
Strata blízkeho človeka je jednou z najťažších skúseností, ktoré nás v živote môžu postihnúť. Zármutok, smútok, bolesť a pocit prázdnoty sú prirodzené reakcie na túto stratu. Tento článok ponúka komplexný pohľad na to, ako sa vyrovnať so stratou blízkeho, ako prežívať smútok a ako nájsť cestu k uzdraveniu.
Zármutok je neoddeliteľnou súčasťou lásky. Je to prejav lásky, pretože je cenou za láskyplný vzťah, ktorý sa skončil. Čím väčšia je láska, tým väčší je aj zármutok. Zármutok sa nikdy úplne nestratí, pri každej spomienke na milovanú osobu nám bude ľúto, že už nie je po našom boku. Smútok, ktorý sprevádza stratu, sa však časom vytráca, keď sa človek "vráti" do života.
Proces smútenia prechádza niekoľkými fázami, ktoré sa môžu prekrývať a líšiť u každého jednotlivca. Je dôležité si uvedomiť, že neexistuje správny alebo nesprávny spôsob smútenia, a každý potrebuje čas a priestor na spracovanie svojej straty.
Prvou fázou je emocionálny šok, kedy človek nedokáže racionálne a emocionálne reagovať. Odmieta uveriť tomu, čo sa stalo, a môže sa zdať, že je to len zlý sen. Je to inštinktívna forma sebaobrany, ktorá má za cieľ zmenšiť účinok traumy. Človek sa cíti otupený a omámený, akoby sa ho strata vôbec nedotkla. V tejto fáze môže byť ťažké prejaviť smútok plačom, čo môže viesť k pocitom trápnosti. Paradoxne, sa môže objaviť aj úľava, hlavne ak ide o smrť ľudí, ktorí dlho zápasili s ochorením.
Druhá fáza začína v okamihu, keď sme ochotní priznať si, že milovaná osoba zomrela. Toto poznanie ovplyvní emócie aj myslenie. Človek pocíti intenzívnu bodavú bolesť, ktorá prichádza vo vlnách. Prejavuje sa plačom, vzdychaním, bolesťou v prsiach, zovretým hrdlom, lapaním po dychu, nedostatkom fyzickej sily, závratmi, nechutenstvom a stratou váhy. Môžu sa objaviť aj nepokoj, bolesť hlavy, strach z odlúčenia, nočné mory a sny o zosnulom, nespavosť a vyčerpanosť. Čoraz viac si človek uvedomuje, že odlúčenie je nezvratný proces a všetko, čo prinášal vzťah (fyzická prítomnosť, láska, dôvernosť, bezpečie, identita, rozhovory, plány do budúcnosti), sú nenávratne preč. Záchvaty bolesti môže spustiť hocijaká spomienka na zosnulého. Tieto symptómy trvajú pár dní, prípadne týždňov, a majú trvalý vplyv na zdravie pozostalého. Strata milovanej osoby sa totiž považuje za zrýchľujúci faktor pri rôznych ochoreniach. Smrť blízkeho človeka zvyšuje riziko ochorenia a smrti aj u pozostalého.
Prečítajte si tiež: Dedenie a sociálne bývanie
Mnohí ľudia, hlavne na začiatku, hľadajú zosnulého. Bežné sú aj halucinácie - presvedčenie pozostalého, že videl, stretol, alebo počul mŕtveho. Plač ako prejav straty je úplne prirodzený a objavuje sa predovšetkým na začiatku.
Hnev je bežnou reakciou. Pocit, že to, čo sa stalo, je nespravodlivé a nefér, vedie k protestu. Prečo sa to stalo práve mne? Kde bol Boh? A mnohé iné otázky sú prejavom odporu a zlosti a môžu sa obrátiť proti komukoľvek. Dokonca pozostalí môžu vyčítať zosnulému, že zomrel - prečo mi to urobil? Akoby zomrieť bolo jeho rozhodnutím. Hnev môže viesť k hádkam s tými, ktorí sú podľa pozostalého zodpovední za smrť milovanej osoby. Hnev začína byť problémom, keď vedie k zatrpknutiu. Ďalším typickým prejavom je pocit viny. Ten, kto prežil, má strach, že nejakým spôsobom zapríčinil smrť milovanej osoby. Tento pocit viny má niekoľko variácií. Bojíme sa, že sme niečo zanedbali, že sme niečo urobili zle, že sme urobili zlé rozhodnutie (nemocnica, lekár, milovaná osoba a jej životospráva, tlak na preventívne či skoršie vyšetrenie). Ale asi najviac nás trápi pocit, že sme milovanej osobe nepovedali, ako veľmi ju milujeme. Zvyčajne pocit viny nijako nesúvisí s realitou, je len jedným z prejavov, ako sa vyrovnávame s tým, že ten druhý zomrel. Smútiaci má jednoducho pocit, že tichom a osamelosťou sa bolesť dá zvládnuť lepšie, ako slzami a slovami. Preto sa stráni iných. Smútiaci je presvedčený, že nikto nedokáže pochopiť jeho pocity. Preto radšej smúti osamote. Problém je v tom, že čím dlhšie je človek sám, tým osamelejšie sa cíti. Tento problém prehlbuje aj skutočnosť, že počas tejto fázy si väčšina ľudí myslí, že už ste sa so smrťou vyrovnali a tak poľavia vo svojom záujme o Vás. Bez smútočných prejavov vyzeráte síce utiahnuto, ale vyrovnane. Nakoniec, istá utiahnutosť a smútok predsa patria k obdobiu po smrti milovanej osoby.
