Právny Úkon v Pracovnom Práve a v Občianskom Práve: Rozdiely a Špecifiká

Právne úkony sú základným pilierom právnych vzťahov, či už v občianskom alebo pracovnom práve. Predstavujú prejavy vôle, s ktorými zákon spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Hoci majú v oboch odvetviach práva rovnaký základ, ich aplikácia a interpretácia sa líšia, a to najmä z dôvodu rozdielnej povahy vzťahov, ktoré upravujú.

Právny Úkon: Základný Kameň Právnych Vzťahov

Práva a povinnosti vznikajú alebo zanikajú na základe právnych skutočností, ktorými sú skutočnosti reálneho sveta, s ktorými právo spája právne následky (zmenu práv a povinností). Právne skutočnosti delíme na subjektívne a objektívne. Subjektívne sú prejavom ľudskej vôle (výpoveď, zmluva…), objektívne vznikajú nezávisle od nej (uplynutie lehoty, smrť…). Objektívne nazývame aj právnymi udalosťami. Právne úkony sú subjektívnymi právnymi skutočnosťami. Sú prejavom ľudskej vôle, s ktorým zákon spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností.

Asi najbežnejším právnym úkonom, s ktorým sa stretávame, je zmluva. Na uzavretie zmluvy sa vyžaduje správanie aspoň dvoch osôb. Tým, že tieto osoby napíšu a podpíšu určitú listinu, uzavrú svojím konaním zmluvu. Zmluva potom spôsobuje konkrétne právne následky, ktoré spočívajú v tom, že zmluvným stranám vznikajú práva a povinnosti vyplývajúce priamo zo zmluvy alebo zo zákona.

Predmet, teda správanie, na ktoré sú účastníci právneho úkonu oprávnený alebo povinní, musí byť dovolený, možný a v súlade s dobrými mravmi. Subjekt, ktorý robí právny úkon, musí mať spôsobilosť na právne úkony (§ 8 OZ). Spôsobilosť na právne úkony u právnických osôb (združenia, s r. o., a.s.

Pri konkrétnych právnych úkonoch Občiansky zákonník, ale aj iné právne predpisy určujú čo má byť v jednotlivých typoch právneho úkonu uvedené. Napríklad Zákonník práce vyžaduje na platnosť pracovnej zmluvy, aby v nej bol dohodnutý deň nástupu do práce, mzdové podmienky, druh práce a miesto výkonu práce.

Prečítajte si tiež: Princípy demokratického štátu

• Druhy právnych úkonov: Významné je najmä delenie na pomenované (typické) a nepomenované (atypické), ktoré zohľadňuje tú skutočnosť, že účastníci sa v občianskoprávnych vzťahoch môžu dohodnúť aj na zmluve, ktorú zákon neupravuje a nepomenúva.

• Neadresované právne úkony: Právna teória niekedy poukazuje na rozdiely v právnych úkonoch, ktoré sa priamo nedotýkajú práv a záujmov tretích osôb (verejná súťaž).

• Kauza právneho úkonu: Kauzou sa rozumie bezprostredný ekonomický dôvod vzniku právneho úkonu.

• Formálne právne úkony: Napr.

Zmluvná voľnosť v občianskom práve sa prejavuje aj v ustanovení § 853 OZ, podľa ktorého si účastníci občianskoprávnych vzťahov môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na SZČ?

Právny Úkon v Občianskom Práve

Občianske právo je rozsiahle odvetvie, ktoré upravuje široké spektrum spoločenských vzťahov. Právne úkony v občianskom práve sú preto rôznorodé a flexibilné. Ich základná charakteristika spočíva v rovnoprávnosti účastníkov a v zmluvnej voľnosti. Účastníci si môžu svoje práva a povinnosti upraviť dohodou, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť.

