Peňažná úschova u notára: Prekážky v praxi a zmeny po rekodifikácii procesného práva

Úvod

Inštitút peňažnej úschovy, predtým známy ako súdna úschova, má v slovenskom právnom systéme dlhodobú tradíciu. Jeho cieľom je umožniť dlžníkovi splniť svoj záväzok aj v situáciách, keď to priamo veriteľovi nie je možné. Hoci sa v praxi nevyužíva často, jeho význam spočíva v zabezpečení právnej istoty a predchádzaní sporom. Avšak, posledná rekodifikácia procesného práva priniesla zmeny, ktoré jeho dostupnosť značne obmedzili.

Historický kontext a pôvodná právna úprava

Inštitút solučnej úschovy, alebo plnenie do súdnej úschovy, predstavuje tradičný právny inštitút, zahrnutý do Občianskeho zákonníka už v roku 1992 a zachovaný v nezmenenej podobe až do veľkej rekodifikácie procesného práva v roku 2015.

Pôvodne bola táto problematika upravená v Občianskom zákonníku a Občianskom súdnom poriadku (OSP). Podľa Občianskeho zákonníka, ak dlžník nemohol splniť svoj záväzok veriteľovi z dôvodu jeho neprítomnosti, omeškania, odôvodnených pochybností o jeho osobe alebo neznalosti veriteľa, mohol uložiť predmet plnenia do úradnej úschovy, čím nastali účinky splnenia záväzku. Na hmotnoprávnu úpravu nadväzovala procesná úprava vtedajšieho OSP. Vecne a miestne príslušný súd prijal do súdnej úschovy peniaze za účelom splnenia záväzku, ak návrh obsahoval formálne náležitosti. Formálnou náležitosťou bolo vyhlásenie, že nastala niektorá zo skutočností popísaných vyššie. Súd rozhodol bez pojednávania.

OSP tiež upravoval situáciu, kedy došlo k nezhode medzi osobami, ktoré si robili nárok na zložené peniaze („…niekto iný, než príjemca, uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy, alebo ak niekto nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi.“). V takom prípade súd posudzoval meritum sporu medzi stranami a vydal rozhodnutie. Rozhodol tak napríklad, že ten, kto odporoval vydaniu zložených peňazí, je povinný s ním súhlasiť. Dôležité je upozorniť, že meritum sporu posudzoval súd potom, ako súdna úschova existovala, teda potom, čo peniaze do úschovy prijal.

V praxi to znamenalo, že ak dlžník preukázal splnenie formálnych náležitostí, súd bez zbytočných prieťahov prijal peniaze do úschovy a dlžník bol oslobodený od svojho záväzku.

Prečítajte si tiež: Prehľad o peňažnej pomoci v materstve

Rekodifikácia procesného práva a zmena kompetencií

Rekodifikácia procesného práva sa dotkla hmotnoprávnej úpravy tohto inštitútu len v tom, že nahradila „úradnú úschovu“, výslovne „notárskou úschovou“. Procesne je však inštitút solučnej úschovy podriadený v prvom rade Notárskemu poriadku. Až následne, v prípade vzniku sporu o vyplatenie peňazí, je podriadený Civilnému mimosporovému poriadku.

Zásadnou zmenou bolo presunutie kompetencie prijímania peňazí do úschovy zo súdov na notárov. Táto zmena mala za cieľ odľahčiť súdy, no v praxi priniesla nečakané komplikácie.

Z procesného hľadiska je potrebné rozdeliť inštitút solučnej úschovy na dve časti: i) vznik úschovy - t.j. zloženie peňazí do úschovy a ii) vyplatenie peňazí z úschovy. Prvú časť upravuje už spomínaný Notársky poriadok. V prípade druhej časti (vyplatenia peňazí), zákonodarca predpokladá možnosť konfliktu o tom, kto je osobou oprávnenou prijať peniaze z úschovy, a tak podriaďuje tento spor Civilnému mimosporovému poriadku.