Jedným z prejavov tejto fázy je aj ľahostajnosť. Človeka nič nebaví, o nič nemá záujem. Nemá žiadnu víziu budúcnosti. Aj tie najjednoduchšie úkony sú veľmi namáhavé. Smútiacemu chýba zmysel, stratil chuť do života a ak by bola taká možnosť, tak by nemal problém s tým, keby v krátkom čase zomrel. Tento stav nie je depresiou. Je normálny. Preto sa neodporúča siahnuť po liekoch. Jednoducho strata sa spája s bolesťou a táto bolesť musí prebolieť a odznieť. Je to prirodzená reakcia. Okrem apatie sa objavuje aj úzkosť. Už to nie je úzkosť spôsobená odlúčením, ale úzkosť spojená s budúcnosťou. Ten druhý sa spolupodieľal na vytváraní pocitu bezpečia, istoty a ochrany. Preto je prirodzená otázka, aký bude môj život bez neho? Čo si počnem? Zvládnem to?
Niektorí ľudia skĺznu do identifikácie. Snažia sa správať, obliekať a žiť tak, ako zosnulý. Ide o adoptovanie si jeho osobnosti a snahu predĺžiť si takýmto spôsobom spomienku na zosnulého. Niektorí ľudia majú potrebu veľa hovoriť o zosnulom. Prakticky každý rozhovor sú schopní priviesť na túto tému. Ďalší sa utiahnu do samoty, pretože veria, že ak by sa vrátili do normálneho života, tak by "zradili" svoju lásku a tak sa rozhodnú pre spoločnú smrť. Nakoniec, veľkým problémom sú nesprávne rozhodnutia.
Aby sme mohli hovoriť o prekonaní straty, je potrebné, aby pozostalý dosiahol aspoň istú mieru v každej z fáz. Je prirodzené, že pozostalý po smrti milovanej osoby už nikdy nebude taký, aký bol pred jej smrťou. Dôležitú úlohu v procese vysporiadania sa so smrťou zohrávajú rodina a priatelia. Smútiaci má strach zostať sám, potrebuje pocit blízkosti a útechu.
Prečítajte si tiež: Možnosti vysporiadania nehnuteľností
Je v našich silách pomôcť smútiacim, zároveň sa však treba vyvarovať niekoľkým chybám, ktoré môžu bolesť prehĺbiť. Napríklad na plač často reagujeme slovami: "je na lepšom mieste", alebo "už netrpí". Tieto slová, hoci pravdivé, nijako smútiacemu nepomáhajú. Sú skôr našou reakciou na plač, ktorý je nám nepríjemný. Sú skôr našou snahou utíšiť plač, než pohladiť srdce. Jednou z najlepších vecí, čo môžeme urobiť, je poplakať si s ním.
Buďte tam, kde Vás smútiaci potrebuje. Naša prítomnosť je nositeľom posolstva: "som s tebou a pre teba". Je prejavom lásky. Smútiaci často nepotrebuje slovo, ale prejaviť ľudské teplo gestami. Dať ruku okolo ramien, pobozkať. Tieto gestá sú účinnejšie ako slová a zasahujú priamo do srdca. Nezabúdajme na to, že potreba prítomnosti nie je ohraničená prvými dvoma týždňami, kedy je osamelosť najintenzívnejšia, ale môže pretrvávať roky. Naša pozornosť je prejavom, že na smútiaceho nezabúdame. Či už ho navštívime, zavoláme mu, alebo pošleme pohľadnicu či malý darček. Mnohí ľudia sa vyhýbajú návštevám smútiacich, pretože nevedia, čo povedať v danej chvíli. A pritom sú na návštevu tí praví, pretože smútiaci nepotrebuje veľa slov, ale skôr našu prítomnosť. Ak už máte potrebu hovoriť, tak starostlivo a s citom vyberajte slová, nech sú láskavé a milé. Ticho zohráva dôležitú úlohu pri vyrovnávaní sa so smrťou. Súčasťou podpory sú aj praktické veci. Predovšetkým počas prvých dní pozostalý potrebuje pomôcť s vybavovaním vecí okolo pohrebu a potom pomoc s povinnosťami, ktoré dovtedy neriešil (mal ich na starosti ten druhý).
