Premlčanie Exekúcie v Obchodných Vzťahoch: Podmienky a Dôsledky

Vymáhanie pohľadávok je v obchodných vzťahoch kľúčový, no často náročný proces. Mnoho podnikateľov sa stretáva so situáciou, keď vystavená faktúra nie je uhradená v lehote splatnosti. Článok sa zameriava na problematiku premlčania exekúcie v kontexte obchodných vzťahov, podmienky a dôsledky pre veriteľov aj dlžníkov.

Predžalobná Výzva a Plynutie Času

Ak faktúra nie je uhradená, prvým krokom by mala byť kvalifikovaná výzva na úhradu splatnej pohľadávky, ktorú vypracuje advokát a zašle dlžníkovi. Táto výzva by mala obsahovať lehotu, v ktorej má dlžník pohľadávku uhradiť. Ak si predžalobnú výzvu chcete napísať sami, uveďte, že ak dlžník uhradí vašu pohľadávku v dodatočnej lehote, budú mu odpustené prípadné úroky z omeškania či zmluvná pokuta. Dôležité je overiť si túto skutočnosť, pretože nasledujúci deň po dni splatnosti faktúry začína plynúť tzv. premlčacia doba.

Premlčacia Doba v Obchodných Vzťahoch

Dĺžka premlčacej doby závisí od toho, v akom režime sa pohľadávka nachádza. V obchodno-právnych vzťahoch je všeobecná premlčacia doba stanovená na 4 roky, zatiaľ čo v občiansko-právnych vzťahoch je to 3 roky. Po uplynutí premlčacej doby je síce možné pohľadávku žalovať na súde (súd na premlčanie neprihliada z úradnej moci), ale dlžník môže v rámci súdneho konania vzniesť námietku premlčania.

Návrh na Vydanie Platobného Rozkazu

Pred podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu je vhodné preveriť si majetkové pomery dlžníka, aby sa zistila reálna úspešnosť vymoženia pohľadávky. Návrh môžete podať aj sami, ale vzhľadom na náročnosť súdneho konania je vhodné požiadať o jeho vypracovanie a podanie skúseného advokáta. Ak súd vyhodnotí, že návrh spĺňa podmienky a bol uhradený súdny poplatok, vydá platobný rozkaz.

Platobný Rozkaz ako Exekučný Titul

Ak si dlžník platobný rozkaz prevezme a uhradí dlh v celom rozsahu, vrátane príslušenstva (úroky z omeškania, zmluvná pokuta, trovy konania), je to najlepšie riešenie. Platobný rozkaz sa stáva exekučným titulom, na základe ktorého môžete v lehote 10 rokov podať návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. K návrhu je potrebné priložiť osvedčenú kópiu platobného rozkazu a zaplatiť súdny poplatok za vydanie poverenia pre súdneho exekútora.

Prečítajte si tiež: Vaše práva pri premlčaní nároku na vrátenie invalidného dôchodku

Upozornenie ohľadom Exekúcie po 3 Rokoch

Ak podáte návrh na začatie exekúcie po 3 rokoch od právoplatnosti exekučného titulu, môžete od povinného vymáhať už len priznanú žalovanú istinu. Ak súd rozhodne vo váš prospech a nebude podané odvolanie, rozsudok nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť. V prípade, ak dlžníkovi nebude možné doručiť do vlastných rúk vydaný platobný rozkaz, súd je povinný ho zo zákona zrušiť uznesením. Ak sa dlžník nedostaví na pojednávanie, súd môže v prípade splnenia zákonných podmienok prejednať vec aj v jeho neprítomnosti a vydať rozsudok pre zmeškanie, ktorým ho zaviaže k zaplateniu pohľadávky spolu s príslušenstvom.

Princíp "Vigilantibus Iura Scripta Sunt"

Zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým prináleží právo) sa zaraďuje medzi základné zásady súkromného práva a zvýrazňuje potrebu individuálnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv jednotlivca. Pôvod tejto zásady nachádzame už v rímskom práve. Už v tejto dobe bola zásada vigilantibus iura scripta sunt výrazom poňatia súkromného práva ako spôsobu všeobecnej právnej regulácie autonómneho správania jeho subjektov, pričom mechanizmus jej fungovania bol vybudovaný od samotného počiatku na predpoklade existencie súkromnoprávnej iniciatívy jeho subjektov za účelom realizácie svojich vlastných záujmov vlastným správaním. Inými slovami povedané - právo je nástroj v rukách schopných a odhodlaných. Z tohto dôvodu niektorí autori túto zásadu pomenúvajú i ako zásadu samoobslužného charakteru súkromného práva, resp. zásadu existencie súkromnoprávnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv.

