
Článok sa zaoberá výkladom pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v kontexte odporovateľného právneho úkonu podľa slovenského práva. Vychádza sa pritom zo záverov rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR) sp. zn. 1VC/1/2022. Odporovateľnosť právnych úkonov, ktoré ukracujú veriteľovu vymáhateľnú pohľadávku, je témou, ktorá si zaslúži pozornosť najmä z interpretačného hľadiska.
Právne úkony dlžníka, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, môžu byť veriteľom napadnuté odporom. To predstavuje subjektívne oprávnenie veriteľa vymáhateľnej pohľadávky, ktoré sa realizuje žalobou, smerujúcou k vyhláseniu týchto úkonov za právne neúčinné vo vzťahu k nemu. Prvým predpokladom uplatnenia tohto práva je existencia tzv. žalovateľnej pohľadávky, resp. vykonateľnej pohľadávky, teda takej, ktorej svedčí tzv. exekučný titul.
V právnej teórii a praxi sa stretávajú dva základné názorové prúdy na to, čo presne znamená „vymáhateľná pohľadávka“:
Dominantný názor stotožňujúci vymáhateľnosť s vykonateľnosťou vychádza z argumentov:
Menšinový názor sa opiera o argumenty:
Prečítajte si tiež: Kontext ošetrovateľskej starostlivosti
Hoci slovníky rozlišujú medzi vymáhateľnosťou a vykonateľnosťou, v bežnom jazyku pod vymáhateľnosť spadá aj vykonateľnosť. Preto nemožno slovníkovému rozlišovaniu prikladať až taký veľký význam.
Argument, že ak OZ na iných miestach spája pojem vymáhanie so žalovateľnosťou, malo by sa tak robiť aj v prípade § 42a, má svoje opodstatnenie. Zásada terminologickej jednoty je totiž významným interpretačným pravidlom. Na druhej strane ju ale nemožno uplatňovať vždy a absolútne, najmä ak sa totálne zmení spoločenské prostredie a právo sa prevráti na ruby, ako tomu bolo pri novele OZ z roku 1991.
Historický výklad dáva za pravdu dominantnému názoru. Stredný OZ, z ktorého sa odporovateľnosť prevzala, pod pojmom vymáhateľnosť rozumel vykonateľnosť. Odporovateľnosť mimo konkurzu sa totiž od svojho počiatku vždy viazala na vykonateľnosť.
Dôsledok odporovateľnosti - neúčinnosť odporovaného úkonu - sa môže prejaviť len po tom, čo sa veriteľova pohľadávka stane vykonateľnou. Pokiaľ sa takou nestane, odporovateľnosť je zbytočná.
Zmyslom odporovateľnosti je ochrana veriteľa. Ak je však čas medzi žalovateľnosťou pohľadávky a jej vykonateľnosťou dlhší ako tri roky, táto ochrana je popretá. V súčasnosti, kedy získanie exekučného titulu na súde trvá dlhšie, je to skôr pravidlo ako výnimka.
Prečítajte si tiež: Čo je výsluhový dôchodok?
Väčšinový smer sa snaží popasovať s argumentom o ochrane veriteľa rôznymi riešeniami:
Proti riešeniu založenému na prerušení odporovacieho konania možno mať vážne výhrady. Nejde o systémové riešenie, jeho cieľom je len snaha, aby veriteľ získal exekučný titul.
Veľký senát občianskoprávneho kolégia NS SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2022, sp. zn. 1VC/1/2022, zaujal záver, že "Vymáhateľná pohľadávka v zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa rozumie pohľadávka, ktorá je veriteľom uplatniteľná na súde." Znamená to, že otázkou existencie pohľadávky veriteľa sa súd musí zaoberať priamo v odporovacom konaní ako otázkou prejudiciálnou.
V prípade právoplatnosti rozhodnutia, ktorým veriteľ dlžníkovmu úkonu úspešne odporoval, zostáva pre veriteľa podmienkou úspešného uspokojenia sa z dotknutého dlžníkovho majetku získanie exekučného titulu. Súdu v odporovacom konaní naďalej zostáva možnosť konanie prerušiť v zmysle § 164 CSP až do právoplatného rozhodnutia o priznaní pohľadávky veriteľovi, pokiaľ súd vyhodnotí, že tento postup je procesne vhodnejší (napr. z dôvodu hospodárnosti) ako prejudiciálne posúdenie tejto otázky.
Prečítajte si tiež: Zdravotná starostlivosť: definícia a aspekty
tags: #vymahatelna #pohladavka #definicia