Penitenciárna starostlivosť: Definícia, zákon a jej význam v prevencii kriminality

Tento článok sa zaoberá problematikou penitenciárnej starostlivosti na Slovensku, jej definíciou, legislatívnym rámcom a prepojením s prevenciou kriminality. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na opatrenia a programy zamerané na pomoc osobám prepusteným z výkonu trestu odňatia slobody, ako aj na prevenciu recidívy a reintegráciu do spoločnosti.

Úvod do problematiky kriminality a trestu

V každej spoločnosti, nech je akokoľvek vyspelá, existujú jedinci, ktorí narúšajú jej pravidlá a normy pretransformované do zákonov. Inými slovami, páchajú trestné činy, ktoré môžeme charakterizovať ako činy nebezpečné pre spoločnosť, ktorých znaky sú uvedené v trestnom zákone. Na to, aby niektorý konkrétny čin bol trestným činom, musia byť teda súčasne splnené dve podmienky - nebezpečnosť činu pre spoločnosť (materiálna podmienka) a naplnenie znakov uvedených v Trestnom zákone (formálna podmienka). Z toho je možné odvodiť, že čin, ktorý je nebezpečný pre spoločnosť, avšak nevykazuje znaky niektorého v zákone uvedeného trestného činu, nie je trestným činom. Rovnako čin, ktorý inak vykazuje znaky skutkovej podstaty niektorého v zákone uvedeného trestného činu, ale nedosahuje potrebný stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť (napríklad výška škody, miera ublíženia a pod.), nie je trestným činom. Takéto činy zaraďujeme pod pojem priestupok, za ktoré je tiež možné udeliť sankcie, nie však v podobe odňatia slobody.

Spoločnosť sa proti trestným činom bráni rôznymi formami, z ktorých najčastejšie sa využíva forma, ktorou na jednej strane spoločnosť páchateľov trestných činov od seba eliminuje a na strane druhej sa ich prostredníctvom nej snaží prevychovávať a zharmonizovať ich s uznávanými spoločenskými hodnotami, aby mohli opätovne žiť život riadneho, samostatného a zodpovedného občana. Je to forma výkonu trestu odňatia slobody. Ten má podľa Raszkovej a Hoferkovej sedem základných funkcií a síce: odplatnú, regulatívnu, preventívnu, restoratívnu, výchovnú, morálnu a represívnu.

Výkon trestu odňatia slobody a resocializácia

Pri náprave páchateľov trestnej činnosti sa kladie veľký dôraz na penitenciárne zaobchádzanie s odsúdenými počas výkonu trestu odňatia slobody zamerané na ich resocializáciu. Tá znamená súhrn aktivít zameraných na dosiahnutie účelu trestu, ktorým je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Na to, aby bolo možné tento cieľ dosiahnuť, je nutné počas výkonu trestu odňatia slobody vykonať množstvo opatrení. Je tu dôležité odsúdených vhodne diferencovať tak v rámci vonkajšej diferenciácie (rozdelenie odsúdených podľa skutkovej podstaty trestného činu a ich rizikovosť a mieru nebezpečenstva činu pre spoločnosť do jednotlivých stupňov s rôznou mierou stráženia), ako aj v rámci diferenciácie vnútornej (ich umiestnenie v otvorených, polootvorených a uzavretých oddeleniach, kde je rôzny rozsah práv a obmedzení). Okrem toho je potrebné zostaviť kvalitný program zaobchádzania, ktorý je špecifikovaný na konkrétneho odsúdeného vzhľadom na perspektívu jeho nápravy. Ako uvádza Ľ. Gargalovič (2003, s. 18), vypracovanie programu zaobchádzania je „základným prostriedkom na realizáciu individuálnej výchovnej práce s odsúdenými.“ Zaoberá sa všetkými oblasťami života odsúdeného, ako sú výchovné a vzdelávacie aktivity, možnosti pracovného zaradenia, voľnočasové aktivity, výchovné postupy, ale aj kontakty s primárnym sociálnym prostredím, korešpondencia, návštevy, vzťahy a väzby v rodine a pod. Pri stanovení cieľov takéhoto programu sa musí prihliadať na stupeň a povahu pozitívnych rezerv osobnosti odsúdeného, na jeho správanie, dĺžku trestu, termín možného podmienečného prepustenia, na možnosti zapojenia do individuálnych a skupinových aktivít, na možnosti a rozsah kontaktov s vonkajším svetom ako aj na bezpečnostné hľadiská. V programe zaobchádzania sa stanoví jeden hlavný cieľ - perspektívny, ktorý by sa mal počas výkonu trestu odňatia slobody dosiahnuť. Je to vlastne želaný výsledok celého pôsobenia. Ten sa dosahuje postupne cez čiastkové ciele - jednotlivé kroky v nápravnovýchovnom pôsobení. Pri dodržaní takéhoto postupu a vhodnej voľbe metód resocializačného pôsobenia by sa malo dať predpokladať, že v odsúdenom a v jeho prejavoch by mali nastať pozitívne zmeny, ktoré by mu mali umožniť viesť po prepustení z výkonu trestu na slobodu riadny život občana bez opätovného páchania trestnej činnosti.