Dôležité je si uvedomiť, že táto zásada nadväzuje na zásadu autonómie vôle a na výraznú dispozitívnosť noriem súkromného práva a s tým spojenú a nízku mieru vplyvu štátu a ochranárskej funkcie súkromnoprávnej regulácie. Na jednej strane súkromné právo síce dáva ľuďom slobodu na realizáciu a presadzovanie svojich záujmov a s tým spojené budovanie svojho postavenia avšak na druhej strane vyžaduje spôsobilosť a ochotu svoje postavenie chrániť. Zásada vigilantibus iura je preto doplňujúcou zásadou zásady individuálnej autonómie subjektov súkromného práva, pričom obe majú svoju sociálnu hodnotu iba vtedy ak pôsobia súčasne a vzájomne sa doplňujú. Význam tejto zásady stúpol po roku 1989, ktorý je spojený s pádom totalitného komunistického režimu a prechodom z plánovaného hospodárstva na hospodárstvo trhové s obnovením tradičných hodnôt. Práve s uvedeným obnovením slobodného postavenia subjektov súkromného práva došlo k opusteniu a upusteniu od tzv. ochranárskej ruky štátu a s tým spojenej liberalizácií spoločnosti. Jednotlivec má najednej strane omnoho viac práv, na druhej strane je však nútený sa o tieto práva viac starať. Nakoniec však treba konštatovať, že samoobslužnosť súkromného práva nie je absolútna a má svoje obmedzenia a limity. Tieto limity sú dané pôsobením iných zásad, kedy v dôsledku existencie verejného záujmu ustupuje zásada vigilantibus iura pôsobeniu iných zásad, ktoré v danom prípade prevažujú. Takýmto príkladom je napr. zásada ochrany slabšej zmluvnej strany, napr. v prípade ochrany spotrebiteľa, zásada ochrany dobrých mravov, zásada zákazu zneužitia práva, zásada neminem leadere (nikomu neškodiť) a pod. V týchto prípadoch má totiž štát záujem na ochrane niektorých subjektov prípadne poskytnutí ochrany niektorým právnym vzťahom, prípadne sa snaží zabrániť určitému typu konania.

Samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je explicitne vyjadrená v žiadnom právnom predpise. Najčastejšie sa s prejavom zásady vigilantibus iura stretávame v súkromnom práve pri úprave právnych účinkov plynutia času na subjektívne práva a povinnosti. Uvedené účinky sa predovšetkým prejavujú najmä v súvislosti so vznikom vznik, zmenou alebo zánikom práv a povinností. Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov, aby svoje práva včas uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným, pokiaľ povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti nemôže trvať donekonečna, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, , aby svoje právo uplatnil v stanovenej lehote, a to v premlčacej lehote.

Premlčanie práva je vo všeobecnosti pre oblasť občianskeho práva ako všeobecného súkromného práva upravená vustanoveniach § 100 a nasl. zákonač. 40/1964 Z.z. (ďalej len Občiansky zákonník) s osobitným ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka regulujúcim premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade obchodno-záväzkových vzťahov je premlčanie osobitne a komplexne upravené v ustanoveniach § 397 až 408 zákona č. 513/1991 Zb. Vo všeobecnosti sa premlčanie poníma ako inštitút, v dôsledku ktorého právo samo o sebe nezaniká, ale bráni len jeho vymáhateľnosti v prípade ak povinný (dlžník) vznesie námietku premlčania. V dôsledku toho, že účinkami premlčania právo nezaniká, zostáva veriteľ veriteľom a dlžník dlžníkom i po tom čo nastalo premlčanie. Účinky premlčania sa prejavujú v možnosti dlžníka využiť oslabenie práva tým, že vznesie námietku premlčania po uplynutí premlčacej doby. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku a súd nemôže uplatnené právo v súdnom konaní priznať, čím sa právo stáva tzv. naturálnou obligáciou. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka, ktorý toto svoje právo môže, ale nemusí využiť. Nevyužitím oprávnenia vzniesť námietku premlčania nedochádza k žiadnej zmene v uplatňovaní nároku a samotné premlčanie priznaniu práva súdom nebráni. Účinky premlčania sa teda prejavujú vo vzniku oprávnenia dlžníka spôsobiť vznesením námietky premlčania (ope exceptionis) zánik nároku (vymáhateľnosti), s ktorým je spravidla každé subjektívne právo spojené. Pri premlčaní stoja v kontraste subjektívne právo a nárok. Prvé nezaniká, druhé áno.