Omyl ako Dôvod Neplatnosti Právneho Úkonu v Občianskom Práve

Konanie v omyle nie je v právnom styku výnimočným javom. Táto skutočnosť však nemôže byť vždy sama o sebe dôvodom pre spochybnenie platnosti jeho právneho konania. V prípade vonkajšieho omylu ide o nevedomú nezhodu vôle a prejavu, ktorá spočíva v tom, že konajúca osoba napriek tomu, že niečo chce, koná akoby to nechcela alebo naopak, napriek tomu, že nič nechce, koná akoby niečo chcela, prípadne prejaví chcenie niečoho iného ako toho, čo v skutočnosti chce, a to v dôsledku používania slov v inom význame, ako majú, alebo napríklad preto, že sa preriekne a pod. Konanie v omyle musí byť vždy nevedomé. Ak by účastník vedome prejavil inú vôľu, ako v skutočnosti má, nešlo by o omyl, ale o simulované právne konanie.

Ako bolo načrtnuté vyššie, nie každý omyl konajúceho subjektu bude mať právny význam. Z hľadiska právnych následkov bude významný iba taký omyl, ktorý sa týka podstatnej (rozhodujúcej) skutočnosti (tzv. omyl je podstatný, ak sa týka ktorejkoľvek skutočnosti rozhodujúcej pre vykonanie právneho úkonu. O takúto situáciu ide vtedy, ak by znalosť skutočného stavu veci viedla konajúceho k tomu, že by právny úkon neurobil vôbec alebo by ho urobil za podstatne iných podmienok. Pri posudzovaní podstatnosti omylu je podľa právnej doktríny a judikatúry rozhodujúce subjektívne hľadisko, teda či sa omyl javí ako podstatný mýliacemu sa. Skutočnosť, ktorá je pre konajúceho podstatná (a z ktorej vyplýva podstatný omyl), však musí byť ozrejmená aj druhej strane. Podstatnosť omylu sa bude posudzovať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Nie je vylúčené, aby aj samotní účastníci v právnom úkone označili nejakú skutočnosť za rozhodujúcu. Omyl by však nebol podstatný a nespôsoboval by neplatnosť právneho úkonu, ak by sa kupujúci mylne domnieval, že prsteň je z 18 karátového zlata, pričom by však bol len zo 16 karátového zlata. Kupujúci a predávajúci by si ale túto vlastnosť prsteňa mohli v kúpnej zmluve vymieniť ako rozhodujúcu pre jeho kúpu. V tom prípade by omyl kupujúceho bol podstatný.

Uvedením do omylu je každé konanie účastníka právneho úkonu, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom omylu u druhého účastníka. Uvedenie do omylu sa posudzuje objektívne, a to bez ohľadu na zavinenie účastníka právneho úkonu a formu zavinenia. V tejto súvislosti nie je podstatné ani to, že tento účastník pri uvádzaní do omylu konal v dobrej viere. Uvedenie do omylu môže spočívať aj v nekonaní, teda v opomenutí konania. Typicky pôjde o prípad, kedy jeden účastník právneho úkonu neposkytne druhému účastníkovi isté informácie, ktoré by mu mal poskytnúť, a to či už zo zákona alebo na základe ich zmluvných vzťahov. Pokiaľ následne druhý účastník v dôsledku tohto informačného deficitu získa mylnú predstavu o niektorej z rozhodujúcich skutočností pre jeho rozhodnutie, pôjde o prípad uvedenia do omylu. Ide o prípad, kedy účastník právneho úkonu nechal druhého účastníka právneho úkonu vykonať právny úkon, aj keď o tomto omyle vedel alebo musel vedieť, a preto mu mohol v jeho vykonaní zabrániť.

V zmysle konštantnej judikatúry platí, že omyl je právne relevantný iba vtedy, ak nebol zavinený samotným účastníkom právneho úkonu, ktorý konal v omyle. Omyl konajúceho preto musí byť ospravedlniteľný. Ide o požiadavku, ktorá vyplýva z ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. Ospravedlniteľnosť omylu spočíva v tom, že k omylu došlo napriek tomu, že konajúca (mýliaca sa) osoba postupovala s obvyklou mierou opatrnosti, teda vyvinula obvyklú starostlivosť, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu od každého vyžadovať, aby sa takému omylu vyhla. Judikatúra uvádza, že ak bol omyl konajúcej osoby zavinený jej nedbanlivosťou ohľadom využitia možnosti overiť si skutočnosti rozhodné pre uskutočnenie zamýšľaného právneho úkonu, nepôjde o ospravedlniteľný omyl.

