Pohľadávka voči niekomu: Komplexná definícia a jej aspekty

Majetok podniku predstavuje súhrn aktív firmy a poskytuje prehľad o jej kapitáli. Účtovné predpisy rozlišujú hmotný majetok (hnuteľný a nehnuteľný) a nehmotný majetok. Finančný majetok a pohľadávky tvoria samostatnú kategóriu. Cieľom účtovnej evidencie majetku podniku je mať prehľad o kapitáli firmy, teda o tom, čo všetko a v akej hodnote firma vlastní. Každý podnikateľ, ktorý vedie účtovníctvo, musí evidovať všetok svoj majetok.

Definícia pohľadávky

Pojem pohľadávka nie je vysvetlený v daňových ani v účtovných predpisoch. Pohľadávkou rozumieme právo jednej osoby požadovať určité plnenie od inej osoby. Definícia pohľadávky vyplýva z ustanovenia § 488 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Teda z právneho hľadiska je pohľadávka definovaná ako „právo na plnenie od dlžníka“.

Na stránke Wikipédia.sk sa dočítame, že pohľadávka je „právo osoby (alebo osôb), tzv. veriteľa, požadovať od inej osoby (alebo osôb), tzv. dlžníka, určité konanie či nekonanie, tzv. plnenie“. Veriteľom a dlžníkom môžu byť fyzické alebo právnické osoby. Plnenie, ako už bolo spomenuté, môže spočívať hoci aj len v nekonaní, čiže v opomenutí (zdržaní sa) alebo v trpení niečoho. Opakom pohľadávky je tzv. záväzok. Predmetom záväzkového vzťahu je teda plnenie, ktoré si musia jeho účastníci poskytnúť.

Právny základ pohľadávky

Podľa Občianskeho zákonníka môže pohľadávka vzniknúť „z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Najčastejšie pohľadávky vznikajú na základe zmluvy. V praxi ide predovšetkým o zmluvy medzi dvoma podnikateľmi, kde na jednej strane vystupuje kupujúci a na strane druhej predávajúci. Často sa však zmluvy uzatvárajú aj medzi viacerými účastníkmi.

Občiansky zákonník ustanovuje, že záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Na záväzky vznikajúce zo zmlúv v Občianskom zákonníku neupravených je potrebné použiť ustanovenia zákona, ktoré upravujú záväzky im najbližšie, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Na záväzky zo zmiešanej zmluvy treba primerane použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce záväzky, ktoré sa zmluvou zakladajú, pokiaľ samotná zmluva neurčuje inak. Ustanovenia o záväzkoch, ktoré vznikajú zo zmlúv, sa použijú primerane aj na záväzky vznikajúce na základe iných skutočností upravených v zákone, ak niet osobitnej úpravy.

Prečítajte si tiež: Ako prihlásiť podmienenú pohľadávku do konkurzu?

Obchodno-záväzkový vzťah

Pojem obchodno-záväzkový vzťah nie je v Obchodnom zákonníku definovaný. Obchodný zákonník v ustanovení § 261 a nasledovne upravuje, kedy sa záväzkové vzťahy riadia podľa Obchodného zákonníka. V prvom rade, medzi obchodné záväzkové vzťahy sa riadia vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Vyplýva teda, že musí ísť o podnikateľov, a to na oboch stranách a súčasne právna úprava vyžaduje súvis s ich podnikateľskou činnosťou. Hovoríme preto o relatívnych obchodných záväzkoch.

V ďalších odsekoch ustanovenia § 261 Obchodný zákonník definuje, ktoré ďalšie záväzkové vzťahy a aké subjekty sa riadia Obchodným zákonníkom. Odsek 6 ustanovenia § 261 zakladá tzv. absolútne obchodné záväzky patriace do pôsobnosti Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka je kogentné, teda je to prikazujúce ustanovenie, od ktorého sa nemožno odchýliť. Toto ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka definuje kritériá, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Klasifikácia pohľadávok

Pohľadávky sa delia na krátkodobé a dlhodobé.

• Krátkodobé pohľadávky: Majú dohodnutú dobu splatnosti alebo vyrovnania iným spôsobom najviac jeden rok. Krátkodobá pohľadávka je pohľadávka (nárok na peniaze), ktorej dohodnutá doba splatnosti je do jedného roka (vrátane). Je to najbežnejší typ pohľadávok a kľúčová zložka obežného majetku (spolu so zásobami a peniazmi). Patria sem najmä:
  • Pohľadávky z obchodného styku (vystavené faktúry odberateľom) - so splatnosťou 14, 30, 60 dní.
  • Krátkodobé pôžičky (ktoré ste niekomu poskytli).
  • Daňové pohľadávky (napr. nadmerný odpočet DPH, ktorý vám má štát vrátiť).
  • Pohľadávky voči zamestnancom (napr. nevyúčtovaná záloha na služobnú cestu).
• Dlhodobé pohľadávky: Sú pohľadávky s dohodnutou dobou splatnosti alebo vyrovnania iným spôsobom viac ako jeden rok. K dlhodobej pohľadávke môže dôjsť napríklad vtedy, ak niekomu niečo predáte a bude vám to splácať viac ako jeden rok.

