Prečo je potrebný sociálny pedagóg v škole?

V súčasnej dobe, keď sa čoraz viac stretávame s rizikovým správaním a potrebou predchádzať segregácii detí a žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia, sa stáva prítomnosť sociálneho pedagóga v škole nenahraditeľnou. Táto pozícia uľahčuje prácu školy a zohráva kľúčovú úlohu v rozvoji spolupráce medzi školou, zariadeniami poradenstva a prevencie a zákonnými zástupcami žiaka.

Špeciálna pedagogika vs. Sociálna pedagogika

Sociálna pedagogika a špeciálna pedagogika sú dve samostatné, no úzko prepojené disciplíny. Sociálna pedagogika má svojím obsahom najbližšie k pedagogike osôb s poruchami správania a emócií, ktorú môžeme považovať za subdisciplínu špeciálnej pedagogiky. Obe disciplíny sa snažia profilovať od 90. rokov minulého storočia. Hoci majú spoločnú cieľovú skupinu, špecifiká obidvoch vedných disciplín tkvejú práve v predmete ich skúmania.

Sociálna pedagogika sa zameriava predovšetkým na prostredie a jeho činitele, skúma ich pôsobenie a dopad na vznik rizikových skupín detí a mládeže. Na druhej strane, špeciálna pedagogika sa zaoberá symptómami správania sociálne rizikových alebo ohrozených subjektov, ich edukáciou, reedukáciou či resocializáciou. Nakoľko je problematika edukácie osôb s poruchami správania a emocionality zložitá a komplexná, je nutná a prospešná kooperácia týchto disciplín pre naplňovanie cieľov. Vďaka vzájomnému prepojeniu poznatkov sa zvyšuje efektivita intervencií i preventívneho pôsobenia.

V posledných dvadsiatich rokoch sa udialo mnoho zmien (legislatívne i metodické), ktoré ovplyvnili aj pedagogiku žiakov emociomálne a sociálne narušených. V súčasnej dobe sa postupne stierajú aj hranice odboru, na poli ktorého pozorujeme prienik ďalších disciplín, ako je napríklad aj sociálna pedagogika či sociálna práca. Táto špeciálnopedagogická disciplína má konkrétne vo svojej náplni práce diagnostiku, prevenciu, intervenciu a edukáciu detí s rizikovým a antisociálnym správaním. Jej cieľovou skupinou vo všeobecnom, širšom význame je celá spoločnosť, lebo do popredia stavia prevenciu. V užšom slova zmysle ju tvoria jednotlivci s poruchou správania alebo s problémami v správaní.

Vývoj a terminológia

Ide o relatívne nový odbor, ktorý sa začal profilovať v rámci Československa, resp. v Čechách, ako samostatná disciplína špeciálnej pedagogiky na konci 60. rokov 20. storočia. Spočiatku bola súčasťou psychopédie, resp. pedagogiky detí s mentálnym postihnutím, až v roku 1969 sa vyčlenila ako autonómna disciplína v rámci špeciálnej pedagogiky. Konkrétne na Slovensku sa rozvíjala v rámci odboru liečebnej pedagogiky (zaoberala sa oblasťou porúch správania) a až po páde komunizmu sa začala profilovať disciplína s názvom Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Niekedy v záujme jednotného názvoslovia s ostatnými špeciálno-pedagogickými disciplínami sa zvykla označovať ako etopédia (najmä českými autormi). Starší názov pedagogickej disciplíny zaoberajúcej sa otázkami výchovy mravne chybných bol nápravná pedagogika. V súvislosti s mravne chybnými sa hovorilo o troch rovinách: mravné ohrozenie, mravné narušenie, mravné postihnutie. Zo sovietskej pedagogiky sa k nám dostal pojem defektológia, ktorá sa sústreďovala na skúmanie etiológie, vývinu a dôsledkov defektu na defektného jednotlivca. Z Poľska sa k nám koncom 70. rokov dostal pojem resocializačná pedagogika, ktorá je začlenená v tejto krajine do špeciálnej pedagogiky a jej obsah spočíva tiež v riadení výchovných procesov a v náprave narušeného správania.

Prečítajte si tiež: Pohľad na súčasnú generáciu a jej správanie

Vymedzenie sociálnej pedagogiky

Sociálna pedagogika sa vymedzuje ako hraničná disciplína pedagogiky, ktorá sa zaoberá širším okruhom problémov spojených s výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny detí a mládeže. Medzi tieto problémy patria predovšetkým poruchy rodiny a rodičovstva, náhradnej výchovy, týrané, zneužívané a zanedbávané deti, delikvencia a agresia mládeže, drogové závislosti, detská prostitúcia a pornografia, dodržiavanie práv dieťaťa, resocializácia a reedukácia trestaných osôb.