Prečítajte si tiež: Všetko o premlčaní nároku na náhradu škody

Od uvedeného tradičného, všeobecného a klasického ponímania premlčania však ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka stanovuje výnimku pre oblasť spotrebiteľského práva v zmysle ktorého: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. “ Vo svojich dôsledkoch teda pre uvedené ustanovenie zakotvuje, že pri právo zo spotrebiteľskej zmluve dochádza k zániku vymáhateľnosti - nároku automaticky samotným premlčaním a nie až vznesením námietky premlčania a i prípadné právne úkony dlžníka, ktoré by viedli k obnove nároku (vymáhateľnosti), či už v podobe uznania dlhu, zmeny záväzku a pod. sú možné len za predpokladu vedomosti dlžníka o premlčaní. Bez uvedenej vedomosti by uvedené úkony dlžníka obnovenie vymáhateľnosti nespôsobili. Ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka triešti právnu úpravu premlčania na tradičné premlčanie, pri ktorom strata nároku je podmienená uplatnením námietky premlčania a tzv. spotrebiteľské premlčanie, pri ktorom k strate nároku dochádza automaticky ex lege uplynutím premlčacej doby. Vo svojich dôsledkoch je teda uvedené ustanovenie obdobné ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60 zrušené pre rozpor s čl. s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie zakotvovalo povinnosť súdu ex offo prihliadať na premlčanie spotrebiteľského úveru.

a) primárne, na uplatnenie výnimky zo zásady vigilantibus iura v prípade podmienok uplatňovania inštitútu vigilantibus iura neexistujú ústavne akceptovateľné dôvody. Je to dané tým, aj keď v osobitných prípadoch je akceptovateľné ustúpenie od zásady vigilantibus iura, avšak takéto ustúpenie sa musí uplatňovať reštriktívne v súlade so zásadami všeobecnej spravodlivosti. Aj keď samotná ochrana spotrebiteľa v kontexte zákazu zneužitia práva v rámci nerovnovážneho postavenia strán je akceptovateľným prostriedkom, v súlade s cieľom právnej úpravy pozitívnej diskriminácie je nevyhnutné uviesť, že termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé podmienky. Ochrana spotrebiteľa pri neprijateľných podmienkach vychádza z nerovnakej vyjednávacej pozície spotrebiteľa už na začiatku vytvárania zmluvného vzťahu a princíp pozitívnej disriminácie má za cieľ túto nerovnovážnu situáciu vyvažovať. Z uvedených premís vychádza koncepcia ochrany spotrebiteľa tak v rámci vnútroštátnej úpravy ako aj z právnej úpravy na poli práva európskej únie najmä úpravy obsiahnutej v smernici 93/13/EHS. Ide teda o koncepciu zákazu zneužitia práva, resp. zákazu konania zneužívajúceho právo zo strany dodávateľa pri vzniku zmluvného vzťahu v tom, že dodávateľ na rozdiel od spotrebiteľa využije svoje skúsenosti, vedomosti, prax pri uzatváraní zmluvného vzťahu v tom smere, že využije dostupné právne prostriedky na úkor spotrebiteľa a dojedná s tzv. nevýhodnú zmluvu (zmluvu so značnou nerovnováhou v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). V súlade so všeobecným konceptom zneužitia práva potom následne v podmienkach spotrebiteľského práva takéto konanie (zneužitie práva pri dojednaní zmluvy) nebude požívať ochranu a v dôsledku zásahu súdu ex offo k nadobudnutiu práv nedôjde (neprijateľná podmienka v zmluve bude ex lege neplatná a nespôsobí vznik, zmenu ani zánik práv a povinností a súd na neplatnosť prihliadne ex offo). V tomto smereje potrebné uviesť, že premlčanie ako spôsob obmedzenia nároku v čase, ako aj podmienky jeho uplatnenia, vychádzajú najmä zo zákonných ustanovení a okrem prípadu uvedenom v § 401 Obchodného zákonníka teda zákon ani nepripúšťa ich zmluvnú úpravu. Ak teda inštitút premlčania v zásade nie je predmetom zmluvného práva, čo pre oblasť spotrebiteľského práva je podtrhnuté i § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ani modifikáciu nepripúšťa, je zrejmé v súlade so zásadou ignorantia iuris non excusat a zásadou rovnosti je takýto zásah zákonodarcu ústavne neakceptovateľný. Je to dané jednak tým, že v zásade inštitút premlčania v zásade nemôže byť predmetom zneužitia práva zo strany dodávateľa, a teda ochrana spotrebiteľa nie je aplikovateľná, a súčasne ako uvádza ústavný súd v náleze Pl. ÚS 11/2016 hmotnoprávnym zmyslom, prapodstatou premlčania, akokoľvek idealisticky to znie, nie je vyhnúť sa dlhu, ale otvoriť možnosť nezaplatiť taký dlh, na ktorý sa dlžník s istotou nepamätá, resp. ktorý je v tomto zmysle sporný medzi stranami. Z tohto pohľadu platnou právnou úpravou dochádza k zásahu do autonómie vôle, lebo sa dlžníkom v podstate vnucuje ochrana, ktorej využitie by malo byť na nich. b) sekundárne prijatie uvedeného ustanovenia predstavuje určité obchádzanie samotného nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL.

