa s ďalšími znakmi úžery a prejavuje sa tak, že spotrebiteľ titulom zníženej miery vnímania alebo rozumovej vyspelosti neprisudzuje svojmu konaniu také následky, aké by mu v skutočnosti mali byť prisúdené. Spotrebiteľ svoje konanie berie na „ľahkú mieru", napríklad nie je pre neho problém zobrať 10 úverov po sebe.
5. Finančná závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany: Opakujúce sa vzťahy spotrebiteľa s dodávateľom, kedy je spotrebiteľ ekonomicky závislý od dodávateľa, napr. tým, že u neho došlo k reťazeniu úverov, je preúverovaný, je zaviazaný a ekonomicky závislý na dodávateľovi, ktorý je spôsobilý nepriamo ovládať jeho konanie. Druhým znakom je zneužitie neschopnosti plniť záväzky pri súčasnom zanedbaní posudzovania bonity.
6. Plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere: Určité správanie v záväzkových vzťahoch, ktoré môže spočívať v aktívnej činnosti, konaní (facere) alebo v nekonaní (non facere). Konanie potom môže spočívať buď v povinnosti niečo dať (dare), niečo konať (facere), niečoho sa zdržať (omittere) alebo niečo strpieť (pati).

Historický vývoj právnej úpravy úžery

Z pohľadu historického vývoja sú dôležité nasledujúce medzníky právnej úpravy úžery:

• Uhorský zákon o úžere (1883): Za úžeru považoval nielen úverové konanie, ale každú zmluvu, pri ktorej si veriteľ dojednal neprimerané majetkové výhody. Za neprimerané majetkové výhody sa považovalo dojednanie úrokov nad 8 %.
• Cisárske nariadenie z 12. októbra 1914, č. 275 ř. z. o úžere (ďalej len "zák. č. 275/1914 ř. z."): Úžera sa prestala postihovať len z hľadiska trestného práva, ale vznikol tiež nový druh úžery, ktorá pri jej preukázaní spôsobovala neplatnosť úžerníckej zmluvy. Spočiatku sa pri posudzovaní úžery sledovalo najmä naplnenie jej objektívneho znaku, a to nepomer vzájomných plnení zmluvných strán. Neskôr sa začala používať subjektívna metóda, ktorá prihliadala najmä na reálne posúdenie vzájomného postavenia zmluvných strán a konkrétnu situáciu, v ktorej sa dané subjekty nachádzali.

Zákon upravoval v §§ 2 až 6 trestnú úžeru v § 7 následky úžerníckej zmluvy a zároveň ustanovil, že zmluva, ktorá sa prieči zákonnému zákazu alebo dobrým mravom, je ničotná. Podľa § 879 medzi ničotné zmluvy patrili viaceré typy zmlúv, no taktiež zmluva, pri ktorej niekto vykorisťoval iného pre jeho ľahkomyseľnosť, tieseň, slabosť rozumu, neskúsenosť alebo rozrušenie mysle tým, že dal sebe alebo tretej osobe za svoje plnenie sľúbiť alebo poskytnúť vzájomné plnenie, ktorého majetková hodnota bola v nápadnom nepomere k hodnote plnenia.

Veľmi významnú stránku tohto protiprávneho konania teda tvoria jeho subjektívne prvky, a to ľahkomyseľnosť, pod ktorou sa rozumela bezstarostnosť o následky vlastného konania, tieseň - nemuselo ísť o majetkovú tieseň, mohlo ísť o tieseň z ohrozenia života, dobrej povesti, pritom postačovalo, aby bola tieseň prechodná či domnelá. Ďalším prvkom bola tzv. slabosť rozumu, pri ktorej sa nemali na mysli len osoby nesvojprávne, ale išlo o omnoho širší okruh osôb, ktoré z rôznych dôvodov neboli schopné v danej situácii posúdiť následky svojho konania, ďalej neskúsenosť, ktorá sa posudzovala s ohľadom na všeobecná skúsenosť bežného človeka, čo v súčasnosti možno prirovnať k zaužívanému pojmu „priemerný spotrebiteľ". A posledným prvkom subjektívnej stránky tohto protiprávneho konania bolo tzv. rozrušenie mysle, pri ktorom sa neposudzovali dôvody tejto rozrušenosti. Sledoval sa tiež úžerníkov úmysel využiť jednu z týchto nepriaznivých situácii a koristiť z nej na úkor poškodenej osoby a vo svoj prospech. Pri tzv. úžerníckej zmluve museli byť splnené všetky znaky objektívnej stránky a aspoň jeden z prvkov subjektívnej stránky.