Pohľadávka ako majetok firmy

Pohľadávky sú majetok firmy (aktíva). Sú to budúce peniaze. Evidencia pohľadávok (tzv. saldokonto alebo kniha pohľadávok) je kľúčová pre riadenie cash flow. Sú to peniaze, ktoré "sedia" u zákazníkov. Riadenie pohľadávok (vymáhanie, upomienky) je kľúčové pre prežitie. Chybou je nevymáhať pohľadávky aktívne. Rizikom je premlčanie - ak pohľadávku neuplatníte na súde do 4 rokov (v obchode), stáva sa nevymožiteľnou.

Vymáhateľnosť pohľadávky

Vymáhateľnosť pohľadávky znamená, že pohľadávka je vynútiteľná proti vôli povinného subjektu (napríklad a možno aj najčastejšie z nezaplatenia dlžnej sumy). Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí definoval pojem „vymáhateľná pohľadávka“ ako: „Pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je zročná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nevznikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj „pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde“ - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka), alebo - ako stanovuje § 358 Obchodného zákonníka - ktoré možno uplatniť na súde.

Prečítajte si tiež: Zabezpečenie pohľadávky v nižšej sume

Zánik pohľadávky

Pohľadávky najčastejšie zanikajú tak, že dlžník svoj záväzok splatí v peniazoch včas a riadne. Jednou z možností zániku pohľadávok medzi dvoma obchodnými partnermi je aj ich vzájomné započítanie. Spravidla je to výhodné pre oboch partnerov, pretože odpadá povinnosť splatiť dlh v peniazoch. Započítať možno pohľadávky medzi fyzickými osobami, medzi právnickými osobami, medzi fyzickou osobou a právnickou osobou. Nie je podstatné, či tieto osoby vedú jednoduché účtovníctvo, podvojné účtovníctvo, či na daňové účely uplatňujú paušálne výdavky alebo vedú tzv. daňovú evidenciu.

Započítanie pohľadávok (kompenzácia)

Započítanie pohľadávok (kompenzácia) je jeden zo spôsobov zániku záväzkov dvoch podnikateľov, ktorí majú navzájom postavenie veriteľa a dlžníka. Zápočet pohľadávok je možný nielen medzi podnikateľom a jeho obchodnými partnermi, ale aj medzi podnikateľom a jeho zamestnancami. Napr. zamestnávateľ môže mať voči zamestnancovi záväzok na úhradu cestovných náhrad a súčasne voči tomu istému zamestnancovi pohľadávku za poskytnuté stravné lístky. Aj v tomto prípade môže dôjsť k započítaniu pohľadávok, t. j. vzájomnému vyrovnaniu záväzku a pohľadávky.

V zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka započítanie je spôsobom zániku navzájom sa kryjúcich pohľadávok veriteľa a dlžníka. Zánik nastáva okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie a boli splnené všetky podmienky na to potrebné. Podmienkou započítania je, že ide o dva záväzky medzi tými istými subjektmi, keď je veriteľ jednej pohľadávky súčasne dlžníkom druhej pohľadávky a dlžník naopak (vzájomnosť pohľadávok). Pritom k započítaniu nedochádza automaticky, len čo sa pohľadávky stretli. Vyžaduje sa na to právny úkon niektorého z účastníkov záväzkového právneho vzťahu. Musí ísť o prejav adresovaný druhému účastníkovi, z ktorého je zrejmé, ktorá pohľadávka a v akom rozsahu sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. Na započítanie, ako jednostranný právny úkon, sa nevyžaduje súhlas druhého účastníka, pretože ho možno vykonať aj proti jeho vôli. Započítací prejav možno uplatniť po tom, keď sa pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, v akom sa navzájom kryjú.

Spôsoby započítania pohľadávok

Započítanie pohľadávok (kompenzácia) je jeden zo spôsobov zániku záväzkov dvoch podnikateľov, ktorí majú navzájom postavenie veriteľa a dlžníka. Existujú dva spôsoby započítania pohľadávok:

• Jednostranným právnym úkonom: Prejav vôle adresovaný druhému účastníkovi.
• Dohodou zmluvných strán: Dohoda medzi dvoma stranami.

Základný rozdiel pri započítaní jednostranným právnym úkonom alebo dohodou účastníkov spočíva v spôsobilosti pohľadávok na započítanie. Pre jednostranné započítanie musia pohľadávky spĺňať nasledovné podmienky:

Prečítajte si tiež: Dlžník a postúpenie pohľadávky

• existujú,
• vzájomne sa kryjú a
• ktorých plnenie je rovnakého druhu.