Mohlo by sa zdať, že v predchádzajúcej vete je často používaný podmieňovací spôsob malo by… Je to zámer. Realitou totiž je, že páchatelia trestných činov sa aj napriek snahe odborníkov počas penitenciárneho zaobchádzania po prepustení k trestnej činnosti vracajú. Ako uviedol jeden zamestnanec ústavu na výkon trestu odňatia slobody, s ktorým sme v roku 2005 realizovali rozhovor v rámci jedného výskumu, „ústavy sa hlavne snažia, aby z nich páchateľ nevyšiel horší, ako prišiel“. Nie vždy je to však len zlyhaním páchateľa, ale často môže byť recidíva, ako aj uvedieme, zapríčinená aj zlyhaním spoločnosti, ktorá len v malej miere vytvára vhodné podmienky pre návrat odsúdeného po výkone trestu do života na slobode.

Prečítajte si tiež: Význam penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti

Príčiny recidívy a úloha postpenitenciárnej starostlivosti

Príčiny recidívy trestnej činnosti môžu byť zapríčinené buď endogénnymi, alebo exogénnymi faktormi. Treba však povedať, že len málokedy sú determinované len jednými z nich, väčšinou ide o kombináciu oboch skupín faktorov. Medzi endogénne by sme mohli zaradiť genetickú podmienenosť, mentálne postihnutie, duševné poruchy, či rôzne poruchy osobnosti. Napríklad A. Zradulová (2002, s. 16 - 17) vymedzila 5 základných typov osobnosti páchateľa, a síce: mentálne nedostatočný typ, kde ide o jedincov so zníženými rozumovými schopnosťami na úroveň debility, výnimočne až na úroveň imbecility, ktorí sa dopúšťajú prevažne násilnej trestnej činnosti, psychotický typ, keď je páchateľ v stave nepríčetnosti, motív je nezrozumiteľný, väčšinou brutálny, socializovaný typ, ktorý trestný čin spácha len výnimočne, chápeme jeho motív, často spôsobí trestný čin z nedbanlivosti, neurotický typ, pri ktorom hrá veľkú úlohu frustrácia, nevyriešený konflikt v rodine a psychopatický typ, kde je osoba abnormálnym indivíduom, jej charakteristiky sú viac individuálne ako všeobecné a preto sa ďalej člení na podskupiny ako: afektívny psychopat, ktorého charakteristickou črtou je výbušnosť aj pre nepatrné príčiny; hypertímny psychopat, ktorý má zvýšené emocionálne ladenie, povznesenú euforickú náladu, stále niečo podniká, ale neukončí; paranoidný psychopat, ktorý je tak zaujatý nejakou myšlienkou, že nepripustí, aby mal niekto dôvody proti jeho záujmom; hysterický typ, ktorý ľahko podlieha náladám a sympatie sa u neho zvrhnú na nepriateľstvo a nenávisť; schizoidný psychopat, ktorý je charakteristický citovým chladom a ľahostajnosťou voči iným; anetický psychopat, ktorý nie je schopný mať iný záujem ako svoje egoistické ciele; nezdržanlivý psychopat, ktorého hlavným záujmom sú jeho pôžitky. Tu, až na socializovaný typ, je možné vidieť naozaj prítomnosť endogénnych príčin páchania trestnej činnosti, ktoré majú vysoký predpoklad byť prítomné aj po realizácii penitenciárneho zaobchádzania a teda môžu zapríčiniť recidívne správanie.