Prečítajte si tiež: Prehľad poľnohospodárskych podpôr

Pohnútka predstavuje vnútorné ciele konania, ktoré ešte nie sú vôľou, ale len vedú k utváraniu vôle a k jej určitému obsahu, zostávajú však väčšinou skryté v pozadí vôle, neprejavujú sa navonok, a preto druhá strana o nich nevie. Pohnútka nemá vo vzťahu k platnosti právneho úkonu spravidla žiadny právny význam. O omyl v pohnútke ide napríklad vtedy, ak kupujúci od predávajúceho na základe kúpnej zmluvy kúpi nehnuteľnosť v určitej lokalite, nakoľko podľa informácií kupujúceho je táto lokalita veľmi vyhľadávanou. Neskôr sa ale ukáže, že daná lokalita je síce vyhľadávanou, avšak nie až tak ziskovou, ako si predstavoval kupujúci, nakoľko žiadny z potencionálnych nájomcov nie je ochotný platiť požadované nájomné.

Nakoľko ide o relatívnu neplatnosť, v omyle konajúca osoba sa neplatnosti právneho úkonu musí dovolať.

Právny Úkon v Pracovnom Práve

Pracovné právo upravuje vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Právne úkony v pracovnom práve sú preto zamerané na úpravu týchto vzťahov, a to najmä prostredníctvom pracovnej zmluvy, dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, výpovedí, dohôd o skončení pracovného pomeru a iných jednostranných alebo dvojstranných právnych úkonov.

Špecifiká Právnych Úkonov v Pracovnom Práve

Na rozdiel od občianskeho práva, pracovné právo kladie dôraz na ochranu zamestnanca ako slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu. Táto ochrana sa prejavuje v obmedzení zmluvnej voľnosti a v kogentnej úprave mnohých práv a povinností. Napríklad, Zákonník práce presne určuje, čo musí byť dohodnuté v pracovnej zmluve, aby bola platná.

Faktické Úkony v Pracovnom Práve

Právna veda v pracovnom práve rozpoznáva okrem právnych úkonov aj skupinu tzv. „faktických úkonov“. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má významné následky - neaplikuje sa napr. úprava neplatnosti právneho úkonu. Napriek rozsiahlej judikatúre ostáva delimitácia medzi právnymi a faktickými úkonmi v pracovnom práve problematická. V tomto príspevku vymedzujem pojem faktických úkonov, ich právne následky a súvisiace praktické problémy. Prihliadam aj na kontext vývoja relevantnej právnej úpravy. In addition to legal acts, jurisprudence in employment law recognizes so-called„real acts“. Classification ofan act as a real act has fundamental consequences - for example, the application of invalidity of legal acts is excluded. Despite numerous relevant case law, the delimitation between legal and real acts remains problematic. In this article I am trying to define real acts, their legal consequences and related practical issues. I am taking into account the context of changes in the legal regulation.

Popri „klasických právnych úkonoch“ sa v pracovnom práve stretávame aj s tzv. „faktickými úkonmi“. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má teda významné následky - neaplikuje sa naň napr. V tomto článku sa venujem definícii právnych a faktických úkonov a poukazujem na absenciu vymedzenia hraníc medzi týmito úkonmi. Opisujem, ako koncept faktických úkonov vznikol, a na skutočnosť, že jeho ponímanie sa zatiaľ napriek významným zmenám v právnej úprave neposunul. Na záver sa zaoberám znakmi faktických úkonov, ktoré súdy v rámci posudzovania platnosti súvisiacich právnych úkonov preskúmavajú (resp.