Smútiaci prechádza katarziou. Potrebuje prejaviť svoje emócie a uvoľniť tlak vo svojom vnútri. Je dôležité na tejto ceste smútiaceho ubezpečiť, že prejaviť emócie je dobré a prijateľné. Je to priam liečivé. Okrem toho je dobré, ak mu s tým pomôžeme. Poplakať si s niekým má často oveľa väčší prínos, než množstvo slov. Slová ako: "neplač, už je mu lepšie" vôbec nepomáhajú, skôr naopak. Akoby spochybňovali bolesť a stratu.
Pozostalí má potrebu byť pochopený. Má potrebu prejaviť svoje emócie aj myšlienky slovami - potrebuje partnera do dialógu. Potrebuje hovoriť o svojej bolesti, o milovanej osobe a obavách. Ak má chuť hovoriť, treba ho nechať. Rozhovor lieči. Rozhovor so smútiacim si vyžaduje veľkú dávku empatie. Každý z nás je jej schopný - jednoducho vžiť sa do smútiaceho, čo by sme prežívali na jeho mieste. Tak ako blízkosť, tak aj počúvanie je prejavom lásky. Niekedy sa ani nedostaneme k slovu. Ale to nevadí, stačí že pozorne načúvame. Človek je jediný tvor so schopnosťou načúvať. Všetky ostatné tvory majú len schopnosť počuť. Načúvanie vyžaduje reflexiu.
Je to návrat do normálneho života. Ako byť užitočný v tejto chvíli? Povzbudzujte smútiaceho, aby sa vrátil ku každodenným činnostiam. Pomôžte mu vytýčiť nové ciele, nájsť zmysel. Veďte ho k tomu, aby negatívne myslenie nahrádzal pozitívnym.
Prečítajte si tiež: Rozdelenie majetku manželov
Bolesť, ktorú cítime pri strate milovanej osoby, je prirodzená. Skôr by bolo zvláštne, ak by tam nebola prítomná. Vyrovnať sa so stratou zahŕňa niekoľko krokov. Tento proces je dosť individuálny. Môžeme sa tu a tam vrátiť o nejaký krok, prípadne môžeme dlhšie zotrvať pri niektorom kroku. Podľa štatistík ženy žijú dlhšie ako muži, preto väčšinou práve ženy sa musia vyrovnať so smrťou muža, čo často vystavuje ženu okrem iného riziku chudoby, pretože muži majú často vyšší dôchodok. Na druhej strane, aj keď muž "prežije" svoju manželku, tiež je vystavený riziku chudoby (náklady síce klesli, ale predovšetkým už je len jeden príjem). Ak chceme prekonať bolesť, potom musí byť prijatá, spracovaná a tým aj uzdravená. Strata musí prebolieť. Bolesť je v tomto prípade znakom uzdravovania. Bolesť je cenou za lásku, akou sme milovali.
V súčasnosti sa pretláča kult mladosti a krásy, staroba či smrť boli vytesnené na okraj. Ešte v minulom storočí však chorí zomierali doma, rodina ich videla každodenne "odchádzať" až do ich fatálneho konca. Všetky úkony súvisiace so zomieraním, následným posmrtným umývaním tela či poslednou rozlúčkou sa odohrávali doma, v domácom prostredí. U našich nedávnych predkov tak bola smrť úplne prirodzenou súčasťou života, jeho vyústením. Od 30. rokov minulého storočia, keď došlo k výraznému medicínskemu pokroku, sa smrť presunula z našich domovov do inštitúcií - do nemocníc, zariadení paliatívnej starostlivosti, pohrebníctiev, a stala sa tabu. Toto "odcudzenie" spôsobilo všetok ten strach, odpor či komplikované smútenie. Nie sme v osobnom kontakte s odchádzajúcimi a nie je to pre nás prirodzené.
Brať život so všetkým, čo prináša, v celej jeho šírke, čiže dualite. Nielen jednu jeho časť, ktorá sa nám páči, ale prijímať a vnímať ako výzvu či dobrodružstvo práve tú časť, ktorá je pre nás náročná a ktorú by sme najradšej vymazali zo svojho života. Ale práve táto časť je naším najväčším učiteľom. Tá nás učí prijímať, odpúšťať a milovať bez podmienok, čiže strachu. Veď ako sa chceme naučiť odpúšťať, keď nám nikto neublížil, ako prijímať čokoľvek s láskou, ak nie sme konfrontovaní s takou situáciou. Takýto postoj mi umožňuje žiť si svoju radosť a šťastie napriek stratám. Pretože na konci smútenia je dar "nálezu". Vieme, že keď príde ďalšia strata v našom živote, dá sa ňou prejsť. To sú straty a nálezy. To, čo získavame, je poznanie, že sa dá ďalej plnohodnotne žiť a že všetko je tak, ako má byť.