Na druhej strane stoja, ako sme už uviedli, exogénne príčiny recidívy. Zaradiť by sme medzi ne mohli napríklad zamestnanie (resp. možnosti zamestnať sa), rodinu, spoločenské okolie páchateľa (vrátane tzv. „morálnej nákazy“ počas výkonu trestu od spoluodsúdených), či sociálne vylúčenie. Tieto je možné vo výraznej miere ovplyvniť a tým pôsobiť v oblasti prevencie recidívy pozitívnym smerom. Ovplyvniť ich môžeme v rámci postpenitenciárnej starostlivosti o odsúdeného.

Uviedli sme, že jedným z exogénnych determinantov, ktoré de facto nútia odsúdeného po výkone trestu odňatia slobody recidivovať, je zamestnanosť, resp. minimálne možnosti odsúdeného zamestnať sa. Je to skutočne tak. Byť odsúdený, je biľagom, ktorý klienta sprevádza celý život. Ako uvádza aj L. Vaska (2014, s. 18), medzi negatíva nezamestnanosti môžeme zaradiť „rastúce sociálne napätie, sociálnu krízu, zhoršovanie zdravia, nárast chudoby, krízu rodinného a komunitného života, nárast kriminality a ďalších spoločensky nežiaducich javov - sociálne rizikových fenoménov.“ A odsúdený skutočne má problém aj po výkone trestu nájsť si zamestnanie. Aj keď v rámci výkonu trestu získa isté kvalifikačné predpoklady (prostredníctvom vzdelávania odsúdených, alebo aj pracovným zaraďovaním), často je u zamestnávateľa vyžadovaná trestná bezúhonnosť, čo nášho klienta stavia do pozície neuplatniteľného na trhu práce. Bez príjmu zo zárobkovej činnosti sa však človek znova ocitá, v tomto prípade zotrváva pod hranicou chudoby, čo ho núti „zarobiť“ si na svoje živobytie pre neho jedinou schodnou cestou - kriminalitou.

Aby sme dokreslili situáciu, tak uvedieme, že v roku 2013 sme realizovali výskum, kde sme realizovali rozhovory s odsúdenými po výkone trestu odňatia slobody. Zistili sme, že práve ich nízka kvalifikácia, ale najmä skutočnosť, že boli odsúdení, sa podpísala pod ich neschopnosť zamestnať sa. Otázka pre odbornú verejnosť by teda mala znieť, akým spôsobom si majú bývalí odsúdení zabezpečiť svoje živobytie bez páchania trestnej činnosti, keď sú kvôli faktu predošlého odsúdenia de facto nezamestnateľní? Riešenie je možné vidieť v liberalizácii požiadaviek zo strany zamestnávateľov na svojich potenciálnych zamestnancov, pričom by nebol podstatný len fakt odsúdenia, ale podstatný by bol konkrétny trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený. Pokiaľ charakter odsúdenia nekorešponduje s potrebami výkonu zamestnania, nemal by tento fakt vytvárať na trhu práce pre odsúdeného bariéry. Nezamestnanosť totiž, ako sme uviedli, často vedie k chudobe a chudoba zas tvorí potencionalitu kriminálneho správania.

V rámci exogénnych determinantov recidívy trestnej činnosti sme uviedli aj rodinu klienta. Tu je dôležité si uvedomiť, že práve podpora rodiny, ktorá môže byť aj výsledkom dobre realizovanej postpenitenciárnej starostlivosti, ktorá teda nemusí znamenať len prácu so samotným odsúdeným, ale aj prípravu podmienok na jeho návrat do spoločnosti, môže odsúdenému postaviť základný kameň jeho úspešnej sociálnej adaptácie. Na význam rodiny v tejto súvislosti upozorňuje aj L. Suchá (2012, s. 590), ktorá uvádza, že rodina, ktorá má člena po výkone trestu odňatia slobody, by sa mala zamerať na svoje nové rodinné usporiadanie, opätovné včlenenie odsúdeného do každodenného rodinného života a do spoločnosti, mala by pracovať na svojich vzťahoch s odsúdeným a snažiť sa odpustiť mu, mala by umožniť odsúdenému vrátiť sa do svojej role v rodine a k z nej vyplývajúcim povinnostiam a pod. Práve pomoc a podpora zo strany rodiny môže asi najvýraznejšie ovplyvniť sociálno-adaptačný proces odsúdeného po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Prečítajte si tiež: Slovenská väzenská služba