Právne úkony patria medzi subjektívne právne skutočnosti, t.j. skutočnosti, s ktorými platné právo spája vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov a ktoré sú determinované správaním ľudí. Subjektívne právne skutočnosti sa vymedzujú oproti objektívnym právnym skutočnostiam alebo okolnostiam, ktoré sú na ľudskom správaní nezávislé a s ľudským správaním nesúvisia (napr.

Vzhľadom na subsidiaritu prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v aktuálnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) platí pre právne úkony v pracovnom práve definícia vymedzená v § 34 Občianskeho zákonníka. Už na prvý pohľad je zrejmé, že definícia nie je uzatvorená, obsahuje iba exemplifikatívny výpočet úkonov, ktoré pod ňu spadajú. V súčasnosti platná definícia právneho úkonu bola znovuzavedená do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 509/1991 Zb. Úprava definície právneho úkonu spočívala v doplnení slova „najmä“ a bola odôvodňovaná existenciou úkonov ako napr. Je potrebné zdôrazniť, že napriek otvorenej definícii, nemožno pri posudzovaní, či prejav vôle predstavuje právny úkon, úplne abstrahovať od zamerania prejavu vôle na vznik, zmenu a zánik práv a povinností (spojených s prejavom vôle právnou normou).

Platná definícia právnych úkonov vychádza z tzv. širokého konceptu právneho úkonu, zástancom ktorého bol akademik Viktor Knapp. Knapp považoval za právny úkon prejav vôle spôsobiť právne následky. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom. Barancová a Olšovská opakovane poukazujú na to, že široká koncepcia právnych úkonov umožňuje za právne úkony pokladať aj napr. pokyny zamestnávateľa, aj keď priamo nevedú k vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, iba tieto práva a povinnosti konkretizujú.

Ako bolo uvedené vyššie, právne úkony predstavujú iba jednu zo skupín subjektívnych právnych skutočností. Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky. Len pre právne úkony totiž platí napr. úprava platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že uvedené je samozrejmé (napr. Medzi také úkony patria napr. spomínané faktické konania ako je vytvorenie či zničenie veci alebo diela. Ďalšími úkonmi, ktoré právna veda nezaraďuje medzi právne úkony sú tzv. spoločenské a priateľské úsluhy a morálne záväzky ako je napr. pozvanie na obed, sľub zalievať kvety a pod. Obdobne je tomu tak pri úkonoch v rámci hier či vzdelávania.

Pre potreby tohto príspevku by som rada spomenula ešte dve skupiny úkonov, ktoré právna veda a judikatúra postavila mimo rámca právnych úkonov. Ide o rozhodnutia orgánov obchodných spoločností. Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že uznesenie valného zhromaždenie nie je právnym úkonom, ale inou právnou skutočnosťou. Uznesenie valného zhromaždenia nie je konaním spoločnosti navonok, ale je skutočnosťou, ktorá je súčasťou tvorby vôle právnickej osoby. Keďže nejde o právny úkon, súdy nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť podľa § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka (ich platnosť sa preskúmava výhradne podľa § 131 resp.

Pre oblasť pracovného práva je dôležitou skupinou úkonov, ktoré sa nepovažujú za právne úkony, skupina tzv. Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce), rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce) či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času). V rozhodnutiach súdy konštantne judikujú, že faktické úkony nie sú právnymi úkonmi a súd teda nemôže preskúmavať ich platnosť resp. neplatnosť. Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu.