Obchodný zákonník dáva zmluvným stranám priestor, aby si dohodou vyrovnali akékoľvek pohľadávky, t. j. aj tie, ktoré nemožno započítať na základe jednostranného právneho úkonu.

Podmienky započítateľnosti pohľadávok

Započítaniu pohľadávok z obchodno-právnych vzťahov nebude brániť, ak sa pohľadávka premlčala len po tom, ako sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. Ďalšiu výnimku z pravidiel započítateľných pohľadávok zakotvuje Obchodný zákonník, a to pokiaľ ide o splatnosť pohľadávok. Ako bolo uvedené vyššie, všeobecným predpokladom na započítanie vzájomných pohľadávok účastníkov je okrem iného ich splatnosť, tzn. v dobe, keď sa vzájomné pohľadávky účastníkov stretnú, musia byť obe splatné. Obchodný zákonník umožňuje veriteľovi započítať jeho nesplatnú pohľadávku voči dlžníkovej splatnej pohľadávke, za predpokladu, že tento dlžník nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky.

Vzájomnosť pohľadávok a trojzápočet

Ako už bolo uvedené, započítať možno vzájomné pohľadávky medzi veriteľom a dlžníkom. Nemožno započítať pohľadávky, ktoré nie sú vzájomné - veriteľ a dlžník nie sú totožné osoby. Na dosiahnutie „vzájomnosti“ pohľadávok sa môže využiť inštitút postúpenia pohľadávky. To znamená, že po predchádzajúcom postúpení pohľadávky je možné vykonať aj tzv. „trojzápočet“, t. j. započítanie troch subjektov.

Započítanie pohľadávok a daň z pridanej hodnoty

Vzájomné započítanie pohľadávok predstavuje určitú formu vyrovnania medzi podnikateľmi, pričom nedochádza k pohybu peňažných prostriedkov. Zápočet pohľadávok medzi platiteľmi dane nemá vplyv na vznik daňovej povinnosti ani na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov pri započítaní pohľadávok zdaniteľné osoby neuskutočnili obchod, ktorý by bol predmetom dane.

Zákaz kompenzácie v účtovníctve

Podľa § 7 ods. 5 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov účtovná jednotka účtuje majetok a záväzky, náklady a výnosy, výdavky a príjmy v účtovných knihách a zobrazuje ich v účtovnej závierke samostatne bez ich vzájomného započítania s výnimkou niektorých prípadov upravených účtovnými zásadami pre účtovné jednotky zriadené podľa osobitných predpisov. V praxi sa toto ustanovenie (zákaz kompenzácie) často mylne vykladá v tom zmysle, že nie je možné započítať pohľadávky a záväzky. V zmysle § 7 ods. 5 zákona o účtovníctve nemožno kompenzovať náklady a výnosy, výdavky a príjmy, pohľadávky a záväzky ako také.

Účtovanie započítania pohľadávok

Pohľadávky patria medzi majetok účtovnej jednotky (aktíva) a majú úverový charakter. Vznikajú prevažne v obchodnom styku za uskutočnené výkony, napr. pri predaji tovaru, poskytovaných službách a pod. Paradoxnom je, že pohľadávky vznikajú zo záväzkového vzťahu, t. j. zo zmluvy. Čo je u jednej účtovnej jednotky pohľadávka, to je u druhej účtovnej jednotky záväzok a naopak. Napr. ak firma A má pohľadávku P1 voči firme B, tá je u firmy B záväzkom Z1 voči firme A. Ak zároveň firma B má pohľadávku P2 voči firme A, tá je u firmy A záväzkom Z2 voči firme B. V právnickej terminológii ide o vzájomné započítanie pohľadávok (P1 a P2), avšak v zmysle účtovných postupov v každej z účtovných jednotiek sa účtuje súvzťažnosť pohľadávky a záväzku (u firmy A sa pohľadávka P1 započítava so záväzkom Z2, u firmy B sa pohľadávka P2 započítava so záväzkom Z1). Započítanie pohľadávok je účtovným prípadom, čo vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 1 postupov účtovania pre podnikateľov. Vzájomné započítanie pohľadávok možno prakticky vykonať najskôr v deň, kedy sa pohľadávky stretnú, t. j. v deň splatnosti tej z pohľadávok, ktorá je splatná neskôr. Dňom uskutočnenia účtovného prípadu je deň započítania pohľadávky, t. j. deň, kedy sa pohľadávky reálne započítali. Pri započítaní pohľadávky v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska.