Za najdôležitejší a často chýbajúci prvok, najmä v prípade úžerníckych zmlúv, bol nedostatok vôle zaväzujúceho sa subjektu. Vôľa subjektu musela byť skutočná, vedomá, vážna, zrozumiteľná a slobodná. Nemožno preto hovoriť o vôli tam, kde pôsobilo akékoľvek donútenie. V prípadoch takéhoto zaväzovania sa nemožno hovoriť ani o neplatnosti právneho úkonu, ale až o jeho nulite (právny úkon nevznikol). Teda, ak sa podnikateľ dopustil obdobného konania vo vzťahu k spotrebiteľovi (resp. občanovi), v takom prípade absolútne nemožno hovoriť o platne uzavretej zmluve. Vôľa musela byť tiež určitá, čo je základným predpokladom jej záväznosti a súdnej uplatniteľnosti na jej vzniknutom nároku. A v neposlednom rade musí byť vôľa slobodná - nesmie byť nesprávne vnútorne alebo zvonku ovplyvnená - omyl, podvod, psychické donútenie.

Právny úkon ako celok musí byť dovolený, čo nie je splnené, ak sa právny úkon prieči dobrým mravom (čo je základným predpokladom každej úžerníckej praktiky) alebo smeruje proti verejnému poriadku (úžera ako trestný čin). Následkom úžerníckej zmluvy v zmysle § 7 zák. č. 275/1914 Ř. z., § 879 č. 4 a § 1 zákona bolo prehlásenie tzv. úžerníckej zmluvy za ničotnú (resp. nulitnú). Znamenalo to, že žiadna zo zmluvných strán nemohla žalovať iného o jej splnenie. Podľa tohto zákona každá zo zmluvných strán bola povinná vrátiť späť všetko, čo obdŕžala z takéhoto ničotného konania. Peňažné platby sa museli vrátiť so zákonnými úrokmi odo dňa prijatia a odovzdané veci museli byť vrátené späť. Ak to nebolo možné, musela byť vrátená cena v dobe prijatia, a nahradené tiež nutné a užitočné náklady a za veci znehodnotenie veci poskytnúť primerané odškodné. Veľmi dôležitým a pre úžerou poškodené osoby prínosným ustanovením bolo, že na jej neplatnosť musel sudca prihliadať z úradnej povinnosti.

Prečítajte si tiež: Zvýhodňovanie veriteľa a jeho neplatnosť

• Slovenská právna úprava: Zakazovala každú zmluvu, ktorá sa podľa svojho obsahu priečila dobrým mravom. Slovami prof. Lubyho "Naše právo uznáva obsahovú nadriadenosť morálky, pretože všeobecným princípom nášho právneho poriadku je zásada, že čo sa prieči dobrým mravom, to neobstojí ani v práve, preto sú neplatné právne úkony, ktorých uzavretie sa prieči dobrým mravom. Taktiež sa nemôže uplatňovať nárok, ktorý je v rozpore s morálkou. V zásade by malo byť ako protiprávne označené všetko, čo je proti dobrým mravom." Proti dobrým mravom sa považovala zmluva, ktorá mohla v značnej miere obmedziť osobnú slobodu dlžníka. Dobrým mravom sa priečila aj úžernícka zmluva, avšak následky tejto zmluvy upravoval zák. čl. XXV/1883. Už v § 37 zák. čl. XXV/1883 o úžere a škodlivých úverových úkonoch je vymedzený prečin úžery a škodlivých úverových úkonov tak, že za jeho páchateľa sa považoval ten, kto využijúc tieseň, ľahkomyseľnosť alebo neskúsenosť iného, pri takých podmienkach poskytol úver alebo predĺženie platobnej lehoty, ktoré jemu samému (veriteľovi) alebo (na základe vymienenia veriteľa) tretej osobe poskytovalo prílišné majetkové výhody.