Vzťah sociálnej a špeciálnej pedagogiky

V Českej republike bol realizovaný predvýskum kvalitatívneho charakteru, ktorý sa zameriaval na analýzu aktuálneho stavu vednej disciplíny - etopédie. Okrem iného zisťoval vzťah medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou prostredníctvom pološtrukturovaného rozhovoru. Tieto dve disciplíny niekedy laická verejnosť mylne pokladá za identické alebo si ich zamieňa. Niektorí považujú sociálnu pedagogiku za akýsi pododbor špeciálnej pedagogiky a konkrétne sa zaoberá iba deťmi s poruchami správania. Na inom mieste je zas uvádzané, že sociálna pedagogika je len iný názov pre etopédiu (Potměšilová, P. et al., 2013). Preto je potrebné bližšie si popísať hlavné spoločné a rozlišujúce znaky obidvoch disciplín, ktoré fungujú samostatne, ale navzájom si svojimi poznatkami a skúsenosťami môžu byť nápomocné, preto je ich spolupráca nevyhnutná.

Kraus (2001) tiež uvádza vo svojom príspevku, že existuje medzi sociálnou a špeciálnou pedagogikou špecifický vzťah. Konkrétne jedna časť špeciálnej pedagogiky (pedagogika detí s poruchami správania) korešponduje úzko so sociálnou pedagogikou. Niektorí špeciálni pedagógovia sú dokonca presvedčení, že „etopédia“ bola násilne pripojená k špeciálnej pedagogike, čo spôsobilo istú oklieštenosť tejto disciplíny, pretože problematika a otázky náhradnej rodinnej a inštitucionálnej starostlivosti, sociálnej prevencie či poradenstva nemajú potrebný sociálny rozmer. Z tohto dôvodu špeciálna pedagogika hľadá túto sociálnu oporu a odpovede na svoje otázky práve v sociálnej pedagogike. Aktuálne sa práve v súčasnej dobe javí táto okolnosť najmä v súvislosti s tendenciami integratívneho a inkluzívneho vzdelávania.

Ciele a metódy

Z uvedeného vyplýva, že cieľ i predmet sociálnej pedagogiky je oveľa všeobecnejší a širší vzhľadom k špeciálnej pedagogike. Dotýkajú sa v podstate celej populácie v porovnaní so špeciálnou pedagogikou, ktorá sa výlučne zaoberá vybranou skupinou jednotlivcov. Takisto sa odlišujú v použitých metódach, ale čo sa týka cieľovej skupiny, objavuje sa prienik, určitá skupina je spoločná tak pre sociálnu, ako aj pre špeciálnu pedagogiku. Autorky Potměšilová et al. (2013) a Sobková et al. (2015) uvádzajú vo svojej publikácii, že ide o osoby pochádzajúce zo sociálne znevýhodneného prostredia, ale keď uvažujeme v intenciách školského zákona, ktorý rozlišuje tri skupiny žiakov so špeciálnymi edukačnými potrebami, ako to uvádzame v tabuľke, do spoločnej skupiny záujmu patria aj deti/žiaci s poruchou správania okrem ADHD a ADD, konkrétne podľa znenia zákona: žiak s narušením funkcií v oblasti emocionálnej alebo sociálnej (§2, pís. o školského zákona č. Podľa Zákona č. 245/2008 Z.z. za žiaka zo sociálne znevýhodneného prostredia považujeme žiaka pochádzajúceho z prostredia, ktoré sa vyznačuje takými sociálnymi, rodinnými, kultúrnymi a ekonomickými podmienkami, ktoré iba minimálne alebo v žiadnej miere neprispievajú k celkovému rozvoju osobnosti dieťaťa, konkrétne k rozvoju vôľových, mentálnych i emocionálnych vlastností dieťaťa. Tiež ide o prostredie, ktoré je nedostatočne podnetné a nepodporuje proces jeho socializácie.