Faktické úkony v pracovnom práve ako koncept vytvorený judikatúrou nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov v judikatúre by bolo márne. Barancová v Komentári k Zákonníku práce konštatuje, že: „prejav vôle, ktorý nesmeruje ku vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nieje v prevažnej miere prípadov právnym úkonom. Takýto úkon sa označuje ako faktický úkon, ktorý má právnu relevanciu v prípadoch predpokladaných zákonom.“ Matejka sa v komentári k Zákonníku práce faktickým úkonom vôbec nevenuje. Toman v svojej publikácii Individuálne pracovné právo k faktickým úkonom uvádza: „v pracovnoprávnych vzťahoch sa možno stretnúť s konaním, úkonmi, ktoré nie sú právnymi úkonmi, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.“

Najpodrobnejší opis faktického právneho úkonu nám ponúka česká právna veda. Drápal v komentári k českému Zákonníku práce uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“ Z uvedeného vyplýva, že definície faktických úkonov ponúkané právnou vedou zatiaľ nedali odpoveď na to, aké znaky odlišujú právny úkon (ktorý je chápaný široko) od faktického úkonu. Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové.

Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Jednoznačnými právnymi úkonmi v pracovnom práve boli (a aj dodnes sú) napr.

Pracovné právo už vtedy predpokladalo mnoho ďalších úkonov, ktoré nevyhnutne nemali sami o sebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, avšak boli pre pracovnoprávne vzťahy relevantné. Tieto úkony súdna prax a právna veda označila ako „faktické úkony“. Medzi faktické úkony súdy postupne zaradili napr. Keďže v týchto prípadoch nešlo v zmysle úzkej definície právneho úkonu v pracovnom práve o právne úkony, súdy konštatovali, že nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť. Vzhľadom na význam týchto úkonov pre pracovnoprávne vzťahy však nebolo možné akceptovať úplnú absenciu pravidiel pre tieto úkony.

Úprava chápania právnych úkonov sa však zavedením súčasného Zákonníka práce zmenila. Pre pracovné právo začala platiť definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá v danom čase už vychádzala z tzv. širokého poňatia právneho úkonu. Ako konštatujte Olšovská, zmena definície pracovného úkonu v pracovnom práve však ostala nepovšimnutá. Hoci Olšovská upozorňuje na to, že nová definícia otvorila priestor pre to, aby sa za právne úkony považovali aj ďalšie úkony, zdá sa, že diskusia o re-charakterizovaní významných úkonov v pracovnom práve na právne úkony v zásade neprebieha.

Faktické úkony nie sú právne úkony a preto nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Ako bolo spomenuté vyššie, požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom. Tam, kde súd preskúmava faktický úkon (t.j. Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm.

Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods. Faktické úkony však nie sú právnymi úkonmi a nemožno na ne vzťahovať úpravu právnych úkonov. V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu. K uvedenému by však mohol byť zaujatý aj iný postoj. V odborných publikáciách sa objavili náznaky návrhov na použitie analógie k § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Vtakom prípade by napr. nedostatok písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene neznamenal jeho „neplatnosť“ resp. neexistenciu, nakoľko § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neobsahuje pre toto rozhodnutie doložku neplatnosti.

Nepriama podpora k uvedenému (aj keď možno nie úplne úmyselná) by sa dala hľadať aj v komentári k Zákonníku práce, kde Barancová/Olšovská uvádzajú: „Ak ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia. K uvedenému riešeniu však podľa môjho názoru treba pristupovať s obozretnosťou. Je zrejmé, § 17 ods. 2 Zákonníka práce má za účel ochranu zamestnanca - právo nemôže pripustiť, aby zamestnanec, ktorý nemusí byť schopný primäť zamestnávateľa vyhotoviť písomnú formu úkonu, bol vadou, ktorú nespôsobil, negatívne dotknutý. Je tomu tak napr. Tam, kde písomná forma je nevyhnutná na ochranu zamestnanca, zákonodarca uvádza doložku neplatnosti (napr. výpoveď s pracovného pomeru). Písomná forma faktických úkonov ako napr. Zákonodarca však pri nich evidentne neuvažoval ako o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť považované za neplatné a preto pri nich doložka neplatnosti absentuje.

Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods. Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony. Uvedené riešenie bolo jednoznačne prijaté v českej judikatúre. Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodnom zákonníku, v aktuálnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“). Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti. Uvedené rozhodnutia sa stretli u odbornej verejnosti s kritikou.