Odstúpenie veriteľa od zmluvy o úvere a jeho dôsledky

Odstúpenie veriteľa od zmluvy o úvere je jednostranný právny úkon, ktorým veriteľ prejavuje vôľu ukončiť zmluvný vzťah s dlžníkom pred uplynutím dohodnutej doby. Dôvody pre odstúpenie od zmluvy môžu byť rôzne, napríklad:

• Nesplácanie úveru dlžníkom: Ak dlžník neplní svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy o úvere, veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy a požadovať vrátenie celej dlžnej sumy.
• Porušenie iných zmluvných podmienok dlžníkom: Ak dlžník poruší iné zmluvné podmienky, napríklad neposkytne veriteľovi potrebné informácie alebo nezabezpečí úver dohodnutým spôsobom, veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy.
• Zhoršenie finančnej situácie dlžníka: Ak sa finančná situácia dlžníka zhorší natoľko, že je ohrozené splácanie úveru, veriteľ má právo odstúpiť od zmluvy.

Dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy o úvere je, že zmluva sa zrušuje od počiatku (ex tunc) a strany sú povinné vrátiť si navzájom všetko, čo si na základe zmluvy poskytli. Dlžník je povinný vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu úveru, pričom veriteľ je povinný vrátiť dlžníkovi všetky splátky, ktoré dlžník zaplatil.

Záväzok záložného dlžníka a jeho zánik

Záložný dlžník je osoba, ktorá zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka záložným právom k svojej veci. Ak dlžník nesplní svoj záväzok, veriteľ má právo uspokojiť svoju pohľadávku z výťažku predaja založenej veci.

Odstúpenie veriteľa od zmluvy o úvere má vplyv na záväzok záložného dlžníka. Ak veriteľ platne odstúpi od zmluvy o úvere, zmluva sa zrušuje od počiatku a záväzok dlžníka zaniká. Spolu so zánikom záväzku dlžníka zaniká aj záložné právo, ktoré zabezpečovalo splnenie tohto záväzku. To znamená, že záložný dlžník nie je povinný strpieť výkon záložného práva a veriteľ nemá právo uspokojiť svoju pohľadávku z výťažku predaja založenej veci.

Je však dôležité zdôrazniť, že zánik záväzku dlžníka a záložného práva nastáva len v prípade, ak veriteľ odstúpi od zmluvy o úvere platne. Ak je odstúpenie od zmluvy neplatné, napríklad z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre odstúpenie od zmluvy, záväzok dlžníka a záložné právo zostávajú v platnosti.

Prečítajte si tiež: Dôkazné bremeno pri odporovateľnosti

Judikatúra súdov v oblasti odstúpenia od zmluvy a záväzku záložného dlžníka

Judikatúra súdov v Slovenskej republike sa zaoberá problematikou odstúpenia od zmluvy o úvere a jeho vplyvu na záväzok záložného dlžníka. Súdy sa zaoberajú najmä otázkami platnosti odstúpenia od zmluvy, ako aj otázkami zániku záväzku dlžníka a záložného práva.

V rozhodnutiach súdov sa zdôrazňuje, že odstúpenie od zmluvy o úvere je jednostranný právny úkon, ktorý musí spĺňať všetky zákonné podmienky. Súdy skúmajú, či boli splnené podmienky pre odstúpenie od zmluvy, napríklad či dlžník porušil zmluvné podmienky, či bol veriteľ oprávnený odstúpiť od zmluvy a či bolo odstúpenie od zmluvy doručené dlžníkovi.

Ak súd zistí, že odstúpenie od zmluvy bolo platné, konštatuje zánik záväzku dlžníka a záložného práva. V takom prípade záložný dlžník nie je povinný strpieť výkon záložného práva a veriteľ nemá právo uspokojiť svoju pohľadávku z výťažku predaja založenej veci.

tags: #odstupenie #veritela #od #zmluvy #o #uvere