Preklúzia spôsobuje zánik subjektívneho práva ako takého. Zánikom subjektívneho práva zaniká oprávnenie veriteľa požadovať plnenie ako i s tým spojená povinnosť dlžníka plniť (debite) a možnosť plnenia sa dostáva mimo dispozičnú oblasť účastníkov. Plnenie dlžníka zo zaniknutého (prekludovaného) dlhu predstavuje plnenie bez právneho dôvodu (indebite) azakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K zániku práva v dôsledku preklúzie pritom prihliada v súd v zmysle poslednej vety § 583 Občianskeho zákonníka z úradnej povinnosti (ex offo). Vzhľadom na tak závažné dôsledky, ktoré právo s preklúziou spája k preklúziu práva dochádza len výnimočne. Preklúzia je viac verejnoprávna, vyjadruje záujem moci na jasnom a rýchlom fixovaní subjektívnych práv. Výnimočnosť uvedeného inštitútu je zvýraznená i zákonným vyjadrením zásady, že k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenom čase dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. K tomu, že dochádza k zániku práva preklúziou zákon spravidla vyjadruje formuláciou „inak právo zanikne“, avšak nie vždy uvedená formulácia musí byť nevyhnutne použitá. K zániku práva v dôsledku preklúzie bude dochádzať i v prípade, ak zákon obvyklú formuláciu nepoužil, ale použil inú formuláciunapr. §131 ods. 1 OBZ alebo skutočnosť zániku práva vyplýva z gramatického, logického výkladu alebo z účelu danej úpravy (ratio legis).

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Požiadavka uplynutia času však nie je samoúčelná, ale prejavom zásady vigilantibus iura scripta sunt. Uplynutie určitého časového úseku od nadobudnutia držby až po získanie vlastníckeho práva má chrániť zákonného a bdelého vlastníka a má mu poskytnúť možnosť brániť sa proti strate vlastníckeho práva k veci, ktorá je v držbe inej osoby. V tomto smere je možné poukázať i na závery nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorého podstata spočíva v tom, že dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. V danom prípade súd poskytol v súlade so zásadou vigilantibus iura v okolnostiach konkrétneho prípadu ochranu tzv. dobromyseľnému nadobúdateľovi. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa však musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a samotná ochrana dobromyseľnosti v kontexte nálezu . ÚS 549/2015 nemôže byť ponímaná ako samostatný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva.

Úprava inštitútu relocatio tacita zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Pre obnovu pritom nie je potrebná vzájomná dohoda zmluvných strán. K vzniku nevyvrátiteľnej domnienky obnovy dochádza automaticky na základe konkludentného správania zmluvných strán. Toto správanie pozostáva z konania nájomcu a opomenutia prenajímateľa. Absencia čo i len jedného z nich má za následok, že k obnove nájomného vzťahu nedôjde. Konanie nájomcu spočíva v tom, že nájomca pokračuje v užívaní veci aj po skončení nájmu (po uplynutí doby nájmu). Za pokračovanie v užívaní sa považuje najmä jeho faktické užívanie, ale aj stav, keď nájomca predmet nájmu nevrátil prenajímateľovi. Za užívanie nájomcu sa považuje užívanie predmet…

Prečítajte si tiež: Premlčanie regresného nároku

tags: #premlčanie #exekúcie #v #obchodných #vzťahoch #podmienky