Proces zloženia peňazí do notárskej úschovy

Aj v časti vzniku solučnej úschovy ide o úpravu obdobnú dovtedajšiemu OSP. Notár prijme do úschovy peniaze na účely splnenia záväzku. „Zložiteľom je ten, kto predmet úschovy u notára zložil na účely splnenia záväzku a vyhlásil, že záväzok nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní, alebo že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná.“

Zdanlivo veľmi obdobná úprava, prenesená len z kompetencie súdov do kompetencie notárov. Realizácia tohto právneho inštitútu v týchto dvoch právnych úpravách je však podľa praktických skúseností úplne rozdielna.

Prečítajte si tiež: Náhrada väzby peňažnou zárukou

Podľa platnej právnej úpravy, notár prijme peniaze do úschovy, ak zložiteľ (dlžník) vyhlási, že nemôže splniť svoj záväzok z dôvodu neprítomnosti veriteľa, jeho omeškania, odôvodnených pochybností o osobe veriteľa alebo neznalosti veriteľa.

„Ak niektorá zo sporiacich sa osôb, komu má byť plnené, požiada o vydanie úschovy, upovedomí notár o tejto žiadosti všetky osoby a poučí ich, že ak v stanovenej lehote nepodajú u notára námietky proti vydaniu predmetu úschovy, bude predmet úschovy vydaný v súlade s obsahom žiadosti. O podaných námietkach rozhodne súd.“ Súd vykoná konanie o námietkach a rozhodne o merite sporu. V zásade možno povedať, že ide o úpravu obdobnú dovtedajšiemu OSP .

Problémy v praxi a rozdielne skúsenosti

Otestovali sme daný inštitút z pozície zložiteľa v dvoch prípadoch.

Podľa pôvodnej právnej úpravy sme podali na vecne a mieste príslušný súd návrh, ktorý obsahoval vyhlásenie, že vzhľadom na prebiehajúci dedičský spor, dlžník (zložiteľ) nevie, komu má plniť svoj splatný peňažný záväzok. Boli splnené všetky formálne náležitosti. Súd na oplátku zaslal číslo účtu, kam boli peniaze do súdnej úschovy zložené. Záležitosť pre dlžníka uspokojivo a rýchlo vyriešená.

V druhom prípade išlo rovnako o situáciu vyvolanú dedičským sporom. Dlžník vzhľadom na spor medzi oprávneným dedičom a nepravým dedičom nevedel, komu z nich má peniaze vyplatiť, nakoľko si obaja vyplatenie nárokovali a dohoda medzi nimi nebola možná. Pre dokreslenie situácie z vecného hľadiska uvedieme, že na základe právoplatného dedičského rozhodnutia sa dedič, ktorý dedil v tretej dedičskej skupine, domáhal vyplatenia sumy od dlžníka. V rovnakom čase sa však prihlásil pravý dedič (syn poručiteľa) a rovnako si uplatňoval nárok na vyplatenie peňazí z dedičstva.

Prečítajte si tiež: Poplatky z omeškania v nájomnom

Dlžník postupoval zodpovedne, posudzoval celú situáciu v záujme riadneho a včasného splnenia svojej povinnosti, v záujme predchádzania škodám a dodržania pravidiel riadneho hospodára. Navyše aj z ekonomických, účtovných a daňových dôvodov potreboval vysporiadať svoj záväzok v riadnom čase. Rozhodol sa preto zložiť peniaze do solučnej úschovy u notára.

Na žiadosť dlžníka notár celú popisovanú situáciu posúdil a usúdil, že dôvod na zloženie peňazí do solučnej úschovy nie je. Notár bol právneho názoru, že pokiaľ existuje právoplatné dedičské rozhodnutie, tak má dlžník plniť nepravému dedičovi. Domnievame sa však, že takéto posudzovanie merita veci nie je v danom prípade zo strany notára namieste. Notár nie je oprávnený skúmať mieru a opodstatnenosť zložiteľových pochýb. Napriek tomu sa tak v praxi deje. Pokiaľ zložiteľ uskutoční formálne vyhlásenie o dôvodnej nemožnosti splniť svoj záväzok, notár by mu mal vyhovieť. Z právnej úpravy jasne vyplýva, že posudzovanie merita sporu medzi stranami požadujúcimi vyplatenie peňazí z úschovy má byť riešené až ex post (po vzniku úschovy), a to súdom.