Kompetencie a prístupy

I keď sa obe disciplíny prelínajú v oblasti pôsobenia na rovnakú cieľovú skupinu, predsa sa usilujú nezasahovať si do vlastných kompetencií a obe pracujú s daným jednotlivcom z iného hľadiska využívajúc iný prístup, postup, metódy a pod. (Sobková, P. Z. Bakošová (2005), vychádzajúc z Prochádzkovej (1996), považuje za spoločný základ skúmanej vedy (špeciálna pedagogika) a vednej disciplíny (sociálna pedagogika) pedagogiku, pojmoslovie (kompenzácia, prostredie, prevencia…), záujem o rovnakú cieľovú skupinu, riešenie spoločných otázok ohľadom vzťahu integračného procesu a sociálneho prostredia. Avšak, čo sa týka cieľovej skupiny, popisuje aj aktivity, pri ktorých sa sociálny pedagóg venuje aj deťom s postihnutím, ktoré sú centrom záujmu najmä špeciálnej pedagogiky. U ťažšie postihnutých detí hľadá možnosti aspoň parciálnej socializácie, resp. ovplyvňuje postoje verejnosti k ľuďom zdravotne postihnutým a znevýhodneným prostredníctvom vzdelávania a rôznych komunikačných prostriedkov (Bakošová, Z., 2005).

Prečítajte si tiež: Tipy na úspešné zdieľanie príspevkov na sociálnych sieťach

Metóda reedukácie

Vzhľadom k metódam je ešte vhodné podotknúť, že metóda reedukácie je v oboch disciplínach inak uchopená v závislosti od druhu postihnutia či poruchy. V doslovnom preklade znamená prevýchovu (re-znovu, späť; educatio - výchova), ale berúc do úvahy inú skupinu, ako sú sociálne a emocionálne narušení jednotlivci, chápeme jej obsah aj ako súhrn aktivít, ktoré sú zamerané na rozvoj slabšie vyvinutých funkcií, na úpravu porušených funkcií či orgánov, ale aj na eliminovanie nežiaducich dôsledkov predchádzajúcej výchovy. Hovoríme tak o reedukácii (rozvíjanie a používanie) hybnosti, zraku, sluchu a u psychosociálne narušených o úprave vytvárania stereotypov (Vašek, Š., 2006). Reedukácia v rámci pedagogiky emocionálne a sociálne narušených znamená snahu rozvinúť nevyvinuté osobnostné vlastnosti a zmeniť ich spoločensky žiaducim smerom, a to pomocou pedagogických metód a prostriedkov (Hoferková, S., 2014).

Sociálno-pedagogický a špeciálno-pedagogický prístup

Pokiaľ ide o skúmanie a modifikáciu sociálneho prostredia, z ktorého jednotlivci s poruchami správania a emocionality pochádzajú a ktoré je zdrojom ohrozenia a narušenia, môžeme hovoriť o sociálno-pedagogickom prístupe. Ak však k problému pristupujeme z hľadiska symptómov a prevýchovy, ide skôr o špeciálnopedagogický prístup (Průcha, J., 2006).

• Sociálno-pedagogická intervencia: ide o taký postup sociálno-výchovných opatrení, kedy sociálny pedagóg najprv intervenuje do sociálneho prostredia (tzv. pedagogizácia prostredia), z ktorého dieťa pochádza, kde sa snaží podnecovať pozitívne vplyvy a zabraňovať vplyvom negatívnym, a tak nepriamo pôsobí na osobnosť dieťaťa cez jeho prostredie.
• Špeciálno-pedagogická intervencia: špeciálny pedagóg postupuje opačným smerom, resp. od jednotlivca k sociálnemu prostrediu. Viac sa zameriava na prácu s dieťaťom s cieľom úspešne ho reintegrovať do jeho sociálneho prostredia (školského, rodinného, rovesníckeho), a tak cez osobnosť dieťaťa ovplyvňuje nepriamo prostredie.

Súhlasíme s Határom (2010), že vznik, vývin a rozvoj nežiaducich prejavov správania u dieťaťa je podmienené vplyvom endogénnych i exogénnych činiteľov, a preto je pre osobnosť jednotlivca najvhodnejšia a najoptimálnejšia kooperácia oboch odborníkov, ktorí k nemu pristupujú zo svojho uhla pohľadu a každý mu je nápomocný v jeho celkovom fungovaní a vývine.

Záver

Prítomnosť sociálneho pedagóga v škole je kľúčová pre vytváranie inkluzívneho a podporujúceho prostredia pre všetkých žiakov, najmä pre tých, ktorí pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo majú problémy so správaním. Efektívna spolupráca sociálnej a špeciálnej pedagogiky, spolu s aktívnou komunikáciou so zákonnými zástupcami, je nevyhnutná pre úspešné riešenie komplexných problémov, ktorým čelia dnešné deti a mládež. Sociálny pedagóg tak zohráva nezastupiteľnú úlohu v systéme vzdelávania a výchovy, prispieva k celkovému rozvoju osobnosti dieťaťa a k jeho úspešnej integrácii do spoločnosti.

Prečítajte si tiež: Denné svietenie a bezpečnosť

tags: #preco #je #potrebny #socialny #pedagog #do