
Pasívna vecná legitimácia je kľúčový pojem v civilnom procesnom práve, ktorý určuje, kto má byť žalovaný v súdnom spore. Zjednodušene povedané, ide o to, či je žalovaná osoba tou, ktorá je povinná plniť nárok uplatňovaný žalobcom. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sa vo svojej judikatúre opakovane zaoberá otázkami pasívnej vecnej legitimácie v rôznych kontextoch. Tento článok sa zameriava na analýzu judikátov Najvyššieho súdu týkajúcich sa pasívnej vecnej legitimácie, s cieľom poskytnúť komplexný prehľad o tejto problematike.
Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu, ktoré vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom povinnosti je niekto iný.
Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie znamená, že žalovaný nie je subjektom, ktorý je povinný plniť nárok uplatňovaný žalobcom. V takom prípade súd žalobu zamietne. Súd nie je oprávnený zasahovať do vymedzenia okruhu účastníkov konania, nemôže konanie pre nedostatok takejto podmienky zastaviť, avšak musí žalobu zamietnuť.
Právna úprava odporovateľnosti právnych úkonov je obsiahnutá v ustanoveniach § 42a a 42b Občianskeho zákonníka. Pasívna vecná legitimácia v kontexte odporovateľnosti právnych úkonov je upravená v § 42b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že právny úkon dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa, je právne neúčinný, nielen proti dedičom alebo univerzálnym právnym nástupcom osoby, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil, ale aj proti tretej osobe za predpokladu, že tejto osobe boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti osobe, s ktorou alebo v prospech ktorej dlžník odporovateľný právny úkon uskutočnil.
V konaniach o určenie pravosti pohľadávky v konkurznom konaní je dôležité správne určenie pasívne vecne legitimovaného subjektu. Ak bol na dlžníka vyhlásený konkurz, je potrebné zohľadniť ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.
Prečítajte si tiež: Definícia aktívnej a pasívnej starostlivosti
V prípadoch, ak v priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby dôjde k prevodu vlastníckeho práva k draženej nehnuteľnosti z vydražiteľa na inú osobu, je potrebné, aby žalobca podal návrh na zápis poznámky o začatí súdneho konania príslušnému okresnému úradu, katastrálny odbor, a zároveň rozšíril okruh subjektov na strane žalovaných o súčasného vlastníka draženej nehnuteľnosti. Ak tak neurobí, môže to mať vplyv na splnenie podmienky pasívnej vecnej legitimácie.
V konaniach, ktorých predmetom je návrh prehlasovaného vlastníka nebytového priestoru na určenie neplatnosti hlasovania, ktorého predmetom bolo udelenie súhlasu na vykonanie dobrovoľnej dražby, pasívna vecná legitimácia v spore svedčí všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome. Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov môže iba zastupovať, resp. konať v ich mene a na ich účet.
Účelom procesného inštitútu obsiahnutého v ustanoveniach § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., je riešiť dôsledky singulárnej sukcesie, ak táto nastala po začatí konania. Zmyslom tejto právnej úpravy je umožniť žalobcovi, aby pomocou zmeny účastníka konania odstránil nedostatok aktívnej alebo pasívnej vecnej legitimácie, ktorý nastal v priebehu konania a ktorý by inak neodvratne viedol k zamietnutiu žaloby.
V sporoch o ochranu osobnosti je potrebné rozlišovať medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy, ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je právo majetkovej povahy, ktoré môže patriť tak fyzickej ako aj právnickej osobe a nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu.
Z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vyplýva, že správca nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda je vlastníctvom obce. Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca alebo mestská časť koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý spravuje. Z uvedeného zákonného ustanovenia potom vyplýva, že správca majetku koná v mene obce pred súdmi, z čoho je potom zrejmá i pasívna vecná legitimácia.
Prečítajte si tiež: Metódy aktívnej a pasívnej rehabilitácie
Dovolací súd poukazuje aj na všeobecné doktrinálne vymedzenie skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, ktorú konajúce súdy aplikovali aj na rozhodovanú vec. „Ťažiskom tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je poskytnutie plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia.
K otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy Najvyšší súd judikoval, že škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Prečítajte si tiež: Náhrada nemajetkovej ujmy – judikatúra