Skúsenosti z praxe ukazujú, že notári často odmietajú prijať peniaze do úschovy, ak majú pochybnosti o dôvodnosti dôvodov uvádzaných dlžníkom. Notár tak posudzuje meritum veci, čo mu však neprináleží. Jeho úlohou by malo byť iba posúdenie formálnych náležitostí návrhu na prijatie peňazí do úschovy.

Ponúka sa potom otázka, akú zodpovednosť v takom prípade preberá notár (alebo jeho koncipient) za právne posúdenie veci samej. Právny názor notára (ani jeho koncipienta) nie je úradným rozhodnutím. Neexistuje mechanizmus revízie alebo nápravy. Nešlo by ani o prípadný nesprávny úradný postup. Dlžník sa nemôže neskôr brániť takýmto stanoviskom tak, ako by sa mohol napríklad na základe právoplatného rozhodnutia súdu (nech by už bolo akékoľvek).

Uvádzaný postup notárskeho úradu nie je ojedinelý, potvrdil sa nám v ďalších troch prípadoch. Navyše notárske úrady nie sú pri danom inštitúte spravované miestnou príslušnosťou. Nie sú stanovené lehoty, v ktorých by notári mali konať. Nejde ani o formálne rozhodovanie o návrhoch. Činnosti notárov boli rekodifikáciou procesného práva rozšírené, no nie každý ich úkon má povahu rozhodnutia, resp. prenesenej činnosti súdov tak, ako je to napr. v dedičskom konaní. Aký je potom opravný prostriedok pre notárovo zamietavé stanovisko alebo pre nevykonanie úkonu? Samokontrola stavovskou organizáciou nebude zrejme pre takéto rozšírenie činnosti notárov dostačujúca.

Dôsledky pre dlžníkov a právnu istotu

Takýto prístup notárov značne komplikuje situáciu dlžníkov, ktorí sa chcú zbaviť svojho záväzku v súlade so zákonom. Ak notár odmietne prijať peniaze do úschovy, dlžník zostáva v neistote a riskuje, že sa dostane do omeškania so splnením záväzku.

Navyše notárske úrady nie sú pri danom inštitúte spravované miestnou príslušnosťou. Nie sú stanovené lehoty, v ktorých by notári mali konať. Nejde ani o formálne rozhodovanie o návrhoch. Činnosti notárov boli rekodifikáciou procesného práva rozšírené, no nie každý ich úkon má povahu rozhodnutia, resp. prenesenej činnosti súdov tak, ako je to napr. v dedičskom konaní. Aký je potom opravný prostriedok pre notárovo zamietavé stanovisko alebo pre nevykonanie úkonu? Samokontrola stavovskou organizáciou nebude zrejme pre takéto rozšírenie činnosti notárov dostačujúca.

Potreba zmeny prístupu alebo legislatívnych úprav

Aj pri prenesení kompetencie súdov na tretie subjekty bolo zrejme nevyhnutné zaoberať sa nadväzujúcou procesnou úpravou, bez ktorej nevieme dostatočne zaručiť dostupnosť práva. Alebo je aj tu potrebné iba zmeniť prístup? Akokoľvek, použitie inštitútu úradnej úschovy, ktorý má slúžiť na zachovanie právnej istoty a predchádzaniu sporov, je tak sťažené, ak nie úplne znemožnené.

Je zrejmé, že súčasný stav si vyžaduje zmenu prístupu alebo legislatívnu úpravu. Je potrebné zabezpečiť, aby notári pristupovali k prijímaniu peňazí do úschovy s väčšou flexibilitou a rešpektovali princíp, že posudzovanie merita sporu patrí súdu. Alternatívne by bolo možné zvážiť návrat k pôvodnej právnej úprave, ktorá zverovala kompetenciu prijímania peňazí do úschovy súdom.

tags: #penazna #uschova #na #sude #postup