Posledné dva exogénne determinanty recidívneho správania trestnej činnosti uvedieme spolu, lebo sú do istej miery na seba aj naviazané. Okolie a sociálne vylúčenie. Spoločnosť kriminálnikov z pochopiteľných dôvodov stavia na svoj okraj. Má strach z toho, že sa ľahko môžu navrátiť k trestnej činnosti, že je v nich akoby „zakódovaná“ a pritom si často ani neuvedomuje, že práve týmto prístupom ich odsudzuje na recidívne konanie. Spoločnosťou odmietnutý odsúdený, ktorý si svoj trest aj odpykal, nemá potom inú možnosť, len integrovať sa do sociálneho prostredia, ktoré ho príjme a to je z veľkej miery také, ktoré je tvorené tiež ľuďmi s narušenou schopnosťou sociálnej adaptácie. V takomto prostredí je pre jeho člena prirodzené správanie odporujúce všeobecne prijatým normám majoritnej spoločnosti, čo zvádza klienta k opätovnému páchaniu trestnej činnosti ako výsledku adaptácie sa do jediného prostredia, ktoré ho prijíma. Úlohou postpenitenciárnej starostlivosti by malo byť práve vynímať odsúdených po výkone trestu z rizikových prostredí a snažiť sa integrovať ich v intaktnej populácii. Znova je ale potrebné uviesť, že je to možné len spojením práce s odsúdeným s prácou so spoločenským prostredím, do ktorého sa má navrátiť.

Sociálna kuratela a probačná a mediačná služba

Podstatné miesto v postpenitenciárnej starostlivosti má aj sociálna kuratela. Tá je upravená v Zákone č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Ten ju definuje ako „súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieťa alebo plnoletá fyzická osoba.“ (§1/3) Podobne vymedzuje sociálnu kuratelu aj L. Lešková (2012, s. 600), podľa ktorej je úlohou kurátora pôsobenie zacielené na riešenie vzniknutých problémov, ak aj spoločne s klientom hľadať adekvátne riešenia na neutralizáciu alebo aj úplné odstránenie problémov. Vzhľadom na problematiku nášho príspevku sa však zameriame prioritne na osoby po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Práca sociálneho kurátora s takouto osobou je vymedzená do niekoľkých oblastí. Prvou je sociálne poradenstvo zamerané hlavne na poskytovanie informácií o možnostiach riešenia sociálnej situácie. Tiež je v rámci sociálnej kurately potrebné pomôcť klientovi pri návrate do rodiny, pokiaľ ju má, na čo sme už poukázali, keď sme o rodine prepustených odsúdených hovorili ako o objekte postpenitenciárnej starostlivosti. Nakoľko často odsúdení disponujú nízkou kvalifikačnou úrovňou (a to aj napriek tomu, že majú počas výkonu trestu možnosť vzdelávania sa s cieľom pripraviť ich na uplatnenie sa na trhu práce po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody), mal by sociálny kurátor spolu s odsúdeným hľadať aj možnosti pri pokračovaní prípravy na povolanie. Odsúdení často po prepustení na slobodu disponujú len minimom prostriedkov a ocitajú sa v hmotnej núdzi. Nakoľko však niekoľko rokov až desaťročí žili v sociálnej izolácii, často nevedia, ako môžu tento svoj problém riešiť. Okrem toho môže sociálny kurátor na uľahčenie resocializácie osôb po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby poskytnúť resocializačný príspevok. Mal by byť použitý hlavne na účel vybavenia osobných dokladov a zabezpečenia nevyhnutných vecí osobnej potreby. Požiadať oň môže odsúdený, ktorého výkon trestu odňatia slobody alebo výkon väzby trval viac ako 30 po sebe nasledujúcich dní, pričom sa musí uchádzať aj o pomoc orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri začlenení do života. Žiadosť musí podať do ôsmich pracovných dní odo dňa prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. Jeho suma je maximálne vo výške 40 % sumy životného minima. Nemusí sa však vždy poskytnúť len v peňažnej forme. Ak je to pre naplnenie jeho účelu výhodnejšie, môže sa využiť jeho vecná, alebo kombinovaná forma.