Započítanie pohľadávok v jednoduchom účtovníctve

Na účely zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sa pri započítaní pohľadávok u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 14, za príjem považuje aj suma pohľadávky, ktorá bola započítaná s jeho záväzkom. Vznik pohľadávok (záväzkov) sa v podvojnom účtovníctve účtuje súvzťažne s výnosmi (nákladmi) bez ohľadu na skutočnosť, či sa úhrada vykoná v peniazoch alebo dôjde k následnému započítaniu pohľadávok. Naproti tomu v jednoduchom účtovníctve sa v peňažnom denníku účtuje vždy o reálnom pohybe peňažných prostriedkov (príjem, výdavok), preto sa v postupoch účtovania osobitne uvádza spôsob účtovania pri vzájomnom započítaní pohľadávok. Započítanie pohľadávok sa účtuje v rámci uzávierkových operácií ako nepeňažný príjem (zánik pohľadávky) a súčasne ako nepeňažný výdavok (zánik záväzku). Aj tento nepeňažný príjem sa zahŕňa do celkových zdaniteľných príjmov daňovníka.

Započítanie pohľadávok a daňová evidencia

Pri započítaní pohľadávok tak jedna alebo obe strany môžu byť daňovníci, ktorí nevedú účtovníctvo. Títo na daňové účely uplatňujú buď paušálne výdavky vo výške 40 % zo zdaniteľných príjmov, alebo uplatňujú skutočné výdavky pri tzv. daňovej evidencii podľa § 6 ods. 14 zákona o DPH. Títo daňovníci nie sú účtovnými jednotkami, povinne však musia viesť evidenciu o pohľadávkach a záväzkoch. Táto povinnosť im priamo vyplýva zo zákona o dani z príjmov, nie z účtovných predpisov. Samozrejme, že aj títo daňovníci môžu započítať vzájomné pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka. Vzniká však otázka, či vzájomný zápočet pohľadávok sa poznamená iba v evidencii pohľadávok a záväzkov alebo o započítané pohľadávky sa má zvýšiť celkový zdaniteľný príjem oboch daňovníkov a či v prípade daňovej evidencie sa započítaný záväzok zahŕňa do daňových výdavkov. Podľa § 2 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. príjmom je aj nepeňažné plnenie ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia.

Pôžička verzus Výpožička

Pre mnohých z nás sa môže zdať pôžička to isté ako výpožička, iba inak povedané. Nie je tomu tak.

Pôžička

Ten, kto si požičiava, sa nazýva dlžník. Dlžník si požičiava od niekoho, kto sa nazýva veriteľ. Veriteľ a dlžník - sú subjektmi právneho vzťahu založeného zmluvou o pôžičke. To, čo sa požičiava, sú obvykle peniaze, ale môže sa jednať i o iné veci, ktoré sú určené podľa druhu, to znamená veci zastupiteľné (iné hmotné veci - ovocie, zelenina, sadivo, stavebný materiál …). Pri pôžičke sa nevracajú tie isté veci, ale veci toho istého druhu. Predmetom pôžičky nemôže byť nehnuteľná vec. Poskytovanie peňažnej pôžičky je obvykle spojené s platením úrokov. Ak nie je priamo v zmluve dohodnutý úroky, platí sa jedná o bezúročnú pôžičku a v takomto prípade dlžník vráti veriteľovi iba požičanú sumu (istinu). Ak sa rozhodnete pre písomnú podobu uzatvorenia zmluvného vzťahu, uzatvoríte zmluvu o pôžičke, ktorá je upravená v § 657 a 658 Občianskeho zákonníka, čo je zákon č. 40/1964 Zb. Touto zmluvou sa prenechávajú veci určené podľa druhu dlžníkovi na voľné nakladanie, na dohodnutú dobu a zároveň sa stanovuje povinnosť dlžníka, po dohodnutej dobe, veci určené podľa druhu vrátiť veriteľovi.

Výpožička

Ten, kto prenecháva je požičiavateľ. Komu sa prenecháva je vypožičiavateľ. Požičiavateľ a vypožičiavateľ sú subjektmi právneho vzťahu. Predmetom je určitá vec, individuálne určená, ktorá má individuálne znaky, ktoré ju odlišujú od iných vecí. Táto vypožičaná individuálna vec sa musí vrátiť po uplynutí dohodnutej doby. Jedným zo základným znakom výpožičky je jej bezodplatnosť. Pri výpožičke pôjde vždy o bezodplatnú službu. Týmto znakom sa líši zmluva o výpožičke od zmluvy o pôžičke (ktorá môže byť bezodplatná alebo odplatná) a od nájomnej zmluvy (ktorá je vždy odplatná). Ďalším charakteristickým znakom je dočasnosť. Zmluvou o výpožičke vznikne vypožičiavateľovi právo vec po dohodnutú dobu bezplatne užívať. Touto zmluvou teda prenecháva požičiavateľ vypožičiavateľovi nejakú vec na užívanie, po dohodnutú dobu.

tags: #pohľadávka #voči #niekomu #definícia