Zodpovednosť Zamestnanca v Pracovnom Práve

Dynamika hospodárskeho života prináša nemálo zmien aj pri realizácii pracovno-právnych vzťahov. Priemyslu 4.0 popri tradičnom zamestnancovi chýba "zamestnanec 4.0" s voľnejším právnym postavením, s väčšou samostatnosťou i väčšou zodpovednosťou, než ich má tradičný zamestnanec. Digitálna doba súčasne vytvára nemalý tlak aj na zmenu iných právnych kategórií, pojmov a právnych inštitútov. Výrazná zmena obsahu vykonávanej práce, ako aj zmena v podstatných zložkách pracovnej zmluvy (namiesto výkonu práce) s vysokou mierou samostatnosti zamestnanca napr. aj pri rozvrhovaní pracovného času, mení aj tradičné predstavy v takých základných pracovnoprávnych inštitútoch, akou sú zmluvná autonómia zamestnanca, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, ale aj právnom inštitúte zodpovednosti.

Zmeny v obsahu a charaktere práce v súčasnosti v čase umelej inteligencie zasahujú aj do zodpovednostného systému pracovného práva, kde nám chýbajú napríklad nové modely zodpovednosti nielen na strane zamestnanca. Téma právnej zodpovednosti je vysoko aktuálna v každom právnom odvetví. Právna zodpovednosť patrí k najdôležitejším inštitútom právneho odvetvia. Historickým vývojom prešli aj právne odvetvia súkromného práva, občianske právo, pracovné právo a obchodné právo, z ktorých každé má historicky vybudovaný vlastný zodpovednostný systém v závislosti od druhu právnych vzťahov, inkorporovaný do vlastných kódexových úprav. Vzájomné previazanie medzi nimi zákonodarca presne ustanovuje napríklad prostredníctvom subsidiárnej pôsobnosti všeobecnej časti Občianskeho zákonníka k prvej časti napr.

Predmetom Zákonníka práce sú pracovnoprávne vzťahy, ktoré v celosti na rozdiel od iných právnych odvetví súkromného práva najviac odrážajú ochrannú funkciu pracovného práva ako najdôležitejšiu funkciu pracovného práva. Vyjadrujú ju hlavne základné zásady Zákonníka práce, ktoré súčasne predstavujú celistvý hodnotový systém pracovného práva premietnutý do množstva záväzných medzinárodných právnych dokumentov o ľudských právach, základných slobodách a sociálnych právach. Na hodnotovom systéme vyjadrenom v základných zásadách Zákonníka práce a jeho základných funkciách je založené celé pracovné právo.

Právny systém zodpovednosti v pracovnom práve vychádza - na rozdiel od zodpovednosti v občianskom práve a zodpovednosti v obchodnom práve - zo zvýšenej ochrany "nesamostatného" zamestnanca, ktorý vykonáva závislú prácu a je vo vzťahu podriadenosti k svojmu zamestnávateľovi. Na rozdiel od iných právnych vzťahov súkromného práva zamestnanec nevykonáva prácu vo svojom vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Riziko výkonu práce znáša zamestnávateľ. Na týchto základných axiomách vzniklo pracovné právo už začiatkom 19. Zodpovednosť v pracovnom práve pokrýva zodpovednostné právne vzťahy pri výkone závislej práce. Digitálnou dobou sa však menia aj spôsoby výkonu závislej práce. Niektoré z nich už len ťažko vtesnať do existujúcich právnych modelov spred viac ako polstoročia. existuje prepojenosť medzi nimi napr. v podobe subsidiárnej pôsobnosti všeobecnej časti Občianskeho zákonníka k prvej časti Zákonníka práce, vyjadrenej v § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Na základe súčasného právneho stavu stále platia celkom jasne vymedzené právne hranice uplatňovania Občianskeho zákonníka na pracovnoprávne vzťahy upravené Zákonníkom práce.

#

tags: #právny #úkon #v #pracovnom #práve #a