Popri sociálnej kuratele má svoje miesto v postpenitenciárnej starostlivosti aj probačná a mediačná služba. Ako uvádza D. Květenská (2009, s. 227), táto má dve hlavné oblasti činnosti - probáciu (dohľad…

Prevencia kriminality ako základný pilier

Prevencia kriminality je definovaná ako cieľavedomé, plánovité, koordinované a komplexné pôsobenie na príčiny a podmienky, ktoré vyvolávajú alebo umožňujú kriminalitu a inú protispoločenskú činnosť, s cieľom ich predchádzania, potláčania a zamedzovania. Táto definícia sa vzťahuje aj na prevenciu inej protispoločenskej činnosti.

Prečítajte si tiež: Emmerova a reintegrácia väzňov

Stratégia prevencie kriminality do roku 2028

Dňa 19. apríla 2023 bola uznesením Vlády SR č. 189/2023 prijatá Stratégia prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti v Slovenskej republike do roku 2028. Táto stratégia predstavuje dôležitý dokument, ktorý stanovuje ciele a priority v oblasti prevencie kriminality na národnej úrovni. Úlohou subjektov prevencie kriminality na národnej úrovni je koordinovať preventívne aktivity na národnej a celospoločenskej úrovni. Na regionálnej úrovni je koordinačným orgánom prevencie kriminality okresný úrad v sídle kraja, ktorý v spolupráci s vyšším územným celkom rozpracúva stratégiu prevencie kriminality v súlade s prioritami a cieľmi národnej stratégie na podmienky kraja. Na miestnej úrovni je hlavným koordinačným orgánom prevencie kriminality mesto, resp. obec, ktorá si môže zriadiť poradný, iniciatívny a kontrolný orgán.

Legislatíva výkonu trestu odňatia slobody

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky vydalo vyhlášku podľa § 102 ods. 1 písm. a) až l) a s) a t) a ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 93/2008 Z. z. Táto vyhláška upravuje rôzne aspekty výkonu trestu odňatia slobody, vrátane prijímania odsúdených do výkonu trestu, ich umiestňovania, zaobchádzania s nimi a podmienok prepustenia.

Prijímanie odsúdených do výkonu trestu

Odsúdený, ktorý je dodaný do výkonu trestu, môže byť prijatý aj iným ústavom na výkon väzby ako ústav určený na nástup do výkonu trestu v nariadení výkonu trestu. Osobnú prehliadku odsúdeného po prijatí do výkonu trestu vykoná príslušník zboru rovnakého pohlavia. Ak bol odsúdený dodaný do výkonu trestu príslušníkmi Policajného zboru, vykoná sa záznam o odňatých veciach, prevzatí peňažných prostriedkov a cenín. Záznam podpíše príslušník zboru, ktorý osobnú prehliadku vykonal, odsúdený a príslušník orgánu, ktorý odsúdeného do výkonu trestu dodal. Ak je odsúdený prijatý do výkonu trestu v pracovný deň po 15.00 hodine alebo v deň pracovného voľna alebo pracovného pokoja, podrobí sa lekárskej prehliadke, hygienickým a protiepidemickým opatreniam a zdravotným výkonom v najbližší pracovný deň. Ak príslušník zboru zistí na tele odsúdeného stopy po fyzickom násilí alebo zranení, zabezpečí bez zbytočného odkladu jeho prehliadku lekárom. Strelnú zbraň alebo strelivo odňaté odsúdenému pri prijatí do výkonu trestu ústav odovzdá do úschovy najbližšiemu policajnému útvaru. Odsúdený si môže ponechať veci uvedené v § 23 ods.

