Parížska zmluva a historický kontext Krymu: Medzi medzinárodným právom a ruskou identitou

Krym, polostrov s bohatou a komplikovanou históriou, sa stal v roku 2014 jablkom sváru medzi Ruskom a Ukrajinou, pričom jeho anexia Ruskom vyvolala vlnu medzinárodného odsúdenia. Súčasná vojna na Ukrajine, ktorá sa v zárodku javí ako vojna o Krym, si vyžaduje hlbšie pochopenie historického a kultúrneho významu Krymu pre Rusko, ako aj medzinárodnoprávnych aspektov jeho anexie.

Krym v kontexte ruských dejín a identity

Prvé kontakty Krymu s európskou civilizáciou siahajú do čias antického Grécka a Rímskej ríše. V 13. storočí sa Krym stal na vyše pol tisícročia civilizačne a kultúrne súčasťou Ázie, keďže patril do Mongolskej Zlatej hordy a neskôr do tatárskeho Krymského chanátu, vazalského štátu Osmanskej ríše. Krym bol dobytý Ruskom za vlády cárovnej Kataríny Veľkej koncom 18. storočia, čo znamenalo koniec vplyvu Osmanskej ríše a skončenie obchodu so slovanskými otrokmi. Po dobytí Rusmi sa Krym definitívne začlenil do európskej civilizácie.

V centre Sevastopola sa nachádza Katedrála svätého Vladimíra, Vladimirskij Sobor, ktorá je skrz-naskrz ruskou symbolikou. V chráme je pochovaných trinásť ruských cárskych admirálov, z ktorých traja padli pri obrane Sevastopola v Krymskej vojne.

Anexia Krymu Ruskom v roku 2014 bola zrejmým porušením medzinárodného práva a porušením teritoriálnej integrity Ukrajiny, na ktorej rešpektovanie sa Rusko zaviazalo napríklad podpisom Budapeštianskeho memoranda. Napriek tomu má Krym pre ruskú identitu a dejiny hlboký význam.

Krymská vojna a Parížska mierová zmluva

V 50. rokoch 19. storočia sa strhla Krymská vojna, v ktorej Briti, Francúzi a Turci podnikli inváziu na Krym. Obliehanie Sevastopola trvalo takmer rok a skončilo sa jeho dobytím. Vojnu ukončila parížska mierová zmluva z roku 1856. V roku 1871 sa Rusko, Veľká Británia, Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko a Turecko dohodli na zrušení parížskeho mieru z roku 1856 brániaceho Čiernemu moru pred vojenským využitím Rusmi.

Prečítajte si tiež: Maďarsko a Československo po Parížskej mierovej zmluve

Ruský politický konsenzus ohľadom Krymu

Všetky politické strany v ruskej Dume, nielen Putinovo Jednotné Rusko, si myslia, že Krym patrí Rusku. Krym je téma, na ktorej sa zhodnú Putin aj jeho najznámejší politický väzeň Alexej Navaľnyj. Aj známa postava ruskej opozície, liberál Grigorij Javlinskij, zakladateľ strany Jabloko, hovorí, že Krym by sa mohol stať ruským po referende s medzinárodným dohľadom.

Krym v rámci Sovietskeho zväzu

V čase založenia Sovietskeho zväzu bol Krym súčasťou Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR). Zloženie obyvateľstva v roku 1939 hovorí prečo. Krym sa stal súčasťou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky (USSR) v roku 1954 rozhodnutím sovietskych orgánov. Stále sa kladie otázka, prečo prezídium komunistickej strany previedlo Krym do Ukrajiny. Niektoré vysvetlenia sú zrejme len legendami. Kloním sa však k tomu, že ekonomické dôvody, ktoré sa vtedy uvádzali, boli pravdivé.

V čase rozpadu Sovietskeho zväzu koncom roku 1991 sa nálady v Rusku klonili k tomu, že nech má každá republika vytúženú samostatnosť. Už v auguste 1991 avizoval Jeľcinov tlačový hovorca Pavel Boščanov, že Ruská federácia nenamieta proti osamostatneniu republík, ale v niektorých prípadoch by malo dôjsť k revízii hraníc. Dňa 21. mája 1992 schválil Najvyšší Soviet Ruskej federácie uznesenie, hovoriace, že rozhodnutie Najvyššieho Sovietu RSFSR z roku 1954 bolo v rozpore s ústavou RSFSR a od samého začiatku nemá žiadnu právnu účinnosť.

Osobitným problémom bolo krymské mesto Sevastopol, v ktorom sídlila ruská čiernomorská flotila od 18. storočia. V júli 1993 Najvyšší Soviet RSFSR schválil uznesenie, ktorým potvrdil „ruský federálny štatút mesta Sevastopol v rámci administratívno-územných hraníc mestského obvodu z decembra 1991“. Teda spor o Krym prebiehal okamžite od rozpadu Sovietskeho zväzu.

Krymská autonómia a proruské nálady

V roku 2001 žilo na Kryme 60 percent Rusov, 25 percent Ukrajincov a 10 percent Tatárov. Krymčania najprv žiadali, aby sa opäť stali autonómnou republikou v rámci Sovietskeho zväzu. V januári 1991 sa za to vyjadrila drvivá väčšina obyvateľov Krymu v referende. V roku 1992 Najvyšší Soviet Krymu rozhodol o novom názve Krymu, a síce Republika Krym. Bola prijatá ústava Krymu a zriadila sa funkcia prezidenta Krymu. Za prezidenta Krymu bol v roku 1994 zvolený Jurij Meškov, ktorý získal v druhom kole volieb 73 percent hlasov voličov.

Prečítajte si tiež: Environmentálne politiky Slovenska po Parížskej zmluve

Snahy o vstup Ukrajiny do NATO a reakcia Krymu

Ukrajinskí politici Viktor Juščenko a Júlia Timošenková po Oranžovej revolúcii 2004 začali rozvíjať myšlienku vstupu Ukrajiny do NATO. V roku 2006 sa konalo prvé zhromaždenie proti NATO na území Ukrajiny, a to na Kryme v meste Feodosia pri príležitosti chystaného spoločného vojenského cvičenia „Sea Breeze“ Ukrajiny a NATO na Kryme.

Jeden z prieskumov z decembra 2009 ukázal, že v hypotetickom referende by proti členstvu v NATO hlasovalo 60 percent opýtaných, 21 percent bolo za a 19 percent bolo nerozhodnutých. V regióne Krym plus Donbas boli 4 percentá za a 94 percent proti.

Anexia Krymu Ruskom v roku 2014

Po násilnom prevrate na Ukrajine v roku 2014, ktorý podporovala Amerika, Rusko anektovalo Krym. Existuje medzinárodné právo, ktoré treba dodržiavať a jeho porušenie nemožno ospravedlňovať. To, neznamená, že je to správne. Ale veľmoci to prosto urobia.

Prečítajte si tiež: Základy európskej integrácie

tags: #parížska #zmluva #krym #história