Umiestňovanie odsúdených vo výkone trestu

Určený príslušník zboru z generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže oznámi dotknutým ústavom určenie ústavu, v ktorom bude odsúdený vykonávať trest. Určenie ústavu sa oznámi odsúdenému, aby mohol informovať blízke osoby. Ak je to potrebné na zaistenie bezpečnosti a poriadku alebo ochrany zdravia alebo života odsúdeného alebo inej osoby, určenie ústavu sa odsúdenému oznámi po dodaní do určeného ústavu. Odsúdený sa po umiestnení do určeného ústavu ubytuje v nástupnom oddiele alebo v nástupnej izbe. Umiestnenie odsúdeného a zmenu umiestnenia určuje riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru spravidla na návrh umiestňovacej komisie. Zdravotnú spôsobilosť na zaradenie do práce posudzuje lekár.

Diferenciácia odsúdených a režim

Odsúdený na doživotný trest sa umiestňuje do diferenciačných skupín. Základom diferencovaného zaobchádzania je režim. U odsúdeného prechodne premiestneného na výkon trestu do ústavu na výkon väzby sa uplatňuje režim ústavu na výkon trestu. Pedagóg oddielu organizuje a zabezpečuje zaobchádzanie v skupine, do ktorej je umiestnených spravidla 35 odsúdených; u mladistvých odsúdených oddiel tvorí spravidla 15 mladistvých odsúdených. Odsúdený zaradený na výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu alebo do otvoreného oddelenia. Odsúdený zaradený na výkon trestu do ústavu so stredným stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu, ak sa ďalej neustanovuje inak. Oddiel odsúdených s diferenciačnou skupinou „A“, ktorý sa nachádza v stráženom objekte ústavu, je oddelený od ubytovacích priestorov ostatných diferenciačných skupín. Odsúdený zaradený na výkon trestu v ústave s maximálnym stupňom stráženia sa umiestni do uzavretého ústavu.

Program zaobchádzania s odsúdenými

Pedagóg oddielu, do ktorého je odsúdený umiestnený po pobyte v nástupnom oddiele, vypracuje program zaobchádzania a sprístupní odsúdenému určené ciele a úlohy. Pedagóg vypracuje program zaobchádzania do troch mesiacov od umiestnenia odsúdeného do oddielu; pritom spolupracuje najmä so psychológom, špeciálnym pedagógom, pedagógom vzdelávania a sociálnym pracovníkom. Program zaobchádzania obsahuje ciele a úlohy určené odsúdenému v oblasti vzdelávania, resocializačných a výchovno-vzdelávacích programov, terapeutických aktivít, práce, vzťahov s vonkajším prostredím a zmysluplného trávenia voľného času. Resocializačný a výchovno-vzdelávací program predstavuje štandardizovanú individuálnu alebo skupinovú intervenčnú aktivitu v oblasti sociálnej komunikácie, sebapoznania, prípravy na trh práce, finančnej gramotnosti, zvyšovania právneho vedomia v oblasti ľudských práv, prevencie závislostí, prevencie domáceho násilia, budovania rodinných vzťahov a v ďalších oblastiach ovplyvňujúcich kriminogénne rizikové faktory recidívy trestnej činnosti. Pedagóg môže pri hodnotení programu zaobchádzania do nasledujúceho obdobia aktualizovať existujúce úlohy alebo stanoviť nové úlohy. Cieľom sociálnej práce pri zaobchádzaní s odsúdeným je zmiernenie sociálnych problémov alebo odstránenie možných príčin ich vzniku a príprava odsúdeného na prepustenie z výkonu trestu.

Podmienky vo výkone trestu

Odsúdeným v diferenciačných skupinách „A“ a „B“ sa povolí primeraná estetická úprava ubytovacích priestorov. O dočasnom znížení ubytovacej plochy môže rozhodnúť riaditeľ ústavu. Strava sa pripravuje podľa schválených jedálnych lístkov, receptúr jedál v spoločnom stravovaní, peňažných limitov na prípravu stravy a počtov stravníkov v rozsahu priznaných stravných dávok spravidla vo väzenskej kuchyni a podáva sa podľa časového rozvrhu dňa v jedálňach, celách alebo izbách. Zloženie a nutričnú hodnotu stravy pri špeciálnych diétach, štandardizovaných diétnych postupoch a neštandardných požiadavkách na poskytnutie stravy podľa kultúrnych a náboženských tradícií určí spravidla nutričný terapeut. Odsúdený umiestnený v minimálnom stupni stráženia v diferenciačnej skupine „A“ si môže z nakúpených surovín alebo zo surovín doručených v balíku pripravovať jedlá. Odsúdenému sa poskytuje odev, obuv a iné súčasti výstroja podľa určených vzorov a noriem. Ak odsúdený používa vlastný odev a obuv, musí mať zabezpečenú obmenu spodnej bielizne raz za týždeň a obmenu odevu a obuvi podľa potreby, najčastejšie však raz za dva týždne na vlastné náklady. Kontrolu prinesených súčastí odevu určených na obmenu vykonáva príslušník zboru v prítomnosti osoby, ktorá ich priniesla, o čom urobí záznam. Jednotlivé časti vlastného odevu nesmú sťažovať identifikáciu odsúdeného, nesmú byť označené názvami ozbrojených zborov, nesmú byť výstredné alebo v rozpore s § 40 písm. Odsúdený môže používať vlastnú spodnú bielizeň a ponožky v množstve určenom v ústavnom poriadku. Počas osobného voľna vymedzeného v časovom rozvrhu dňa v trvaní najmenej jednej hodiny môže odsúdený vykonávať činnosti, ktoré nie sú v rozpore so zákonom, touto vyhláškou, ústavným poriadkom a účelom výkonu trestu. Ak z prevádzkových alebo iných dôvodov nemožno odsúdenému dočasne zabezpečiť sprchovanie, ústav zabezpečí, aby sa mohol umývať teplou vodou. Ak odsúdený nemá pri nástupe do výkonu trestu potreby osobnej hygieny, vydajú sa mu ihneď po nástupe. Ústav vydá odsúdenému základné potreby osobnej hygieny podľa potreby a určených noriem a ďalšie potreby osobnej hygieny v súlade s § 22 ods. 2 zákona podľa potreby a určených noriem na základe písomnej žiadosti odsúdeného. Na uloženie vecí osobnej potreby sa každému odsúdenému poskytne uzamykateľná skrinka. Odsúdený kedykoľvek umožní príslušníkovi zboru nahliadnuť do svojich osobných vecí.

Návštevy a korešpondencia

Návšteva sa môže vykonať formou fyzickej návštevy alebo videonávštevy. Návšteva sa vykoná na základe povolenia na návštevu schváleného riaditeľom ústavu alebo ním určeným príslušníkom zboru za podmienok ustanovených v zákone. Za priebeh návštevy zodpovedá určený príslušník zboru. Pred návštevou poučí odsúdeného a návštevníka o zásadách správania pri návšteve a odpovedá na ich prípadné otázky; návštevu preruší alebo predčasne ukončí, ak nastanú dôvody podľa § 24 ods. Návšteva povereného zástupcu štátneho orgánu, orgánu územnej samosprávy, právnickej osoby, fyzickej osoby, záujmového združenia občanov, cirkvi, náboženskej spoločnosti, nadácie a charitatívnej organizácie vykonaná v súvislosti s plnením programu zaobchádzania sa nepovažuje za návštevu podľa § 24 ods. Pre návštevníka je pred fyzickou návštevou k dispozícii čakáreň a kútik pre rodičov s deťmi. Pre odsúdených sa umiestňujú na prístupných miestach uzamykateľné schránky určené na odosielanie korešpondencie. Schránky sa vyberajú a korešpondencia sa odosiela v pracovných dňoch. Ak je potrebné zistiť obsah korešpondencie napísanej v inom ako štátnom jazyku, zabezpečí sa jej preklad. Korešpondencia odosielaná a doručená ako doporučená zásielka alebo poistená zásielka sa eviduje v evidenčnej karte korešpondencie odsúdeného. V evidenčnej karte korešpondencie odsúdeného sa eviduje aj korešpondencia uvedená v § 25 ods. Odsúdený si môže ponechať pri sebe došlú korešpondenciu v množstve zodpovedajúcom možnostiam jej uloženia v skrinke. Odosielanie korešpondencie na náklady ústavu sa zabezpečuje ako list 2.

#

tags: #penitenciarna #starostlivost #definicia #zakon